Kázeň na 1. nedeľu po sv. Trojici, 18.6.2017

František Ábel
Služby Božie — Prvá nedeľa po Svätej Trojici (18. 6. 2017, Veľký kostol)

Text: Mt 15, 21 – 28
Potom odišiel Ježiš odtiaľ a utiahol sa do krajov Týra a Sidona. A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. On jej však neodpovedal ani slova. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. Odpovedala Mu: Áno, Pane; ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Na to jej povedal Ježiš: Ó žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.

Bratia a sestry.
Príbehy o uzdravení, ktoré Ježiš vykonal v rámci svojho pozemského pôsobenia sú dôležitou súčasťou novozmluvnej zvesti. Ľudia v Ježišovej blízkosti nadobudli presvedčenie, že v jeho pôsobení, v tom, čo učil a ako sám žil, nastáva dejinný zlom. Túto skutočnosť zvykneme interpretovať ako prelamovanie sa nového veku do nášho časopriestoru, pričom Ježiš sám je prvotinou naplnenia Božieho stvoriteľského zámeru pre celé univerzum, anticipáciou konečného cieľa pre každého, kto tomuto Božiemu zámeru skutočne verí a svojim životom túto vieru potvrdzuje.

Za Ježišom prichádzalo množstvo ľudí. Učil a konal ako ten, kto má moc, nie ako zákonníci a farizeji – čítame v evanjeliu na viacerých miestach. Prichádzali za ním chorí, trpiaci ľudia, ktorí vo svojom živote zrazu pocítili novú nádej, že im môže pomôcť. Ako vidno z jednotlivých príbehov, sila Ježišovej osobnosti bola veľká, jeho slová i činy totiž ukazovali na príchod niečoho nového, čo zásadným spôsobom zasahuje do zabehnutého kolobehu života a stále častejšie si kládli otázku: „žeby to bol už skutočne Boží Mesiáš?“.

V kázňovom texte sa píše o žene, Nežidovke, ktorá prišla za Ježišom s prosbou, aby uzdravil jej chorú dcéru. Tento príbeh zapísal vo svojom evanjeliu aj Marek, Matúš ho však prispôsobuje svojmu vlastnému teologickému zámeru. Na rozdiel od Marka, kráti príbehy o uzdravení a zameriava sa v nich predovšetkým na aspekt vyvolania viery. Tak je tomu aj v tomto príbehu.

Čítali sme, že Ježiš sa utiahol do krajov Týra a Sidona. Bola to oblasť severne od Galiley, teda pohanské územie, ktoré nepodliehalo pod židovskú správnu, ani náboženskú právomoc. Ježiš sem neprišiel zvestovať evanjelium. Je pravdepodobné, že sa chcel na čas utiahnuť do samoty a sústrediť sa na blížiaci vstup do Jeruzalema a zavŕšenie svojho mesiášskeho poslania. Evanjelista Matúš zdôrazňuje skutočnosť, že Ježiš neprišiel vykonávať misiu medzi pohanmi, ale v prvom rade prišiel, ako sme čítali, „k strateným ovciam domu izraelského“. To súvisí so židovskou interpretáciou príchodu kráľovstva Božieho, ktorého znamením bude obnova Izraela a s ňou aj možnosť záchrany pre ostatné národy. Zvesť o Ježišovi sa dostala až za hranice Galiley a Judey a preto ani tam nezostal jeho príchod bez povšimnutia. Na rozdiel od Marka, ktorý ženu nazýva Grékyňou, Sýrofeničankou, Matúš píše o Kanaánke. Zdôrazňuje tým, že Ježiš sa kontaktuje s príslušníčkou národa, ktorý bol zapísaný v historickej pamäti Izraela negatívne. Kanaán je totiž v príbehoch putovania Božieho ľudu do zasľúbenej krajiny exemplárnym príkladom modloslužby a jej dôsledkov.

Tak ako v príbehu o uzdravení stotníkovho sluhu, aj tu sa stretávame s kladným postojom Ježiša voči príslušníkom nežidovského národa. Vzťah Židov žijúcich v Palestíne voči iným národom bol ovplyvnený okupáciou zasľúbenej krajiny Rímskou ríšou, ktorá trvala už viac ako polstoročie. Napätie vzrastalo. Aj napriek úsiliu náboženských predstaviteľov upokojiť ľud, situácia sa zhoršovala a stále častejšie prerastala do konfliktov voči okupantom. Rimania totiž zbedačovali ľud a ponižovali ho svojou necitlivosťou voči židovskej viere a spôsobu života. Tento stav sa preto prejavil aj vo vzájomných vzťahoch, ktoré boli často veľmi averzné a preto bol kontakt s pohanmi vnímaný ako rizikový. Ježiš sa však zachoval úplne inak. Keďže Boh je Stvoriteľom neba i zeme, je aj zvrchovaným Pánom všetkého, a tak aj ľudstva ako celku. Ježiš preto neposudzuje človeka podľa etnickej príslušnosti, ale všíma si pohnútky a  úprimnosť každého, kto za ním prichádza.

Táto žena mala chorú dcéru. Prichádza a volá za ním, prosí ho, aby uzdravil jej dieťa. Bola pohanka a napriek tomu prosí Ježiša o milosť a dokonca ho nazýva Pánom a Synom Dávidovým, čo v Matúšovom podaní vyjadruje priame mesiášske oslovenie. Je tu cítiť kritiku evanjelistu namierenú do vlastných radov. Politické udalosti v Palestíne totiž stále viac otupovali citlivosť tamojších zbožných ľudí pre to zásadné, čím ich Hospodin poveril, byť svetlom pre ostatné národy. Ježiš spočiatku žene neodpovedá, zostáva verný svojmu poslaniu. Ako Mesiáš prišiel predovšetkým k svojmu národu. To dáva zreteľne najavo aj prosiacej žene.

Jej vytrvalosť a viera, s ktorou za Ježišom prichádza však spôsobí, že sa s ňou napokon pustí do rozhovoru. Nebolo to kvôli jej kriku, ani kvôli učeníkom, ktorí sa jej chceli chytro zbaviť. Bolo to kvôli viere, s ktorou žena za Ježišom prišla. Niekto by mohol namietať, že jej viera bola zameraná predovšetkým na Ježiša ako liečiteľa. Žena však volala na Ježiša slovami: Zmiluj sa nado mnou Pane, Syn Dávidov.

Tieto slová nás nenechávajú na pochybách, že zámerom evanjelistu bolo, aby čitateľ rozpoznal ten veľký paradox. Táto žena, Nežidovka, v ňom spoznáva toho, kto má moc zachrániť človeka komplexne, nielen fyzicky uzdraviť, ale má moc dať človeku novú nádej a perspektívu, ktorá presahuje časnosť. Často sa stáva, tak ako vtedy, rovnako aj dnes, že tie dôležité „znamenia doby“, ktorými Boh dáva človeku možnosť spoznať zásadné skutočnosti v živote tohto sveta,  rozpoznajú nie domáci viery, ale tí, ktorí nepatria do spoločenstva pevne vymedzeného kultúrou, zvykmi alebo náboženstvom.

Reakcia Ježišových učeníkov voči prosiacej žene zodpovedá postoju tohto sveta voči utrpeniu širokých vrstiev obyvateľstva. Takmer každodenný kontakt s množstvom trpiacich ľudí, ktorí prichádzali za Ježišom spôsobil, že ich empatia a trpezlivosť boli otupené, preto sa snažili aj v tomto prípade kričiacej ženy čo najskôr zbaviť a prosili svojho majstra, aby ju rýchlo odbil. Navyše, bola to pohanka, Kanaánka. I dnes je vidno veľmi zreteľne narastajúcu ľahostajnosť voči utrpeniu, ktorej je človek svedkom vo svojom okolí, či vo svete. Každodenný kolotoč starostí a povinností, akoby nedával priestor ani čas zamyslieť sa nad množstvom biedy, nie to ešte hľadať spôsoby a možnosti ako ju pomáhať zmierniť.

Ježiš žene zdôrazňuje, že je tu predovšetkým kvôli svojmu ľudu. Povedal: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. Svoj postoj vysvetlil spôsobom, ktorý bol taktný a ktorý musel akceptovať každý človek bez toho, aby sa nahneval, či urazil. Oproti pohŕdavému označeniu pohanov ako psov, čo bol v tom čase verbálny prejav odporu voči rímskej nadvláde a útlaku, Ježiš zvolil zmierlivejší prístup. Vraví o šteňatách. Žena súhlasí, Ježišove slová však používa vo svoj vlastný prospech. Povedala: Aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Matúš prirovnáva slovami ženy židovský ľud k pánom, čo jasne svedčí o jeho zámere zdôrazniť význam a postavenie Izraela v dejinách spásy. Tieto slová napokon menia situáciu a Ježiš vyzdvihuje veľkosť viery, s ktorou žena za ním prichádza a jej dieťa uzdraví.

Bratia a sestry. Aplikácia tohto príbehu v dnešnom čase je široká. Nejde tu v prvom rade o príbeh zázračného uzdravenia, ktorý mnohým imponuje najviac. Mnoho ľudí chce vidieť v Ježišovi iba charizmatickú osobnosť, liečiteľa, či divotvorcu. Charizmatické osobnosti dokážu v každom čase vzbudiť veľkú pozornosť a pokiaľ ide o liečiteľov, platí to ešte viac. Ježiš však nie je divotvorca, či zázračný liečiteľ. Je Mesiáš, príchodom ktorého začína náprava toho, čo bolo a je porušené. Hlavným však nie je samotný akt zázračného uzdravenia. Ide predovšetkým o Ježišov postoj a slová. Ide o to, ako sa zachoval voči človeku, ktorý za ním prichádza vo viere a prosí o milosť. Ježišov postoj svedčí o všeobecnosti Božej lásky, ktorá sa ponúka ako dar milosti každému rovnako a bez rozdielu.

Každý sebakritický človek si veľmi dobre uvedomuje svoje nedostatky i hranice svojich možností. Uvedomuje si aj svoju absolútnu závislosť na Božej milosti a Jeho pomoci. Práve taký človek je schopný bytostne sa stotožniť s tým novým, čo Ježiš prináša do sveta. Je schopný stať sa novým stvorením. Nezáleží na tom a nie je ani rozhodujúce, k akému národu, etniku, či rase patrí. Prvoradým je vnútorný postoj človeka, obrazne povedané, „zmýšľanie srdca“.

Aj keď Matúš vyzdvihuje výsostné postavenie Izraela vo vzťahu k Bohu, napriek tomu dáva jasne najavo, že evanjelium prijímajú aj pohania, že aj oni majú podiel na spáse. V židovskej diaspóre to bola všeobecne akceptovaná skutočnosť, no v Palestíne, ako sme už povedali, bol vzťah k pohanom oveľa vyhranenejší. Avšak Božie konanie v Ježišovi Kristovi vyjadruje v plnom rozsahu slobodu, jedinečnosť aj odlišnosť tých, ktorí sú Kristom povolaní, aby participovali na Božom stvoriteľskom poriadku, prekonáva to partikulárne, všetky ľuďmi vytvorené bariéry tradícií, zvykov, dogiem a hlavne predsudkov. Je to dôležité upozornenie v každom čase, a to aj pre nás, kresťanov dneška, aby sme si neprivlastňovali výhradné právo na Božiu milosť. Našou úlohou je žiť tak, aby to zodpovedalo obsahu evanjelia. Božia milosť je tu totiž pre každého.

Príbeh, nad ktorým sme sa dnes spoločne zamysleli nám má slúžiť zároveň ako ponaučenie. Vyniká v ňom predovšetkým Ježišova osoba, plná lásky a empatie voči trpiacim ľuďom, nech už patrili ku ktorémukoľvek národu, či náboženstvu. To je prvé veľké ponaučenie pre každého z nás. Ako kresťania patríme Kristovi, preto sme aj my povinní hľadieť na človeka s rovnakou láskou ako to robil Ježiš. No napriek tomu je medzi nami stále príliš veľa neznášanlivosti a žalostne málo tolerancie, vzájomného pochopenia a skutočnej lásky. Je to bolestivé konštatovanie, z ktorého vyplýva otázka, prečo je tomu tak.

O to viac by sme sa mali snažiť odstraňovať všetky predsudky, tie smutné a tragické dôsledky ľudskej pýchy, egoizmu a domýšľavosti. Máme byť ostatným pozitívnym príkladom. To je druhé ponaučenie z dnešného príbehu. Záujmy mocných, či už sú to predstavitelia politickej alebo náboženskej moci, sú až príliš často v príkrom rozpore s obsahom evanjelia. S Ježišom však prichádza do tohto sveta zdanlivo nová stvoriteľská informácia, ktorá tu však bola od samého počiatku a poukazuje na záujem Stvoriteľa o každého človeka. Táto zvesť búra všetky vžité, či tradíciou prevzaté záporné postoje voči odlišnosti a inakosti, a chce, aby sme tak robili aj my.

Nezostáva nič iné, iba túto skutočnosť akceptovať a pripojiť sa k Ježišovi, napriek tomu, že to znamená celoživotný zápas. Avšak iba tak je možné skutočne porozumieť a vo vlastnom živote to aj precítiť, čo znamená Božia spravodlivosť, milosť a láska. A práve to je najdôležitejšie. Preto s vďakou prijmime aj dnešné pozvanie k stolu nášho Pána. V daroch svojho tela a krvi nás chce duchovne nasýtiť a tak povzbudiť a posilniť vo viere a v dôvere v Boha, ktorý koná od začiatku až do konca v náš prospech, v prospech života. Amen.