Služby Božie — 1. slávnosť veľkonočná (5. 4. 2015, Veľký kostol)
Suspírium: Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca, a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, amen.
Text: Evanjelium (Mk 16, 1 – 8)
Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome nakúpili voňavých vecí, aby šli a pomazali Ho. A v prvý deň po sobote, keď slnko vyšlo, prišli k hrobu a hovorili si: Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? Ale keď pozreli, videli kameň odvalený; a bol veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, uzreli mládenca oblečeného do bieleho rúcha sedieť na pravej strane, a preľakli sa. On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa, miesto, kam Ho boli položili. Ale choďte, povedzte Jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley; tam Ho uvidíte, ako vám povedal. I vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba; a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.
Bratia a sestry.
Rok, čo rok, už takmer dve tisícročia si kresťanské cirkvi po celom svete pripomínajú udalosti Veľkej noci ako svoj centrálny sviatok. Aj napriek tomu, že postupom času bol význam tohto sviatku mierne zatlačený do úzadia dominantným vplyvom a jedinečnou atmosférou Vianoc, Veľká noc je a stále ostáva tou najvýznamnejšou udalosťou v celých dejinách kresťanstva. A právom.
Ten deň po sobote, ktorý preukázal vzkriesenie Ježiša Nazaretského z mŕtvych, vytvoril nový medzník, začiatok eschatologického veku, v ktorom sa Boží ľud Izraela, ale aj národy tohto sveta postupne zhromažďujú pred Hospodinom, aby raz v plnosti, vo viere v Jediného Boha vošli spoločne do večného pokoja Božieho kráľovstva. Preto si prví nasledovníci Ježiša Krista začali túto udalosť pripomínať pravidelne, každý týždeň, v deň nasledujúci po sobote, čiže v nedeľu. Napokon raz v roku, počas veľkonočných sviatkov tento motív zaznieva ako slávnostné crescendo, ktorým vrcholí celý rad udalostí, ktoré spoločne nazývame dejinami spásy.
Veľkonočné sviatky sa tak stali pevnou súčasťou kresťanskej tradície, podobne ako aj ostatné centrálne sviatky cirkvi. Tak, ako na samom počiatku, i teraz by mali znamenať prežitie skutočnej, nefalšovanej radosti z toho, čo pre nás všetkých Boh vykonal v Ježišovi Kristovi. Malo by to na nás zanechať viditeľné stopy. Tou radosťou by sme mali žiť a dokázať ju rozdávať aj ostatným. Keď sa však pozrieme okolo seba, vidíme skôr opak. Množstvo povinností, stres a stereotypy rutinného kolobehu života, ktorým dnes čelíme všetci bez ohľadu na vek, nás skôr vtláčajú do toho vnútorného sveta, v ktorom sa ešte dokážeme cítiť bezpečne a do ktorého preto nechceme nikoho vpustiť, pretože máme obavy, aby sme neprišli aj o ten zdanlivo posledný priestor, ktorý nám ponúka aspoň trochu pokoja. Naše tváre sú zachmúrené alebo zdanlivo neutrálne, bez emócií, vraj radosť a šťastie sa dnes jednoducho nenosí, a už vôbec nie v kresťanskej cirkvi. Preto namiesto radosti, ktorú by sme mali spoločne prežívať každú nedeľu, keď si pripomíname Kristovo zmŕtvychvstanie, sa radšej ponárame do smútočného výrazu, obliekame do čiernych farieb, aby sme sa nebodaj neprevinili, či niekoho neurazili úprimnosťou pozitívneho emocionálneho prejavu.
Keď vravím o radosti zo vzkriesenia Krista z mŕtvych, nemám na mysli radosť dosahovanú spirituálnymi cvičeniami, či rôznymi extatickými prejavmi, ktoré v človeku potláčajú jeho vedomie racionálne mysliacej bytosti stvorenej na Boží obraz a snažia sa ho presvedčiť, že len únik z reality každodenného života do zdanlivo bezpečného priestoru placebových techník, kde netreba myslieť, ani mať svoj názor, je tou jedinou správnou alternatívou a súčasne aj možnosťou, ako prežiť veľkonočnú radosť. O takú radosť tu však nejde a ani nemá ísť. Radosť z Kristovho víťazstva nad smrťou by mala pre každého z nás predstavovať samotný základ života, a to bez ohľadu na momentálnu situáciu. Samozrejme, ak prežívame ťažké chvíle, vtedy je veľmi zložité, ba až nemožné nájsť vo svojom vnútri miesto pre pocit radosti a pokoja. No práve na ten konečný pokoj, ktorého je vzkriesenie závdavkom, práve na ten túžobne všetci očakávame, v nádeji, že raz sa pominie aj to naše vlastné trápenie, všetky negatívne aspekty života v tomto svete. Boh sa v plnosti priznal k Ježišovmu životu, rehabilitoval to, čo svet a ľudia v ňom akosi podvedome odmietajú a nechcú akceptovať, ako Bohom pripravenú cestu života, kde láska je a musí ostať jediným tvorivým princípom a súčasne aj hodnotiacim kritériom všetkého, čo vytvára, rozvíja a zdokonaľuje vzťahy medzi ľuďmi, bez ohľadu na kultúrno-spoločenské, rasové, či etnické špecifiká a partikularity.
Náš evanjeliový príbeh, ktorý sme dnes počuli až dvakrát, raz ako spievané evanjelium a teraz aj ako kázňový text, vypovedá práve o týchto existenciálnych skutočnostiach. Je výpoveďou o konfrontácii človeka s realitou tohto sveta, no súčasne aj o jeho konfrontácii s dimenziou sveta Božieho kráľovstva, ktoré sa v udalostiach Veľkej noci stalo súčasťou nášho času a priestoru. Evanjelista Marek majstrovsky zaznamenal a aj vystihol práve tieto skutočnosti.
Objavenie prázdneho hrobu v človeku vytvára pocit úzkosti, zdesenia a obáv. Je totiž konfrontovaný s realitou, ktorá sa úplne vymyká jeho očakávaniam. Veď predsa to, čo je mŕtve, to už nemôže žiť. Ostáva nanajvýš množstvo pekných spomienok, aj nenaplnených nádejí a očakávaní spájaných s tým, kto je teraz už mŕtvy. Všetko je to už len minulosť. Čosi podobné museli prežívať aj ženy, ktoré prišli ráno po sobote k Ježišovmu hrobu, aby jeho telo dôstojne pripravili na hrobový odpočinok. V tej chvíli, po prvej reakcii úžasu a zdesenia sa pýtali, čo sa stalo s telom ich milovaného mŕtveho majstra. Kto ho odniesol, prečo to urobil, čo to má znamenať?
Súčasne sa tu však objavuje aj pomoc zhora, priamo od Boha. Človek ju jednoducho potrebuje. V našom príbehu je to mládenec oblečený do bieleho rúcha. Jeho slová sú však rovnako neuveriteľné, ako samotný prázdny hrob. To, že človek je konfrontovaný s realitou iného, jemu zatiaľ neprístupného Božieho sveta je vidno aj v tom, že každý evanjelista opisuje veľkonočné udalosti odlišne. Medzi jednotlivými podaniami sú zásadné rozdiely. Nejde o to, aby sme sa pokúšali tieto odlišnosti vysvetľovať a jednotlivé podania harmonizovať. Práve naopak, máme si uvedomiť, že skúsenosť so zmŕtvychvstaním presahuje všetky ľudské možnosti a schopnosti túto udalosť racionálne vysvetliť a opísať. Práve to sa však má stať a aj ostať základom našej radosti a nádeje, že sme v Božích rukách a nemusíme mať strach, nemusíme byť zdesení, a to ani z hľadiska perspektívy časnej smrti, ktorá sa dotýka každého z nás, ktorej sa nemožno vyhnúť. Aj to je súčasť Božieho stvoriteľského diela.
Máme byť preto pokojní a trpezliví, máme stále očakávať to nové, čo je pred nami. Máme sa s touto skúsenosťou a radosťou podeliť aj s inými, s tým veľkým zástupom unavených, smutných a vyhorených ľudských bytostí, ktoré sa snažia v tomto svete iba prežiť, a ak je to možné, čo najlepšie.
Ježišovo vzkriesenie, bratia a sestry, je definitívnou odpoveďou na všetky ľudské trápenia, nenaplnené túžby a plány, na všetky bolesti a smútok, ktoré tento svet ťažia od počiatku. Nie ženy, ani mládenec v hrobe, ten posol z Božieho sveta, ale Ježiš Kristus je tou hlavnou postavou nášho príbehu. Ježiš Nazaretský, ktorý bol ukrižovaný skutočne vstal z mŕtvych. Nie je viac medzi mŕtvymi. Evanjelista Lukáš to vyjadruje najvýstižnejšie slovami: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?“ (Lk 24, 5b) Áno, to sú zásadné slová. Práve táto zvesť je dôvodom, aby sme sa neuzatvárali iba do minulosti, a to sa týka aj tejto udalosti, ktorú si dnes spoločne pripomíname. Ani my nemáme hľadať živého medzi mŕtvymi, ale naopak, máme sa odvážiť a otvoriť sa tomu novému v živote, k čomu nás každodenne pozýva Boží Duch.
Ženy, ktoré prišli k hrobu mali strach. I napriek tomu, čo im povedal anjelský hlas Božieho posla, ženy reagovali inak. Zmocnené úžasom a naplnené hrôzou zo skúsenosti, ktorá sa vymyká ľudskému chápaniu, utiekli a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli. Práve tu končí Markovo evanjelium, jeho pôvodná verzia. Ostávajúca časť kapitoly je až neskorším dodatkom. Zdá sa, akoby Marek ukončil veľmi rýchlo a nečakane tento príbeh. No skutočnosť je iná. Tento spôsob ukončenia je premyslený a svedčí o majstrovstve pisateľa. Marek totiž od samého začiatku oznamuje čitateľom, že jeho zámerom je napísať „počiatok“ evanjelia Ježiša Krista. Tento príbeh končí preto práve týmto „počiatkom“. Zámerne otvorený koniec znamená, že to zásadné a najdôležitejšie sa už stalo. Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Ježišov život a dielo boli Bohom prijaté a stali sa preto cestou vedúcou k pravde v jej plnosti, čiže k Bohu a tým aj do života, ktorý nekončí časnou smrťou. Ježišovo vzkriesenie preukázalo, že on je skutočným Mesiášom, ktorého smrť na kríži je Božou obeťou za hriech a jeho dôsledky. To umožňuje nám všetkým získať u Boha milosť a odpustenie hriechov, aby sme sa mohli stať aj my novým stvorením v Ježišovi Kristovi a takto pripravení žili v tomto svete očakávajúc to nové, to, čo napokon privedie do zasľúbeného cieľa každého, kto Bohu verí a dôveruje mu.
Marek preto končí evanjeliový príbeh veľkým začiatkom. Evanjelium vošlo do sveta, stalo sa jeho súčasťou. Vzkriesenie je preto zásadnou skutočnosťou, ktorá dáva ľudskému životu zmysel a aj konečnú perspektívu, ktorá nie je obmedzená ani časom, ani priestorom. V Ježišovom kríži tak môžeme vidieť horizontálu časného sveta so všetkými dvojznačnosťami života, ktorá sa natrvalo prepája s vertikálou Božieho dokonalého sveta, mimo časopriestorové obmedzenia Bohom stvoreného univerza. A to je skutočným dôvodom pre radosť, pre úsmev na tvárach, pre pozitívne vnímanie každodennej reality, a to aj napriek tomu, že sa tu budeme stále stretávať a zápasiť s prekážkami, nepochopením, s rôznymi ťažkosťami a problémami. Z hľadiska konečnej perspektívy tohto zásadného, kľúčového prepojenia sú však aj tieto podrobené časnosti, nevojdú do večnosti.
Ženy sa báli, preto utiekli. To je realita ľudského správania, jeho skúsenosti s neznámym fenoménom, či udalosťou a súčasne i prirodzeného reflexu, či pudu sebazáchovy. Aj učeníci sa predtým báli a rozpŕchli, no napokon, ako vieme, sa rozhodli hľadať živého medzi živými, vo svete, ktorého boli aj oni sami súčasťou. Aj nás dnes, bratia a sestry, veľkonočná zvesť volá k tomu, aby sme vzkrieseného Pána hľadali medzi živými, vo svete, v ktorom žijeme, v spoločenstvách, ktorých sme súčasťou, v rodinách, vo vzájomných vzťahoch, vedení a motivovaní láskou, ktorá ako jediná život dáva, rozvíja ho a napokon aj napĺňa a dáva mu zmysel. Nech nám v tom pomôže aj dnešné slávnostné ráno a pozvanie k stolu Pánovmu, kde si môžeme všetky tieto skutočnosti nielen bytostne uvedomiť, ale ich aj priamo prežiť, s úprimnou radosťou a v pokoji, ktorý prevyšuje každý rozum. Amen.