Prvá slávnosť svätodušná, Veľký kostol, Bratislava, 20. 5. 2018
Oslovenie:
Boh v nás a cez nás koná svoje dielo. Sviatok zoslania Ducha svätého nám pripomína túto skutočnosť. Schádzame sa dnes, aby sme premýšľali nad pokračujúcim stvoriteľským dielom Božím. Ono sa deje pri nás, keď konáme ako ľudia preniknutí Božím Duchom svätým. Preto neprestávame prosiť o jeho prítomnosť v nás. Potrebujeme ho, lebo bez Božej lásky, by sme nedokázali byť láskaví. A my tak veľmi potrebujeme viac lásky v našich vzťahoch. Potrebujeme Božieho Ducha svätého, lebo bez Božej spravodlivosti, by sme nedokázali byť spravodliví. A my tak veľmi potrebujeme viac spravodlivosti v našej spoločnosti. Potrebujeme Božieho Ducha svätého, lebo bez jeho inšpirácie by sme nič v tomto svete nedokázali zmeniť k lepšiemu a boli len bezduchými konzumentmi to, čo Boh vytvoril a tvorí skrze iných. Príď Duchu svätý a naplň nás svojou prítomnosťou. Amen.
Text: Ján 14,23-27
Ježiš mu odpovedal: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otca, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som ešte s vami. No Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká.
Aj vás ubíja tuposť ducha, ktorú zažívate okolo seba? Neschopnosť ľudí prekonať svoje sebecké záujmy? Úbohosť sústredená len na živočíšne prežitie, ku ktorému stačí plný žalúdok a splodené potomstvo? A nenechajte sa pomýliť, keď k tomuto degradovaniu života na biologické prežitie podaktorí pridávajú aj akože ideály čistého národa, čistého náboženstva, čistej rasy. Lebo to nie je nič iné ako zníženie človeka na ustrašené zvieratko trasúce sa o svoje prežitie v ohrození inými. Kam sme sa to dostali? Kde sú ideály tých, čo dvíhali naše mysle k slobode, k tvorivosti, k tomu, aby sme prekonávali samých seba, aby sme sa obetovali, aby sme brilantnými myšlienkami zušľachťovali to čím sme ako cicavce a plnili poslanie, ktoré máme od Stvoriteľa, aby sme boli ľudia s iskrou Božieho ducha v nás? Aby sme boli spoločenstvom ľudí, ktoré sa vzájomne rešpektuje, ktoré dychtí po poznaní a ktoré s úctou a záujmom študuje poznanie iných?
Potrebujeme ducha Božieho, ducha, ktorý v nás prevyšuje a prekonáva všetko prízemné, primitívne v nás. Bývame zhrození zo seba a z ostatných.? Práve to je ten zárodok Božieho ducha v nás. Preto sme dnes tu. Preto voláme: Veni sancte spiritus! – Príď Duchu svätý!
Ale kto, alebo čo je to ten Duch svätý? Hľadajme odpoveď a povzbudenie v našej skleslosti z bezduchých prejavov nás samých ako aj tých, čo vnímame okolo seba v odkaze evanjelia podľa Jána. 1. Je to Boh, ktorý prebýva v nás. 2. Je to Boh, ktorý k nám hovorí. 3. Je to Boh, ktorý nám dáva svoj pokoj.
1. Je to Boh, ktorý prebýva v nás. Aby sme hneď na začiatku predišli nedorozumeniu, povedzme si jedno: Duch človeka nie je duch Boží. Aj keď je to myšlienková línia, ktorú azda viacerí rozvíjajú. Je to veľmi lákavé nazdávať sa, že vlastne to, čoho je ľudské myslenie schopné je absolútnym vyjadrením Boha, že vlastne Boh je len to, čo o ňom dokážeme myslieť a povedať my ako ľudia.
To by bola veľmi nebezpečná línia myslenia. Znamenala by, že ako ľudia sa svojou mysľou a výsledkami nášho myslenia staviame na miesto Boha. To by v pravom zmysle slova bolo rúhanie, urážka Božieho majestátu.
A predsa je to tak, že o Bohu môžeme poznať a hovoriť len to, čo nám naša myseľ dovolí. Musíme sa teda pohybovať v tejto našej obmedzenosti a dileme. Vyžaduje to nesmiernu pokoru, aby sme si stále uvedomovali, že naše poznanie, že celé zjavenie Božie, ktoré máme zapísané ako posvätné biblické texty, že to všetko je len drobný výsek toho, čím Boh vo svojej veľkosti je. A našou úlohou a ambíciou vôbec nemá byť to, aby sme Boha obsiahli a vo vzťahu k iným sa pasovali sa do pozície, že jedine naše zjavenie, naše poznanie Boha je to správne a vyčerpávajúce.
Našou nádejou v spoločnosti sužovanej bezduchosťou nech nie je to, že my sme tí, čo už Boha správne uchopili, majú o ňom správne poznanie, majú ako jediní v sebe ducha Božieho. A teda zostáva už len to, aby sme ostatných o tomto jedinom správnom poznaní Boha presvedčili a svet bude dokonalý. To by bola blasfémia, to by bola urážka Boha v pravom slova zmysle.
Našou úlohou je prosiť a čakať, kedy Boh svojím Duchom príde k nám, zmocní sa nás a použije nás na niečo dobré, hodnotné. Evanjelium podľa Ján spája toto čakanie na prebývanie Boha v nás s láskou. „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ To, aby sme sa z bezduchých, sebeckých a živočíšnych bytostí menili na ľudí, čo sa stávajú bytosťami s iskrou Božieho ducha, to si vyžaduje lásku. Všimnime si, ako tu evanjelium vytvára dôležité prepojenie medzi vzťahom lásky k Ježišovi Kristovi a zachovávaním jeho slova. Ak má byť náš život životom ľudí obdarených Duchom svätým, nemôže to byť život neláskavého a úzkoprsého presadzovania nejakých náboženských zákonov.
Ježišovo pôsobenie bolo určované láskou k človeku utrápenému strachom z porušenia stoviek náboženských predpisov a tým aj strachom z Boha ako trestajúceho despotu. Tohto strachu ich zbavil tým, že nad všetko postavil to podstatné kritérium a to je kritérium milosti. Tým úplne obrátil vzťah človeka k Bohu. Tým hovorí, že Boh nie je vzdialená, hrozivá a trestajúca entita, ktorej sa musíme báť. Boh je Duch, ktorý nepohŕda človekom. Naopak, je to Duch, ktorý sa k nemu znižuje, ujíma sa ho, priamo v ňom prebýva a mení ho. Tým Ježiš oslobodil ľudského ducha od strachu. Tým dokázal spojiť ľudského ducha s Duchom svätým.
2. Duch svätý je Boh, ktorý k nám hovorí. Vzťah lásky, ktorý vytvára Pán Ježiš Kristus medzi človekom a Bohom, je vzťahom, ktorý je charakterizovaný komunikáciou. To je vlastne podstata lásky. Láska je odkázaná na komunikáciu. Láska potrebuje vyznania. Láska vždy hľadá slová a činy, ktorými oznamuje, že miluje.
Takto nám predstavuje Ducha svätého Jánovo evanjelium. „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ To, že nás Boh miluje sa prejavuje tým, že sa neustále uchádza o našu pozornosť. Pripomína sa nám.
To prvé čo nám azda napadne, je, že toto pripomínanie sa deje zvesťou o Bohu v spoločenstve cirkvi. Áno, celkom iste. To je veľmi dôležitá funkcia spoločenstva cirkvi. Totiž aby sme tu, pri našich stretnutiach na službách Božích boli ľuďmi, ktorí načúvajú a ktorí odpovedajú na ten láskavý Boží záujem o nás. Aby sme boli ľuďmi, ktorí si pripomínajú tie dávne príbehy, ktorými Boh prehováral do života iných ľudí. To je celkom iste tak. A nemali by sme zabúdať, že toto láskavé pripomínanie sa Boha nám nie je len bezduchým opakovaním starých príbehov. Boh k nám hovorí tak, že tie staré príbehy robí živými a aktuálnymi. Dáva nám schopnosť, aby sme im rozumeli v úplne nových súvislostiach, v ktorých sa ocitáme. To je to, čo Duch svätý pôsobí v nás – totiž, že tie staré príbehy obsiahnuté v biblických textoch neprenášame do nášho života ako nemenné schémy, ale že ich interpretujeme, že ich vďaka Duchu svätému v nás tvorivo aplikujeme a používame ako povzbudzujúce a potešujúce slovo.
Ale toto nie je jediný spôsob, ako sa nám Boh pripomína. On sa nám totiž pripomína aj v udalostiach, ktoré sa dejú v našom živote, v živote našej spoločnosti. Bolo by to veľmi obmedzené, keby sme si namýšľali, že Boh sa vo svojej láske zaujíma len o nás, čo prichádzame do kostolov; že cirkev je akýmsi uzavretým, oddeleným svetom, štátom v štáte; a že ak sa vôbec nejak Boh zaujíma o svet za hranicami nášho sveta, tak potom jedine cez nás, lebo my sme jediní povolaní na záchranu skazeného sveta.
Nedávno sme navštívili našu dcéru, ktorá pracuje ako dobrovoľníčka s deťmi sýrskych utečencov v Libanone. Spomenula nám jedno stretnutie s matkou detí, o ktoré sa spolu s ďalšími dobrovoľníkmi starajú, učia ich angličtinu, vypĺňajú ich voľný čas a v ich ťažkom osude, keď strácajú povedomie základnej ľudskej dôstojnosti, im vracajú pocit, že sú stále ľudia. Táto mamička našej dcére povedala: Vieš, my si o sebe myslíme, že sme dobrí veriaci moslimovia. Ale vy tým, čo pre nás robíte, ako nám pomáhate, vy ste skutoční moslimovia – to znamená ľudia, čo sa podriaďujú Božej vôli.
Túto udalosť by sme mohli brať ako víťazstvo kresťanskej misie, keď moslimská žena povie kresťanskej dievčine, že jej viera je tá skutočná viera v Boha. Ale myslím, že oveľa viac by sme ju mali brať ako pripomenutie čohosi iného. Boh nás vedie k pokore tým, že v životoch, v slovách a v konaní ľudí okolo nás, ktorí vôbec nie sú veriacimi podľa našich predstáv, nám pripomína, že títo ľudia konajú skutočnú Božiu vôľu aj bez toho, aby sa odvolávali na Boha.
3. Duch svätý je Boh, ktorý nám dáva svoj pokoj. Slová Jánovho evanjelia o Duchu svätom vrcholia poukazom na dar pokoja. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká.“ Strach a pokoj sú dve veci, ktoré úzko spolu súvisia. Len tam, kde dokážeme mať v srdciach a mysliach pokoj, dokážeme tvoriť, dokážeme byť veľkorysí, dokážeme prekonávať seba a myslieť na iných. Naopak tam, kde naše mysle a srdcia napĺňa strach, sme skľúčení úzkosťou. Náš pohľad je zúžený len na nás samých, v lepšom prípade na našich najbližších.
V tom je veľká hĺbka tohto biblického odkazu. Ľuďmi v plnom slova zmysle sme len vtedy, keď sa zbavíme strachu. To je napokon to, čo nás odlišuje od ostatných cicavcov. Ich život je určovaný strachom o prežitie. Tomu podriaďujú svoje správanie. Ustavične zápasia o prvenstvo vo svorke, ustavične sa musia báť, že sa stanú korisťou svojich nepriateľov, ustavične ich ženie pud sebazáchovy, ktorý ich núti zabezpečovať si potravu bez ohľadu na ostatných; ženie ich rozmnožovací pud, ktorým sa snažia zabezpečiť si prežitie prečíslením iných druhov.
Zdá s vám, že to takto vlastne funguje aj medzi ľuďmi? Nemalo by. Dar Božieho pokoja nás oslobodzuje od nášho živočíšneho strachu. Dáva nám slobodu, aby sme v ostatných ľuďoch nevideli konkurentov, čo nás ohrozujú, ale spojencov, ktorí si pomáhajú a to aj za cenu vlastného ohrozenia. Dáva nám slobodu, aby sme v prírode nevideli silu, čo nás chce pokoriť a pohltiť a preto by sme s ňou mali ustavične zápasiť. Naopak, dáva nám slobodu, aby sme žili ako dobrí hospodári, čo sú na prírodu odkázaní.
Ubíja nás tuposť ducha, ktorú zažívame okolo seba a neschopnosť ľudí prekonať svoje sebecké záujmy? Nechajme sa preniknúť darom Ducha svätého lebo on je Boh, ktorý v nás prebýva, prihovára sa nám a dáva nám dar pokoja. Amen.
Modlitba:
Bože Duchu svätý, oheň a životodarná sila,
Prosíme ťa, príď k nám so svojimi darmi. Príď k nám so svojou múdrosťou. Prosíme o tvoju múdrosť pre všetkých, čo ovplyvňujú spolužitie národov vo svete. Daj múdrosť tým, ktorých slová majú veľký vplyv na dianie okolo nás. Prosíme ťa, zmiluj sa nad nami.
Príď k nám a daj nám silu viery. Prosíme ťa o jednotu pre cirkev a vzájomnú lásku, pochopenie a trpezlivosť s tými, čo strácajú svoju vieru pre rozbroje a pokrytectvo veriacich. Daj nám do sŕdc ducha pokánia, aby sme svojim konaním vzbudzovali vieru v teba ako láskavého a milujúceho otca. Prosíme ťa, zmiluj sa nad nami.
Príď k nám a daj nám silu k zmiereniu a zblíženiu s tými, čo sú vo svojej viere od nás odlišní. Ty sa nám dávaš poznať ako veľký Boh, presahujúci naše pochopenie. Odpusť nám, keď vo svojej malosti a ustrašenosti nedokážeme pochopiť, že ty sa dávaš ľuďom poznať aj jeden jediný, hoci ťa vzývame rôznymi menami a rôznymi spôsobmi. Prosíme ťa za našich židovských a moslimských bratov a sestry. Túžime po tom, aby naše rozličné viery už prestali byť zámienkou a zdrojom konfliktov, ktoré ohrozujú mier vo svete. Prosíme ťa, zmiluj sa nad nami.
Príď k nám a daj nám múdrosť a silu obnoviť našu spoločnosť. Zmietame sa vo vzájomnej nedôvere, pochybnostiach a tak ľahko sa nechávame strhnúť k nenávisti. Prenikni srdcia ľudí, aby konali medzi sebou spravodlivo a láskavo. Nauč nás so záujmom sa skláňať k tým, ktorých iní odmietajú, zaznávajú a vysmievajú sa im. Nedovoľ, aby sme si svoju vážnosť a sebaúctu budovali na úkor vážnosti a úcty iných. Prosíme ťa, zmiluj sa nad nami.
Príď a obnov nás, aby sme boli ľudom hodným tvojho svätého mena. Amen.