(26. 12. 2018, Veľký kostol)
Text: 1 Pt 4, 12 – 19
12Milovaní, nedivte sa ohňu (súženia), ktorý vás prišiel skúšať, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné. 13Ale nakoľko sa podieľate na Kristových utrpeniach, radujte sa, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení Jeho slávy. 14Blahoslavení ste, keď vás ľudia hanobia pre Kristovo meno, lebo Duch slávy, Duch Boží, spočíva na vás. 15Len nech nikto z vás netrpí ako vrah, zlodej, zločinec alebo všetečník; 16keď však (trpí) ako kresťan, nech sa nehanbí za to, ale nech oslavuje Boha týmto menom. 17Lebo už je čas, aby sa začal súd od domu Božieho. A keď sa najprv od nás začína, akýže bude koniec tých, čo sú neposlušní evanjeliu Božiemu? 18Veď keď spravodlivý len-len, že obstojí, kde sa podeje bezbožník a hriešnik? 19A preto aj tí, čo trpia podľa vôle Božej, nech dobre konajú a porúčajú duše vernému Stvoriteľovi.
Bratia a sestry.
Počas štyroch adventných nedieľ, ako aj vianočných sviatkov sme sa stretávali na službách Božích vo vedomí, že ten skutočný význam Vianoc spočíva v tom, že nám každoročne pripomínajú, že na tomto svete nie sme sami, nežijeme iba pre seba, ako aj to, že náš život nie je výsledkom zhody okolností, či produktom náhody, ale je súčasťou Božieho stvoriteľského zámeru. To všetko má svoje dôsledky, ktorým sa nemožno vyhnúť. Boh má o človeka záujem a koná v jeho prospech, preto máme byť aj my pripravení vydávať svoje životy „v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť.“ (R 12, 1).
Áno bratia a sestry, nie je to iba očakávanie nejakého znamenia, ani len túžba po prejavoch pozornosti, či vrúcnejšej lásky od najbližších, po ktorých prirodzene túžime, zvlášť v tomto období, počas Vianoc. Ide tu o čosi väčšie, omnoho dôležitejšie. Boh ponúka človeku perspektívu života, keď svojho Syna posiela na svet, aby sa ako skutočný človek podujal na ťažkú a strastiplnú cestu, preukázať svojim životom podstatu a zmysel toho, čo nazývame Božím obrazom v nás, nefalšovanú, rýdzu ľudskosť. Táto cesta neskončila na golgotskom kríži, ale pokračuje ďalej v zasľúbení, ktoré sa napĺňa vo veľkonočnej udalosti a svoj cieľ dosiahne vo večnom pokoji v spoločenstve s Bohom. To podstatné bolo už vykonané, no život v tomto svete pokračuje ďalej. Preto by sme mali byť bdelí a pripravení podieľať sa na tom, čo sa od nás ako Kristových nasledovníkov vyžaduje.
Zvesť druhej slávnosti vianočnej nám pripomína dôsledky, ktoré posolstvo Vianoc, ak sú vnímané z perspektívy Ježišovho kríža a vzkriesenia, prináša do života Kristových nasledovníkov. Je to služba veci evanjelia a s ňou spojená pripravenosť čeliť ťažkostiam, a ak je to potrebné, prinášať aj obete. O tom vydáva svedectvo aj príbeh mučeníka Štefana. Štefan nekázal proti chrámu ako takému. Jeho kritika bola namierená proti náboženskému formalizmu, ktorý nahradil zvesť evanjelia servilným vykonávaním predpísaných rituálov a poslušnosť más voči náboženským vodcom a spoločenskému status quo.
No položme si otázku: Ako je tomu dnes s nami kresťanmi? Buďme k sebe úprimní a priznajme si, že okrem vzácnych výnimiek je aj v kresťanských cirkvách zvesť evanjelia vytrvalo nahrádzaná náboženským kultom, ktorý deformuje zásadným spôsobom obraz a podstatu kresťanstva, a evanjelium – Božie dielo v Ježišovi Kristovi – zamieňa za obyčajné rituály. No Boh nám aj dnes posiela svojich služobníkov, aby na tieto nešváry zreteľne a priamočiaro upozornili, aby vyzývali k zásadnej zmene, k pokániu a k životu v súlade Božou vôľou, kde lásku k Bohu možno dokázať iba a len prostredníctvom lásky k človeku. Iba potom možno vyznať aj vieru a lásku k Stvoriteľovi.
Práve preto sú aj tí dnešní Boží proroci vystavovaní osočovaniu, znevažovaniu a stále častejšie otvorenému prenasledovaniu, v snahe odstrániť ich spred očí a uší verejnosti, znemožniť im verejne vystupovať, len aby sa zachovali a zakonzervovali tie staré „dobré“ poriadky. Čo na tom, že sú sterilné a obsahom prázdne, veď stačí len pompéznosť vykonávaných rituálov a tradícií. To okázalé divadielko predsa funguje efektívne a navodenou magickou atmosférou dokáže zaujať obecenstvo natoľko, aby sa z neho stal dav poslušných a ľahko manipulovateľných ovečiek.
No to nie je Božia vôľa. Je preto potrebné pripomínať si túto závažnú skutočnosť práve v rámci Vianoc. To všetko je súčasť pokračujúceho procesu, na začiatku ktorého Boh potešil svoj ľud a pred očami všetkých národov odhalil začiatok naplnenia zasľúbení o spáse a záchrane. Vianoce nám týmto spôsobom každoročne pripomínajú, že Boží dar lásky a milosti, ktorá sa nám ponúka vo vykupiteľskej smrti a vzkriesení nášho Pána Ježiša Krista, predznamenáva konečné naplnenie Božieho zámeru zachrániť človeka pre večný život, no vyžaduje si aj aktívnu odozvu v našich životoch. Musíme preto pamätať na to, že viera a utrpenie, radosť, ktorá prichádza v narodení nášho Spasiteľa a ťažkosti, ktoré služba evanjeliu so sebou prináša, sú vzájomne zviazané.
Tak sa dostávame aj k hlavnej téme dnešnej zvesti, ktorou je pripravenosť veriaceho človeka prinášať v službe Bohu a blížnym obete. Je to záverečné crescendo vianočných sviatkov, ktoré nás upozorňuje, že príbeh narodenia Krista je treba vnímať v prvom rade v perspektíve celého jeho života, ktorého obsah neustále konfrontuje tie skutočné hodnoty s obyčajným náboženským formalizmom a vyzýva k radikálnej zmene. Takáto služba privádza napokon Ježiša na kríž, kde umiera, no vzkriesenie ukazuje ďalej, za všetky hranice ľudských možností, ako aj dosahu toho posledného nepriateľa, ktorým je smrť. Vedie nás k ríši pokoja, a tým aj k naplneniu všetkých ľudských túžob a nádejí. To všetko máme pozorne vnímať na pozadí vianočného posolstva o narodení Spasiteľa. Týmto spôsobom sa kresťan dokáže vidieť a hodnotiť realisticky a zároveň sa postupne prepracovať k skutočnej dokonalosti, nie k sebaklamu o vlastnej výnimočnosti, ale k trvalému zacieleniu svojho myslenia a konania na poslušnosť Božej vôli, ktorá sa ukazuje a súčasne aj interpretuje práve v živote Ježiša Krista.
O tom vydáva svedectvo aj dnešný kázňový text, ktorý máme chápať ako výzvu práve k takejto dokonalosti, a to aj za cenu možných ťažkostí, odmietnutia a nepochopenia, ba dokonca i utrpenia. Práve z tohto dôvodu sa bežnému človeku zdá byť jej dosiahnutie takmer nemožné. Slová, ktorými apoštol oslovuje kresťanské spoločenstvo vypovedajú o jeho obavách o zbor. Tento list bol napísaný pravdepodobne v období vlády cisára Domiciána, o ktorom vieme, že obvinil z bezbožnosti každého, kto cisára odmietal uznať za boha a oslovovať ho spôsobom: „náš pán a boh“ (Dominus et deus noster). Obsah listu má preto napomínajúci, ale rovnako i povzbudzujúci obsah. Apoštol vyzýva veriacich, aby nikdy nezabúdali na to, čo je úlohou Kristových nasledovníkov, a to ani v ťažkých časoch. Pre viacerých kresťanov, predovšetkým nežidovského pôvodu, sa tieto zložité chvíle stali najťažšou skúškou ich viery, v ktorej neobstáli a napokon ju opustili. Nedokázali sa totiž stotožniť so skutočnosťou, že tá zásadná zmena v ich živote, ku ktorej sa odhodlali, keď opustili modloslužbu štátom akceptovaných náboženských kultov a začali žiť vo viere v jediného Boha, so sebou môže priniesť toľko utrpenia. S tým jednoducho nerátali.
Je prirodzené, že človek ktorý trpí, hľadí na svoj život inak ako ten, kto je relatívne v bezpečí a nepociťuje tlak, ktorý je na neho v hraničných situáciách vyvíjaný. No zároveň si musíme uvedomiť aj to, že život taký vždy bol, je a aj bude. V každej dobe a na každom mieste, bolo, je a bude treba upozorňovať na zlo, neprávosť, znevažovanie a vykorisťovanie iných, zvlášť a o to viac, keď je jeho motiváciou účelové prekrúcanie Božieho slova tendenčným výkladom, len aby to zodpovedalo záujmom tých, ktorí majú vo svojich rukách moc, politickú, ale rovnako aj náboženskú.
Vždy a všade tomu musí čeliť osobný príklad života, dobro a láska, ktoré sa dokážu zlu a nespravodlivosti vzoprieť. Inak sa staneme iba nemými pozorovateľmi toho, aké hrôzostrašné dôsledky prináša do života ľudí otvorenie Pandorinej skrinky nenávisti a neznášanlivosti, ktoré pramenia v náboženských, kultúrnych, rasových a etnických predsudkoch, ktoré ľudí rozdeľujú od vekov, pretože nechcú akceptovať Boha ako jediného Boha, ktorý preto nie je obmedzený hranicami, ani rituálmi, zvykmi, či tradíciami.
Zdá sa teda, že viera a utrpenie kráčajú ruka v ruke a sú neoddeliteľne spojené. Ako tomu máme rozumieť? Pochopiť nám to pomáhajú samotné dejiny ľudského spoločenstva a s nimi aj vývoj viery v jediného Boha. Na rozdiel od polyteistických náboženstiev starovekého sveta, v stredobode ktorých bolo presvedčenie, že bohom treba dať to, čo žiadajú, aby od nich bolo možné dostať na oplátku to, čo je k životu potrebné – bohatú úrodu, plodnosť, silu a schopnosť expandovať –, viera v jediného Boha má vo svojom centre presvedčenie, že jediný Boh je súčasne Stvoriteľom. Preto je život všetkého tvorstva bezpodmienečne závislý na Jeho milosti. Preto je súčasťou takejto viery pevná dôvera, že Boh vedie ľudstvo celými dejinami k životu, nie k smrti a záhube. Od tohto presvedčenia sa odvíja aj vlastný cieľ a súčasne aj jedinečnosť tejto viery, snaha naučiť sa žiť v tomto svete, nie len prežívať, ale žiť spoločne spôsobom, ktorý zodpovedá obrazu Božiemu, na ktorý je každý človek stvorený.
Takáto viera však bola pre väčšinu národov vtedajšieho sveta podozrivá. Bolo ťažké zmieriť sa s myšlienkou, že podstatou náboženstva nie je poslušnosť rituálom a tradíciám, či lojalita a božská úcta voči panovníkom, ktorí týchto „bohov“ reprezentovali, či priamo stelesňovali, ale samotný život, ktorý musí vydať jasné svedectvo o jedinom Bohu a jeho spravodlivosti. Také náboženstvo musí preto život podporovať, chrániť ho a neobmedzovať.
Kmene Hebrejov, predkovia neskorších Izraelitov, ktoré žili kočovným spôsobom života v prevažne púštnej oblasti Palestíny a Arábie, sa v istej fáze vývoja ľudskej civilizácie dopracovali práve k takejto viere. Chceli sa naučiť žiť v tom nestálom prostredí, kde jeden deň prinášal dostatok, no druhý mohol znamenať pravý opak. Túžili prežiť, no súčasne nájsť v tomto zložitom procese zmysel a s ním aj konečný cieľ. Tak postupom času vzniká a formuje sa judaizmus, viera v jediného Boha, na ktorého základoch neskôr vyrástli aj ďalšie dve svetové monoteistické náboženstvá – kresťanstvo a islam. A nech sa nám to zdá akokoľvek neuveriteľné, tieto tri náboženstvá spája práve táto viera, paradoxne ich však rozdeľuje skalopevné presvedčenie, že sú výlučným strážcom a interpretom Božieho zjavenia, čoho dôsledkom je vzájomné odcudzenie a s ním množstvo problémov, ktoré náboženská intolerancia so sebou neustále prináša.
V tejto viere vyrástol aj Ježiš Nazaretský, v nej žil a ostal jej verný po celý život, v presvedčení a v dôvere, že jediným tvorivým princípom života je nasledovať vieru praotca Abraháma, to znamená Bohu bezvýhradne dôverovať a konať Jeho spravodlivosť. Nie náboženskými rituálmi, ani dodržiavaním tradícií, ale láskou, milosrdenstvom a nestrojenou účasťou na živote svojich blížnych. Iba tie dokážu odstraňovať všetky bariéry a prekážky vzájomného odcudzenia, uzdraviť to, čo je choré a vrátiť do života to, čo už odumrelo. To jediné dokazuje skutočnú lásku k Bohu. Kráľovstvo Božie sa tak v Ježišovom živote stáva súčasťou tohto veku.
Tento tvorivý princíp sa však vždy, skôr či neskôr dostáva do priamej konfrontácie so stereotypmi zabehnutých poriadkov, pretože ruší a znepokojuje ten zdanlivý pokoj a pocit bezpečia tých, ktorí sa síce radi za Boha a jeho vôľu skrývajú, radi citujú z Písma, radi moralizujú, poučujú a vyžadujú slepú poslušnosť, no pritom sami žijú v pretvárke a seba pokladajú za väčších a lepších, ako sú ostatní. Stalo sa tak aj v Ježišovom živote. No ani odpor, ani násilie na ňom spáchané nezabránili, aby sa táto viera šírila ďalej, v jej autentickej podobe. Ježišovi nasledovníci ju zvestovali ostatným národom vtedajšieho sveta. Aj tu bola prijímaná vo svojej čistote a jedinečnosti, ako tvorivý princíp života, no často bola aj nepochopená, aj odmietaná alebo násilne potláčaná, až napokon neskôr, v chaose politicko-mocenského zápasu kresťanskej cirkvi o svetovú moc, bola jej pôvodná rýdzosť a svätosť postupne zneutralizovaná mocnou citadelou dogiem, ktoré jej silu a tvorivosť paralyzovali.
Ako čas plynul ďalej, globálny politicko-mocenský chaos čistotu tejto viery podroboval stále ťažším skúškam. Je tomu tak dodnes. Preto sa veriaci ľudia, ktorí sa aj dnes snažia túto rýdzu, jedinečnú vieru nielen objaviť, ale ju aj praktizovať v každodennom živote, stretávajú s nepochopením, sú ohováraní a znevažovaní, stávajú sa terčom útokov a nenávisti iných ľudí, ktorým nábožensko-politický konformizmus vyhovuje a nechcú tento stav v žiadnom prípade meniť. Ak sa nad týmito udalosťami zamyslíme objektívne, triezvo a bez zaujatosti, zistíme, že v celých dejinách ide neustále o zápas o tú pôvodnú jedinečnú formu a kvalitu viery v jediného Boha. Je to vlastne zápas jediného Boha o život človeka a tvorstva. Nejde tu o to, kto má pravdu teoreticky, ani o to, ktoré náboženstvo je to pravé. To vedie len k bolestnému poznaniu, že si Boha prispôsobujeme vlastným predstavám. Boha možno poznávať len vo vzájomných vzťahoch ľudského spoločenstva. A nezabúdajme na to, že Boh to raz všetko s konečnou platnosťou posúdi, ako aj to, že tento súd začína od „domu Božieho“.
Viera musí preto ostať tvorivá a čistá, zbavená všetkých snáh definovať nedefinovateľné a nárokovať si na absolútnu pravdu. Nemôže sem patriť žiadna forma násilia, žiadne predsudky. Boh nás vedie celými dejinami cestou poznania, že do cieľa, o ktorom zvestoval a pre ktorý žil a zomrel Ježiš Kristus, privádza iba život formovaný práve takouto vierou. Preto musia byť kresťania pripravení vydať o nej svedectvo vždy a všade, kde dochádza k porušovaniu tohto tvorivého princípu života, a to aj za cenu obetí a utrpenia. Nie moralizovaním, ani odsudzovaním, ale láskou, milosrdenstvom a pokojom, nasledovaním príkladu života Ježiša Krista, v ktorom Boh odhalil svoj zámer, ale aj cieľ, ku ktorému nás, ako i všetko ostatné tvorstvo vedie. Amen.