10. nedeľa po Svätej Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 20.8 2017
Text: Lk 19,41-48
Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať predavačov a povedal im: Je napísané: Môj dom bude domom modlitby. A vy ste z neho urobili pelech lotrov. A deň čo deň učil v chráme. No veľkňazi, zákonníci a vodcovia ľudu sa ho usilovali zahubiť. Nevedeli však, čo robiť, lebo všetok ľud na ňom lipol a počúval ho.
Kajúca nedeľa nás volá k zamysleniu sa nad našim konaním. Biblickým rámcom tohto zamyslenia je udalosť zničenia mesta Jeruzalem v roku 70. Odráža sa v prečítanom kázňovom texte z evanjelia podľa Lukáša. Očakávanie zničenia chrámu ako znamenia konca vekov je formulované aj v ostatných evanjeliách. Je dobré si pripomenúť aj to, že čo sa stalo v roku 70, nebolo prvé zničenie Jeruzalema a jeho chrámu. V roku 587 pred Kristom zničil babylonský kráľ Nabukandécar (starší ho poznáme pod menom Nabuchdonozor) mesto a majestátny Šalamúnov chrám. Bol to tiež začiatok toho, čo v biblických dejoch označujeme ako babylonské zajatie národa izraelského. Teda totálna zmena v dovtedajšom charaktere spoločenstva Božieho ľudu a jeho bohoslužby. Tu niekde sa začína to, čomu hovoríme židovská diaspora. Teda rozptýlenie komunít vyznávačov judaizmu po celom vtedajšom civilizovanom svete. Preto táto udalosť zostala v pamäti národa ako zlomová, ako znamenie začiatku novej epochy, áno – v istom zmysle koniec sveta v tej podobe, v akej bol dovtedy uzavretej komunite židovského národa známy.
V slovách Pána Ježiša sa odráža táto skutočnosť. A Lukáš ako jediný z evanjelistov spája proroctvo o zničení nekajúcich miest, vrátane Jeruzalema, s udalosťou vyčistenia chrámu. Práve toto spojenie si všimneme bližšie. Pretože kajúca nedeľa a spomienka na tragické udalosti z roku 70 nám nemajú slúžiť na upokojenie nášho svedomia. Tak to totiž býva. V tragických udalostiach vždy chceme nájsť vinníka. To potom uspokojí našu myseľ. Nie ja, tí druhí sú zodpovední. Ja sa môžem spokojne prizerať tejto zaujímavej dráme dejín. Mňa sa nijako netýka. Treba teda tiež pripomenúť, že spomienku na zničenie Jeruzalema nerobíme preto, aby sme prstom ukazovali na vinu národa izraelského za smrť Ježiša Krista. Pretože to je biblicky nesprávne a tento omyl viedol mnohých k pogromom, k nenávisti voči Židom a v konečnom dôsledku prispel aj k holokaustu. Evanjelista Lukáš nám zvestuje čosi iné. Na túto udalosť spomíname preto, lebo Ježiš je pre nás cestou k Božiemu chrámu. Preto: 1. Plačme aj my nad našim náboženstvom a kultúrou. 2. Hľadajme aj my svätosť chrámu, ktorá je tam, kde Ježišov duch.
1. Ježiš je pre nás cestou k Božiemu chrámu: Plačme aj my nad našim náboženstvom a kultúrou. Už sme spomenuli, že obraz zničenia chrámu a mesta rezonoval v pamäti izraelského národa. Prorok Jeremiáš naň upozorňoval veľmi zvláštnym symbolickým konaním. Zobral hlinený krčah a roztrieskal ho pred očami popredných predstaviteľov ľudu. Povedal im, že tak roztrieska Boh celé mesto a jeho chrám, lebo sa spreneverili Hospodinovi. (Jer 19) Ježiš svoje vystúpenie začína inak. Ľútosťou a poukazom na pokoj: Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj! Aby sme pochopili zmysel tejto poznámky, musíme si pripomenúť, čo sa dialo v tej dobe. V národe sa k slovu dostávali stále viac extrémisti. Volali ich horlivci – zelóti. Hovorili o ohrození národa a náboženstva bezbožnou grécko-rímskou kultúrou. Tých, čo sa pokúšali o hľadanie dialógu s touto, pre nich cudzou kultúrou, označovali za zradcov vlastnej tradície. Opovrhovali nimi. Vyvolávali napätia, roztržky. Často siahali po násilí a vraždách. Zodpovední predstavitelia národa a náboženstva nerozpoznali nebezpečenstvo tohto radikalizmu a ustupovali mu.
Znie nám to povedome? Aj my počúvame okolo seba varovania pred zánikom našej kultúry, pred hrozbami, ktoré ku nám prichádzajú v podobe kultúry Západu, alebo najnovšie v podobe kultúry utečencov? Aj my vnímame tých, čo dvíhajú zelené zástavy s gardistickým krížom a volajú do kultúrneho boja, aby nás ochránili? Aj počúvame ako stále viac politikov a cirkevných predstaviteľov nadbieha tejto myšlienke ohrozenia a mobilizácie do kultúrnej a mezdináboženskej vojny?
Mali by sme to odmietnuť. Lebo to je to, nad čím Ježiš plakal a povedal, že ľudia okolo neho nevedia, čo im prináša pokoj. Svoje náboženstvo zneužívajú na to, aby sa paradoxne nie približovali k Bohu, ale vzďaľujú sa od neho. Sami na miesto Boha sa pasujú do pozícií ochrancov Božích záujmov a národa. To je to, čo označujeme ako náboženský radikalizmus. Vo veľmi vypuklej forme ho vnímame v teroristických činoch a v ideológii islamského fundamentalizmu. Ale tragédiou je, že v reakcii naň sa nechávame aj my zviesť kazateľmi kresťanského kultúrneho radikalizmu u nás; kazateľmi, ktorí nás zvádzajú predstavou, že v dnešnom svete možno zachovať akúsi čistú, bielu uzavretú spoločnosť.
To je zatvrdilosť srdca, o ktorej hovorí apoštol Pavel v dnešnej epištole. To je to, čo nás Ježiš volá oľutovať slzami. Bez tejto ľútosti, bez rozchodu s touto nacionalistickou a náboženskou pýchou nás čaká tragický konflikt a katastrofa. Cesta ku ktorej nás pozýva Ježiš je cesta pokoja. Tá sa rodí v hlbokej reflexii nad sebou a v ochote budovať spolužitie s inými. Mnohí ju odmietajú, lebo sa nazdávajú, že je to cesta slabosti, cesta ústupkov, cesta, ktorou sa už úplne vzdávame toho, čomu veríme. Ježiš nám však cestu lásky, zmierenia a vzájomnej služby ukazuje ako cestu vnútornej sily a stálosti; ako cestu, ktorá nevedie do záhuby ale do života; ako pravú cestu do Božieho chrámu.
2. Ježiš je pre nás cestou k Božiemu chrámu: Hľadajme aj my svätosť chrámu, ktorá je tam, kde Ježišov duch. Ježiš však predsa robí násilný radikálny krok. Keď vidí tvrdosť sŕdc ľudí okolo seba, keď vidí ako sa chrám spreneveril svojmu pôvodnému určeniu, v hneve z neho vyháňa tých, čo tam nepatria. Je zaujímavé ako svojim podaním tento kontrast medzi Ježišovou láskavosťou a hnevom podčiarkuje Lukáš, keď tieto dve udalosti spája do jedného príbehu.
Mnohí by radi tento Ježišov radikálny krok použili na ospravedlnenie svojich radikálnych krokov, keď chcú očistiť cirkev a spoločnosť od toho, čo do nej podľa nich nepatrí. Možno nám v roku 500. výročia reformácie v tejto súvislosti napadá Lutherovo radikálne vystúpenie proti neporiadkom v cirkvi.
Zaiste, očistenie cirkvi a národa je potrebné. Ibaže aj to sa má diať v pokání, v uvažovaní nad sebou a nad skutočným zmyslom Ježišových slov a skutkov. To, čo Ježiš robí pri vyhnaní kšeftárov z chrámu, nie je len akási reformácia, akási oprava porušeného náboženského kultu. Ani to nie je náhrada starých kultických zvykov novými. Je to oveľa viac. Najmä to spojenie medzi predpoveďou zničenia a vyčistením chrámu, ktoré vytára evanjelista Lukáš to zdôrazňuje. Ježiš tu hovorí o konci chrámu. Jeho hnev nad neporiadkom v chráme v spojení s očakávaním jeho zničenia jasne hovorí o tom, že takto to ďalej nepôjde. Náboženský kult v tej podobe ako bol dovtedy známy tu končí. Žiadne obete viac. Cesta k Bohu a k zmiereniu s ním tadiaľ nevedie. Ak totiž Ježiš z chrámu vyhnal peňazomencov a predavačov obetných zvierat, znemožnil fungovanie náboženského kultu. Už nebolo možné, aby si ľudia menili vtedajšie cudzie meny, s ktorými prichádzali z rôznych kútov, aby priniesli finančné obete v chrámovej mene. Ani si už nemohli kúpiť obetné zvieratá, aby ich kňazi v ich mene položili na oltár. To bol jeho symbolický čin, ktorým naznačil, že to všetko má skončiť. Chrám už nie je potrebný.
Ježišov čin je zvŕšením toho, čo v celom svojom vyučovaní a pôsobení zdôrazňoval: „Milosrdenstvo chcem a nie obete“. Lásku a úctu k Bohu nemožno vyjadrovať v odtrhnutí od lásky k človeku. Preto ten dôraz na dvojité prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu. Preto Ježiš záujem o človeka a jeho dôstojnosť stavia vyššie ako predpisy kultu o čistote, o zákaze stýkania sa s malomocnými, pohanmi, o zachovávaní soboty, o všeobecnej kultúre opovrhovania tými, ktorých tak radi vytláčame na okraj našich spoločenstiev – v Ježišovej dobe to boli colníci a neviestky. Dnes by sme povedali: homosexuáli, Rómovia, migranti….
Chápeme vôbec dosah tohto Ježišovho skutku? Žiaden kult, žiadna liturgia, žiadna tradícia nás k Bohu nepriblíži, ak pritom budeme obchádzať ľudí, ktorých nám Boh stavia do cesty. Preto musíme v pokání vyznať, že aj ako Kristovi nasledovníci často uprednostňujeme tú cestu k Bohu, ktorú nám ako barličku ponechali naše rôzne konfesionálne tradície v podobe liturgie, teda reformovaného náboženského kultu. Hľadáme chrám, potrebujeme ho, lebo si stále myslíme, že nás očistí, urobí z nás lepších ľudí. A pritom tak tragicky zabúdame na lásku k blížnym.
Preto si máme pripomínať, že svätosť chrámu je tam, kde je Ježišov duch. Tak ako to povedal žene Samaritánke, žene z iného náboženstva: „…ani tu ani v Jeruzaleme, …lebo Boh je duch a tí čo ho vzývajú musia ho vzývať v duchu a v pravde..“ (J 4). To samozrejme neznamená, že nepotrebujeme spoločenstvo, že nepotrebujeme spoločné stretnutia ako tí, čo veria v Krista. Tie však nemajú byť bezduchým opakovaním liturgických formuliek, ale musia byť naplnené premýšľaním nad tým, do akej miery konáme to, čo učil Kristus, že totiž On je pre nás cestou k Božiemu chrámu: Preto 1. Plačme aj my nad našim náboženstvom a kultúrou. 2. Hľadajme aj my svätosť chrámu, ktorá je tam, kde Ježišov duch. Amen.
Modlitba:
Pane Ty nás skúmaš a poznáš aj to najskrytejšie v našich srdciach. Čo nachádzaš? Nachádzaš pri nás ovocie, ktoré hľadáš, alebo iba lístie, totiž prázdne reči a márnosti? Sme takí, aby sme sa mohli menovať stromami spravodlivosti Tebe na chválu? Pane, dnes iste nenachádzaš pri nás všetko dobré. Nachádzaš mnoho povrchnosti, sebectva a opomínania našich blížnych. Vidíš ako pred láskou k blížnym radšej uprednostňujeme myšlienky na zdanlivú čistotu vlastnej viery, vlastnej cirkvi, vlastného národa. Maj však trpezlivosť s nami a nerozkáž nás vyťať ako neplodný strom. Stvor v nás čisté srdce, aby nás naplnilo ovocie spravodlivosti. Neodnímaj od nás svoju milosť, ale dokonči dobré dielo, ktoré si v nás začal. O to Ťa prosíme pre zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. Amen. (podľa Johana Jägera)