Služby Božie — Prvá nedeľa po Svätej Trojici (29. 5. 2016, Veľký kostol)
Text: Lk 16, 19 – 31
Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi chudák menom Lazar, plný vredov. Tužil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazara v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazara, nech si namočí aspoň konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa v tomto plameni hrozne trápim. No Abrahám odpovedal: Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazar zasa zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik — čo ako by chcel — nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám. Tu povedal: Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov. Nech im vydá svedectvo, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk. Abrahám mu odpovedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. Ale on povedal: Nie, otec Abrahám. Ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať. 31 Odpovedal mu: Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.
Bratia a sestry.
Protiklad lásky a bohatstva. Téma, ktorá sa zdá byť na prvý pohľad veľmi jednoznačná. Bohatstvo je zväčša chápané ako negatívna veličina v živote človeka, a to aj napriek tomu, že človek podvedome predsa len túži zaistiť svoj život aj po materiálnej stránke. A povedzme si úprimne, to samé o sebe nie je zlé. Bohatstvo môže prinášať aj veľa úžitku, no len vtedy, ak sa človeka nezmocní a neovládne ho. Ako vidno, problematika protikladu lásky a bohatstva je omnoho zložitejšia a nedá sa preto vyčerpať jednou kázňou. My sa dnes spoločne zamyslíme nad touto zložitou otázkou v kontexte známeho príbehu o boháčovi a Lazarovi.
Pri prečítaní tohto podobenstva sa nám ako prvé vybaví, že tu ide o príbeh s dobrým koncom. Dobro je odmenené a zlo potrestané. Pre viacerých kresťanov tento príbeh dokonca evokuje predstavy o raji a pekle. Je to však zložitejšie a už vôbec tu nejde o opis podsvetia, ani raja. Primárne tu ide o ponaučenie, ktoré je súčasne varovaním. Ježiš ho adresoval svojim učeníkom, to ale znamená, že je určené rovnako aj nám. Hlavnou myšlienkou tohto príbehu je život, jedinečný dar Božej milosti. Človek má iba jednu možnosť, ale aj povinnosť naplniť ho konkrétnym obsahom. Musí sa rozhodnúť, aký bude tento obsah a popri tom si uvedomiť, že toto rozhodnutie bude mať svoje dôsledky.
Túto dôležitú myšlienku vyjadruje aj starozmluvný text, ktorý sme prečítali v rámci liturgie. Strapce, ktoré si mali Izraeliti urobiť na svojich odevoch a nad ne umiestniť purpurovo fialovú stuhu, neboli vôbec formálnym módnym doplnkom na tradičnom náboženskom odeve. Týmto spôsobom má mať Izrael každodenne na očiach i na srdci to najdôležitejšie, čo to znamená byť Božím vlastníctvom, kňazským kráľovstvom a svätým národom (2 M 19, 5 – 6). Strapce im pripomínajú, aké dôsledky prináša viera v jediného Boha do života. Ona totiž je a musí ostať cestou nasledovania Božej spravodlivosti, ktorej základom je Božia láska. Božia spravodlivosť však musí byť viditeľná a konkrétna práve v živote ľudského spoločenstva. Nestačia len slová verím, verím, Pane, Pane, Božiu spravodlivosť treba sústavne konať.
O dôsledkoch takejto viery vypovedá aj dnešná epištola a spievané evanjelium. To nám pripomína, čo to znamená byť Ježišovým nasledovníkom. Je to veľké privilégium, no i zodpovednosť. Vyžaduje si to plné nasadenie a otvorené srdce pre ostatných, pričom motiváciou musí byť práve láska. Práve z tohto uhlu pohľadu budeme teraz nazerať aj na podobenstvo nášho dnešného kázňového textu. Ježiš učí svojich učeníkov o zodpovednosti a dôsledkoch, ktoré do ich života prináša status Ježišovho nasledovníka. Pripravuje ich na čas, keď už s nimi fyzicky nebude. Musia byť dobre vystrojení pre každodenný život, pripravení na všetko, čo so sebou prináša.
Podobenstvo nadväzuje priamo na príbeh, kde sa píše o farizejoch milujúcich peniaze, ktorí počúvali Ježiša a vysmievali sa mu. Neunáhlime sa však príliš s kritikou týchto farizejov a už vôbec nezovšeobecňujme. To, čo si tu treba všimnúť v prvom rade je, aké veľké nebezpečenstvo hrozí práve zbožným ľuďom, ktorí sa úprimne snažia žiť v súlade s Božou vôľou, avšak veľmi rýchlo sa stotožnia s myšlienkou, že ju dokonale poznajú, a ak sa k tomu pridá aj významné spoločenské postavenie, s ktorým prichádza ruka v ruke aj rastúce finančné ohodnotenie, pokladajú to za odmenu svojej zbožnosti. Ich pokrivený obraz Boha a sebaklam, že práve oni sú tými vyvolenými, elitou Božieho ľudu, ich zbavuje schopnosti vidieť život okolo seba reálne, v jeho rôznorodosti. Stávajú sa slepí a hluchí a prehliadajú to, čo by mali vidieť v prvom rade – človeka v jeho vlastnej situácii, s jeho potrebami, ťažkosťami, túžbami a cez optiku tohto pohľadu dokázať objektívne hodnotiť aj seba.
Aká je však Božia vôľa v skutočnosti? To, čo bolo jadrom Ježišovho učenia – podieľať sa na Božej spravodlivosti v pokore, láske a ochote dávať iným zo seba to najvzácnejšie, to, čo im zveril sám Hospodin, ich talenty, charizmy a schopnosti, aby bolo možné medzi ľuďmi v čo najväčšom rozsahu pozorovať Božiu lásku. Tento problém sa však netýka iba farizejov Ježišovej doby. Žiaľ, neobchádza ani cirkev, čoho sme svedkami aj dnes a nemusíme vôbec chodiť ďaleko. Pokrytecké prejavy navonok zbožného správania tých, ktorí sa radi a často oháňajú Božím menom, avšak ich prvoradou motiváciou je a ostáva pohodlný život, upevňovanie moci, kariéra a s ňou zvrátená túžba po spoločenskej prestíži, to všetko je smutnou realitou našej súčasnej spoločnosti. Ako vidíme, príliš často opakujeme rovnaké chyby a nemáme síl ani ochotu niečo na tom meniť, dokonca to nežiadame ani od tých, ktorí nám majú byť vzorom a príkladom.
Poďme však späť k nášmu podobenstvu. Tento príbeh má svoje korene v starovekom Egypte, v povesti o bohu, ktorý sa stal dieťaťom ľudských rodičov, ktorým následne ukazuje miesto, kam prichádzajú zosnulí a kde po honosnom pohrebe bohatého muža sú všetky cenné predmety z jeho hrobky dané chudobnému mužovi so slovami: „Ktokoľvek robí dobro na zemi, bude mu dané dobro aj v ríši mŕtvych, a naopak“. Tento príbeh bol veľmi známy a obľúbený aj v židovstve Ježišových čias, čoho dôkazom je aj toto podobenstvo.
Na samom začiatku nášho príbehu sa dozvedáme o diametrálne odlišnej situácii dvoch ľudí. Jeden žije v prebytku, je váženou osobou, je, ako sa zvykne hovoriť, „niekto“. Ten druhý je obyčajný človek. Jeho položenie však sotva vypovedá o jeho ľudskej dôstojnosti, ktorou ho, ako každého iného človeka, obdaril Boh. Situácia, do ktorej sa tento človek, neznámo ako a prečo dostal, ho však vylúčila zo spoločnosti. Napriek tomu sa dozvedáme jeho meno – Lazar. Ide o skrátenú formu mena Eliezer, čo znamená „ten, komu pomohol Boh“. Ten prvý, vážený a bohatý človek meno v príbehu nemá. Nejde o náhodu. Ten, kto je ľuďmi opovrhnutý a musí sa uspokojiť so životom medzi psami, čiže úplne na spodku vtedajšieho spoločenského rebríčka, toho sa Boh zastane. Tu nejde len o útechu adresovanú chudákom, ide o vyjadrenie myšlienky zásadného významu. Boh bol, je a vždy bude na strane tých, ktorým ostávajú len vystreté ruky a nenaplnené túžby, ktorým sa väčšina ostatných ľudí zďaleka vyhýba. On sa ich zastane.
Omnoho väčší dôraz je však položený na paradox života toho druhého, významného človeka. Nikde sa nedočítame o tom, že by tento človek bol zlý. Žije v blahobyte a s najväčšou pravdepodobnosťou to pokladá za spravodlivú odmenu za svoju bezúhonnosť a možno aj zbožnosť. Tento boháč žil podľa štandardov danej doby, nebol väčší hriešnik ako ostatní. Jeho najväčším problémom bola naivita s ktorou prežil svoj život. Tá mu zakrývala reálny pohľad na svet okolo neho a jeho potreby. Nedokázal vidieť dokonca ani trpiaceho človeka vo svojej blízkosti. Svoj život premárnil. Na druhej strane, nikde v príbehu sa nedočítame o dobrých skutkoch, či mimoriadnych morálnych kvalitách tohto Lazara. Do Abrahámovho lona sa teda nedostal pre svoju spravodlivosť. Bola mu však priznaná dôstojnosť, ktorú mu tento svet a ľudská spoločnosť nedopriali.
Po smrti oboch týchto ľudí sa však situácia radikálne zmení, pričom v príbehu sa spomína iba pohreb toho bohatého, pretože bol isto veľkolepý. Smrť chudáka si nevšimol nik. Obaja sa dostávajú na miesto mŕtvych. Na žiadnom mieste v Biblii podsvetie neznamená peklo, ale miesto, kde mŕtvi očakávajú na súd. Na druhej strane, keď sa píše o tom, že po smrti bol ktosi „pripojený k svojim otcom“, je to obrazný opis konečného pokoja, ktorého sa mu dostalo. Tak je tomu aj v našom podobenstve. Nejde teda v žiadnom prípade o akúsi príručku pre cestu rajom alebo peklom, ide výhradne o zdôraznenie zodpovednosti za svoj život a obsah, ktorým ho naplníme. Na začiatku to bolo hodovanie, prebytok jedla a pitia. Nič viac. Teraz, keď sa tento bohatý muž musí pozerať zdola nahor, poukazuje na Písmo, ako dostačujúcu autoritu a sprievodcu životom, no nič zo svojho života už nemôže vrátiť späť, ako to nemôže urobiť nik z nás. Jeho trest nemá byť chápaný ako odplata za zlo. Nie, jeho súčasné trápenie spočíva v tom, že aj teraz túži, ale už nemôže mať to, čo tvorilo zmysel jeho pozemského života. Bohatstvo, moc a sláva, nič z toho nie je totiž súčasťou kráľovstva nebeského. Preto si treba dať veľký pozor na to, kde a aké poklady zhromažďujeme, či tie v nebesiach, alebo tu na zemi.
Tým skutočným pokladom je práve láska k životu vo všetkých jeho formách. Je to empatia, súcit a radosť z možnosti dať zo seba čo najviac iným, a to nezištne, bez pátosu, oslavných rečí a tučných titulkov v médiách. K Bohom zasľúbenému pokoju vo večnosti môže priviesť človeka iba život, ktorý takúto lásku dokáže reálne preukazovať, a to každému, bez ohľadu na farbu pleti, národnosť, či náboženskú príslušnosť. Iba to obstojí vo večnosti, pretože jej obsah tvorí práve Božia láska a jej prejavy. Preto sú tieto dve diametrálne odlišné pozície, v ktorých sa nachádzajú obaja aktéri príbehu od seba oddelené nepreniknuteľnou priepasťou. A ako sme mali možnosť zistiť, nestačí len odvolávanie sa na Písmo, ani slepá poslušnosť náboženským vodcom, často slepým a hluchým voči skutočným problémom a potrebám ľudí tohto sveta, dokonca ani samotná zvesť o vzkriesení z mŕtvych nestačí, pokiaľ sa Božie slovo nestane skutočným sprievodcom v živote človeka.
Bratia a sestry. Tento príbeh teda nevraví principiálne o odplate a odmene. Príbeh ako celok sa zameriava predovšetkým na toho bohatého, vlastne na jeho pozostalých a s nimi aj na všetkých čitateľov tohto evanjelia. Sme to teda my všetci, ktorých má Božie slovo oslobodiť od prílišnej sebaistoty a naučiť nás hľadieť iným smerom, k tým, ktorí sú z rôznych príčin marginalizovaní a odstrčení na perifériu spoločenského záujmu, avšak stále ostávajú Božie deti. Lukáš tu zdôrazňuje to, čo je nadmieru charakteristické pre celú Starú zmluvu, a rovnako aj pre Ježiša a jeho zvesť: Boh nikoho neuprednostňuje, no chráni utláčaných, má v nich záľubu. Máme byť teda tomuto slovu otvorení, aby sme tejto Božej záľube porozumeli.
Ježišovi nasledovníci by mali byť ako sviece, ktoré dávajú svetlo ostatným, a čím viac ho zo seba dajú, tým viac sa za tým svetlom umenšujú. Mali by byť a ostať v prvom rade ľuďmi, nie figúrkami na šachovnici tohto sveta s jeho zvráteným posudzovaním hodnôt. Mali by pamätať na to, prečo sú na tomto svete, aké majú poslanie, a aj na to, že čokoľvek dobré a významné urobili, urobili len to, čo mali, nič viac. A v konečnom dôsledku, raz bude ich, no aj náš život posúdený tým najobjektívnejším súdom, ktorého ľudia nikdy nebudú schopní, súdom Božím. Pamätajme na to. Amen.