Kázeň na 1. nedeľu po Zjavení, 11.1.2015

František Ábel
Služby Božie / 1. nedeľa po Zjavení (11. 1. 2015 — Veľký kostol)
Text: Iz 42, 1 – 4
Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho, opravdivé právo prinesie národom. Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici; trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude. Nezlyhá a nestratí odvahu, kým neupevní opravdivé právo na zemi, pretože na jeho učenie ostrovy čakajú.

Bratia a sestry.
Keď chceme lepšie pochopiť Ježišovo verejné pôsobenie, všetko, čo učil a konal, je dôležité pozrieť sa na jeho samý začiatok, ktorým je práve Ježišov krst. Táto udalosť tvorí základ všetkého, čo bude v Ježišovom živote nasledovať. Ježiš svojom krstom viditeľne spečatil svoje predurčenie stať sa Božím služobníkom pre spásu národov. V ňom sa napĺňajú slová proroka Izaiáša: „Ja, Hospodin, povolal som ťa ku spáse, uchopil som ťa za ruku a stvárnil, určil som ťa ľudu za sprostredkovateľa zmluvy a za svetlo národom, aby si otváral oči slepým a vyvádzal väzňov zo žalára a z väzenia tých, čo sedia vo tme“. (Iz 42, 6 – 7)
Kľúčovú úlohu pri Ježišovom krste zohráva Ján Krstiteľ a rovnako aj rieka Jordán a jej okolie. Táto rieka predstavuje v dejinách Božieho ľudu dôležitú hranicu, ktorá oddeľuje to staré od nového, minulosť od budúcnosti, ku ktorej Hospodin svoj ľud vedie. Aj v tomto prípade ide o zásadný predel medzi tým minulým a tým, čo práve začína. Ježiš sa vo svojom krste dobrovoľne solidarizuje s údelom hriešneho ľudstva, zostupuje do hlbín ľudskej nedokonalosti, bolesti, nenaplnených očakávaní a túžob po láske, šťastí a pokoji. Týmto spôsobom jasne deklaruje, že svojim konaním napĺňa Božiu spravodlivosť. Čo to však znamená naplniť všetku Božiu spravodlivosť ? Ide tu o myšlienku pospolitosti. Existencia všetkého je podmienená vzájomným usporiadaním vzťahov medzi Bohom, tvorstvom a ľudstvom. Spravodlivosť tak spočíva v harmónii tohto stvoriteľského poriadku. Ak je porušená, dochádza k ohrozeniu všetkého bytia. Preto musí byť obnovená. To je aj samotným zmyslom súdu – znovunastolenie harmónie tohto poriadku, koniec koncov aj v prospech tých, ktorí sa previnili.
Prvá pieseň o Hospodinovom služobníkovi, z ktorej sme vybrali aj náš dnešný kázňový text, opisuje podrobnejšie, čo to znamená. Prvý raz sa tu stretávame so zvláštnou úlohou Hospodinovho služobníka. Zdôraznenie „Ajhľa, môj služobník“ má čitateľovi hneď na začiatku ukázať, že medzi ním a Hospodinom je zvláštny, veľmi blízky vzťah. Ide o osobnosť oddanú a patriacu Bohu, ktorý sa ho ujíma, podopiera ho a podporuje, aby mohol splniť svoje poslanie. Hospodin mu k tomu daroval svojho Ducha. Hebrejčina používa pre výraz „duch“ rovnaký pojem, ako pre slovo „vietor“. Tým je povedané, že dar Božieho Ducha je silou, ktorá mení, prevracia a búra, ktorá je a môže byť len a len darovaná. Nemožno ho vlastniť, možno mať na ňom len podiel a nechať sa ním formovať a viesť. Dar Božieho Ducha znamená vždy poverenie k určitej úlohe, či poslaniu a súčasne aj moc k ich vykonaniu. Aj teraz Hospodin prostredníctvom svojho služobníka víťazne dokoná dielo spásy, aby zjavil svoju moc a slávu všetkým národom.
Pre nás všetkých bratia a sestry to znamená nezabúdať na povinnosť byť neustále otvorený pôsobeniu Hospodinovho Ducha, aj v dnešnom svete a v spoločnosti, v ktorej žijeme a nechať sa ním viesť k novým výzvam, novým perspektívam a novým možnostiam. Inými slovami, naše myslenie a konanie má ostať stále otvorené tomu novému, čo Boh koná v tomto svete prostredníctvom tých, ktorých aj dnes povoláva a dáva im dar svojho Ducha, aby svoje poslanie mohli splniť. V Jánovom evanjeliu Ježiš vraví: „Lebo koho Boh poslal, ten hovorí reči Božie. (Boh) Mu totiž dáva Ducha v plnosti (J 3, 34) A na inom mieste zase hovorí: …Treba sa vám znovu narodiť. Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha“. (J 3, 8b)
Každý, kto sa skutočne narodil z vody a Ducha, ten musí žiť pre zajtrajšok, nie len pre dnešok. Avšak práve tu máme rezervy. Ako život plynie a roky ubiehajú, máme stále menej odvahy nechať sa viesť Božím Duchom a hľadieť s dôverou do budúcnosti. Skôr nás to ťahá späť do minulosti, akoby sme už stratili záujem, nemali čo povedať a urobiť, cítime sa slabí a často aj úplne prázdni. Prečo si však potom neustále pripomíname na službách Božích všetky tieto dôležité udalosti dejín spásy? Nerobíme tak predsa preto, aby sme ostali uväznení v minulosti. Naopak, pretože táto zvesť je evanjelium – radostná zvesť, má nás neustále burcovať k novej dôvere a k novej odvahe. To, že stále trvá čas Božej milosti v tomto svete máme využiť tak, že to staré v nás necháme oživiť Božím Duchom a dáme mu priestor priniesť do života opäť čosi nové. Pamätajme, že ide o milosť draho vykúpenú obeťou Hospodinovho služobníka.
Hospodin poveruje svojho služobníka vyhlásiť súd národom. Jeho výsledkom však nie je len trest a odsúdenie spupných a vzdorovitých, ale predovšetkým nastolenie práva a pomoc utláčaným, predstavenie novej nádeje a spásy všetkým, ktorí hľadajú a blúdia. Prorok vraví, že Hospodinov služobník príde, aby tento súd vykonal, nie však s hrmotom a rinčaním zbraní, ani s krikom a halasom, ako to robia svetskí vladári. Príde v tichosti a v pokore, no predsa bude jeho moc veľká. Bude ju používať k dobru tohto sveta, k záchrane toho, čomu hrozí zahynutie. To, čo je už na pokraji smrti, ako nalomená trstina, to oživí. To, čo už dohorieva, to znova zažne svetlom. Práve taký je súd „podľa pravdy“ Božej. Tento súd prináša nádej aj do tých najvzdialenejších končín sveta, celému Božiemu tvorstvu. Ak počúvame túto mocnú zvesť o Hospodinovom služobníkovi pozorne a s otvoreným srdcom, o čo viac by sme mali aj my konať v súlade s jej obsahom a ponaučením. Hospodin, stvoriteľ neba i zeme povoláva svojho služobníka a dáva mu dvojaké mimoriadne poslanie: stelesňovať Božiu zmluvu s jeho ľudom a byť svetlom národom. V tom sa zjavuje Božia moc a sláva znovu a stále, ako na počiatku pri stvorení neba a zeme, tak i teraz.
Bratia a sestry. Tieto slová o Hospodinovom služobníkovi sú mimoriadne dôležité, no súčasne aj záhadné. Už dávni učenci biblického Izraela si kládli otázku, kto je týmto služobníkom? Uvažovali nad tým, či by ním mohol byť niektorý z významných učiteľov zákona, alebo žiak proroka Izaiáša, prípadne druhý Mojžiš alebo dokonca Kýros Veľký, perzský panovník, ktorý umožnil židovskému ľudu vrátiť sa z babylonského zajatia späť do vlasti. Do úvahy pripadá aj to, že prorok tu má na mysli Izrael ako celok, prípadne jeho časť. Z historického hľadiska je zrejmé, že všetky tieto piesne o Hospodinovom služobníkovi (Iz 42, 1 – 9; 49, 1 – 6; 50, 4 – 9; 52, 13 – 23, 12) vznikli práve v čase núteného exilu a neslobody. Prorok zvestuje, že Hospodin svoj ľud vyvedie zo zajatia. To, čo bolo na začiatku, to už znovu nastáva. Návrat k Hospodinovi a do zasľúbenej zeme je obdobou slávneho vykúpenia Božieho ľudu z krajiny otroctva, z Egypta (Mich 6, 4nn), a je súčasťou Božieho stvoriteľského diela. Hospodin dáva jasne na známosť svoje zámery. Tie nové veci, o ktorých dáva rozhlasovať, tie sa vzťahujú na budúcnosť. Tak učí svoj ľud žiť z nádeje a v stálom očakávaní.
V tejto záhadnej a jedinečnej postave tak vidíme Božieho svedka obdobia zajatia, útlaku a utrpenia. Je vyvolený a povolaný Hospodinom (42, 1.6) a obdarovaný Jeho Duchom, aby mohol vykonať poslanie, ktorým ho Boh poveril. Stáva sa poslom nádeje, ktorý prináša zajatému ľudu radostné posolstvo o záchrane a odpustení. Pripomína Izraelu, že Božia zmluva stále platí, je večná (42, 6). Nesie však svetlo slova pravdy a nádeje aj do celého sveta (42, 6; 49, 6). Na rozdiel od panovníkov a mocných, on kráča cestou bezbrannosti (50, 6n; 53, 3). Na rozdiel od prorokov a zvestovateľom súdu, on sa v plnosti stotožňuje s trpiacim a hriešnym ľudom (53, 12). Na rozdiel od kňazov, Božích prostredníkov v náboženskom kulte, nesie nielen slovo zmierenia, ale sám sa stáva obeťou za vinu iných, aj keď nevykonáva žiaden obetný, či iný náboženský rituál (53, 4nn).
Hospodinov služobník tak ukazuje do budúcnosti, o ktorú zápasí a učí pre ňu aj trpieť, aj žiť. Práve pre toto eschatologické zacielenie v ňom možno vidieť svedka Božej lásky zjavenej v Ježišovom kríži. Práve preto prvotná kresťanská cirkev rozpoznala v piesňach o Hospodinovom služobníkovi proroctvo ukazujúce k Ježišovi Kristovi. On je tým služobníkom, ktorý sa svojim životom, učením a dielom stáva trpiacim Božím Mesiášom.
Tak sa opäť dostávame k udalosti Ježišovho krstu, ktorú si dnes kresťanská cirkev pripomína. Ako sme povedali na začiatku, Ježiš sa svojim krstom dobrovoľne podrobuje Božej vôli naplniť svojim poslaním služobníka všetku Božiu spravodlivosť. Táto charakteristika Božieho vyvolenia a poslania sa však vzťahuje na každého pokrsteného. Mala by sa stať aj našou vlastnou skúsenosťou. Aj náš krst je totiž spojený s verejným pôsobením. Je preto pre každého z nás výzvou objavovať v sebe vždy nanovo vážnosť tohto poslania.
Svedčia o tom aj slová apoštola Pavla, ktoré sme dnes počuli v čítanej epištole. Apoštol píše kresťanom v Ríme v zložitej situácii, ktorej príčinou bolo práve nepochopenie toho, čím je Božie konanie v Ježišovi Kristovi osobitné, jedinečné a k čomu ich zaväzuje aj ich vlastný krst. Spory, nedorozumenie, hašterenie o správny výklad viery, či dodržiavanie tradícií a zvyklostí, to všetko v sebe nieslo nebezpečenstvo opustenia cesty, ktorou sa vydal pred nimi Hospodinov služobník, Ježiš Kristus. Preto sú tieto Pavlove slová aj pre nás všetkých láskyplným, avšak o to dôraznejším napomenutím k vzájomnej úcte a láske, ktorých požehnané ovocie sa môže prejaviť len v obetavej službe. Pavol vyzýva k obnove mysle, to znamená k pokániu. Iba tak totiž možno dospieť k poznaniu, čo je skutočne Božou vôľou. Namiesto mentorovania, odsudzovania, či znevažovania tých, ktorí sú svojimi názormi, zvykmi, a možno i navonok iní, je treba prejaviť toleranciu a predovšetkým odvahu dať tomu neznámemu priestor a tým i šancu uplatniť sa, stať sa súčasťou života širšieho spoločenstva, a to aj za cenu rizika, že takto vynaložené úsilie nebude vždy prijímané rovnako aj na tej druhej strane.
Žiaľ, stále častejšie dochádza k zneužívaniu Božieho mena pre politické ciele a nábožensky motivované násilie, čoho sme boli svedkami aj v uplynulých dňoch vo Francúzsku. Tieto hrozné udalosti sú dôsledkom dlhodobo potláčaných komplexov menejcennosti a manipulácie ľudského myslenia mytologizovaním dejín. No predovšetkým je to neochota nechať sa viesť Božím Duchom k poznaniu fundamentálnej pravdy, že Boha si nemožno privlastniť, ani ním manipulovať. Boha nemožno obmedzovať žiadnym náboženstvom, filozofiou, ani kultúrou. Boh nepatrí nikomu z nás, my všetci však patríme Bohu.
Násilie a extrémizmus plodia iba ďalšie násilie a prinášajú utrpenie a smrť. Boh je však Bohom života, nie smrti. Pamätajme preto na slová Izaiášovej piesne o Hospodinovom služobníkovi. Lepšie a účinnejšie ako všetok krik a silné slová je ochota a trpezlivosť stíšiť sa a počúvať. Lepšie a prospešnejšie ako použitie sily a moci, ktorá láme to, čo je krehké a slabé a uháša aj tie posledné tlejúce zvyšky viery a nádeje, je podpora, tolerancia, sprevádzanie a spolupatričnosť. Bratia a sestry. Iba týmto spôsobom možno aktívne podporovať právo a spravodlivosť v tomto svete, zasadzovať sa o ne a viesť k nim aj iných, vlastným príkladom, a to aj napriek ťažkostiam, sebazapreniu, ba niekedy až s nasadením vlastného života. Avšak, iba taký život sa stáva sám o sebe zvesťou a účinným misijným posolstvom v dnešnom nepokojnom svete, pretože každému, kto sa s ním stretne pomôže pochopiť, čo skutočne znamená a k čomu nás má privádzať poslanie Hospodinovho služobníka – k odvahe a ochote nechať sa naďalej pretvárať a viesť Božím Duchoch v ústrety zasľúbenej budúcnosti. Tak sa aj naše životy môžu stať živou výpoveďou viery, že práve Ježiš je tým služobníkom, ktorý je Bohom vyvolený, obdarený Jeho Duchom a povolaný vykonať poslanie, ktorého cieľom je spása Božieho ľudu a všetkých národov. Amen.