Bratia a sestry,
MOC má v našom myslení a vnímaní obyčajne negatívnu konotáciu. Nositeľov moci zažívame ako tých, ktorí si svoj vplyv, autoritu vynucujú rôznymi spôsobmi: populizmom, manipuláciou, korupciou, a násilím.
Na smrť Ježiša odsúdili elity politického a náboženského života. Ale k rovnakému rozhodnutiu dospeli aj davy frustrovaných ľudí. Jedni aj druhí svoju moc zneužili.
Mať moc znamená totiž mať možnosti – mať schopnosti a zodpovednosť. Aj Boh zasahuje MOCOU. Ale On ju používa v náš prospech, Ňou uzdravuje a oživuje. On svojou mocou kriesi to, čo my našou mocou likvidujeme. Otvára ňou priestory, kde sú naše predstavy o Bohu a viere už v rozklade.
Kristus žije, ale prví svedkovia otvoreného hrobu sa podľa evanjelií netešia. Sú zmätení, rozpačití. Boja sa. Plačú.
Mária pri otvorenom hrobe počuje dvakrát otázku: „Prečo plačeš?“ a zmôže sa len na odpoveď, ktorá nie je popisom skutočnosti, iba jej interpretáciou: „Vzali mi Pána neviem, kam Ho položili“ a „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz kam si ho položil a ja si Ho odnesiem.“ Byť otvorenou pre úplne novú skutočnosť si dovolí len vtedy, keď ju Ježiš osloví menom, až vtedy, keď sa jej nová skutočnosť týka.
Aj my ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo cirkvi plačeme. Plačeme nad tým, že sa udalosti nevyvíjajú podľa našich predstáv, plačeme, lebo s Bohom, s Kristom sa nedá nakladať tak, ako by sme si to priali, podľa schém, ktoré považujeme za správne.
Ako Mária sa obávame, že nám niekto vzal nášho Krista, ukradol hodnoty, na ktorých stojí naša viera. Otvorenosť pre nás znamená neistotu – riziko, že sa všetko dôležité a zásadné zrelativizuje.
Ale je možné, že tento smútok je útek – lebo cítime, že ako veriaci ľudia zlyhávame, že sme zlyhali – a preto dianie v nás aj okolo nás rýchlo interpretujeme. Zle, svojvoľne, ale hlasno. Toto nariekanie, oplakávanie vlastných strát, v ktorých konštatujeme, že nič už nie je také ako predtým, nás stojí veľmi veľa energie.
Práve vzkriesenie Krista je znamením Božej – teda správne použitej MOCI. Tá oslovuje a vždy bude oslovovať človeka v jeho otrasoch a krízach.
Prečo teda stále radšej pôsobíme ako bezmocní? Prečo sa moci a možností, ktoré by nám aj iným slúžili, tak ľahko vzdávame? Keby sme menej času a energie vynaložili na úteky do smútku, a komunikovali s Kristom o tom, čo sa práve deje, získali by sme prístup k radosti, nové šance a moc, ktorou sa dá slúžiť.
Bratia a sestry,
ťažkáme si, že nám chýbajú osobnosti. Je to fakt. Ľudia, ktorých poznáme ako obdarených a zodpovedných, funkcie nechcú. Ale aj to môže byť obraz o nás. Ľudí, ktorí by svoju aj zverenú moc vedeli využiť v službe iným, nevieme podporiť, oceniť, nevieme sa k nim správať. Nemá ich KTO rozpoznať, nemá sa k nim kto vzťahovať.
Preto si autoritatívni vládcovia stále môžu dovoliť skoro všetko. Nemá im kto klásť odpor. K tomu, aby ľudia nielen na vysokých postoch, ale aj tí, ktorí sú vedení, využili moc správne, ich treba vychovávať a viesť – k prehľadu, nadhľadu, ale aj spolupatričnosti.
Aj my kresťania môžeme mať moc, možnosť zvestovať v našom prostredí živého Krista. Mohlo by sa nám dariť lepšie, keby sme sa prestali uzatvárať – do kostolov a pestovania vlastných aktivít, keby sme sa nezatvorili pred rozhľadenými a náročnými hľadajúcimi ľuďmi len preto, že im nestačí citovať verše z Biblie.
Stále prichádzajú. Túžia po našej otvorenosti. Po odvahe hľadať nové súvislosti. Po ochote stretávať ľudí, ktorí sú iní ako my a nevidieť v nich ohrozenie.
Témy odluky cirkvi od štátu, registrovaných partnerstiev, či náročných etických otázok sa už nedajú ignorovať. Raz sa v nich aj tak budeme musieť zorientovať. Ale zatiaľ sme to neurobili.
Preto skôr, ako sa budeme zaoberať hľadaním nepriateľov v sekularizujúcej sa spoločnosti, alebo médiách, by sme mali prestať nariekať, a pozrieť sa na to, čo nám bráni, aby sme sa ujali moci – možností, ktoré nám boli dané.
Okrem ľudí, ktorým ku šťastiu stačia peniaze a posty, je ešte stále dosť tých, ktorí od nás kresťanov čakajú, že pre nich ostaneme otvorení. Ešte sme im ostali veľa dlžní.
Pokiaľ by sme si dali záležať na tom, ako vyjadriť svoju vieru zrozumiteľne a aktuálne, ani médiá by nás nemuseli ohrozovať, mohli by nám slúžiť. Každá kritika sa dá pri dobrej vôli použiť ako konštruktívna. Nemusíme sa jej za každú cenu brániť – a ak to robíme, máme na to dôvod. Keby sme si vedeli priznať svoje strachy a omyly, stali by sme sa dôveryhodnejšími ako keď sa obhajujeme.
V živote každého jedného z nás, aj v živote cirkvi a spoločnosti je dosť toho, čo ešte treba prehodnocovať a meniť. Ak sa k tomu osmelíme, získame prístup k moci, ktorá púta pozornosť. Službou a láskou. Táto moc prinesie radosť a nádej. Každému. Amen.