Kázeň na 1. sviatok vianočný, 25.12.2015

Anna Polcková

Milí bratia, milé sestry,
predstava, že Vianoce sú sviatkami pokoja a rodinnej pohody, je síce atraktívna a vychádza z hĺbky našich túžob a potrieb, ale na realite a dokonca ani na biblickom svedectve sa nezakladá.
V mnohých rodinách sa v tieto dni koncentruje úsilie na to, aby sa aspoň jeden sviatočný večer, v lepšom prípade dva-tri dni podarilo zvládnuť povinnú prítomnosť členov rodiny v príjemnej atmosfére. Rodinné problémy, konflikty a napätia sa prekryjú sentimentálnymi zvykmi, darčekmi, hojnosťou a estetickým stolovaním.
Je otázne, či môžu byť také sviatky udržateľné. Dlho nie. Aby Vianoce mohli byť udržateľné, aby sme ich vedeli nielen prežiť, ale z nich čerpať aj v celkom obyčajných dňoch, je potrebné stále nanovo hľadať ich podstatu.
Menej prikrývať a viac odhaľovať – len pred Bohom a samým sebou.
Stačilo by, keby sme pôvodnú správu evanjelistu vnímali pozornejšie a neočakávali, že z nej vyplynie to, čo by nám vyhovovalo.
Lukáš, ktorý o narodení Ježiša Krista podáva správu najpodrobnejšie, sprostredkúva v celom dianí enormnú dynamiku. Cisár posiela do celej krajiny poslov, aby oznámili sčítanie ľudu. Mnohí obyvatelia celej ríše sa rýchlo pripravujú na cestu, aby sa zaregistrovali v mieste narodenia. Anjeli z neba sa približujú pastierom na Betlehemských poliach. Prekvapujúce dianie podnieti pastierov k rozhodnutiu navštíviť narodené Dieťa. Chystajú sa na cestu. Všetko je v pohybe.
Prichádza k neustálym zmenám. Ale napriek všetkým stresom a neistotám, ktoré so sebou prinášajú, z nich cítime nádej, že tieto zmeny nám prospejú. Boh sa stáva Človekom. Jedným z nás.

Text: Lukáš 2,15-20
“Keď anjeli odišli od nich do neba, povedali si pastieri: Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa stalo, čo nám oznámil Pán. Poponáhľali sa teda a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasliach. Keď to videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o dieťatku. A všetci, ktorí to počuli, divili sa tomu, čo im pastieri hovorili. Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci. Potom sa pastieri vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.”

Hneď po narodení Ježiša Krista sa stretávajú ľudia, ktorí predtým nemali nič spoločné.
K pastierom, ktorí si v noci strážili v noci svoje stáda, prehovoril anjel. Práve k nim, k ľuďom, ktorí sú mimo, mimo spoločenského a náboženského diania, sa správa o narodení Mesiáša dostane najprv.
Duchovní, zbožní trávili noc v pohodlí domova. Spali.
Ale pastieri si v noci strážili svoje stáda. Prostí, jednoduchí ľudia tým, čo im bolo zverené, bdeli. Pripravení, ochotní v každom čase vstať a robiť, čo treba.
Sú však mimo. V ústraní. Mnohí nimi pohŕdajú.
V roli outsiderov sa ľudia ocitajú v každom čase. Aj dnes.
Tí, ktorých preťaženie, vyčerpanie, chudoba, choroba alebo akákoľvek inakosť odlišuje od väčšiny, prijímajú svoj údel. Stiahnu sa do ústrania a snažia sa žiť, pracovať a vkladať tak a tam, ako a kde sa dá.
V tejto pozícii však nebývajú len ľudia znevýhodnení. Je to zvláštne, ale aj dnes, v 21. storočí sú v našej spoločnosti out – mimo – ľudia vzdelaní a schopní. Tí, ktorí majú svoje zásady.
Na okraj sa dostávajú nátlakom a intrigami tých, ktorí sa o svoju moc musia báť.
Aj zbožní Židia, zákonníci a farizeji majú byť pastiermi. Sú nositeľmi úradu, v ktorom sa o zverených ľudí majú starať.
Ale vo Vianočnom príbehu o nich nepočuť. Objavujú sa len vtedy, keď si pri slovách a skutkoch Ježiša Krista osvojujú nárok spochybňovať, mentorovať a súdiť.
Moc rozhodovať majú tí, ktorí tomu, čo ľudia potrebujú, čím sa trápia, nerozumejú a nechcú rozumieť. Nebdejú. Dynamika, pohyb, dianie ich vyrušuje. Chcú mať…pokoj.
Pokiaľ človeku, ktorému je zverená vláda, ktorý má postavenie a vplyv, chýba za svoje poslanie zodpovednosť pred Bohom, budú ľudia, o ktorých by sa mal starať, trpieť.
Sú veci, ktoré svojím úsilím môže ovplyvniť jednotlivec, každý priamo, ale aj tie, v ktorých v každej dobe je a bude odkázaný na rozhodnutia iných.

Bratia a sestry,
väčšina z nás je dnes len svedkami toho, ako v našej krajine upadá kvalita vzdelávania, aká nízka je vymožiteľnosť práva. Musíme znášať, že zdravotná a sociálna starostlivosť pre mnohých nie je dostupná, človek sa bojí ochorieť a starnúť.
Mladí ľudia odchádzajú pracovať do zahraničia, lebo korupcii a klientelizmu sa podriadiť nedokážu.
Tí, ktorí by nám mali byť pastiermi, nebdejú.
O ľudí, ktorým by mali pomáhať, ktorým majú slúžiť, sa zaujímajú len vtedy, keď ich hlas potrebujú pri voľbách.
Už nás to ani neznepokojuje. Prijímame to ako fakt, ako údel, ktorý potichu a odovzdane nesieme.
Ale mlčať znamená kapitulovať!
Boli časy neslobody, kedy sa to, čo je choré, falošné a absurdné nesmelo beztrestne pomenovať nahlas, človek bol nútený mlčať.
Dnes hovoriť smieme. Ale nehovoríme. V našej spoločnosti aj v našej cirkvi chýbajú hlasy, ktoré by na stagnáciu a úpadok vedeli poukázať. Nie preto, že by nemali čo povedať, ale preto, že mlčať je pohodlné. A pragmatické.
Žiaľ, aj pre nás, kresťanov.
Boh však narodením svojho Syna mení tento svet!
Svoju slávu, možnosti, to, že sa na biedu svojho ľudu nemôže iba pozerať, zverejňuje pastierom. Najprv im.
Pastieri, ktorí svoju prácu vykonávajú v skromných podmienkach, registrujú, že sa teraz deje niečo výnimočné. Ich život získava nový zmysel, novú dôstojnosť.

Bratia a sestry,
oslava Vianoc, narodenia Krista privádza dodnes do kostolov milióny ľudí na celom svete. Možno len zo zvedavosti. Možno len jediný raz v roku.
Niekedy stačí len jediná veta, pieseň alebo chvíľa ticha, aby človek porozumel a prijal, že práve on, nech by sa cítil byť akokoľvek a kýmkoľvek odsunutý na okraj, zranený, skrachovaný, či nehodný, stojí Bohu za pozornosť!
Človeku, ktorý neprestane byť úprimný a priamy ani vtedy, keď žije a pracuje na okraji, ide hlavne o to, aby bol v kontakte s Bohom a zachoval si pred ním a sám pred sebou vlastnú tvár.
Takýto človek sa Boha bojí. Je schopný skúmať svoje pohnútky a premýšľať, či nepodvádza sám seba.
Nie je schopný sofistikovaných klamstiev. Vie sa pohnúť, lebo za týmto pohybom tuší šancu. Schopnosť bdieť a hýbať sa znamená byť ochotným trpieť aj nepokojom, ktorý prináša dôkladné sebaskúmanie.
Boh nás dnes s rovnakou naliehavosťou ako betlehemských pastierov oslovuje, aby sme sa pohli správnym smerom. Záleží Mu na tom, aby sme našli miesta a ľudí, cez ktorých náš život získa novú perspektívu.
Zaujímavou je v príbehu aj reakcia Márie:
„Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci.“
Aj ona prežíva hlboké pohnutia, zmeny. Ale necháva ich pôsobiť vo svojom vnútri. Je na nej zrejmá sila stability, ktorá neprikrýva jeden zážitok ďalším a ďalším. Uvažuje. Prehodnocuje. Zachovať si slovo v srdci – to chce odvahu ponoriť, zahĺbiť sa do toho, čo sa deje a premýšľať, čo to pre mňa znamená.
Pastieri sa po návšteve narodeného dieťaťa vrátili k svojej práci. Ich povolanie sa nezmenilo. Ani rola outsiderov. No napriek tomu sa vrátili iní. Zmena nastala v ich vnútri. V ich postojoch. V očakávaniach.
Zo strachu, ktorým reagovali na svetlo Božie, ktoré ich osvietilo, sa stala oslava Boha. Priniesla zmysel ich námahe. Dodala silu a ukázala dynamiku cestu k skutočnému pokoju.
Oslava a chvála Boha môže znieť aj z našich životov. Jednoducho.
Ak do svojho poslania v rodine, v práci, v spoločnosti, budeme vkladať samého seba s vnútornou zaangažovanosťou, zanietením a nefalšovanou radosťou, budeme oslavovať a chváliť Boha.
Ak získame slobodu urobiť prvý, ústretový krok k odpusteniu, obnove svojich vzťahov, budeme oslavovať a chváliť Boha.
Ak sa princípov a poctivého hľadania pravdy nevzdáme ani vtedy, keď pre nás prinesie trpké dôsledky, ak budeme ochotní radšej trpieť ako sa podriadiť pokrytectvu, budeme oslavovať a chváliť Božiu moc.
Skutočná oslava Boha mení dojatie na lásku, veľkorysú pomoc a nezištnú službu.
To je zmena, ktorá prináša, tvorí, kriesi život. Je signálom, že vieme, kto má na náš život a na náš svet skutočný vplyv – a že tma zla, klamstva a násilia je na ústupe.
Boh je medzi nami. V dieťati. V človeku, ktorý ani v dravom prostredí nestratí zdravý rozum, rešpekt, charakter a úctu.
Boh aj dnes hľadá spôsoby, ktorým by nás Jeho sláva osvietila natoľko, aby sme boli bdelí a schopní pohybu. Stačí, aby sme boli človekom.
Dobrá motivácie a dobrá vôľa v nás môže prebudiť viac, ako tušíme. Boh je uprostred nás. Záleží od toho, či tomu uveríme. Amen