Oslovenie
Milí bratia, milé sestry,dnes by sme vo Veľkom kostole počúvali Kantátu Johanna Sebastiana Bacha „Gott soll allein mein Herze haben“ určenú pre dnešnú 18. nedeľu po svätej Trojici. Mohli by sme sa stretnúť, vidieť a počuť, tešiť zo vzájomnej blízkosti. Osobné stretnutia však zatiaľ nie sú bezpečné, je dôležité, aby sme si na ne vedeli počkať. Vďaka Bohu za možnosti, ktoré nám hudobný zážitok sprostredkujú v nahrávke.
Témou dnešnej nedele je Povinnosť lásky. Milovať Boha a blížneho ako seba samého je najvyšším, najdôležitejším prikázaním. Podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi Ježiš ukazuje, že mojím blížnym je každý človek, núdza ktorého sa ma dotkne. Žijeme vo svete, v ktorom máme vďaka médiám informácie o tom, čo sa deje na celom svete. Dozvedáme sa tak o trápení a utrpení miliónov ľudí. Toľkých, že nám hrozí, že otupieme. Povieme si, že s tým ako jednotlivci nedokážeme urobiť vôbec nič. To však nie je pravda. Môžeme viac ako si myslíme. Môžeme robiť malé kroky. Jasné rozhodnutia. Tie budú dávať signál ďalším a ďalším. Nie, nie sme spasitelia, nemôžeme odstrániť všetku núdzu sveta. Ale každý z nás môže niečím prispieť k tomu, aby ľudia netrpeli. Aby žili o niečo lepšie. Aby mohli byť šťastnejší. To je láska, ktorá zachraňuje. Služby Božie začíname v mene trojjediného Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého. Amen.
Kázeň:
Mt 22,34-46
„Keď farizeji počuli, že umlčal sadukajov, zišli sa a jeden z nich, znalý zákona, pokúšal Ho touto otázkou: Majstre, ktoré je veľké prikázanie v zákone? Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci.
A keď sa farizeji zhromaždili, spýtal sa ich Ježiš: Čo si myslíte o Kristovi? Čí je syn? Povedali Mu: Dávidov. Riekol im: Akože Ho teda Dávid môže nazývať v duchu svojím Pánom, keď hovorí: Povedal Pán môjmu Pánovi: Posaď sa mi na pravici, dokiaľ Ti nepoložím pod nohy Tvojich nepriateľov? Keď Ho teda Dávid Pánom nazýva, akože mu je synom? A nikto Mu nevedel odpovedať ani slovo, ani sa Ho od toho dňa nikto neopovážil viac spytovať.“
V jeden piatkový večer ma zavolali k starej panej. Umierala. Rýchlo som sa vychystala, vzala Bibliu, oplátky a víno, keby chcela prijať aj Večeru Pánovu.
Čakali ma tri vnučky, najstaršia so štvorročnou štebotajúcou dcérkou, jedna vo vysokom štádiu tehotenstva a jej partner, a najmladšia, s ktorou som sa zoznámila len prednedávnom. Ich stará mama ležala v pokojnom prítmí a usmievala sa. Áno, usmievala. Žiarila. Bola rada, že som prišla. Sadla som si k nej a po chvíli som sa opýtala, čo pre ňu môžem urobiť. Nič, povedala. Nechcela Večeru Pánovu. Ani modlitbu. Nič. Chcela mi iba povedať, že prežila krásny život a že je zaň vďačná. A že nám v tom, čo v cirkevnom zbore robíme pre iných, drží palce. Podpísala sa pod petíciu na podporu našich aktivít. Ťažko dýchala. Mala som nutkanie nejako jej pomôcť, aby si mohla lepšie odkašlať. Nechcela. Iba ležala a usmievala sa. Pozerala striedavo na skriňu, kam jej vnučky vyložili kyticu pestrofarebných gladiolov a fotografie, striedavo na mňa a niekedy zatvorila oči. Do izby boli otvorené dvere a prenikali nimi hlasy z kuchyne. Malé dievčatko mi vtlačilo do ruky balón, aby som ho nafúkala. Miestnosť, kde stará mama odchádzala do neba, sa jej žiadalo prizdobiť.
Väčšina z nás by si priala umierať ako táto pani. Doma. S pokojom. V blízkosti života, ktorý naplno pulzuje. V blízkosti ľudí, ktorí jej slovom a každým gestom vyjadrili vďačnosť za to, že ich vychovala a robili to bez štipky patetickosti. Cítila som iba lásku. A keď som si pred odchodom prisadla k nim do kuchyne na pohár vína, videla som, ako sa im tlačia do očí slzy, ale zároveň sa cez všetku bezmocnosť prediera pokora prijať, že stará mama odíde. Čoskoro. Vedeli to všetci. Nepanikárili, nič nepredstierali. Ostávali statoční. Keď stará mama na ďalší deň odchádzala, boli nablízku. Všetky.
Stretnutia s touto rodinou sa ma dotkli mimoriadne hlboko. Bola v nich zreteľná obrovská sila spolupatričnosti členov rodiny. Stará mama teraz už veľkých vnučiek chodila na služby Božie len zriedka. Ale ani na chvíľu som nezapochybovala, že v Boha úprimne verila. Lebo milovala. Svoju vieru prejavila vtedy, keď jej manžela obvinili z ilegálnej činnosti a o prácu prišla aj ona, vtedy, keď sa musela vysporiadať so smrťou dcéry, keď doopatrovala viacerých členov rodiny alebo s gráciou chystala sviatočné nedeľné obedy pre veľkú rodinu. Pochopila, čo je v živote dôležité a podľa toho sa správala. Bola principiálna a priama. Kvôli svojmu presvedčeniu si svoje vytrpela. Ale neuhla. A nezatrpkla.
Bratia a sestry,
to, čo má v živote najvyššiu hodnotu, je láska. Láska, ktorá praje inému človeku to najlepšie. Láska, ktorá je schopná niesť riziká, aj kríž, rozdať sa. Láska, ktorá dáva šancu každému. O ňu v živote ide. O nič viac a o nič menej. Ona dáva výpovednú hodnotu vyjadreniam o viere, o tom, či srdce človeka patrí Bohu.
V každej dobe boli a aj dnes sú ľudia, presvedčení o tom, že Bohu rozumejú a z tejto pozície posudzujú životy iných. Ale Ježiš nás podľa opisu mnohých konfrontácií s farizejmi v evanjeliách jasne napomína, že táto úloha nám ľuďom nepatrí. Iba Boh je ten, ktorý sa k životu každého človeka vyjadrí. Pravdivo a spravodlivo, komplexne. On vidí, pozná všetky vrstvy, všetky súvislosti. A v tom je nádej pre každého, kto v tomto svete neláskou trpí, na nespravodlivosť dopláca, pre toho, kto faloš a farizejstvo nemôže vystáť.
Mnohých kresťanov nariadenie vlády, ktorým sa malo zrušiť „verejné slávenie“, aby sa ľudia na službách Božích a omšiach nezhromažďovali, pobúril. Rušenie bohoslužobných podujatí považovali predstavitelia najpočetnejšej cirkvi na Slovensku výlučne za právomoc biskupov, iní predpokladali, že v tých, ktorým na viere záleží, vyvolá hnev, alebo predvídali sklamanie, keď bude ich kostol zatvorený, zatiaľ čo reštaurácie, bary alebo fitnescentrá otvorené ostanú.
Z takýchto vyjadrení kresťanov veľa porozumenia pre vážnosť situácie nevyplýva. Nepôsobia rozvážne, ani upokojujúco. To, čo by nám všetkým v opatrnom predvídaní toho, ako vlastne budeme žiť ďalej, pomohlo, by mohla byť ochota priniesť pokoj. Iný pohľad. Nádej, že nepríjemné opatrenia majú v aktuálnej situácii zmysel. Presvedčenie, že súčasné obmedzenia sú len dočasné. Práve my, ktorí si hovoríme veriaci, lebo vieme, že na odpovede a zmysel mnohých zložitých otázok a situácií treba čakať dlho, niekedy celý život, my by sme teraz mohli byť príkladom.
To, čo ľudia okolo nás potrebujú počuť a zažiť, je povzbudenie, že Boh je s nami. Že „pramienky útechy, prýštiace z dobroty Najvyššieho“ nachádzame v jasnom postoji človeka, ktorý poverenie milovať berie vážne. V človeku, ktorý pred zlom a nespravodlivosťou nekapituluje, ale neprestáva hľadať a tvoriť nové možnosti, aby mohol mať prístup ku vzdelaniu, dôstojnej zdravotnej a sociálnej starostlivosti každý. Nielen solventní, nielen v Bratislave. Pramienky útechy, prýštiace z dobroty Najvyššieho sa objavujú v tom, kto sa od hľadania pravdy nenechá znechutiť. Vo vytrvalej službe človeka, ktorý sa zaujíma o život jednotlivcov a skupín ľudí, ktorí boli už dávno pred pandémiou zraniteľní a odkázaní na pomoc – seniori, fyzicky a psychicky postihnutí, osamelí, ľudia bez domova.
Ak ešte prichádzajú ďalšie krízy, ak netušíme, čo a kedy bude, a stále viac ľudí sa dostáva do hraničných situácií, vôbec nie je automatické, že sa obrátime k Bohu. K autentickej viere v Boha, ku skutočnému pokániu, zmene života nás môže viesť len Božia dobrota. Nie strach. Láska.
Keď nás zaskočí choroba, strata zamestnania alebo pochybnosť o tom, či to, na čom pracujeme a v čo dúfame, vôbec niekam smeruje, hrozí, že sa nám rozpadne celý svet. Ale ak v takej chvíli jeden druhého podporíme, ak budeme pri sebe stáť, bude to dobrá cesta k záchrane.
Prikázanie lásky nestačí poznať. Nestačí, ak hodnoty, ktoré sa v našej spoločnosti zvyknú označovať za kresťanské – ako poslušnosť, zodpovednosť, skromnosť, pokora, česť a iné – budeme vyznávať len v chrámoch. Teraz ich máme možnosť naplniť v každodenných rozhodnutiach. V rodinách, na pracoviskách, v priateľstvách, v susedstve. Ako solidaritu a nezištnú pomoc. Ako záujem o to, čo ľudí teší a čo ich trápi. Keby sa nám to darilo, tlmočili by sme tým, za koho považujeme Ježiša Krista. Na tom, ako sa správame v takýchto záťažových situáciách sa ukáže, či s Ním počítame, či Ho rešpektujeme, alebo o Ňom vedieme iba prázdne reči – s pátosom a očakávaniami podobnými prírodným pohanským náboženstvám, ktoré si vystačia s kultickými rituálmi a pripisujú im magický charakter. Nech by pôsobili akokoľvek vznešene, ostanú prázdne. Neúčinné.
Dúfame, že sa na službách Božích budeme stretávať znova. Veríme, že v nich budeme môcť v slove, hudbe a stretnutí s inými hľadať a nachádzať to čo nás poteší a upokojí, ale aj to, čo nás rozruší a povedie k tomu, aby sme niektoré dôležité veci v živote prehodnotili. Teraz je dôležité, aby sme si slovo, hudbu aj kontakty, cesty jeden k druhému nachádzali inak ako predtým. Môžeme v tom vidieť väčšiu námahu, ale aj väčšiu slobodu. Odriekanie, ale aj nové inšpirácie tam, kde by sme ich inak možno neobjavili.
Život má veľa podôb, veľa tvárí. A poznáme iba niektoré. Často sa poznania ďalších vzdávame vopred, niekedy v strachu, inokedy s pocitom krivdy a trpkosti. Ale aj v čakaní, odriekaní, na konci môžeme chcieť vidieť a spoznať Boha v láskavom človeku. Takom, aký každého berie vážne. Takom, ktorý prijíma všetkých rovnako. Bez rozdielu. Bez ohľadu na vek, rod, stav, momentálne výkony či frekvenciu účasti na bohoslužobných aktivitách.
Časom, kedy vnímame, že život je krásny a z toho, čo sa nám darí – z prajných ľudí, dobrej hudby, literatúry, umenia, ktoré nás povznesie, môžeme mať radosť, ale aj časom, v ktorom si nič nemôžeme plánovať a cítime sa ukrátení alebo ohrození, nás môže viesť k podstate a zmyslu iba láska. Rozumie jej úplne každý. Amen.
Bože náš,
uvedomujeme si, akí sme zraniteľní, aký krehký je náš život. Tento čas odhaľuje, koľko neistoty a strachu je v nás a ak sa mu necháme ovládnuť, robí nás necitlivými k potrebám iných. Odpusť nám nevyužité príležitosti k láske. Pomôž nám, aby sme si svoju bezmocnosť dokázali priznať, aby sme svoju rozpačitosť neskrývali za smiech a svoje prázdno za množstvo slov, neunikali sami pred sebou.
Ďakujeme Ti za možnosť vnímať krásu života a sveta aj v situáciách, ktoré sú zložité. Ďakujeme za dar hudby, ktorá oživuje naše túžby, dáva nám priestor slobody pre naše myšlienky a pocity, pre poznanie toho, akí vlastne sme.
Ďakujeme za príklad statočných ľudí, ktorým záležalo na tom, aby sa pravda prejavila, ktorí sa viery v lásku, spravodlivosť a slobodu nevzdali, ale dokázali na ne čakať desaťročia, niekedy celý život. Nauč nás v tomto čakaní vidieť vieru v Teba, v to, že sa Tvoja vôľa v našom svete napriek všetkým komplikáciám presadí.
Prosíme o nádej. O dôveru. O pomoc a novú silu pre chorých, starých, infikovaných, ale aj o tých, ktorí im v tomto náročnom čase poskytujú starostlivosť a vystavujú sa tým riziku.
Buď Pane s nami, keď Ťa prosíme ako Tvoje deti: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje. Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim. I neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky. Amen.