Dialogická kázeň k Pamiatke reformácie, 20. nedeľa po Svätej Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 29. 10. 2017
Text: Iz 62, 6-7 a 10-12
Na tvoje múry, Jeruzalem, som postavil hliadky. Po celý deň a po celú noc neutíchnu. Vy, čo vyznávate Hospodina, nedoprajte si pokoj! Nedajte mu pokoj, kým nepostaví Jeruzalem a neurobí ho chválou na zemi. ….. Prejdite, prejdite bránami, pripravte cestu pre ľud. Urovnajte, urovnajte chodník, vyberajte kamene a vztýčte zástavu nad národy. Hľa, Hospodin oznamuje až po končiny zeme: Povedzte dcére Siona: Hľa, tvoj spasiteľ prichádza! Hľa, jeho odmena je s ním a jeho odplata pred ním! Budú ich volať svätý ľud, vykúpení Hospodina, a teba budú volať Vyhľadávaná, Mesto neopustené.
1. Prichádza zmena
Výzva (Prostredník):
Mám toho všetkého už dosť. Doslova cítim v kostiach, že sa čosi musí zmeniť. Takto to predsa ďalej nemôže ísť. Dnešná cirkev je úplne mimo. Neodkáže už ľuďom povedať nič povzbudzujúce. Ak sa boja o svoju budúcnosť, tak kňazi a biskupi ich v tom strachu len utvrdzujú. A ešte aj k strachu ľudí pridávajú, keď v mene poriadku, v mene zachovania hradieb čistia cirkev a trestajú kritikov? Kde je evanjelium? Kde je dobrá, povzbudzujúca zvesť? Kde je to mocné slovo o milosti, čo zbavuje strachu z trestu, čo z ustrašených ľudí robí slobodné bytosti? Kde sú zvestovatelia, čo z rezignovanej a pasívnej masy ľudí robia činorodých hrdinov, ktorí menia svet?
Takto nejak museli rozmýšľať ľudia, ktorých svojimi myšlienkami zasiahol iný, na smrť vystrašený a cirkvou znechutený človek pred 500 rokmi – Martin Luther.
Zmena aj dnes doslova visí vo vzduchu. Cítime, že ju potrebujeme? „Hľa, tvoj Spasiteľ prichádza!“ – čo to boli za slová, ktoré vtedy zvestoval prorok Izaiáš? Vieme s toľkou radosťou očakávať zmenu, tak ako to vyjadril Georg Philipp Telemann v roku 200. výročia reformácie, keď zhudobnil slová: „Kohože srdce nebije radostne a ktože šťastne netlieska?“ Čím nás môžu oduševniť dnes? Akú funkciu mala túžba po zmene vtedy, za čias Izaiáša a akú má dnes pri nás? Je to len čosi v polohe frflania, keď si uvedomujeme, že veci okolo nás sú neznesiteľné? Alebo je to činorodá aktivita smerujúca k zmene? Ako vôbec dochádza k tomu, že sa človek v spoločenstve veriacich rozhodne niečo zmeniť? Čo motivovalo Abraháma, prorokov, Ježiša, Pavla, – aha – tu by som mal asi zastať? Ale veď predsa dejiny sú plné ľudí, ktorí sa rovnako rozhodli konať, lebo boli presvedčení, že všetci okolo nich sa mýlia v tom ako hovoria o Bohu a o viere v neho. Aj keď sa už nedostali na stránky posvätných kníh Starej a Novej zmluvy. Ako teda prichádza zmena?
Odpoveď (Ábel):
Áno, v dejinách ľudského spoločenstva dochádza od nepamäti v istých zložitých obdobiach k udalostiam, ktoré pôsobia ako mohutné hnacie stroje podnecujúce k zásadným zmenám. A to si žiada vždy nových a nových Bohom povolaných služobníkov, ktorých úlohou je aktuálny stav vecí interpretovať v duchu prorockej zvesti, burcovať a meniť staré na nové.
Bolo tomu tak v dávnej minulosti a je tomu tak aj v súčasnosti. Ak sa na tieto dôležité skutočnosti pozeráme optikou viery v Boha, konkrétnejšie, v kontexte židovsko-kresťanskej tradície, musíme si všimnúť isté paralely a s nimi aj to nové. Na začiatku bolo vždy úpenlivé, až netrpezlivé očakávanie niečoho zásadne nového, podstatnej zmeny v živote tohto sveta a ľudského spoločenstva, čo súviselo s vierou biblického Izraela a neskôr aj kresťanskej cirkvi, že sa napĺňajú eschatologické Božie zasľúbenia, že prišiel čas, keď všetku neprávosť, bolesť a utrpenie vystrieda nový vek pokoja, harmónie a života, v ktorom už nebudú prítomné žiadne negatívne javy, vek, v ktorom sa Božia vôľa bude uplatňovať v plnom rozsahu.
Svedectvom toho je aj náš kázňový text. Adresátmi tých dávnych biblických slov sú ľudia, ktorí sa stali svedkami zásadnej zmeny. Pád Novobabylonskej ríše znamenal pre Boží ľud koniec zajatia. Smeli sa vrátiť a začať budovať zničený Jeruzalem. Avšak realita po návrate bola neradostná a deprimujúca. Skaza, trosky a zrúcanisko, fyzické i to duchovné. Hospodinov služobník však prehlasuje, že neprestane zvestovať Sionu a Jeruzalemu spásu, dokiaľ sa nenaplnia Hospodinove zasľúbenia. Nad Jeruzalemom vzíde svetlo Božej spravodlivosti a spásy, ktorú uzrú aj národy a ich panovníci (Iz 60, 3). Skončí doba poníženia a potupy Božieho ľudu i mesta. Prorok preto hovorí o nových strážcoch Jeruzalema, ktorých úlohou je sledovať znamenia časov a vyzerať prichádzajúcu spásu. Tí pôvodne ustanovení strážcovia, tí si svoju úlohu neslnili, naopak, opakovane zlyhávali a zneužívali moc, ktorá je duchovným pastierom Božieho ľudu zverená. No či len v minulosti tak bolo? A či len v biblickom Izraeli? Nože sa pýtajme a nebojme sa odpovedať, ako je tomu dnes s nami, s našimi reformovanými cirkvami. Preto je treba ustanoviť nových strážcov, ich výzvy i modlitby majú znieť bez prestania, dokiaľ sa nenaplnia zasľúbenia o vybudovaní a spáse Jeruzalema.
2. Strážcovia nesmú mlčať
Výzva (Prostredník):
Áno, to je to podstatné. Izaiáš hovorí, že strážcovia nesmú mlčať. Majú hovoriť. Pripomínať Bohu jeho sľuby. Nesmú mlčať, lebo mlčanie bráni zmene. Ale je zmena a obnova vôbec pozitívna hodnota? Veď to mnohí vôbec tak nevnímajú. Pre mnohých je mlčanie dobrou hodnotou. Nepôsobí napätia. Udržuje veci pri existujúcom poriadku. Mlčanie je vlastne dobrou, obrannou stratégiou na zachovanie jednoty spoločenstva. Ten, kto nemlčí a hovorí o prichádzajúcej zmene, pôsobí napätie a v dôsledku napätia aj rozdelenie. Prichádzajúce zmeny pôsobia delenie a v dôsledku toho veľa zápasov, zranení a bolesti.
Nie je lepšie nechať veci tak ako sú? Môžeme vôbec to, čo urobil Luther hodnotiť pozitívne? Veď rozbil jednotu cirkvi.
Odpoveď (Ábel):
Napomenutie, aby strážcovia, takpovediac nedopriali kľud Hospodinovi a neprestali na neho volať, je treba udržiavať neustále pri živote. Je obdobné Ježišovej výzve k neodbytným modlitbám (Lk 11, 5 – 10). Preto treba „volať“ aj za cenu ohrozenia zdanlivej, či pomyslenej jednoty cirkvi. Veď sa zamyslime. O akej jednote tu hovoríme, o akej jednote hovorili vtedajší Lutherovi odporcovia? A o akej jednote cirkvi hovoria tí dnešní náboženskí vodcovia? Zdanlivá, neprirodzená jednota, pretože odmieta predstavu jednoty v rôznosti, odmieta možnosť nechať prehovoriť slobodnú ľudskú myseľ, srdce a vieru, a tie konfrontovať so zvesťou Písma v kontexte meniaceho sa a neustále sa vyvíjajúceho života v tomto svete a v spektre poznatkov a vedomostí, ktorými dnes ľudstvo disponuje, nie samoúčelne. Vždy sa preto objavovali Bohom povolaní „strážcovia“, osobnosti, ktoré úprimne cítili, že život a učenie cirkvi nezodpovedá obsahu evanjelia a princípom, ktoré vyjadruje prikázanie lásky k Bohu a blížnym.
Obdobie reformácie skutočne v danom politicko-spoločenskom kontexte mohutne zarezonovalo, vlastne otriaslo základmi vtedajšieho stredovekého sveta. Nádej opäť ožila, a znovu bolo jej súčasťou očakávanie zásadnej zmeny v živote ľudského spoločenstva. Treba však zdôrazniť, že ani vtedy nedošlo k vytúženému konečnému naplneniu dejín spásy. Stále sme na tejto ceste, všetci spoločne, vo svete, ktorý sa dynamicky mení a vyvíja, nie odlúčený od Boha, ale vždy a všade s Ním.
Nie všetko, čo reformácia priniesla do života cirkvi a sveta bolo a ostalo len dobré. V živote ľudského spoločenstva to dobré vždy vytára priestor aj pre to zlé. Pôvodne úprimný zámer a túžba vytvoriť jednotu cirkvi dôrazom kladeným primárne na Písmo sväté a osobnú vieru v Božie vykupiteľské dielo v Ježišovi Kristovi, boli postupne stále viac nahrádzané dogmatizovaním a teoretizovaním viery, čoho výsledkom je nielen narastajúce odcudzenie a stále väčšie atomizovanie Kristovej cirkvi, no aj negatívny vzťah k iným formám viery, zvlášť voči židovskej viere.
Máme preto povinnosť učiť sa z minulosti a ponaučiť sa. To dobré si osvojiť a ďalej rozvíjať, to zlé však už viac neopakovať. Práve preto potrebujeme aj dnes „nových strážcov“, ktorí nemlčia a narúšajú falošnú jednotu. K tomu potrebujeme novú odvahu, vieru, ktorej základ tvorí dôvera Bohu a jeho tvorivému programu pre všetky ľudské pokolenia, naučiť sa žiť v tomto svete vo vzájomnej spolupatričnosti a zodpovednosti, žiť a nechať žiť.
3. Získame nové meno
Výzva (Prostredník):
Izaiáš hovorí: „Budú ich volať svätý ľud…“ Ako spoločenstvo ľudí sme odkázaní na to, aby sme pomenúvali seba a pomenúvali ľudí a dianie okolo seba. Ako máme pomenovať to, čo vzišlo zo zmeny, z obnovy? A je to, čo zostalo „nezmenené“ a „staré“ nevyhnutne zlé?
Nepôsobíme veľa utrpenia a zlého práve tým, aké si jedni druhým dávame mená? Teda to ako o druhých zmýšľame? Ako ich vtesnávame do vlastných predstáv a definícií? Nie sú vlastne všetky označenia, charakteristiky a mená iba na škodu veci? Potrebujeme to? Asi áno. Ale ako nájsť rovnováhu medzi našimi rôznymi identitami? Medzi tým ako pomenúvame to, čo vnímame ako staré a prekonané a to, čo vnímame ako nové a ako vec budúcnosti?
Keď Izaiáš hovorí „Budú ich volať svätý ľud…“, čo tým vlastne vyjadruje? Neumocňuje tým vlastne predstavu, že tu je nejaké spoločenstvo ľudí, ktoré je lepšie ako tie ostatné? Nezakladá tým neprekonateľný konflikt ľudského spoločenstva?
Odpoveď (Ábel):
Byť „svätým ľudom“ znamená povinnosť akceptovať zmenu identity, „stať sa oddeleným pre Boha“, čo je vlastný význam tejto metafory. A byť oddelenými pre Boha znamená svoju vieru v Boha každodenne konfrontovať s povinnosťou vyjadriť ju, konať ju vo vzájomných vzťahoch s ostatnými ľuďmi.
Pre kresťanov dneška to prináša dôležité poznanie. Vyhlásenie Izraela za svätý ľud je trvalé. Neznamená jeho odčlenenie od ostatných národov, ale jeho opätovné pričlenenie k jednému Božiemu ľudu, lebo v konečnom dôsledku všetky národy patria Bohu. Vyvolenie Izraela a cez Krista aj vyvolenie tých, čo ho nasledujú, nie je odčlenenie tých lepších od tých horších. Naopak, je to pričlenenie, je to scelenie spoločenstva ľudí. A tomu sa musíme učiť po celý život. V prvom rade musíme vystúpiť z iluzórneho bezpečia minulosti. Kristova cirkev, ak skutočne stojí na Božom diele spásy v Ježišovi Kristovi, sa musí vzdať klamného presvedčenia o vlastnej neomylnosti a dokonalosti. Musí kráčať v ústrety ľuďom tohto sveta, prijať ich bezpodmienečne ako Božie deti, takých akí sú, všetkých rovnako a stať sa cirkvou prijímajúcou, nie odsudzujúcou.