(24. 12. 2018, Veľký kostol)
Text: Ž 2, 1 – 4
1 Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? 2 Zoskupujú sa zemskí králi a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti Jeho Pomazanému: 3 Spretŕhajme ich okovy a zhoďme zo seba ich putá! 4 Ten, ktorý býva v nebesiach, sa smeje, Pán sa im vysmieva. Bratia a sestry.
Protiklad svetla a tmy je najvýstižnejším vyjadrením odvekej ľudskej túžby po naplnení života poznaním, pokojom, harmóniou a šťastím v osobnom živote, no rovnako tak aj vo vzťahoch, ktoré sú nevyhnutným predpokladom života v každej spoločnosti. Každý, kto sa vedome hlási ku kresťanskej viere, by si to mal uvedomovať oveľa viac a intenzívnejšie práve v tomto čase.
Pokoj a radosť z Vianoc, tá jedinečná atmosféra Štedrého večera spojená s tradíciou prichádzať na popoludňajšie, či podvečerné alebo polnočné pobožnosti, totiž silno kontrastujú s tou odvrátenou stranou ľudského života v tomto svete, s nesmiernym množstvom biedy a utrpenia, no rovnako aj s neochotou meniť staré vzorce spoločenského správania, deliť sa a umožniť aj ostatným, zvlášť tým, ktorí sa od nás, od väčšiny akýmkoľvek spôsobom líšia, žiť v pokoji a mieri, v dostatku základných prostriedkov pre každodenný život. Radšej sa snažíme nemyslieť na nespočetné tragédie, plač a nenaplnené túžby ľudí v tomto svete, veď sú predsa Vianoce, radšej to všetko vytesniť z mysle, len nech sa pokoj a radosť Vianoc neruší.
No o to viac je tento čas prípravy na slávnosť narodenia Božieho Syna dôležitým upozornením na význam a dôsledky, ktoré Božie dielo v Ježišovi Kristovi prináša do života každého z nás. To veľké tajomstvo Vianoc, v ktorom sa zjavila milosť Božia na spásu všetkým ľuďom dobrej vôle, nás má povzbudiť a posilniť vo viere a v nádeji konečného naplnenia Božích zasľúbení o spáse. Má nás však aj vychovávať k zodpovednosti, k ľudskosti, k odvahe žiť spoločne s ostatnými ľuďmi tohto sveta ako Božie deti, v pokore a spravodlivosti, a to nielen počas sviatkov, ale každodenne.
Slová Žalmu, v kontexte ktorých si chceme posolstvo Štedrého večera sprítomniť, nás privádzajú do prostredia toho veľkého pomyselného javiska, ktoré predstavuje tento svet a život ľudského pokolenia v ňom. Tak ako symbolika tmy a svetla vyjadruje odveký zápas Boha o dobro a konečnú spásu človeka a všetkého tvorstva, tak aj slová tohto žalmu poukazujú na reálnu skutočnosť, v ktorej sa ľudstvo nachádza, ktorej musia čeliť všetky generácie, bez ohľadu na to, kde a kedy žili, čomu verili, po čom túžili, o čo sa usilovali a s čím a o čo zápasili.
Vždy a všade je to zápas o zmysel a naplnenie života, a tým aj zápas o poznanie Boha, zápas so sebou samým a s odvekou túžbou človeka po bohorovnosti, po absolútnej moci a možnosti rozhodovať o živote nielen svojom, ale aj o živote iných. Človek tak od vekov balansuje na samom okraji priepasti, medzi životom a smrťou, priťahovaný z oboch strán a nezriedka pri tom stráca orientáciu a žiaľ, často zamieňa jedno s druhým, s fatálnymi dôsledkami nielen pre neho samého, ale aj pre ostatných.
Žalmista sa preto oprávnene pýta, „prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ Tieto slová, ako i celý žalm, ktorý patrí medzi takzvané kráľovské žalmy, pôvodne zaznievali pri nástupe nového židovského kráľa na trón a pri opakovaných výročitých slávnostiach jeho intronizácie. Po zániku judského kráľovstva však dochádza k ich eschatologickej interpretácii. Ich obsah sa odteraz vzťahuje na očakávaný príchod kráľa, Mesiáša, ktorý bude nositeľom a reprezentantom Božej spravodlivosti a vykoná konečný súd nad ľudským pokolením. V tomto význame vykladala tento žalm aj prvotná apoštolská cirkev, ktorá v ňom videla a počula proroctvo o príchode kráľa kráľov, Ježiša Krista.
V pôsobivom protiklade opisuje žalmista na jednej strane intrigy národov a mocných tohto sveta, ktorí sa chcú zbaviť „jarma“ Hospodina a Jeho pomazaného, a na strane druhej neporovnateľný pokoj nebeského Vládcu, ktorému je táto ľudská vzbura k smiechu. Je udivujúce, že národy a ich vládcovia, vrátane náboženských vodcov, tých nehodných pastierov Božieho ľudu, ktorí radi uzatvárajú politické pakty s mocnými tohto sveta v duchu známeho, „účel svätí prostriedky“, odmietajú to, čo im slúži k dobru, čo ich životy môže postaviť na stabilný základ a priviesť ich k radosti a spokojnosti, a napokon aj k tomu definitívnemu a dokonalému pokoju, po ktorom túžia všetci ľudia dobrej vôle. Prečo potom ľudia konajú tak nerozumne? Prečo sa búria proti Bohu a Jeho svätej vôli, prečo odmietajú cestu života, po ktorej ich vedie Hospodinom dosadený kráľ kráľov, Mesiáš?
Aj my bratia a sestry, sme takmer každodenne svedkami tohto nepokoja. Sme svedkami neustálej vzbury ľudského ega proti vôli Stvoriteľa, ktorý ako jediný má zvrchovaný nárok na celú zem i vesmír. Často sami upadáme do tohto nepokoja a necháme sa ním ovládať. Preto sú pre nás práve vianočné sviatky tým vzácnym časom úniku z reality všedných dní, keď aspoň na chvíľu chceme byť iní, spomaliť a v teple domova a v kruhu tých najbližších prežiť tú čarovnú atmosféru radosti a šťastia, umocnenú vianočnou výzdobou a úsmevom rozžiarených detských tvárí. Opäť sa tak snažíme uchopiť čosi z nášho vlastného detstva, to krátkodobé fluidum bezstarostnosti a veľkých nádejí, s ktorými sme hľadeli v ústrety budúcnosti. Akoby sme sa týmto spôsobom snažili zakryť všetky vnútorné zápasy, bolesti, sklamania, neúspechy a zlyhania.
Spoločným menovateľom tohto vzácneho času je túžba po pokoji, ktorý prevyšuje každý rozum, pokoji, ktorý nám pomáha uvedomiť si význam a zmysel života a vidieť v jasnom svetle tie skutočné hodnoty, pre ktoré sa nielen oplatí žiť, ale pre ktoré sa máme cielene angažovať a venovať im všetku energiu, čas a schopnosti.
S takýmito, či podobnými očakávaniami a túžbami chceme hľadieť na novonarodené dieťa uložené v jasliach. Musíme však dať pozor, aby nás príliš neomámila sentimentalita vianočného klišé a komerciou devalvované posolstvo Vianoc. V tom betlehemskom príbehu totiž vôbec nejde o navodenie príjemnej atmosféry sviatočných dní, ktorá nám má pomôcť zabudnúť na každodenný kolotoč pracovných povinností a starostí a nevidieť v plnej nahote biedu okolitého sveta. K skutočnému plnohodnotnému prežitiu vianočného posolstva a tým aj k pravej atmosfére Vianoc možno dospieť len po objektívnom zhodnotení všetkého, čo narodeniu Božieho Syna predchádzalo, čo ho sprevádzalo a napokon vo vedomí toho, čo ono prinieslo do života tohto sveta i každého z nás. To všetko veľmi výrazne poukazuje na všadeprítomný konflikt temnoty a svetla, zápas dobra so zlom, zápas Jediného Boha o človeka, o život. Svetlo napokon prežiari temnotu hlbokej noci a s ňou zakryje aj neútulnosť prostredia a situácie, v ktorej spočíva novonarodené dieťa so svojou matkou a tým malým spoločenstvom obyčajných ľudí dobrej vôle, ktorí reprezentujú ľudstvo všetkých čias, národov a pokolení, tých, ktorí sa celý svoj život namáhajú a túžia len po jednom, po dosiahnutí pokoja, ktorý prevýši všetko trápenie, námahu a sklamanie z dvojznačností tohto života.
Ak pozorne čítame príbehy o narodení Ježiša Krista, bez všade prítomnej deformity a romantizujúceho efektu sviatočných „betlehemov“, potom sme konfrontovaní s realitou. Lukáš píše o veľmi skromných podmienkach, v ktorých prichádza dieťa na svet. Cestujúci pútnici zväčša nemajú možnosť vyberať si, sú odkázaní na pomoc a milosrdenstvo iných ľudí. V Matúšovom podaní zase čítame o všadeprítomnom napätí a prenasledovaní, ktoré prinúti rodinu prijať údel života utečencov, na cestách, bez domova. Oň sa budú musieť usilovať a nájsť ho medzi ľuďmi dobrej vôle, ktorí majú otvorené srdcia a sú ochotní angažovať sa za životy iných.
Aj keď sú tieto príbehy literárnymi útvarmi štylizované symbolicky do typológie židovskej a rodiacej sa ranokresťanskej tradície, predsa majú veľkú výpovednú hodnotu. Ak si totiž citlivo a zodpovedne všímame situačné aspekty príbehu narodenia Ježiša Krista, uvedomíme si, že v ňom musíme vidieť aj tie naše vlastné biedy, no rovnako aj všetku biedu tohto sveta, chudobu a násilie, znevažovanie ľudskej dôstojnosti, obchodovanie s ľuďmi a novodobé otrokárstvo, ponižovanie, a k tomu urputnú snahu mocných, no vnútorne slabých a ustráchaných ľudí malej viery, no o to väčších komplexov menejcennosti, zakonzervovať staré poriadky. To všetko sa stavia na odpor v snahe odmietnuť to lahodné „jarmo“ jediného Boha. To všetko bolestne kontrastuje s vianočnou výzdobou na uliciach a v našich domovoch.
Život a dielo Ježiša Krista reflektuje tento zápas dokonale a výstižne. On sám ukazuje vlastným príkladom, že iba dobrovoľným prijatím Božieho „jarma“ možno získať schopnosť vidieť život na tomto svete komplexne a reálne, nachádzať v ňom samého Boha a Jeho svätú vôľu, ktorá sa tu uskutočňuje aj napriek ľudskej zanovitosti a neochote akceptovať, že je to Boh, nie človek, kto je a ostáva zvrchovaným Pánom všetkého. Iba tak môžeme dospieť k pokore a súčasne aj k radosti z toho, čo pre nás Boh v tomto svete robí, čo nám dáva stále k dispozícii a k čomu nás stále v láske pozýva.
A práve to je vlastným cieľom a naplnením zmyslu Vianoc. Je ním poznanie, že Boh to s nami nevzdal a nevzdáva, že aj napriek ľudskému odporu a vzburám presadzuje svoju zvrchovanú moc paradoxne, ale efektívne. Poznanie, že Ježiš Nazaretský, ktorý je Kristus, sa príkladom svojho života stáva sám cestou. Nasledovanie tejto cesty človeka privádza k zodpovednej láske, k mobilizácii všetkých síl a talentov v prospech dobra, a to nielen v úzkom kruhu rodiny a blízkych, ale rovnako aj v širšom kontexte. To všetko si, bratia a sestry, môžeme a máme uvedomiť práve dnes, keď si spoločne chceme sprítomniť očakávaný príchod svetla toho nového rána, ktoré napokon prežiari temnotu noci a zažiari v plnej sile a kráse aj do našich životov. To svetlo bude svietiť stále, nezabráni mu v tom ani ľudská vzbura, ktorá vyvrcholila v ukrižovaní Ježiša Nazaretského, Dávidovho Syna, Kráľa kráľov, Spasiteľa tohto sveta. Hospodinovu vládu to nemôže ohroziť.
Bratia a sestry, pridajme sa teda spoločne aj my k tým, ktorí tu boli pred nami a tak ako oni kedysi, aj my hľaďme v nádeji a vo viere v ústrety príchodu tohto svetla, aby prežiarilo aj tie temné miesta v našich vlastných životoch, naše bolesti, trápenia, naše konflikty. Svetlo sveta, ktoré už svieti nám dodá nové sily, novú motiváciu a aj chuť stať sa priamou súčasťou toho svetelného spektra, nielen verbálne, nielen dodržiavaním starých tradícií, ale predovšetkým efektívne a viditeľne, v konkrétnych skutkoch lásky, v tých malých, no predsa významných víťazstvách nad sebou samými, v prospech ostatných, na slávu a česť Jediného Boha a Jeho Pomazaného, ktorého príchod na tento svet si v tomto čase pripomíname, v radosti a v pokoji. Amen.
1 Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? 2 Zoskupujú sa zemskí králi a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti Jeho Pomazanému: 3 Spretŕhajme ich okovy a zhoďme zo seba ich putá! 4 Ten, ktorý býva v nebesiach, sa smeje, Pán sa im vysmieva. Bratia a sestry.
Protiklad svetla a tmy je najvýstižnejším vyjadrením odvekej ľudskej túžby po naplnení života poznaním, pokojom, harmóniou a šťastím v osobnom živote, no rovnako tak aj vo vzťahoch, ktoré sú nevyhnutným predpokladom života v každej spoločnosti. Každý, kto sa vedome hlási ku kresťanskej viere, by si to mal uvedomovať oveľa viac a intenzívnejšie práve v tomto čase.
Pokoj a radosť z Vianoc, tá jedinečná atmosféra Štedrého večera spojená s tradíciou prichádzať na popoludňajšie, či podvečerné alebo polnočné pobožnosti, totiž silno kontrastujú s tou odvrátenou stranou ľudského života v tomto svete, s nesmiernym množstvom biedy a utrpenia, no rovnako aj s neochotou meniť staré vzorce spoločenského správania, deliť sa a umožniť aj ostatným, zvlášť tým, ktorí sa od nás, od väčšiny akýmkoľvek spôsobom líšia, žiť v pokoji a mieri, v dostatku základných prostriedkov pre každodenný život. Radšej sa snažíme nemyslieť na nespočetné tragédie, plač a nenaplnené túžby ľudí v tomto svete, veď sú predsa Vianoce, radšej to všetko vytesniť z mysle, len nech sa pokoj a radosť Vianoc neruší.
No o to viac je tento čas prípravy na slávnosť narodenia Božieho Syna dôležitým upozornením na význam a dôsledky, ktoré Božie dielo v Ježišovi Kristovi prináša do života každého z nás. To veľké tajomstvo Vianoc, v ktorom sa zjavila milosť Božia na spásu všetkým ľuďom dobrej vôle, nás má povzbudiť a posilniť vo viere a v nádeji konečného naplnenia Božích zasľúbení o spáse. Má nás však aj vychovávať k zodpovednosti, k ľudskosti, k odvahe žiť spoločne s ostatnými ľuďmi tohto sveta ako Božie deti, v pokore a spravodlivosti, a to nielen počas sviatkov, ale každodenne.
Slová Žalmu, v kontexte ktorých si chceme posolstvo Štedrého večera sprítomniť, nás privádzajú do prostredia toho veľkého pomyselného javiska, ktoré predstavuje tento svet a život ľudského pokolenia v ňom. Tak ako symbolika tmy a svetla vyjadruje odveký zápas Boha o dobro a konečnú spásu človeka a všetkého tvorstva, tak aj slová tohto žalmu poukazujú na reálnu skutočnosť, v ktorej sa ľudstvo nachádza, ktorej musia čeliť všetky generácie, bez ohľadu na to, kde a kedy žili, čomu verili, po čom túžili, o čo sa usilovali a s čím a o čo zápasili.
Vždy a všade je to zápas o zmysel a naplnenie života, a tým aj zápas o poznanie Boha, zápas so sebou samým a s odvekou túžbou človeka po bohorovnosti, po absolútnej moci a možnosti rozhodovať o živote nielen svojom, ale aj o živote iných. Človek tak od vekov balansuje na samom okraji priepasti, medzi životom a smrťou, priťahovaný z oboch strán a nezriedka pri tom stráca orientáciu a žiaľ, často zamieňa jedno s druhým, s fatálnymi dôsledkami nielen pre neho samého, ale aj pre ostatných.
Žalmista sa preto oprávnene pýta, „prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ Tieto slová, ako i celý žalm, ktorý patrí medzi takzvané kráľovské žalmy, pôvodne zaznievali pri nástupe nového židovského kráľa na trón a pri opakovaných výročitých slávnostiach jeho intronizácie. Po zániku judského kráľovstva však dochádza k ich eschatologickej interpretácii. Ich obsah sa odteraz vzťahuje na očakávaný príchod kráľa, Mesiáša, ktorý bude nositeľom a reprezentantom Božej spravodlivosti a vykoná konečný súd nad ľudským pokolením. V tomto význame vykladala tento žalm aj prvotná apoštolská cirkev, ktorá v ňom videla a počula proroctvo o príchode kráľa kráľov, Ježiša Krista.
V pôsobivom protiklade opisuje žalmista na jednej strane intrigy národov a mocných tohto sveta, ktorí sa chcú zbaviť „jarma“ Hospodina a Jeho pomazaného, a na strane druhej neporovnateľný pokoj nebeského Vládcu, ktorému je táto ľudská vzbura k smiechu. Je udivujúce, že národy a ich vládcovia, vrátane náboženských vodcov, tých nehodných pastierov Božieho ľudu, ktorí radi uzatvárajú politické pakty s mocnými tohto sveta v duchu známeho, „účel svätí prostriedky“, odmietajú to, čo im slúži k dobru, čo ich životy môže postaviť na stabilný základ a priviesť ich k radosti a spokojnosti, a napokon aj k tomu definitívnemu a dokonalému pokoju, po ktorom túžia všetci ľudia dobrej vôle. Prečo potom ľudia konajú tak nerozumne? Prečo sa búria proti Bohu a Jeho svätej vôli, prečo odmietajú cestu života, po ktorej ich vedie Hospodinom dosadený kráľ kráľov, Mesiáš?
Aj my bratia a sestry, sme takmer každodenne svedkami tohto nepokoja. Sme svedkami neustálej vzbury ľudského ega proti vôli Stvoriteľa, ktorý ako jediný má zvrchovaný nárok na celú zem i vesmír. Často sami upadáme do tohto nepokoja a necháme sa ním ovládať. Preto sú pre nás práve vianočné sviatky tým vzácnym časom úniku z reality všedných dní, keď aspoň na chvíľu chceme byť iní, spomaliť a v teple domova a v kruhu tých najbližších prežiť tú čarovnú atmosféru radosti a šťastia, umocnenú vianočnou výzdobou a úsmevom rozžiarených detských tvárí. Opäť sa tak snažíme uchopiť čosi z nášho vlastného detstva, to krátkodobé fluidum bezstarostnosti a veľkých nádejí, s ktorými sme hľadeli v ústrety budúcnosti. Akoby sme sa týmto spôsobom snažili zakryť všetky vnútorné zápasy, bolesti, sklamania, neúspechy a zlyhania.
Spoločným menovateľom tohto vzácneho času je túžba po pokoji, ktorý prevyšuje každý rozum, pokoji, ktorý nám pomáha uvedomiť si význam a zmysel života a vidieť v jasnom svetle tie skutočné hodnoty, pre ktoré sa nielen oplatí žiť, ale pre ktoré sa máme cielene angažovať a venovať im všetku energiu, čas a schopnosti.
S takýmito, či podobnými očakávaniami a túžbami chceme hľadieť na novonarodené dieťa uložené v jasliach. Musíme však dať pozor, aby nás príliš neomámila sentimentalita vianočného klišé a komerciou devalvované posolstvo Vianoc. V tom betlehemskom príbehu totiž vôbec nejde o navodenie príjemnej atmosféry sviatočných dní, ktorá nám má pomôcť zabudnúť na každodenný kolotoč pracovných povinností a starostí a nevidieť v plnej nahote biedu okolitého sveta. K skutočnému plnohodnotnému prežitiu vianočného posolstva a tým aj k pravej atmosfére Vianoc možno dospieť len po objektívnom zhodnotení všetkého, čo narodeniu Božieho Syna predchádzalo, čo ho sprevádzalo a napokon vo vedomí toho, čo ono prinieslo do života tohto sveta i každého z nás. To všetko veľmi výrazne poukazuje na všadeprítomný konflikt temnoty a svetla, zápas dobra so zlom, zápas Jediného Boha o človeka, o život. Svetlo napokon prežiari temnotu hlbokej noci a s ňou zakryje aj neútulnosť prostredia a situácie, v ktorej spočíva novonarodené dieťa so svojou matkou a tým malým spoločenstvom obyčajných ľudí dobrej vôle, ktorí reprezentujú ľudstvo všetkých čias, národov a pokolení, tých, ktorí sa celý svoj život namáhajú a túžia len po jednom, po dosiahnutí pokoja, ktorý prevýši všetko trápenie, námahu a sklamanie z dvojznačností tohto života.
Ak pozorne čítame príbehy o narodení Ježiša Krista, bez všade prítomnej deformity a romantizujúceho efektu sviatočných „betlehemov“, potom sme konfrontovaní s realitou. Lukáš píše o veľmi skromných podmienkach, v ktorých prichádza dieťa na svet. Cestujúci pútnici zväčša nemajú možnosť vyberať si, sú odkázaní na pomoc a milosrdenstvo iných ľudí. V Matúšovom podaní zase čítame o všadeprítomnom napätí a prenasledovaní, ktoré prinúti rodinu prijať údel života utečencov, na cestách, bez domova. Oň sa budú musieť usilovať a nájsť ho medzi ľuďmi dobrej vôle, ktorí majú otvorené srdcia a sú ochotní angažovať sa za životy iných.
Aj keď sú tieto príbehy literárnymi útvarmi štylizované symbolicky do typológie židovskej a rodiacej sa ranokresťanskej tradície, predsa majú veľkú výpovednú hodnotu. Ak si totiž citlivo a zodpovedne všímame situačné aspekty príbehu narodenia Ježiša Krista, uvedomíme si, že v ňom musíme vidieť aj tie naše vlastné biedy, no rovnako aj všetku biedu tohto sveta, chudobu a násilie, znevažovanie ľudskej dôstojnosti, obchodovanie s ľuďmi a novodobé otrokárstvo, ponižovanie, a k tomu urputnú snahu mocných, no vnútorne slabých a ustráchaných ľudí malej viery, no o to väčších komplexov menejcennosti, zakonzervovať staré poriadky. To všetko sa stavia na odpor v snahe odmietnuť to lahodné „jarmo“ jediného Boha. To všetko bolestne kontrastuje s vianočnou výzdobou na uliciach a v našich domovoch.
Život a dielo Ježiša Krista reflektuje tento zápas dokonale a výstižne. On sám ukazuje vlastným príkladom, že iba dobrovoľným prijatím Božieho „jarma“ možno získať schopnosť vidieť život na tomto svete komplexne a reálne, nachádzať v ňom samého Boha a Jeho svätú vôľu, ktorá sa tu uskutočňuje aj napriek ľudskej zanovitosti a neochote akceptovať, že je to Boh, nie človek, kto je a ostáva zvrchovaným Pánom všetkého. Iba tak môžeme dospieť k pokore a súčasne aj k radosti z toho, čo pre nás Boh v tomto svete robí, čo nám dáva stále k dispozícii a k čomu nás stále v láske pozýva.
A práve to je vlastným cieľom a naplnením zmyslu Vianoc. Je ním poznanie, že Boh to s nami nevzdal a nevzdáva, že aj napriek ľudskému odporu a vzburám presadzuje svoju zvrchovanú moc paradoxne, ale efektívne. Poznanie, že Ježiš Nazaretský, ktorý je Kristus, sa príkladom svojho života stáva sám cestou. Nasledovanie tejto cesty človeka privádza k zodpovednej láske, k mobilizácii všetkých síl a talentov v prospech dobra, a to nielen v úzkom kruhu rodiny a blízkych, ale rovnako aj v širšom kontexte. To všetko si, bratia a sestry, môžeme a máme uvedomiť práve dnes, keď si spoločne chceme sprítomniť očakávaný príchod svetla toho nového rána, ktoré napokon prežiari temnotu noci a zažiari v plnej sile a kráse aj do našich životov. To svetlo bude svietiť stále, nezabráni mu v tom ani ľudská vzbura, ktorá vyvrcholila v ukrižovaní Ježiša Nazaretského, Dávidovho Syna, Kráľa kráľov, Spasiteľa tohto sveta. Hospodinovu vládu to nemôže ohroziť.
Bratia a sestry, pridajme sa teda spoločne aj my k tým, ktorí tu boli pred nami a tak ako oni kedysi, aj my hľaďme v nádeji a vo viere v ústrety príchodu tohto svetla, aby prežiarilo aj tie temné miesta v našich vlastných životoch, naše bolesti, trápenia, naše konflikty. Svetlo sveta, ktoré už svieti nám dodá nové sily, novú motiváciu a aj chuť stať sa priamou súčasťou toho svetelného spektra, nielen verbálne, nielen dodržiavaním starých tradícií, ale predovšetkým efektívne a viditeľne, v konkrétnych skutkoch lásky, v tých malých, no predsa významných víťazstvách nad sebou samými, v prospech ostatných, na slávu a česť Jediného Boha a Jeho Pomazaného, ktorého príchod na tento svet si v tomto čase pripomíname, v radosti a v pokoji. Amen.