Služby Božie — 1. nedeľa po Veľkej noci, Quasimodogeniti (8. 4. 2018, Veľký kostol)
Text: J 14, 1 – 6
Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu kam idem, poznáte. Povedal mu Tomáš: Nevieme Pane kam ideš; ako by sme teda poznali cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.
Bratia a sestry.
Ježišove slová, ktoré sme prečítali sú síce súčasťou jeho rozlúčkovej reči s učeníkmi, no majú vzťah aj k téme dnešnej nedele. Hovoria totiž o tom, čo znamená byť skutočným kresťanom, človekom viery a činu, ktorý sa v dôsledku Ježišovej obete na kríži a jeho vzkriesenia stáva novým stvorením, ako práve narodené dieťa, ktorého život má byť napĺňaný obsahom zodpovedajúcim princípom Božieho kráľovstva, aby raz dosiahol aj konečný cieľ, spásu.
Ježiš pripravuje učeníkov na čas, keď ostanú sami. Vyzýva ich však k viere a zasľubuje im radostné zavŕšenie ich pozemskej existencie. Učeníci sú zmätení, nerozumejú všetkému, čo Ježiš vraví. Tomáš túto pochybnosť a neistotu vyjadruje za všetkých. Ježiš však odpovedá vetou, ktorá má učeníkov uistiť, že mu môžu plne dôverovať. Môžu si byť istí tým, čo im vraví. V ňom sa totiž sústreďujú a napĺňajú všetky nádeje ľudstva, individuálne i kolektívne snaženia nájsť zmysel života, byť obdarený múdrosťou „zhora“ a tým súčasne preniknúť hlbšie k tajomstvám i úskaliam ľudskej existencie.
Ježiš to vyjadruje dokonalým spôsobom tromi kľúčovými slovami, s obsahom ktorých sa on sám identifikuje. Vraví: „Ja som cesta i pravda i život.“ Tri kľúčové výroky, ktoré nemožno od seba oddeliť, rovnako ako ich nemožno oddeliť od samého Ježiša, pretože hovoria o tom, kto Ježiš v skutočnosti je a aké poslanie má vykonať. Jánovo evanjelium ako celok, od začiatku až dokonca, opisuje Ježiša ako osláveného Pána, Syna Božieho. On je Božie Slovo – Logos, stvoriteľský princíp, v ktorom má všetko svoj základ a ktorý dáva celému procesu stvorenia zmysel a konečný cieľ – večný život. K jeho osláveniu dochádza paradoxným spôsobom, tým, že zomiera na kríži, aby nezahynul nik, kto v neho verí. Túto skutočnosť, jej obsah a význam, sme zdôrazňovali práve počas veľkonočných sviatkov. Správa evanjelistu má za cieľ vzbudiť v čitateľovi vieru v to, že Boh koná v Ježišovom živote to najdôležitejšie pre ľudstvo i svet. Práve to má čitateľa priviesť k rozhodnutiu zásadným spôsobom zmeniť svoj život, a to tým, že sa stotožní s Ježišom, jeho učením a dielom, a jeho príklad bude sám nasledovať.
Takáto viera musí byť autentická, nie založená na zázrakoch, ani na exaktnom dôkaze, ako tomu bolo v prípade Tomáša, ktorý nechcel uveriť správe o Ježišovom zmŕtvychvstaní, dokiaľ nebude mať možnosť presvedčiť sa o tom rukolapne. Skutočná viera začína a končí dôverou, že Boh má o človeka skutočný záujem a že Božia láska má moc život opäť stvoriť a urobiť ho dokonalým. Z človeka transformovaného vierou v Ježiša Krista sa stáva nové stvorenie, ktoré túži po duchovnom pokrme, ako to vyznáva svätopisec v starocirkevnom introite, ktorý sa čítal práve v prvú nedeľu po Veľkej noci: ako práve narodené deti, túžte po čistom duchovnom mlieku, aby ste od neho rástli na spásu, keď ste už okúsili, že Pán je dobrý (1Pt 2, 2n). To okrem iného znamená, že kresťan viac už nežije len sebe, ale žije v Kristovi pre Boha a svojich blížnych.
Ježišove slová, napriek tomu, že sú rozlúčkové, majú poslniť nádej učeníkov. Upriamujú ich pozornosť na skutočný význam týchto troch kľúčových slov, ktoré on sám zosobňuje. Ako im však máme rozumieť? Čo znamenajú v danom kontexte slová cesta, pravda, život? Jazyk, ktorým je evanjelium napísané, spôsob, akým sú formulované jednotlivé myšlienky, i význam jednotlivých slov nie sú rovnaké ako dnes, a preto hrozí, že ich pôvodnému významu nebudeme rozumieť. Čo dôležité nám môže povedať dnes tento Ježišov výrok? Pekné slová, avšak čo s nimi? Sú vôbec niečím výnimočné? Dnešný človek prejde vo svojom uponáhľanom živote toľkými cestami, že už ani nehľadá tú pravú. Skôr je presvedčený o tom, že takej cesty niet. Veď všetko je relatívne, všetko je márne, povie si nejeden a skepticky mávne rukou a hlbšie premýšľať nad svojim životom už nemá vôbec chuť.
V židovskom myšlienkovom svete však cesta znamená predovšetkým spôsob života. I keď je ciest na svete nespočetne veľa, všetky vedú len k dvom možným cieľom. Z nich však iba jeden predstavuje pozitívnu perspektívu, ktorá človeka privádza k životu, ktorý má skutočný zmysel, pretože jeho základom sú hodnoty Božieho kráľovstva: spravodlivosť, pokoj, láska a milosrdenstvo. Ten druhý cieľ znamená prázdnotu a definitívny zánik. Aj starozmluvný prorok Ozeáš, z knihy ktorého sme dnes čítali, si je toho vedomý a vyzýva ľud k návratu na tú správnu cestu života s Bohom, ktorého možno spoznávať v Jeho dielach a ktorý je základom i zdrojom spásy. To je jediná cesta, ktorej cieľ je zmysluplný. Dokladá to aj samotné grécke slovo telos, ktoré prekladáme ako cieľ. Toto slovo môže znamenať zmysluplné zavŕšenie a naplnenie, ale i koniec ľudskej existencie ako absolútny zánik, rozplynutie sa všetkých túžob, nádejí a úsilia v ničote. Keď Ježiš vravel o tom, že on sám je cesta, znamená to, že je v prvom rade cestou k Bohu, a to práve príkladom svojho života. Ten máme nasledovať.
S tým hneď súvisí ďalšie slovo, ktoré nemožno oddeliť od toho prvého. Ježiš o sebe vraví, že on sám je pravda. Neznamená to, že len stelesňuje intelektuálne poznanie ako celok. V gréckom jazyku slovo pravda, alétheia, znamená „odhaľovanie skrytého“. Pravda je skrytá, treba ju objavovať. Ak sa spýtame niekoľkých náhodne okoloidúcich ľudí, čo rozumejú pod pojmom pravda, ich odpovede sa budú zrejme od seba líšiť, pričom každý z opýtaných bude o správnosti tej svojej skalopevne presvedčený. Aj Pilát sa skepticky pýta Ježiša: Čo je pravda? Z toho by vyplývalo, že pravda je pojem relatívny. Je to jedna z možných odpovedí, častá aj v dnešných časoch.
Starovekí Gréci si boli vedomí toho, že pravdu možno v živote len postupne a čiastočne odkrývať. Nikto z ľudí ju nevlastní, pretože naša existencia je iba ako hladina oceánu, ktorá sa neustále mení pod náporom vĺn. To, čo dnes pokladáme za pravdu, zajtra môže byť už spochybnené a neskôr úplne vyvrátené. Samotná pravda je však hlbina, nachádza sa hlboko pod povrchom, ktorým je naša existencia. Je nemenná. Človek nemôže pravdu obsiahnuť v plnosti, môže sa k nej iba približovať. Musí však poznať správnu cestu. Vedomie tejto skutočnosti ho privádza k pokore a tým aj k skutočnej múdrosti.
Jánovo evanjelium často používa výrazové prostriedky ako: „konať pravdu“, „byť v pravde“, „pravda sa stala“, alebo: „ja som pravda“. Všetky tieto výroky naznačujú, že pravda v kresťanskom chápaní je niečo, čo sa deje, niečo, čo sa viaže na konkrétnu udalosť, osobu a miesto v dejinách. Je to zároveň niečo nové v dejinách, čo koná sám Boh, niečo, čo prináša do života človeka nové skutočnosti. Je to udalosť, ktorá sa stala a ktorá sa stáva stále nanovo. Udalosť, ktorá je tesne spojená s osobou Ježiša, pretože on sám sa identifikuje s pravdou. Je pravdou, ktorá je absolútnou veličinou, ktorá je kritériom všetkého.
To však neznamená, že my, ktorí vyznávame vieru v Ježiša Krista, vlastníme pravdu. Ako často kresťania upadali a stále upadajú do tohto omylu. Ako často o sebe vravíme, že sme jediní kompetentní, ktorí dokážu vravieť o tom, čo je pravda. S istotou však môžeme povedať iba to, kto je pravda. Pravda je prúd života sústredený v Kristovi, aktualizovaný v každom, kto je s ním, kto žije v spoločenstve s Bohom a v spoločenstve veriacich. V kresťanstve nachádzame pravdu vtedy, keď ju konáme, obrazne povedané, keď ju privádzame na svetlo. Preto sa na inom mieste tohto evanjelia píše, že každý, kto koná pravdu, ide ku svetlu, aby boli zjavené jeho skutky, že sú konané v Bohu (J 3, 21). Je to diametrálny rozdiel oproti predstavám starovekých gréckych filozofických škôl, kde pravda znamenala manifestáciu večného, nehybného stavu všetkých vecí a skutočností. V kresťanstve je pravda nové stvorenie, ktoré sa uskutočňuje v dejinách a tým prekonáva otroctvo neslobody a moc smrti životom v slobode, no s prevzatím osobnej zodpovednosti za jeho obsah i kvalitu.
Povedali sme, že v Jánovom evanjeliu je pomerne častým slovné spojenie „konať pravdu“. Ak vieme, kto je tou pravdou, potom i my máme žiť život, ktorý je cestou k tejto pravde – k Ježišovi a tým aj k Bohu. Nemožno oddeliť pravdu od Ježiša. Oboje patrí k sebe. On, ktorý je cesta i pravda, je aj život. Život, ktorý definitívne odstraňuje neprekonateľnú priepasť odcudzenia medzi človekom a Bohom i medzi ľuďmi navzájom. Ježiš je cesta, pravda i život. Až teraz môžeme v plnosti porozumieť Ježišovmu výroku: Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Tieto slová nás nemajú viesť k sebaklamu, že niet už čo riešiť, veď sme zachránení. Prichádzať k Otcovi totiž neznamená iba verbálne vyjadriť svoj súhlas s kresťanským učením a tradíciami. Ide tu o niečo omnoho dôležitejšie. Prísť k Otcovi znamená nevynechať nič z toho, s čím sa sám Ježiš identifikuje. Prichádzať k Otcovi znamená žiť podľa príkladu života Ježiša Nazaretského, v ktorom tvorivá a aktívna láska agapé premieňa staré neporiadky ľudského útlaku, nespravodlivosti, násilia a diskriminácie na nové poriadky, kde život v slobode vyžaduje prevzatie zodpovednosti za spravodlivosť, pokoj a spoločné dobro. Prichádzať k Otcovi znamená nielen hovoriť o pravde, ale pravdu priamo konať, v reálnom čase a priestore našich vzájomných vzťahov, podľa príkladu Kristovho pozemského života. Ten máme nasledovať. A povedzme si úprimne, bratia a sestry, či chceme alebo nie, či nás to prekvapí alebo priam šokuje, no práve na tom záleží. Preto každému človeku, ktorý svojim životom nasleduje príklad života Ježiša Krista, bez ohľadu na to, či je to žid, kresťan, moslim, budhista alebo hinduista, každému, kto takto žije v úprimnej viere, že Božou vôľou je, aby sa špecifiká náboženských tradícií nikdy nestali prekážkou pre spoločný život vo vzájomnej láske, pokoji a úcte, tomu sú adresované slová: Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta.
Bratia a sestry, o tomto všetkom vydáva svedectvo Ježišov kríž. Jeho posolstvo je šokujúce, no bezpodmienečne platné. Všetky falošné ľudské nádeje a pokusy o sebavykúpenie, všetka múdrosť a pýcha tohto sveta, každý jeden prejav seba oslavovania človeka, to všetko je stelesnené a ukrižované v človeku, ktorý zomrel na golgotskom kríži. K Bohu možno prichádzať iba tak, že akceptujeme túto šokujúcu skutočnosť. Človek sám nie je schopný obsiahnuť pravdu a múdrosť v plnosti, nie je schopný pomôcť si sám. Potrebuje Boha. Boha, ktorý vzkriesil Ježiša k večnému životu, no potrebujeme sa aj navzájom, človek človeka. Preto je dôsledkom a zároveň konzekvenciou Božieho konania v Ježišovi Kristovi zmena myslenia a spôsobu života práve v tejto perspektíve. Ak to prijmeme s dôverou, ak tomu veríme, potom môžeme vidieť ďalej, až za kríž. Tam sa nachádza cieľ cesty, ktorou je každodenné nasledovanie príkladu Ježišovho života, a v ňom skutočné poznanie a múdrosť, skutočná pravda. Tam za krížom, na samom konci tejto cesty, avšak už zreteľne na dohľad, tam čaká i nás skutočný a večný život. Amen.