Ondrej Prostredník
Oslovenie a modlitba za dar Ducha svätého
Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár? Týmito slovami začína 13. žalm, liturgický text, určený na dnešnú 1. nedeľu po svätej Trojici. Sú to slová vyznania človeka, ktorý zápasí so svojou odkázanosťou a ponížením. Naša spoločnosť je plná ľudí, ktorí prepadajú zúfalstvu, pretože si ich nikto nevšíma. Ako Lazar z evanjeliového príbehu ležia bezmocne pred pomyslenými prahmi našich dverí. Zostávajú pre nás neviditeľní, lebo naše oči strácajú schopnosť hľadieť okolo seba s láskou. Medzi bohatstvom a láskou – to je téma dnešnej nedele. Prosme teraz, aby sme dokázali prijať povzbudenie a napomenutie Božieho slova:
Všemohúci Bože, prenikni nás svojím Duchom svätým, aby sme tu zhromaždení prekonali strach z našich slabostí a hriechov. Obnov nás svojou milosťou, aby sme ako Tebou zachránení v nádeji konali všetko pre obnovu tvojho stvorenia. O to ťa prosíme v mene Pána Ježiša Krista. Amen.
Kázeň
Lk 16,19-31:
Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: “Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!” No Abrahám povedal: “Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.” Tu povedal: “Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.” Abrahám mu odpovedal: “Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.” Ale on vravel: “Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.” Odpovedal mu: “Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.””
Rozprávkové majetky a opulentný životný štýl na jednej strane a strádanie, choroby a poníženie na strane druhej. Asi bez akýchkoľvek vysvetlení je tento príbeh zrozumiteľný aj dnes a úplne triafa do čierneho. Prehliadanie núdznych a mylná predstava o nepominuteľnosti ľudského bohatstva – to je večný problém ľudskej spoločnosti.
Príbeh o boháčovi a Lazarovi je ešte starší, než samotné evanjelium podľa Lukáša, ktoré ho prinieslo do kresťanskej tradície. Literárna kritika odhalila, že pochádza z Egypta a do Palestíny ho už dávnejšie priniesli alexandrijskí Židia. Je to univerzálny príbeh, ktorý jednak konštatuje obrovské sociálne rozdiely medzi ľuďmi a snaží sa aj riešiť otázku nespravodlivosti prameniacej z ľudskej chamtivosti a s ňou spojenej častej bezohľadnosti bohatých voči chudobným.
Podanie tohto príbehu, ktoré sa spája s Ježišom, má však svoj špecifický dôraz. Je ním vlastne do istej miery paradoxný odkaz na mravnú zodpovednosť človeka a odmietnutie zázrakov a akýchsi duchovných dôkazov ako podpory pre mravné konanie človeka. Nie zjavenia a odkazy mŕtvych živým, ani dych berúce spirituálne zážitky, ale celkom obyčajný zákon empatie zachytený v slovách prorokov – to je to, čo jediné môže priviesť ľudí k vzájomnej zodpovednosti a pomoci.
Ježiš sa svojim podaním tohto univerzálneho príbehu stavia do radu prorokov ako boli Amos, Ozeáš, ale aj Izaiáš, ktorí veľmi ostrými slovami kritizovali odklon spoločenstva veriacich od toho, čo je vo vzájomných vzťahoch ľudí spravodlivé a rešpektujúce dôstojnosť ľudskej bytosti. Pozrime sa teda na tento univerzálny príbeh cez tieto tri dôrazy: Ježiš si o nás robí starosť. 1. Napomína nás, aby sme neprehliadali takých ako Lazar. 2. Pripomína nám, aby sme nepremeškali vhodnú chvíľu na pomoc. 3. Od zázrakov orientuje našu pozornosť na mravné zásady.
- Ježiš si o nás robí starosť. Napomína nás, aby sme neprehliadali takých ako Lazar. Možno sa pri čítaní tohto príbehu neubránime otázke: Na ktorej strane vlastne stojím ja? Som boháč, alebo som Lazar? Je to iste oprávnená otázka. Rétorická ostrosť celého príbehu k tomu určite zvádza. Nemá však jednoznačnú odpoveď. Vždy záleží na tom, s kým sa chceme porovnávať. Pokiaľ ide o majetkové zabezpečenie, je na svete celá škála ľudí od celkom nemajetných až po nepredstaviteľne bohatých. A takmer každý človek nájde vo svojom prostredí ľudí od seba oveľa bohatších a omnoho chudobnejších.
V tomto zmysle je teda táto otázka a úvaha nebezpečná. Musíme byť opatrní, aby sme ju nezneužívali na to, pred čím presne nás tento príbeh varuje. Totiž, aby sme sa nezaoberali sebou s cieľom ospravedlniť si, že my predsa nemôžeme pomáhať. Veď nech pomáhajú tí, čo sú za vodou, čo majú omnoho viac ako my. Presne tento spôsob uvažovania totiž produkuje v ľudskej spoločnosti tých, ktorých stelesnením sú v našom príbehu oba póly – boháč a Lazar. Teda na jedenej strane ľudí, ktorí vidia len seba, svoj úspech, svoje zabezpečenie. A na druhej strane ľudí, ktorých väčšina prehliada. Ľudí, za ktorých necítime zodpovednosť, lebo si myslíme, že niekto iný by sa o nich mal postarať a pomôcť im.
Každý z nás má možnosť pomáhať. To, čo potrebujeme, je postoj lásky. Láska začína tým, že vidí, vníma, neprehliada, neodvráti zrak, zaujíma sa o iných, pýta sa, snaží sa pochopiť, usiluje sa vidieť očami toho druhého.
Mnohým z nás asi len ťažko možno niečo vyčítať. Sme pracovití, dodržiavame všetky pravidlá a zákony. A predsa bývame príliš zaujatí sebou, možno bezmyšlienkovite konáme svoje životné rutiny, strácame schopnosť vidieť očami lásky. Nie, problémom nie je to, keď prijímame a užívame dary nášho stvoriteľa. Ale staviame si Boha proti sebe, keď sa previňujeme tým, keď dokážeme vidieť len seba, alebo keď vedome odvraciame zrak od tých, ktorí potrebujú našu pomoc, keď si racionalizujeme našu neochotu vidieť a pomôcť. Keď sami seba presviedčame, že veď osudy ľudí vždy boli rozmanité. Alebo si navrávame, že veď predsa chudobní si sa za svoju chudobu môžu sami, lebo sú leniví, neschopní, či dokonca pre svoj etnický pôvod limitovaní v tom, aby sa aj napriek akejkoľvek pomoci zo svojej chudoby vymanili. Áno, aj takýto rasistický motív nie je zriedkavosťou medzi slušnými kresťanmi, ktorí hľadajú dôvody, prečo nepomôcť.
Ježiš nás napomína: Neprehliadajme takých ako je Lazar.
- Ježiš si o nás robí starosť. Pripomína nám, aby sme nepremeškali vhodnú chvíľu na pomoc. Neschopnosť bohatého vidieť pri svojich dverách človeka, ktorému má pomôcť, je spôsobená ďalším veľkým a nebezpečným omylom. Je ním predstava, že svoj skutok pomoci môžem odložiť, že počká, že sú iné, naliehavejšie a dôležitejšie veci, ktoré musím vybaviť ešte predtým.
Náš príbeh tento fatálny omyl podčiarkuje odkazom na našu smrteľnosť. Možno ten boháč ani nebol taký bezcitný. Možno vedel, že pri jeho dverách je ktosi, komu by vedel a mohol pomôcť. Len nenašiel vhodný čas a príležitosť. Vždy bolo čosi iné, dôležitejšie a naliehavejšie. A tak to išlo deň čo deň. Až kým ho Lazarova smrť neobrala o akúkoľvek možnosť napraviť a dobehnúť, čo zameškal.
Príbeh o boháčovi a Lazarovi často zvykneme chápať ako poodhalenie toho, čo sa bude diať po smrti. Stimuluje našu fantáziu o tom, ako kto bude odmenený, či potrestaný, aké konkrétnosti útrap a pôžitkov toho, či onoho čakajú po smrti. Je to žiaľ tiež jedna z únikových ciest ako sa vyhnúť pointe tohto príbehu. Tou je totiž to, že Ježiš si o nás robí starosť pripomína nám, že náš čas konať láskavo a zodpovedne je obmedzený. Áno, nevieme ani dňa ani hodiny, kedy skončí život tých, ktorým môžeme a máme pomôcť, či kedy skončí náš život. Preto máme každý deň a každú chvíľu vedieť využiť na láskavú a zodpovednú pomoc iným.
- Ježiš si o nás robí starosť. Od zázrakov orientuje našu pozornosť na mravné zásady. Je tu napokon aj tretie veľké nedorozumenie, ktoré príbeh o boháčovi a Lazarovi rozptyľuje. Je ním mylná predstava, že zázraky, nadprirodzené, úchvatné duchovné zážitky sú azda najspoľahlivejšou cestou k etickej premene človeka. V posledných dňoch je táto diskusia mimoriadne živá aj v našej spoločnosti. Zaznievajú hlasy, ktoré ľuďom s mimoriadnymi transcendentnými zážitkami priznávajú vyššiu etickú hodnotu a schopnosť konať mravne a pričiniť sa o mravnú obnovu spoločnosti, než akú majú ľudia, ktorí sa nevedia odvolať na zázračné zážitky so svetom duchovných mocností.
Boháč v našom príbehu vie o tejto zvodnej túžbe človeka. Veľkolepý duchovný zážitok musí každého presvedčiť a zmeniť. Je to predsa čosi ako dôkaz o existencii iného sveta. Paradoxne Ježiš silu takéhoto dôkazu vo svojom podaní tohto starého egyptského príbehu odmieta. A práve v tom je jeho podanie tohto starého a univerzálneho príbehu o ochote a schopnosti pomáhať odlišné a nové.
Keď uvažujeme o premene našej spoločnosti, ľudstva a hľadáme cesty, aby ľudia nehľadeli len na seba, aby neboli v zajatí svojej vlastnej prosperity, aby pre zisk neboli ochotní korumpovať iných, tak sa na zázraky spoliehať nemôžeme. Od zázrakov orientuje Ježiš našu pozornosť na mravné zásady. Na tú celkom obyčajnú zásadu, do ktorej aj on zhrnul celý zákon a prorokov: Čo chcete aby iní robili vám, robte aj vy im. Alebo ako to je vyjadrené slovami nášho príbehu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“
V pointe príbehu o boháčovi a Lazarovi nám Ježiš odkazuje, že má o nás starosť. Preto nás napomína, aby sme neprehliadali takých ako Lazar; preto nám pripomína, aby sme nepremeškali vhodnú chvíľu na pomoc; a preto od zázrakov orientuje našu pozornosť na mravné zásady. Amen.
Modlitba:
Všemohúci Bože,
Naše oči často nedokážu vidieť iných a hľadíme len na seba a naše potreby. Ďakujeme Ti, že nás slovami nášho Pána Ježiša Krista upozorňuješ na potreby iných.
Prosíme ťa, nauč nás byť veľkorysými, aby sme vedeli na svet okolo seba hľadieť očami lásky a pomáhať odkázaným, prijímať ľudí na úteku, priznať sa k tým, ktorých spoločnosť vytláča na svoj okraj.
Prosíme ťa, nedovoľ, aby sme si hľadali únikové cesty a stratégie a namiesto pomoci vymýšľali dôvody ako nepomôcť, keď preberáme všeobecne šírené lži a odkázaných na našu pomoc radšej označujeme ako neprispôsobivých, zvrátených a takých, ktorí si za všetko môžu sami.
Prosíme ťa, neprestávaj nám pripomínať, že čas pomáhať je dnes a tu, lebo už zajtra môže byť neskoro.
Prosíme ťa za všetkých profesionálov, ktorí pracujú v pomáhajúcich povolaniach, nauč na prejaviť uznanie ich náročnej práci.
Prosíme ťa za pozostalých po obetiach a za zranených z tragédie vo Vrútkach. Zaceľ ich rany, pomôž prekonať hnev a bezmocnosť, uč nás všetkých, aby sme vedeli zraneniam na duši a tele predchádzať láskou a porozumením.
Prosíme ťa za náš cirkevný zbor, naše mesto a našu spoločnosť, aby sme vedeli byť miestom, ktoré neprekračuje Lazara pred svojim prahom, ale účinne pomáha odkázaným. Amen.