Služby Božie / 1. adventná nedeľa (30. 11. 2014 — Veľký kostol)
Text: Zj 5, 1 – 5
V pravici Sediaceho na tróne som videl knihu, popísanú zvnútra i zvonku, zapečatenú siedmimi pečaťami. Videl som aj mocného anjela, ktorý hlásal mohutným hlasom: Kto je hoden otvoriť túto knihu a zlomiť jej pečate? Ale nikto na nebi ani na zemi, ani pod zemou nemohol otvoriť knihu ani nazrieť do nej. Nato som veľmi plakal, že nikto nebol hoden otvoriť knihu ani nazrieť do nej. Vtedy mi povedal jeden zo starších: Neplač, ajhľa, zvíťazil lev z Júdovho kmeňa, koreň Dávidov, aby otvoril knihu a jej sedem pečatí!
Bratia a sestry.
Slová hodnotiace nejakým spôsobom život ako celok, alebo konkrétne udalosti, či jednotlivé etapy v ňom, sú častým javom spoločenskej konverzácie, či už v kruhu blízkych osôb, ale rovnako aj v celospoločenskom rámci. Dôvod je zrejmý. Život je nevyspytateľný, je veľkou záhadou s mnohými premennými. Je tajomstvom, v mnohom stále neprebádanom a neznámom, je veľkým otáznikom, niekedy aj výkričníkom, vo všetkých prípadoch však vždy a všade jedinečným darom, ktorý si človek sám nedokáže zaobstarať, môže ním byť len obdarovaný. Dostáva ho takpovediac do vienka, keď prichádza na tento svet a čaká ho dlhá, zložitá, no rovnako aj veľmi zaujímavá a vzrušujúca cesta spoznávania jeho jednotlivých stránok, celého spektra rôznorodosti a zvláštnych fenoménov. Život každého jedného človeka, ako jedinečný Boží dar, sa tak stáva súčasťou veľkej knihy života tohto sveta, no súčasne aj celého univerza.
Tento úvod nás privádza k samotnému textu dnešnej kázne z knihy, ktorá je sama o sebe príkladom toho, čo sa nám v živote javí ako záhadné, tajuplné, to čo priťahuje našu pozornosť, ale zároveň v nás pôsobí bázeň. Zjavenie Jánovo je zvláštny apokalyptický prorocký list, napísaný a adresovaný siedmim kresťanským zborom v Malej Ázii, pravdepodobne v deväťdesiatych rokoch prvého storočia v zložitej situácii, v ktorej sa tamojší kresťania nachádzali. List je súčasne aj výzvou ostať bdelý v očakávaní toho, čo je pred nami, čo príde v budúcnosti, keď sa definitívne naplní čas tohto sveta, čoho základy však boli položené už v minulosti, aby tak zásadným spôsobom ovplyvnili prítomnosť každého, kto na život nehľadí iba ako na podivnú zhodu okolností, či náhod, ale ako na vopred určený zámer jediného Boha, Stvoriteľa, Vykupiteľa i Posvätiteľa.
Začiatok adventného obdobia je venovaný práve tomuto aspektu života kresťanského spoločenstva, ktoré očakáva druhý Kristov príchod vo vedomí zásadného významu a dôsledkov jeho prvého príchodu. Slová Jána teológa upriamujú našu pozornosť práve na toho, kto ako jediný je schopný a kompetentný otvoriť knihu osudu tohto sveta. Stretáme sa tu s veľkým paradoxom. Potom, ako pisateľ opisuje veľkú nebeskú bohoslužbu a oslavu Boha za jeho stvoriteľské dielo, ktoré tvoria obsah predošlej štvrtej kapitoly, sústreďuje teraz pozornosť čitateľa na Baránka, ktorý je zasľúbeným mocným levom z kmeňa Júdovho, z koreňa Dávidovho. Paradox spočíva v tom, že ten očakávaný mocný lev dosahuje svoju moc tým, že je obetovaný ako Baránok, v dôsledku čoho môže vziať a otvoriť siedmimi pečaťami zapečatenú knihu popísanú z oboch strán, zvitok osudu a dejín tohto sveta, ktoré sa naplnili a blížia sa k definitívnemu koncu.
Prirodzene, obrazný jazyk apokalyptickej literatúry ponúka rôzne spôsoby výkladu a vyžaduje si hlbokú sústredenosť čitateľa, aby porozumel tomu najpodstatnejšiemu, čo sa pisateľ snaží vyjadriť. Sám autor preto vstupuje na túto nebeskú scénu, aby tým zreteľne poukázal na odvekú túžbu veriaceho spoločenstva po naplnení ľudského života a dosiahnutí Božieho pokoja, ktorý definitívne odstráni všetky dvojznačnosti a nedokonalosti života pozemského. Ján plače, pretože nik nebol hoden otvoriť túto knihu, ba ani len do nej nazrieť. Tým sa veľmi zreteľne ukazujú naše vlastné limity a obmedzenia, čo by nás malo viesť k hlbokej pokore a pokániu v tom najvlastnejšom slova zmysle, čiže k zásadnej zmene myslenia a našej orientácie od vlastného „ja“ k Bohu. Nebeská liturgia na slávu Jediného Boha je týmto spôsobom pevne prepojená s pozemským dielom obetovaného Baránka, ktorému nebeské spoločenstvo starších vzdáva rovnakú úctu a oslavuje jeho dielo vykúpenia od deštruktívnej moci hriechu a jeho tragických dôsledkov. K tejto, i keď ešte stále pozemskej oslave Božieho vykupiteľského diela slúži už 238 rokov aj náš Veľký evanjelický kostol, pamiatku posvätenia ktorého si dnes pripomíname. Aj my sa v ňom, ako spoločenstvo veriacich každú nedeľu s radosťou v srdci pripájame k tejto oslave a sme Bohu vďační za tento dar a jeho milosť.
Slová staršieho o víťaznom levovi z Júdovho kmeňa, z koreňa Dávidovho, táto kombinácia tradičných mesiášskych titulov a zasľúbení o príchode ideálneho kráľa z Dávidovho rodu, ktorý bude súdiť národy sveta a ohlási začiatok nového veku pokoja, nenechávajú nikoho na pochybách, že čas sa naplnil. Ján identifikuje očakávaného mesiášskeho kráľa s Ježišom Nazaretským. On je Kristom a stáva sa ním ako obetovaný Baránok. Ján vo svojej vízii vidí Baránka, ktorý stál na prostriedku medzi trónom, medzi štyrmi bytosťami a medzi staršími, „ako zabitý, mal sedem rohov a sedem očí, to jest sedem duchov Božích, poslaných na celú zem“. Symbolický význam čísla sedem netreba zvlášť zdôrazňovať, je ním vyjadrená plnosť Božieho stvoriteľského diela ako celku, ale aj toho zásadného v ňom, Baránkovho diela spásy. Sedem rohov, sedem očí a duchov súvisí so siedmimi zbormi, ktorým je tento prorocký spis adresovaný. Ony sa stávajú reprezentantmi celej kresťanskej cirkvi. Tým tento veľký paradox pokračuje. Baránok, ktorý bol zabitý nemá na zemi iných reprezentantov, iných vládcov, mocenské prostriedky, dokonca ani iné oči, než sú tieto zbory, ktorých situácia je zložitá. Možno teda povedať, že Baránok má k dispozícii iba sedem otlčených a ubitých rohov. A napriek tomu, práve On zvíťazil, aby napokon vzal do svojich rúk knihu dejín tohto sveta priamo z rúk Božích. V jeho živote a diele tak Boh určuje tomuto svetu definitívne kritérium pravdy, rozhodovania pre dobro či zlo, ale aj súdu.
Všimnime si ešte raz tú pozoruhodnú knihu popísanú z oboch strán a zapečatenú siedmimi pečaťami. Bez ohľadu na to, či má autor na mysli zvitok pergamenu alebo knihu v podobe kódexu, to najdôležitejšie je, čo táto kniha v skutočnosti predstavuje. To, že je popísaná z oboch strán znamená, že je popísaná úplne, do posledného miesta, ako kalich, ktorý sa naplnil do poslednej kvapky. Kniha so siedmimi pečaťami tak neobsahuje opis nastávajúcich udalostí, ale dejiny tohto sveta, na ktoré sa nazerá zhora, z perspektívy nebies. Všetko je už napísané, všetko zásadné a rozhodujúce je už dokonané. Nie je ťažké predstaviť si, ako sa človeku v posledných okamihoch života premietne v mysli celý jeho život, ako rýchlo prevíjaný film. Niečo podobné mohol prežívať aj Ján. Aj on sám sa nachádzal v ťažkej situácii, na hranici života a smrti, ale namiesto filmu svojho vlastného života sa mu v mysli premietne film svetových dejín na samej hranici medzi časnosťou a večnosťou. Je to čas a priestor pre ich objektívne zhodnotenie, pre reflexiu všetkých stereotypov a chýb, ktoré človek v živote neustále opakuje, ako sa ony následne opakujú v širšom kontexte udalostí svetových dejín. Vo vízii autora sa celá rozmanitosť týchto zlyhaní, chýb a omylov redukuje na jeden príbeh so siedmimi dejstvami.
V nasledujúcom obsahu tohto prorockého listu, tak ako sa postupne otvárajú pečate tejto knihy, sa jednotlivé dejstvá začnú pred čitateľom interpretovať v kontexte Božieho konania v Kristovi, zabitom a vzkriesenom Baránkovi. Veľká scéna svetových dejín ukáže v plnom rozsahu krízu, v ktorej sa ľudstvo nachádza a človek sa pri pohľade na jednotlivé scény zmôže len na plač. Knihu dejín ľudstva musí preto otvoriť víťaz, ktorý sám je reprezentantom a súčasne nositeľom harmonického veku pokoja. On prináša spasenie nielen Izraelu, ale aj ostatným národom, ako Boží mesiáš svojim konaním dáva zmysel a ukazuje na konečný cieľ celej tejto veľkej knihy života. Zvitok, či kniha tohto sveta je trpkou, ale zároveň realistickou výpoveďou o katastrofálnych dôsledkoch ľudského hriechu v celých dejinách ľudskej civilizácie. Podobný príklad nachádzame v Ezechielovom proroctve (Ez 2, 9 – 10), v ktorom prorok opisuje obojstranne opísaný zvitok, ktorého obsahom sú nárek, vzdych a bedákanie. Umiestnenie zvitku po pravej strane nebeského trónu môže naznačovať, že aj tu ide o podobný motív, o úpenlivý nárek a bedákanie toho nespočetného množstva trpiacich, prenasledovaných, utrápených a znevažovaných ľudí a ich smutných životných príbehov, ako petit, presne formulovaný žalobný nárok a podklad pre nastávajúci súd.
Apokalyptická literatúra má však za cieľ dodať veriacemu spoločenstvu v ťažkej situácii, v ktorej sa nachádza, novú silu, upevniť vieru a posilniť nádej, že nielen samotný chod udalostí, ale predovšetkým ich zmysel a smerovanie sú a ostávajú pevne v Božích rukách. Knihu života tohto sveta vzal do rúk víťaz, Kristus, ktorý jediný má schopnosť, ale aj právomoc interpretovať jej obsah zmysluplne a komplexne. Musíme si však uvedomiť, že to je práve Kristov život a jeho kvalita, od začiatku až do konca, ktoré sú takpovediac kľúčom k tejto schopnosti, ale aj právomoci. Inými slovami, k správnemu porozumeniu tejto knihy života nám treba hľadieť na Krista nielen ako na víťaza, vzkrieseného Baránka Božieho, ale zároveň aj na všetko, čo predchádzalo vlastnému finále jeho životného príbehu. Práve tu sa nám ponúka vysvetlenie a zároveň aj riešenie dilemy, ktorú paradox Božieho konania v dejinách predstavuje a ktorý stavia každého človeka na tomto svete pred nevyhnutnosť každodenného rozhodovania konať alebo nekonať podľa zákona lásky, ktorý Kristus ako reprezentant Nového bytia v tomto svete predstavuje. Konanie podľa neho znamená žiť svoj život v súlade s Božou vôľou a byť prijatý do jednoty naplnenia, ktorá prekonáva moc zániku a nebytia. Konanie proti nemu znamená vylúčenie z naplnenia a tým uvrhnutie do zúfalstva nebytia.
Život Ježiša Krista, Božieho Baránka a mesiáša z rodu Dávidovho, toho mocného leva z kmeňa Júdovho je a natrvalo ostáva manifestáciou toho, čo znamená Nové bytie, ako kvalita života vyjadrená príbehom stvorenia človeka na Boží obraz. Ak by sme hľadeli na Božieho Baránka iba ako na víťaza, devalvovali by sme význam toho, čo v dejinách Božieho ľudu symbolizuje obeť nevinného a dokonalého baránka. Tu totiž nejde o snahu priaznivo si nakloniť Boha na svoju stranu, ale ide o vďaku za Božiu milosť, ktorá je vyjadrením jeho dokonalej lásky k človeku a tomuto svetu a ktorá človeku preukazuje milosrdenstvo tým, že jeho vlastný život nemusí byť položený na oltár ako prirodzený dôsledok prv spáchaného priestupku proti Božej vôli. To všetko človek prijíma ako Boží milostivý dar. Iba v tomto vedomí dokážeme konečné víťazstvo Božieho Baránka vidieť a pochopiť správne, ako zásadné a konečné Božie „áno“ životu. Život sám o sebe je totiž vyjadrením a manifestáciou Božej spravodlivosti, ktorá jediná v plnosti a dokonale prekonáva moc nebytia. Je to cesta každodenného zápasu o posvätenie. To konečné víťazstvo preto prichádza cestou kríža, pretože všetko dobré, o čo sa človek v tomto svete usiluje, mobilizuje zároveň moc zla a démonity, ktorá sa snaží Božiu pravdu a spravodlivosť relativizovať vytváraním obrazu Boha ako toho, kto je voči svetu indiferentný a stavia sa na stranu tých, čo majú najväčšie predpoklady presadiť sa svojou mocou, dostatočne širokými lakťami a uplatňovaním makiavelistickej zásady „účel svätí prostriedky“. Takáto predstava Boha však deformuje aj kvalitu a obsah samotného náboženstva a interpretuje ho len ako nejaký magický prostriedok zabezpečujúci človeku spásu púhym vykonávaním predpísaných rituálov a odriekaním príslušných formuliek.
Bratia a sestry, začiatok adventného obdobia, do ktorého dnešnou nedeľou vstupujeme, no rovnako aj pamiatka posvätenia tohto chrámu, to všetko nám dáva opäť príležitosť uvedomiť si závažnosť našich vlastných každodenných rozhodnutí, a nielen ich, ale aj všetkého, čo s nimi urobíme, ako, a či vôbec ich premietneme do kvality našich vzájomných vzťahov a životov. Dnes už každý z nás môže, a aj by mal, v tejto knihe života čítať pozorne a súčasne triezvo, sústredeným pohľadom upretým na Krista, a na základe toho, čo sa tam dočíta, by mal dokázať nájsť aj tú svoju vlastnú kapitolu. Aj naše životy sú súčasťou tohto jedinečného zvitku, ktorý drží vo svojich rukách Boží Baránok zabitý a vzkriesený, aby sme my mohli žiť. Ak ostaneme verní všetkému, čo jeho život znamená pre každého z nás, ale zároveň aj tomu, čo od nás samých vyžaduje, potom sa aj my budeme môcť raz, ak príde ten čas, pripojiť k nádhernej nebeskej oslave Božieho majestátu a vojsť v plnosti do Božieho pokoja. Amen.