Pamiatka posvätenia chrámu
Veľký kostol Bratislava, 240. výročie, 500. Výročie pamiatky reformácie, 1. adventná nedeľa 2016, 27. 11. 2016
2Tim 1,7
Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania.
R 1,16
Veď ja sa nehanbím za evanjelium (Kristovo): lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu.
Úvodom sa chcem poďakovať za pozvanie, že môžem byť dnes medzi Vami. Dnešnú nedeľu Váš cirkevný zbor slávi dve slávnosti: 240. výročie pamiatky posvätenia tohto chrámu a začiatok nového cirkevného roka, a to pri jubilejnom päťstom výročí pamiatky reformácie.
Stretávame sa tu ako veriaci ľudia, rôzni čo do veku, pohlavia, zamestnania a záujmov, ale všetci máme jedno spoločné – máme Ducha Božieho. Apoštol povzbudzuje mladého Timoteja v jeho duchovnej službe slovami: „Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania“ (2Tim 1,7).
Kresťan nie je človek bojazlivý, ustrašený alebo zbabelý. Naopak. Je smelý a odvážny. Takým bol aj Dr. Martin Luther a jeho spolupracovníci, takými boli aj vaši predkovia, ktorí sa pustili do stavby Veľkého kostola a doviedli ju do úspešného konca a takým ste aj vy všetci, ktorí prichádzate na služby Božie, pretože máte odvahu vystaviť sa pôsobeniu Božieho slova, ktoré má moc preniknúť do najhlbších hlbín našej bytosti, zatriasť stavbou nášho života, naplniť nás Božou milosťou a odvahou, aby sme sa vzopreli všetkému zlu, ktoré nás chce ovládať a použiť na svoje ciele.
Boh nám dal svojho Ducha, ktorého apoštol charakterizuje: mocou, láskou a sebaovládaním.
1.
Duch Boží, ktorého sme prijali je duchom moci. Gréčtina tu používa slovo dynamis. Švédsky chemik Alfréd Nobel na označenie silnej výbušniny použil práve toto grécke slovo a poznáme ju aj my pod názvom dynamit.
V tejto sile, v sile dynamitu, sa Luther postavil proti najmocnejším ľuďom svojej doby. Mal odvahu poukázať na chyby mocných. Nútili ho odvolať to, čo učil a napísal. On však stál pevne na pravde Písma svätého. Nezľakol sa ani keď mu hrozili smrťou. Nemohol cúvnuť, nemohol zamlčať oslobodzujúce poznanie pravdy evanjelia, že človek je spasený jedine z viery, jedine z milosti. Luther pochopil, že Božia spravodlivosť nie je spravodlivosť, ktorou Boh súdi hriešneho človeka, ale že Božia spravodlivosť je spravodlivosť, ktorú Boh ponúka hriešnemu človeku z milosti, bez akýchkoľvek zásluh a človek ju môže prijať púhou vierou. Toto poznanie bolo pre neho vnútorným oslobodením, začiatkom nového života, nového pohľadu na Boha. Toto poznanie ho naplnilo radosťou, o ktorej nemohol mlčať. Čoho je srdce plné, to hovoria ústa. A Lutherovo srdce prekypovalo radosťou, ktorú objavil v evanjeliu.
Túto oslobodzujúcu moc evanjelia zažili vo svojom živote aj vaši predkovia a nechceli sa duchovnej slobody, ktorú zakúsili, vzdať, hoci tlak protireformácie bol silný. Pre svoju vieru boli znevýhodňovaní, utláčaní, ale nedali sa zlomiť. Mali však ducha odvahy a moci. V moci tohto ducha víťazili nad krivdami a neprajnosťou mocných. V odvahe viery vyhlásili zbierky a milodary na stavbu tohto kostola. O veľkosti a sile ich ducha svedčí samotná stavba kostola, ktorá je majestátna a veľkorysá. V sile viery hľadeli do budúcnosti a mysleli aj na tých, ktorí prídu po nich, aby sa mali kde zhromažďovať ku službám Božím, ku počúvaniu Božieho slova, ktoré má silu dynamitu, slova, ktoré dokáže slabého urobiť silným, pochybujúceho rozhodným, lakomého štedrým, ustrašeného odvážnym, pyšného pokorným; slova, ktoré má moc uzdraviť nielen dušu ale celého človeka.
2.
Duch Boží, ktorého sme prijali je duchom lásky, ktorá sa obetuje pre druhého. Lásky, ktorá ako zapálená svieca, vydáva svetlo i teplo pričom sa neustále umenšuje až do úplného sebaobetovania.
Cirkev netvoria anjeli, ale ľudia ako ja a vy. My všetci sme omylní. Robíme chyby. Stáva sa nám, že hovoríme keď máme mlčať a mlčíme, keď máme hovoriť. Máme príležitosť dobre robiť my zostaneme nečinní. Niekedy nám dlho trvá, kým prídeme na to, že sa mýlime. Preto si potrebujeme navzájom odpúšťať. Keďže sme prijali ducha lásky, tak v moci tohto ducha máme silu odpustiť aj človeku, ktorý nám ublížil. Apoštol Peter vo svojom prvom liste píše kresťanom: „Nadovšetko majte vytrvalú lásku medzi sebou, lebo láska prikrýva množstvo hriechov“ (1Pt 4,8). Láska prikrýva hriechy. Tak ako nás Kristus prikryl plášťom svojej spravodlivosti a Boh hľadí na nás cez Kristovu spravodlivosť, tak aj my máme láskou prikrývať svojich bratov a sestry, svojich blížnych, odpúšťať im, tak, ako aj nám Boh odpúšťa.
Obetujúca sa láska je najvýznamnejším znakom cirkvi. Pán Ježiš pripomenul učeníkom, keď sa s nimi lúčil, že: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať“ (J 13,35). A Ján píše: „Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom“ (1J 4,16).
(Máme lásku nielen ku svojim bratom a sestrám, ale aj k svojmu chrámu. Láska, ktorá vedie vaše kroky do tohto chrámu. Je vám vzácny. Vidieť to aj podľa toho, ako sa o svoj chrám staráte.
Tento chrám je vzácny dar po predkoch. Určite musíte vynaložiť nemálo prostriedkov na to, aby ste ho udržiavali v takomto peknom stave. Každý dar je aj záväzkom a pri kostole dvojnásobným záväzkom. Okrem údržby kostola sa od vás očakáva, že zachováte v ňom kontinuitu duchovného života. Že z tohto miesta bude zaznievať Božie slovo, ktoré má moc kriesiť duchovne mŕtvych, zobúdzať spiacich, uzdravovať nemocných, potešovať zarmútených, posilňovať slabých a usmerňovať blúdiacich.
Kostol samotnou svojou stavbou je tichým a neúnavným kazateľom, ktorý sa prihovára všetkým okoloidúcim. Poukazuje na Boha a pripomína nám, že sme hriešni ľudia.
Žijeme v dobe, ktorú Martin Heidegger opísal slovami: „Súčasná doba prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť.“ Kostol je miestom, ktoré má všetky predpoklady na to, aby tu človek v spoločenstve bratov a sestier zažíval Božiu blízkosť v speve duchovných piesní, v modlitbách, vo zvesti Božieho slova a pri prisluhovaní sviatostí.
3.
A napokon Duch Boží, ktorého sme prijali je duchom sebaovládania. Slovíčko sebaovládanie znie dnešnému človeku ako archaizmus. Z mnohých strán sa ozývajú rady typu: odviaž sa, uvoľni sa, už si a podobne. Mať svoj život pod kontrolou, dokázať si odoprieť veci, ktoré nám škodia a robiť to, čo nám prospieva, dokázať rozumne využívať svoj čas a múdro hospodáriť so svojimi financiami je náročné. Duchovný život je spojený so sebaovládaním. Apoštol Pavel ho pripodobnil ku životu športovca. Kresťanom do Korintu napísal: „Každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého…Preto ja tak bežím, nie ako na neisto; tak zápasím, nie akoby som vzduch rozrážal, ale ukázňujem si telo a službe ho podrobujem, aby som nebol nehodný, keď iným kážem“ (1K 9,25-27).
Zorganizovať si svoj život tak, aby som si našiel čas na tichú chvíľu, vzal do rúk Bibliu, prečítal si z nej, pomeditoval a pomodlil sa, to dokáže iba človek, ktorý má nad sebou kontrolu. Koľko sebadiscipíny musí mať napríklad špotovec – bežec. Máme jedného takého v našom zbore. Je majstrom Slovenska vo svojich disciplínach. Trénuje každý deň – či prší, sneží alebo svieti slnko. Vždy si nájde čas na to, aby trénoval, lebo vie, že len pravidelný tréning je cestou k úspechu.
4.
Aj my ako duchovní športovci sme dnešné ráno dobehli do prvej adventnej nedele. Advent to je obdobie nového začiatku a môže byť aj príležitosťou zmeny životného štýlu. Koľko adventných období sme už zažili. Koľkými adventnými obdobiami sme prešli bez toho, že by advent prešiel aj naším životom. Advent je čas prípravy na Vianoce. Je pre nás výzvou nanovo premýšľať čo Boh urobil pre nás a čo od nás očakáva. Ako odovzdáme ďalej pochodeň viery, ktorú sme prijali?
Dnes by sme už ťažko našli niekoho, kto si kladie Lutherovu otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Dnešný človek si skôr kladie otázky typu: Aký zmysel má môj život? Oplatí sa žiť statočne a čestne? Existuje nejaká absolútna pravda, ktorá je nad všetkými? Otázky dnešného človeka sú iné ako boli v Lutherovej dobe, ale ich podstata je rovnaká. Človek tak ako vtedy tak i dnes túži po pokoji duše. Túži po niečom, čo je pevné, isté, čo vydrží a nezradí, o čo by sa mohol oprieť vo svojom živote. Túži po vzťahu lásky a dôvery. Túži po nádeji, ktorá by jeho životu dala perspektívu a presvietila aj temné dni jeho života.
Advent je príležitosťou vzoprieť sa duchu doby duchu povrchnosti a intelektuálnej lenivosti, zaveslovať na hlbinu duchovného života, lebo v hĺbke je život. V prírode mŕtve ryby plávajú na povrchu rieky a sú unášané prúdom. Živé a zdravé ryby plávajú v hĺbke a majú silu plávať proti prúdu. A tak je to i v duchovom živote.
Prajem Vám, aby päťsté výročie reformácie a 240. Výročie pamiatky posvätenia tohto chrámu boli novým impulzom ku štúdiu prameňa, z ktorého reformácia vytryskla a ku odvahe viery, ktorú mali vaši predkovia, keď sa rozhodli postaviť tento kostol a sústrediť okolo neho krásny duchovný život pre všetkých vekových kategórií. Veď Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale ducha moci, lásky a sebaovládania. Amen.
Modlitba:
Pane, ďakujeme Ti za nový advent, za dedictvo otcov a mám, ktorí Tebou zmocnení vybudovali dielo a nám ho odovzdali.
Ďakujeme Ti za spoločenstvo v tomto chráme. Prosíme požehnaj tých, ktorí v ňom zvestujú Tvoje slovo i tých, ktorí sem prichádzajú s túžbou po Tvojej blízkosti.
Ďakujeme za dielo reformácie a prosíme Ťa o milosť, aby sme aj my milovali Teba a Tvoje slovo nadovšetko, navzájom si v láske slúžili darmi, ktorými si nás obdaroval, tak ako nám to na svojich životoch ukázali reformační otcovia. Amen.