Kázeň na 1. sviatok vianočný, 25.12.2017

Anna Polcková
Zhon utíchol, všetky prípravy sa skončili. Začali Vianoce. Dnešný deň – sviatok narodenia Ježiša Krista by mal byť pre nás kresťanov časom naplnenia nášho čakania. Už by sme sa mohli „prepnúť“ do pokojného módu. Ale – dá sa to? Napätie z našej duše aj našej tváre neodchádza vtedy, keď si to prajeme. Stále sme totiž konfrontovaní so situáciami, ktoré naše romantické predstavy o sviatkoch radosti a pokoja rušia.
Advent, čas čakania na príchod Spasiteľa vidíme veľmi správne ako príležitosť na to, aby sme niečo urobili aj pre tých, ktorí v živote nemali toľko šťastia ako my. Ľudia bez domova, s fyzickým či psychickým postihnutím, osamelí seniori v ústavoch, alebo rodiny žijúce na hranici životného minima sú však v núdzi, kríze, na ulici nielen počas adventu, ale aj zvyšných 11 mesiacov. A keby náš záujem o to, z čoho sa tešia a čím sa trápia / nebol iba symbolický, mohli by byť Vianoce častejšie. Pre nich aj pre nás.
Je dobré, ak sme prejavov lásky a spolupatričnosti schopní! Vypovedajú o tom, že sme ešte neotupeli. Ešte veríme, že milosrdenstvom, angažovanosťou môžeme prispieť k tomu, aby bol svet okolo nás radostnejší, aby v ňom mohol mať svoj priestor naozaj každý.
Boh nepohŕda málom.
Boží Syn, Ježiš Kristus prichádza na svet ako dieťa. Rodí sa v malom, provinčnom mestečku jednoduchým, chudobným ľuďom v nedôstojných podmienkach. Napriek všetkým ohrozeniam vtedajších a dnešných mocných: Herodesov, farizejov, zákonníkov a Pilátov, napriek krížu a smrti svojho Syna / Boh svoj plán záchrany človeka, našej záchrany nevzdáva. Presadzuje v ňom svoju spravodlivosť a moc. Obyčajnou – trpezlivou a obetujúcou sa Láskou.
Tá pomáha. Tá nás zachraňuje.

Text: Izaiáš 61,1-3
Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne, pretože Hospodin ma pomazal. Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť milostivý rok Hospodinov a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých smútiacich, aby som mohol dať smútiacim Sionu veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha; chválospev namiesto malomyseľnosti; aby ich mohli nazvať dubmi spravodlivosti, ktoré vysadil Hospodin, aby sa oslávil.

Bratia a sestry,
tento vianočný text je iný ako tie, ktoré dobre poznáme. Nie je tu reč o narodenom Dieťatku, ani o jeho mladých rodičoch. Nespomínajú sa tu anjeli, ani pastieri, neznejú slávospevy.
A predsa je prorocký text vyjadrením dobrej perspektívy, radosti a odvahy, ktorú Boží Pomazaný premieňa z myšlienok a slov / na reálne dianie. Izaiáš hovorí o novom začiatku. Nie v eufórii, a predsa s odvážnou dôverou.
Jeho slovo znie Izraelcom v čase mnohých otázok a starostí po návrate z babylonského zajatia. Zasľúbenie o návrate sa naplnilo, ale proroctvá o rozkvete krajiny, o novom chráme ostanú ešte dlho iba pekným snom. V krajine, kam sa vrátili, je pusto. A to znamená, že všetko, všetko bude treba vystavať odznova. Úplne od začiatku.

Bratia a sestry,
správy o tom, čo prežívali Izraelci po návrate zo zajatia, o ich nádejach a sklamaniach dnes nepočúvame len ako kapitolu z histórie vyvoleného národa. Prorok hovorí aj o nás.
Takmer 3 desaťročia žijeme v demokratickej spoločnosti, v tomto roku uplynulo 500 rokov od začiatku reformácie cirkvi. Máme všetky podmienky, možnosti na to, aby sme pracovali na tom, čo urobí náš svet a život lepším … a predsa nedokážeme byť slobodní. Stále ostávame uväznení v tom, čo nám bráni pohnúť sa dopredu: v sebaklamoch alebo výčitkách, zajatí v prepracovaní alebo pocite neužitočnosti, zajatí v obavách, že ak prejavíme názor, ktorý s nami nezdieľa väčšina, prídeme aj o to málo, čo ešte máme.
Ako jednotlivcov, ale aj ako spoločenstvá nás väzní všetko, čo bez odporu znášame, hoci vieme, že nám alebo iným to ubližuje. Trpíme očividnú korupciu, rozkrádanie, pretvárku, tolerujeme klamstvá. Rešpektujeme, že tak to dnes chodí, treba sa prispôsobiť, nemá zmysel bojovať s veternými mlynmi.
Aj nám, kresťanom, evanjelikom, ktorí sme hrdí na slávnu minulosť, vzdelané osobnosti s jasným charakterom, ktorí pred niekoľkými storočiami pozdvihovali cirkev a národ v ťažkých podmienkach, hrozí apatia a odovzdanosť tomu, čo príde.
S inými kresťanmi nás v našej krajine nespája ochota viesť dialóg, hľadať spoločné cesty, ponúkať východiská z kríz života a viery. Namiesto toho kalkulujeme, že ak nás bude viac, veľa, mohli by sme svoju prevahu využiť a určovať iným, ako majú žiť.
Takýto spôsob myslenia a konania, alebo skôr nemyslenia a nekonania, svedčí o tom, že sme vo svojom vnútri v zajatí ešte stále. Akoby sme si to nechceli pripustiť, ako by nám nesloboda už ani neprekážala.
Najviac dnes počuť hlasy kresťanov, ktorí veľmi jasne a hlasno proklamujú úctu k tzv. tradičným hodnotám, bagatelizujú evidentné fakty o násilí niektorých skupín v spoločnosti, áno, aj v rodinách, ktoré sa nazývajú kresťanskými. Vystupujú proti boju proti násiliu na ženách a deťoch. A odôvodňujú to Božím slovom, Božím stvoriteľským poriadkom.
Tí, ktorí majú pre obete násilia – fyzického, psychického, ekonomického aj sexuálneho pochopenie, ktorí si dávajú námahu zaoberať sa ním, aby obetiam ponúkli konkrétnu pomoc a našli pre nich bezpečný domov, títo o svojej viere v Boha veľa nehovoria, ale v jej intenciách // konajú.

Bratia a sestry,
čoraz viac kriticky zmýšľajúcich ľudí – mladých aj starších, sa formálnemu, iba deklarovanému nasledovaniu Krista bráni. Od cirkvi, ktorá pôsobí, akoby bola odtrhnutá od reality, lebo nevidí človeka v núdzi, lebo je neochotná skúmať, či to, čo z Písma pochopila, nemôže byť úplne inak, ako si myslí, // od cirkvi, ktorá sa bráni poctivému skúmaniu Biblie, človeka a sveta, sa radšej dištancuje. Robí tak kvôli zachovaniu vnútornej integrity.
Či sebareflexie a z nej plynúcich stimulov k zmene jednotlivcov a potom aj spoločnosti budeme schopní, nezávisí len od vôle cirkevných predstaviteľov, od tých, ktorí sa cítia byť kresťanskými lídrami v rôznych združeniach či politických stranách.
Záleží od nás. Od toho, či dokážeme prijať, že texty Biblie vďaka Bohu a vďaka reformácii dnes môžeme a aj musíme čítať kriticky, aby sme vedeli odlíšiť to, čo je v nich poznačené spôsobom myslenia autora v danej dobe a kultúre // od toho, čo je a ostane platné navždy. Večne. Nevidieť a popierať nové možnosti výkladu, ktoré by boli súčasnému človeku (prístupné a) zrozumiteľné, znamená dobrovoľne ostávať v zajatí nevedomosti. Tá totiž našu slobodu, záchranu znemožňuje.
Boh však zasahuje. Posiela svojich prorokov. Ľudí, ktorí nedokážu predstierať, že nevidia to, čo vidia. Ani oni často nevedia celkom presne, ako sa dá ísť ďalej, ale vedia určite, ako sa ísť nedá. Nevedia, čo bude, ale vedia, že to, čo je teraz, nemôžu akceptovať. Zradili by seba, iných. Aj Boha. A to nechcú.
Ak je v vnútri človeka, v našich rodinách, v našej cirkvi a spoločnosti niekedy pusto, ešte to nemusí znamenať, že to je koniec. Boh prostredníctvo svojho proroka tvrdí, že je tu s nami. Tam, kde sa cítime – a kde aj naozaj SME biedni, ustrašení, väznení, smutní, kde už nikomu a ničomu neveríme, nám posiela na pomoc svojho človeka. Toho, ktorý vie, že za svoju službu nesie zodpovednosť pred Bohom.
Nové začiatky si vždy žiadajú veľa práce. Veľa námahy. Ale vedú k slobode! Túto nádej potrebujú počuť a zažiť všetci, ktorí sú šikanovaní v škole aj práci, ponížení v nešťastných manželstvách, osamelí, bezradní v chorobe alebo nedostatku. Túžia po nej všetci, ktorých paralyzujú privysoké očakávania a nároky, nereálne očakávania, výčitky svedomia, či tí, ktorí sa za svoje zlyhania trestajú sami.
Nádej na pomoc potrebujú nielen počuť, ale aj zažiť milióny ľudí vo svete vo vojnách, hladujúci v oblastiach extrémneho sucha, aj tí, ktorí pred katastrofami vo svojej krajine utekajú. Zvesť starozmluvných prorokov nie je o víziách budúcnosti po smrti, ale o tom, Boh svoju spravodlivosť presadí. Už tu. Teraz.
Ľudia potrebujú prorokov. Ich vízie, ale aj ich kritiku. Aby človek dospel k zmene, k tomu ho nikto nedonúti. K tomu sa môže rozhodnúť len sám, na základe vlastného presvedčenia. Potrebuje však vedieť, kde robí chyby a prečo ich opakuje. A ak mu to niekto naznačí, nie s výčitkou, ale s láskou, a ponúkne podporu, ak časť cesty prejde s ním, vtedy získa odvahu a novú silu k novým krokom.

Bratia a sestry,
napriek všetkým našim investíciám času a peňazí, ktoré pomíňame na vianočné dary, vieme, že nás neurobia šťastnými. Šťastnými nás môže urobiť len Láska. Človek, ktorý nám chce porozumieť. Človek, ktorý nás prijíma bez podmienok. Za každého, kto nám takúto lásku sprostredkoval, patrí vďaka Bohu.
Svojho Syna dal – poslal Boh na svet preto, lebo Ho miloval. Aj my sme poslaní milovať. Človeka, ktorý si to vôbec nezaslúži. Človeka, ktorý nám našu lásku nevie opätovať. Priateľov a … áno, aj nepriateľov.
Ak má byť Slovo, ktoré o Bohu zvestujeme na službách Božích, či biblických hodinách tým, ktoré oslobodzuje a kriesi, musíme hľadať spôsoby, ako ho naplniť v živote. Každý tam, kde žije a pracuje – ale aj ako spoločenstvo cirk.zboru, ktoré sa zaoberá, čo a ako by mohlo ponúknuť dieťaťu, seniorovi, ľuďom bez domova a tým, ktorí si chcú na Slovensku budovať nový domov, ale začínajú od nuly. Každá aktivita, ktorou sa snažíme tlmočiť svoju vieru a nádej tým, ktorí to potrebujú, a každý človek, ktorý k nej svojou pomocou prispel a prispieva, je signálom životaschopnosti.
Boh poveruje každého z nás byť jeho prorokom. Bol by rád, keby sme prestali predstierať a živiť v sebe ilúzie, ale otvorili oči pre realitu, aj keď je drsná. Ujať sa slobody a dopriať zažiť aj iným, nebolo, nie je a nikdy nebude jednoduché. A ak za to, čo z nej vytvoríme, máme niesť zodpovednosť pred Bohom, zistíme, že je to úloha na celý život. Ale napriek všetkému, čo nás bude stáť, nám prinesie radosť a dá nášmu kresťanskému životu skutočnú hodnotu. Amen.