Kázeň na 1. adventnú nedeľu, 27.11.2016

František Ábel
Služby Božie — 1. adventná nedeľa (27. 11. 2016, Malý kostol)

Text: R 13, 8 – 10
Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.

Bratia a sestry.

Advent je pre kresťanov celého sveta v prvom rade obdobím očakávania. Kresťanská cirkev si v tomto čase pripomína príchod Spasiteľa do tohto sveta. To je fakt, a ako taký sa stal prirodzenou súčasťou našej kultúry a tradície. Stotožnili sme sa ním do tej miery, že v dnešnej uponáhľanej dobe nás adventné obdobie upomína skôr na rýchlosť plynúceho času ako na samotný význam a zmysel tejto udalosti. Je preto potrebné sústavne si pripomínať, čím je advent jedinečný a čo nám prináša do našich každodenných radostí a starostí. Ak to robíme, potom sa obdobie očakávania môže stať aj prísľubom nového začiatku.

Tak tomu bolo aj v prvú adventnú nedeľu dňa 30. novembra 1777, keď bol posvätený tento svätostánok, nám známy ako Malý kostol. Na jeho postavení mal veľkú zásluhu kňaz slovensko–maďarského zboru Michal Institoris Mošovský. Stavbu kostola povolila Mária Terézia a zrealizoval ju František Römisch podľa projektov Mateja Walcha. Celý proces výstavby prebiehal od 18. júla 1776 do 8. novembra 1777, a posvätený bol symbolicky práve v prvú adventnú nedeľu, na začiatku obdobia očakávania, ako prísľub nového začiatku cirkevno-zborového života bratislavských evanjelikov. A práve to je posolstvom adventu.

Aby sa obdobie adventu stalo aj pre nás obdobím očakávania a zároveň prísľubom nového začiatku, musíme byť otvorení jednak historickému významu udalosti príchodu Spasiteľa do reality vymedzenej časom a priestorom, ale rovnako tak aj dôsledkom, ktoré so sebou táto udalosť prináša. Tie totiž nie sú ohraničené ani časom, ani priestorom, iba ak našou vlastnou nevšímavosťou a ľahostajnosťou. Z toho plynie, že začiatok adventného obdobia je vhodné venovať práve téme otvorenosti kresťana pre veci Božie a konzekvenciám, ktoré z toho pre každého z nás plynú.

Slová apoštola Pavla, ktoré sme prečítali z Listu Rimanom na prvé počutie akoby nezapadali do tohto kontextu. Je to však iba zdanlivé. V skutočnosti tieto slová výstižne charakterizujú obsahovú náplň začiatku adventného obdobia. V Ježišovi Kristovi totiž dochádza k naplneniu zákona, a to tým najparadoxnejším spôsobom. Nie pompéznosťou, či bombastickými prejavmi mocných tohto sveta a ich prisluhovačov, ani udalosťami, ktoré vzbudzujú úžas davu, ale zdanlivo nenápadne, čírou a úprimnou láskou, ktorá sa odovzdáva v plnosti v prospech človeka, v prospech celého sveta. Láskou, ktorá dokáže kráčať v ústrety človeku aj napriek tomu, že ten jej tak často nerozumie a odmieta ju, láskou, ktorá je ochotná trpieť, ktorá sa  nechá ukrižovať, len aby človek, to jedinečné, zvláštne Božie stvorenie, plné túžob, ideálov, ale aj vnútorného nepokoja, ktorý je napriek všetkému negatívnemu stále predmetom Božieho záujmu a starostlivosti, aby mohol žiť a vojsť do spoločenstva svätých, teda tých, ktorí sú povolaní Bohom, aby spoločne vytvorili dokonalé spoločenstvo lásky.

O tom sú aj tieto Pavlove slová. Pavol sa snažil ešte skôr, ako sa do hlavného mesta vtedajšej Rímskej ríše sám dostal, riešiť problémy a napätia, ktoré tu vznikli medzi židovskou a nežidovskou komunitou veriacich. Dochádzalo k nim hlavne po zrušení Klaudiovho ediktu, keď sa Židia a s nimi aj židovskí kresťania mohli opäť vrátiť do Ríma, kde však časom získali prevahu kresťania nežidovského pôvodu, ktorí už nemali tak blízky vzťah s tamojšími synagógami a židovskú tradíciu vnímali pod vplyvom propagandy negatívne.

Na oboch stranách vládlo presvedčenie, že bránia tú správnu vec. Každá z nich však zdôrazňovala v prvom rade to, čo jej bolo vlastné a osobitné, teda to partikulárne, či už to bola etnická príslušnosť k Božiemu vyvolenému ľudu Izraela a nevyhnutnosť žiť podľa predpisov zákona, ako tomu bolo v prípade kresťanov zo židovstva, alebo na strane druhej skôr dešpekt a znevažovanie židovskej náboženskej tradície v domnienke, že evanjelium zrušilo platnosť zákona, čoho dôsledkom bolo aj presvedčenie, že židovská viera a s ňou spojený jedinečný spôsob života, už nemajú význam a patria do minulosti.

Obe strany však boli v omyle, ich vieru a presvedčenie totiž ovládali predsudky a neschopnosť otvoriť sa novej skutočnosti, adventu, radostnej udalosti príchodu Spasiteľa na tento svet pre dobro všetkých ľudí, Židov i Nežidov. Okrem toho, toto napätie mohlo vyvolať ďalšie negatívne odozvy na strane rímskej vrchnosti, ktorej predstavitelia hľadeli na kresťanov skôr s pohŕdaním. Je preto pochopiteľné, že aj príslušníci početnej židovskej komunity v Ríme sa na túto situáciu pozerali s veľkými obavami.

Predsudky a tvrdosť srdca bránili týmto rozhádaným skupinám poznať skutočný význam evanjelia. Pavol sa preto snaží situáciu upokojiť. Vyzýva adresátov listu, aby sa stíšili pred Hospodinom a v pokore a vzájomnej úcte sa učili tej skutočnej, pravej múdrosti zhora. Majú sa v plnom rozsahu otvoriť pre Božie konanie a snažiť sa nielen pochopiť, ale aj akceptovať, že Božím zámerom, a to od samého počiatku stvorenia, bolo a stále je priviesť človeka k skutočnej ľudskosti. Nie násilím, ani manipuláciou, či lsťou, ale úprimnou a dokonalou láskou, ktorá sa ponúka a dáva každému človeku bez rozdielu, snaží sa v ňom zaplniť všetky prázdne miesta zmysluplným obsahom tak, aby ho zdokonalila a naučila milovať. Milovať nielen seba, ale aj ostatných. Milovať človeka preto, že je človek a pre obraz Boží, na ktorý je stvorený.

Práve preto zapadajú tieto Pavlove slová dokonale do začiatku adventného obdobia. Sú totiž nielen indikatívom, ale súčasne aj imperatívom. Zaväzujú nás, aby sme na sebe stále pracovali. Učia nás otvorenosti a ako sme už povedali, začiatok adventného obdobia je vhodné venovať práve téme otvorenosti kresťana pre veci Božie a dôsledkom, ktoré z toho plynú. Otvorenosť je jedným zo zásadných postojov, ktorý by mal kresťan zaujať vždy, keď sa stretáva s udalosťami spojenými s Božím zjavením v tomto svete. Platí to rovnako aj o advente. Práve otvorenosť je kľúčom k porozumeniu tejto udalosti.

V prvom rade je treba zodpovedať otázku, čo to vôbec znamená byť otvorený. Čomu a komu má byť kresťan otvorený, a ako správne rozumieť tomuto pojmu? Samotný výraz „otvorenosť“ ponúka viacero významov, ako nezakrytosť, zjavnosť, úprimnosť, ale aj priamosť. Priamosť znamená zároveň umožniť voľný prístup tomu, čo k nám prichádza zvonka. Niečomu novému. Má preukázať schopnosť nechať sa aj presvedčiť ak na to príde, a ak to je potrebné. Práve posledný význam je dôležitý a vhodne dopĺňa všetky ostatné nuansy. Kresťan by mal dokázať reagovať priamo na všetko, s čím je konfrontovaný a čo ho núti zaujať postoj a rozhodnúť sa. Zvlášť by mal byť otvorený a priamy voči Božiemu konaniu v tomto svete, v jeho osobnom živote, ale aj v živote ostatných. Otvorenosť sa tak stáva charakteristickou vlastnosťou kresťana. Iba tak je možné prijímať každodenne životodarnú energiu z Božieho slova.

Byť otvorený je zároveň výsledným stavom v procese pokánia, ktoré, ako to vyjadruje pôvodný grécky výraz metanoia, znamená doslovne „zmeniť myslenie“, v prenesenom význame „obrátiť sa k Bohu“. Zmena myslenia a obrátenie sa k Bohu, to oboje prináša do života veriaceho človeka prirodzený imperatív citlivo a pozorne vnímať a hodnotiť všetko, čo sa okolo neho deje. Byť pripravený aj na to nové, čo ho ruší a do istej miery znepokojuje v každodennom stereotype a častokrát v zdanlivej bezpečnosti toho, čo už pozná, čomu dôveruje a o čom je presvedčený, že je tým najlepším, najdokonalejším a súčasne i tým posledným, čo možno o živote povedať a čo život človeku ponúka. To všetko charakterizuje kresťana ako osobnosť, ktorá je pevne napojená na zdroj života, ktorým je Boh, nie ten Aristotelov prvý hýbateľ, staticky spočívajúci vo svojej dokonalosti a nemennosti, indiferentný voči všetkému, čo sa okolo neho deje, ale živý a v dejinách dynamicky konajúci Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, jediný Boh a Otec Pána Ježiša Krista.

V kontexte tejto charakteristiky je treba pristupovať aj k adventu. Advent je časom vnútornej prípravy na príchod Spasiteľa. Táto príprava so sebou prináša aj otvorenosť a priamosť v konaní voči našim blížnym. Je to nevyhnutný a zároveň prirodzený dôsledok Božej milosti, ktorú prijímame v diele Ježiša Krista. Byť otvoreným voči potrebám svojich blížnych znamená predovšetkým žiť životom založeným na kresťanskej láske, ktorá musí byť realizovaná viditeľne, v konkrétnych skutkoch. Inými slovami, viera má byť živá, jednoducho povedané, vyžaduje si aktivitu. Je to veľmi ťažké, ale zároveň akútne dôležité a potrebné. Potreby našich blížnych si vyžadujú priame a bezprostredné konanie a to v každom smere, v každej oblasti, v každom čase. Výstižne to charakterizujú práve slová apoštola Pavla, ktoré sú dnešným kázňovým textom (R 13, 8 – 10): Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.

V týchto slovách možno veľmi zreteľne pozorovať kontinuitu medzi Starou a Novou zmluvou. Boží zákon je možné naplniť iba láskou. Od samého začiatku je Božie zjavenie vyjadrením Božej lásky k tomuto svetu a k človeku. To, že žiaden človek na tomto svete nedokáže bezvýhradne a v plnom rozsahu naplniť Boží zákon je zrejmé. To však nie je jeho zámerom. Zákon nám má každodenne ukazovať hranice našich možností a tým aj našu plnú závislosť na Božej milosti. Tým nás súčasne udržiava na tej správnej ceste života a pomáha nám vidieť a porozumieť dokonalosti a súčasne i paradoxu lásky Božej. A práve toto posolstvo so sebou prináša advent. V Ježišovi prišiel na svet Kristus, v ktorom konal sám Boh. Práve táto skutočnosť nás má motivovať a viesť k tomu, aby sme boli aj my otvorení pre potreby našich blížnych, pričom odpoveď na otázku, kto je mojim blížnym, tá je a musí ostať jasná – každý človek.

K tomu však potrebujeme predovšetkým odvahu zbaviť sa egoizmu a strachu z ostatných, zo zmien a nových situácií. Potrebujeme sa zbaviť čiernobieleho videnia sveta okolo nás, potrebujeme vidieť ďalej ako len na seba. Potrebujeme sa zbaviť predsudkov. Iba tak sa advent stane skutočne prísľubom nového začiatku, novej nádeje žiť zodpovednejšie a obetavejšie ako jednotlivci, ako manželia, rodičia, rodiny v širšom, či užšom zmysle, ako priatelia. Iba tak sa nádej nového začiatku naplní aj v živote našej cirkvi. Iba tak bude advent vždy aj novým adventom, ktorý znamená nádej a skutočnú radosť z toho, čo pre nás vykonal Boh v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Stane sa tak nádejou pre celý svet. A práve o to v tomto svete ide. Nepremrhajme preto aj túto ďalšiu novú príležitosť, obrátiť svoju pozornosť a myseľ k Bohu a Jeho zámeru zachrániť láskou svet a človeka pre život dokonalý, naplnený pokojom, ktorý prevyšuje každý rozum. Amen.