Text: Izaiáš 40,26-31
Zdvihnite pohľad a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden. Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? Nevieš to? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, Jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho. Mládenci ustávajú a slabnú, junáci sa potkýnajú a klesajú. Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú.
Milí bratia, milé sestry,
aby sa človek s dnešným textom mohol stotožniť, vôbec nemusí byť starý. Stres a vyčerpanie postihuje čoraz častejšie aj mladých ľudí.
Únava ochromuje mladých rodičov rovnako ako ľudí vo vedúcich pozíciách v najlepších rokoch. Týka sa ľudí v pomáhajúcich profesiách, lekárov, psychológov, zdravotných sestier, ale aj menežérov, učiteľov a pracovníkov v cirkvi.
Očakávanie vysokého nasadenia a výkonu, stále rastúce množstvo administratívy, riešenie konfliktov, nemilosrdná kritika tlačí človeka do úzkostí a pochybností o všetkom: o sebe, o svete aj o Bohu.
Pocit znechutenia a bezmocnosti pripravuje o ideály, „láme naše krídla“. Človek nie je schopný žiadnych dobrých vízií, čaká len naplnenie katastrofických scenárov, zdá sa mu, že je opustený Bohom aj ľuďmi.
Prorok Izraiáš sa prihovára ľuďom v hraničnej situácii. Cítia sa skleslí, stratení. Nevedia dúfať, ani veriť, ani milovať.
Odvlečení do Babylonu stratili všetky životné istoty. Jeruzalemský chrám, ktorý bol viditeľným zdrojom, kde čerpali vieru, podporu a silu, bol v troskách. Teraz sú vystavení irónii Babylončanov, posmechu, že babylonskí bôžikovia sú vplyvnejší ako Boh Izraela.
Tak kde je ich Boh? Kam sa podela Jeho moc? Nemôže ich zachrániť? Alebo nechce?
Výsmech nepriateľov sa stáva vždy viac zdrvujúcim. Hrozí, že budú musieť skôr či neskôr rezignovať a prispôsobiť sa, zabudnúť na vlastné nádeje.
Zažívajú, že ich Boh sklamal. Dúfali, že zabráni spustošeniu krajiny, chrámu. Ale teraz už nemajú z veľkosti a sily Božej nič. Babylončania považujú ich vieru za nezmyselnú, naivnú, ich nádeje za prázdne.
Takéto výčitky znejú v ťažkých časoch priamo a nepriamo aj nám dnes. Moja, alebo iní tvrdia: tvoja viera nepomáha. Načo sa modliť? Naozaj som už odkázaný/á len sám/sama na seba?
V tejto fáze procesu únavy môžeme mať s počúvaním o Božej všemohúcnosti, s modlením sa problém. Strácame odvahu. Kapitulujeme.
V Babylone však na Boží príkaz otvára prorok zúfalým ľuďom nový horizont.
Tým, ktorí vo svojej beznádeji pozerajú len do zeme, prináša Izaiáš nový pohľad. Nenarieka s nimi. Neľutuje ich.
Ale hovorí: Zdvihnite pohľad a uvidíte viac. Zdvihnite pohľad na Toho, ktorý stvoril končiny zeme. Ten je stále s Vami!
Pozrite sa: mocní prichádzajú a odchádzajú. Vaše dejiny, ľudia Boží, sú plné príkladov o tom, že váš Boh láme luky silných, klesajúci sa opášu silou. (1. Sam 2,4) Máte skúsenosť, že bohatí a vplyvní padnú. Hoci sa to, čo sa javilo ako životná istota, zakolíše, váš Boh ostane stáť. On bude Vašou stabilitou.
Bratia a sestry,
to, čo sme my ľudia pochovali, čo sme považovali za mŕtve, nemožné, ON kriesi! Má moc zvrátiť každú krivdu, upokojiť ustrašené srdce a napriek skúsenosti bezvýchodiskovosti darovať dobrý zajtrajšok.
Aj žalmista v modlitbe pripomína poetickým jazykom: „Milujem Hospodina, lebo počuje hlas môjho úpenia. Obkľúčili ma povrazy smrti, zastihli ma úzkosti, našiel som súženie a žiaľ. Hospodin je strážcom prostých, slabý som bol a pomohol mi. Vráť sa duša moja na odpočinok, lebo Hospodin s tebou dobre naložil. Lebo si vytrhol moju dušu zo smrti, oči od sĺz a nohy od pádu.“ (Ž. 116,1-8 výber)
Pred týždňom sme slávili Veľkú Noc, radosť z toho, že Boh vo svojom Synovi premohol smrť a má silu premieňať naše neschopnosti, nemožnosti na svoje dielo, ktorým stále aktívne zachraňuje tento svet.
Na otázky proroka: Nevieš to? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, neustáva a neumdlieva musíme povedať: ´Ale áno. Počuli sme, vieme. Veď my sme veriaci ľudia! Počúvame a dozvedáme sa niektorí každú nedeľu, že Boh je mocný, je pri nás, odpúšťa nám a posilňuje nás.´
Čo nám teda bráni, že si to nevieme, alebo nechceme pripustiť?
Niekedy nám v dôvere Bohu bráni sebaľútosť. V nej konštatujeme, že naša situácia je nemenná, nič sa nám nedarí a nič nám nepomôže. Sebaľútosť a apatia, v ktorej uviazneme a necháme sa ľutovať, je vždy jednoduchšia ako zápas o to, čo príde.
Výčitky Bohu, že nepomáha, ako by sme potrebovali, je tiež ľahšie ako odvaha prijať zodpovednosť za to, čo hovorím a robím.
Nevieme, nechceme si pripustiť, že Boh je mocný, lebo sa v bežnom živote správame tak, akoby boli silní, mocní páni tohto sveta – tí, ktorí s razanciou a hlučnosťou dokazujú svoju silu aj vtedy, keď cítia niečo celkom iné. Svoju moc len predstierajú.
Obávame sa prejaviť svoju vieru, vyjadriť svoj pohľad, radšej sa vzdáme. Bojíme sa, že obeť, ktorú by sme museli za svoju slobodu vynaložiť, by mohla byť príliš veľká. A my nechceme riskovať.
Veľká Noc by však nebola triumfujúcim víťazstvom bez Veľkého piatku. Víťazstvo sa v tomto svete klamstiev a dokazovania moci človeka nezaobíde bez obete.
Ale aj v takýchto vypätých, náročných, nebezpečných situáciách nás Boh podrží. Bude nám dávať svoju silu, rozvinie naše možnosti!
O tom, že Boh je mocný, by sme sa chceli dozvedieť bez trápení. Ale to je v tomto svete nemožné…
Apoštol v 1. liste Petra (1,6.7)píše: „Veseľte sa, hoci sa teraz ešte, keď treba, na krátky čas aj rmútite pre mnohé pokúšania, aby vaša viera bola vám na chválu a česť pri zjavení Ježiša Krista.“
Boh vie o všetkom, čo nám chýba. Vie, čím sa trápime. Vie o tom, čo nedokážeme pomenovať, a ani sa nikomu zdôveriť, lebo máme strach, že by to narušilo náš obraz pred inými, alebo aj pred samým sebou.
Boh však vie, kto naozaj sme a čo vlastne potrebujeme. Vie, že niekedy sa vo vlastnej rodine, na pracovisku, v cirkvi alebo spoločnosti môžeme cítiť cudzí, akoby vyhnaní z miest, kde sme mali pokoj a bezpečie.
Pán Boh však robí aj rozhodnutia, ktorým nemôžeme rozumieť. Robí veci, ktoré prevyšujú náš rozum, naše racio … a znepokojujú nás.
Pozná zmysel každého nášho kríža, nášho Babylonu.
Babylon nie je totiž iba miesto v starom Oriente. Babylon je pre nás symbolom pre to, že musíme žiť v kultúre, do ktorej nepatríme, s ktorou sa ako Boží ľud nemôžeme stotožniť. Žijeme v prostredí, ktoré má zaužívané formy toho, čo platí, kde každý vie, kto, čo a akým spôsobom môže dosiahnuť.
Napriek tomu, že sme často cudzincami vo vlastnom prostredí, nemá zmysel unikať. Práve tu sa musíme naučiť hľadať svoje miesto.
Aj v tomto pre nás nepohodlnom svete, „v Babylone“, sa môžeme správať ako deti mocného Boha. Ale bude to znamenať, že budeme na Neho očakávať, že s Jeho zásahmi budeme naozaj počítať. To, čo od nás očakáva, vyjadruje prorok obrazom orla. Orla, ktorý rozprestrie krídla a s obdivuhodnou eleganciou a ľahkosťou sa zdvihne od zeme.
Náš Boh čaká, že sa budeme vedieť nad mnohé veci povzniesť. Nie ich ignorovať, ale sa nad nimi povzniesť, s veľkorysosťou a nadhľadom. Boh čaká, že nebudeme túžiť po tom, aby nás z tejto reality vytrhol, ale to, že nás práve tie nadhľady budú živiť, že nás Jeho slovo zasľúbenia povedie zápasom, možno nekonečným zápasom o vždy vyššie ciele a kvality života na zemi.
Boh nám dá vnútornú stabilitu a vyrovnanosť aj pre naše úskalia, aby sme v nich vedeli prijať svoj údel a uniesť ho aj za cenu toho, že ostaneme nepochopení, osamelí.
Aj osamelý človek môže byť silný, ak vie, za čím ide a čomu, komu verí. To je ukotvenie v Bohu, o ktoré človeka nikto nepripraví. A v tom je nádej. V tom je obrovská sloboda a nezávislosť.
Bratia a sestry,
Boh nás v našom Babylone vychováva. Neopustí nás ani vtedy, keď sa v ňom ocitneme kvôli vlastným chybám.
Ak budeme na Neho očakávať, dostaneme novú silu. Prorok na vyjadrenie jej očakávania používa okrem orla aj obraz chodiaceho a bežca, ktorý je nohami pevne na zemi. Aby sme mohli prejsť cez všetko, potrebujeme mať dobrú kondíciu.
Pre všetkých, ktorí sa nevzdajú očakávania a smelých perspektív, dá Boh v správnom čase svojho oživujúceho Ducha, bdelosť a rozvahu.
Vyhľadávajme teda zdroje, ktoré budú naše očakávanie toho, čo príde, živiť: slovo aj ticho, umenie hudby či porozumenia empatického človeka. Hľadajme si to, čo nás dokáže pozdvihnúť a pomôže nám preniesť sa ponad neznesiteľné záťaže.
Boh je blízko, stále na dosah. Skúsme tomu veriť a potom aj žiť tak, aby o tom nikto okolo nás nemohol pochybovať. Amen.
Bože náš,
ďakujeme za Tvoju trpezlivosť s našimi slabosťami, za vytrvalosť očakávať, že nás Tvoje slovo raz predsa len osloví natoľko, aby sme získali novú dôveru.
Odpusť nám všetku nevieru a zbabelosť, výčitky a obviňovanie, všetko, čím sa snažíme zbaviť sa zodpovednosti za to, čo hovoríme a robíme.
Odpusť nám, že nehľadáme pramene, svoje zdroje, ktoré nám núkaš v darovaných talentoch a ľuďoch,
ktorí nás majú úprimne radi, ale porovnávame sa a závidíme si. To všetko nás oslabuje a robí našu únavu neznesiteľnou.
Pomôž nám znova vstať, vedieť rozlíšiť situácie, v ktorých máme byť veľkorysí od tých, v ktorých sa musíme vzdať toho, na čom nám záleží.
Ďakujeme Ti za každý dobrý príklad viery našich rodičov, starých rodičov, krstných rodičov: oni nás viedli v úcte k múdrosti a ohľaduplnosti, naučili žiť z milosti bez ohľadu na to, čo museli za nás zvládnuť a prekonať.
Prosíme o zvláštnu podporu pre tých, ktorí sú dnes v krízach života a viery, za chorých, starnúcich, ale aj za nešťastných mladých ľudí, prepracovaných aj nezamestnaných, za ľudí, ktorí sa márne domáhajú svojho práva, lebo sa ich nemá kto zastať.
Pomôž nám všetkým, aby sme si za svojím vyznaním viery v Teba vedeli stáť, keď sa po sviatkoch, nedeliach, modlitbách vrátime k bežnému stereotypu, aby sme to, čo o Tebe počúvame a vieme, nezapreli, keď opustíme brány kostola. Chráň nás pred tým, aby sme svoju zodpovednosť posúvali Tebe a očakávali od Teba to, čo máme urobiť my.
Prosíme, daruj nám všetkým svoje požehnanie tak a tam, ako a kde ho práve potrebujeme. Amen