10. nedeľa po Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 5. 8. 2018
Oslovenie:
Impozantné stavby chrámov a na ne naviazaných náboženských systémov sa môžu zosypať ako domček z karát. To je posolstvo dnešnej kajúcej nedele. Hrozí to vždy, keď sa prevádzkovatelia náboženstva postavia na miesto Boha. Teda hrozí to aj nám dnes. Preto prijmime pozvanie starozmluvného proroka Jeremiáša a uvažujme spoločne s ním nad tenkou hranicou medzi vierou v Boha, ktorá mení človeka na obraz Boží a náboženským pokrytectvom, ktoré kriví obraz Boží a tým kriví aj vzťahy medzi ľuďmi. Amen.
Text: Jer 7,1-11
Slovo, ktoré zaznelo od Hospodina Jeremiášovi: Postav sa do brány Hospodinovho domu a oznám tam toto slovo. Povedz: Počujte slovo Hospodina, všetci Júdovci, ktorí cez tieto brány prichádzate klaňať sa Hospodinovi. Takto hovorí Hospodin zástupov, Boh Izraela: Napravte svoje cesty a svoje skutky, aby som vás mohol nechať bývať na tomto mieste. Nespoliehajte sa však na takéto klamlivé reči: Hospodinov chrám, Hospodinov chrám, Hospodinov chrám je toto! Ak skutočne napravíte svoje cesty a skutky, ak naozaj budete uplatňovať právo medzi ľuďmi, ak nebudete utláčať cudzinca, sirotu a vdovu, ak nebudete na tomto mieste prelievať nevinnú krv a ak nebudete chodiť za cudzími bohmi na vlastnú škodu, potom vás nechám bývať na tomto mieste, v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov naveky. Lenže vy sa spoliehate na klamlivé slová, ktoré neprinesú úžitok. Či chcete kradnúť, vraždiť, falošne prisahať, páliť Baalovi kadidlo a behať za cudzími bohmi, ktorých nepoznáte, a potom prísť a postaviť sa predo mňa v tomto dome, ktorý sa nazýva mojím menom, a hovoriť: Sme v bezpečí!, len aby ste mohli naďalej robiť všetky tieto ohavnosti? Či tento dom, ktorý sa nazýva mojím menom, je vo vašich očiach pelech lotrov? Ja sám som to videl, znie výrok Hospodina.
To je nehoráznosť. Skúsme si to len trochu predstaviť. Do chrámu v zbožnej úcte prúdia davy pútnikov. A odrazu sa v bráne chrámu postaví muž, ktorý toto posvätné dianie začne rušiť.
Je to nočná mora všetkých farárov a zodpovedných za dianie v našich kostoloch. Čo keby sa bol dnes ráno niekto postavil do dverí nášho kostola a začal vám dôrazne hovoriť o tom, akí ste pokrytci? Asi by to nezostalo len pri rozruchu a znepokojení. Možno by sme siahli aj po zákonných prostriedkoch a odvolali sa na ústavnú ochranu náboženských zhromaždení.
Ale nepomohlo by nám to. Lebo presne to má byť obsahom dnešných služieb Božích. V istom zmysle to slúži ku cti našej tradícii. Celkom vedome, programovo a systematicky do poriadku cirkevného roka zaraďujeme kajúcu nedeľu. Vlastne ani nepotrebujeme toho rušiteľa vo dverách kostola. Priamo z oltára necháme zaznieť tieto vážne slová obviňujúce nás z našej duchovnej povrchnosti a pokrytectva. Len aby týmto zarámcovaním do našich poriadkov, tieto slová nestratili na svojej razancii. Možno by ozaj bolo lepšie, keby nám ich pekne bez servítky povedal niekto zvonka, niekto, čo má odstup od našej komunity, niekto s ostrým jazykom, čo nás zasiahne v našej náboženskej seba-spokojnosti.
Ale skúsme to aj takto. Z tohto miesta. V pokoji a poriadku, ale s naliehavosťou si položme otázku: V čom spočíva naše náboženské pokrytectvo? 1. Podvádzame Boha. 2. Podvádzame seba.
1. V čom spočíva naše náboženské pokrytectvo? Podvádzame Boha.
Nič sa tak ľahko nestáva karikatúrou samého seba ako práve náboženstvo. Túto trpkú pravdu potvrdzuje nadčasovosť dávnych slov proroka Jeremiáša. Aj dnes si totiž veľmi dobre uvedomujeme, aký je život viery veľmi zraniteľný a náchylný na pokrytectvo.
Je to celkom prirodzené. Viera je nehmatateľná. Ak príde k omylom pri veciach, ktoré sú konkrétne, viditeľné, ľahko merateľné a definovateľné, tak sú tieto omyly zrejmé. Nemožno ich prehliadnuť. Také chyby možno popísať, diagnostikovať a zjednať nápravu.
Celkom inak to je vo veciach viery. Tichý, zdržanlivý a ťažko zmerateľný spôsob, ktorým Boh oslovuje a mení človeka otvára dvere nekonečnému množstvu prekrútení a zneužití. Nikde snáď niet toľko podvodníkov, ktorí sa zmocňujú úprimnej viery ľudí v Boha, ako práve v rôznych náboženských a cirkevných systémoch.
Práve v súvislostiach náboženskej viery je nevyčerpateľný priestor pre tých, čo sami seba radi stavajú na miesto Boha. Práve na takých miestach ako je toto, v chrámoch, sa vždy pohybujeme akoby na ostrí noža. Balansujeme medzi stavom, keď si ešte v pokore uvedomujeme svoju závislosť na Bohu, svoje zlyhania, ktoré nás ťažia a keď už sa sami staviame do pozície Boha a vo svojej samo-spravodlivosti sme ochotní posudzovať a odsudzovať iných.
Jeremiáš svojim súčasníkom vyčítal: „Nespoliehajte sa však na takéto klamlivé reči: Hospodinov chrám, Hospodinov chrám, Hospodinov chrám je toto!“ a neskôr dodáva, že sú to slová „ktoré neprinesú úžitok.“
To trojnásobné opakovanie dáva tušiť, že mohlo ísť o súčasť liturgie, ktorú pútnici odriekali v chráme. Jeremiáš tu pravdepodobne naráža na reformu náboženského kultu, ktorú pred niekoľkými desaťročiami presadil kráľ Joziáš. Išlo o očistenie vtedajšieho judaizmu od nánosov okolitých náboženstiev. Predpokladáme, že prísny monoteizmus judaizmu pred Joziášom bol natoľko defromovaný, že v jeruzalemskom chráme boli aj oltáre pohanských bohov, vrátane kanánskeho boha plodnosti Baala. Joziáš odstránil všetky tieto oltáre a zdôraznil, že chrám patrí jedinému Bohu, Hospodinovi.
Ale Jeremiášovo vystúpenie ukazuje, že ani táto zásadná reforma náboženského kultu nezabezpečila imunitu spoločenstva veriacich pred pokrytectvom. Znova sa všetko zošmyklo do formalizmu. Život spoločnosti ako ju vnímal Jeremiáš bol už len karikatúrou toho, čo presadil kráľ Joziáš. Aj keď už v chráme nestáli sochy iných božstiev a z chrámovej liturgie vypadlo ich uctievanie, stalo sa čosi omnoho horšie. Chrám a jeho kult, ktorý mal byť odkazom na jediného Boha; cestou, ktorá mení ľudskú myseľ a konanie, aby sa v nich odrážala čistota a vznešenosť Božieho stvorenia, tento chrám sám o sebe, jeho stavba sa stala predmetom uctievania. Z prostriedku upozorňujúceho na Boha si ľudia urobili božstvo. Kto takto koná, podvádza Boha. Spolieha sa na náboženský systém, ktorý si sám vytvoril ako pomôcku a ten dosadzuje na miesto Boha. Jeremiáš demaskuje tragický omyl človeka, keď sa nazdáva, že náboženský kult mu umožňuje disponovať Bohom.
Toto je azda črta, ktorú by sme si mali uvedomiť predovšetkým my, dedičia reformácie. Tak ako Jeremiáš otvorene hovoril dedičom Joziášovej reformy, že sa na ňu nemôžu spoliehať, vyrušuje týmito slovami aj nás dnes. Znie to možno veľmi tvrdo, ale aktualizované slová, ktoré by nám dnes v bránach nášho kostola hovoril Jeremiáš, by zneli asi takto: „Zasa sa idete uistiť, že ste v tom správnom chráme? Pozrite, čo ste urobili s dedičstvom reformácie. Tak veľmi sa sústreďujete na to, kto je ešte pravoverný luterán a kto už nie, že vám uniká podstata. Z vlastnej tradície ste si urobili božstvo. Nejde vám o Boha. Ide vám len o vás samých, váš vplyv a vašu moc. Keď sa niekto pozrie na vašu slávnu históriu a potom na vás dnes, len s trpkým úsmevom neveriacky krúti hlavou. Ľudia sú znechutení z vašich žabomyších vojen a odvracajú sa pre vás od Boha. Takto podvádzate samotného Boha!“
2. V čom spočíva naše náboženské pokrytectvo? Podvádzame seba.
Ako to teda má byť? Čo máme robiť? Jeremiáš veľmi razantne hovorí o tom, čo musia ľudia robiť, aby prestali podvádzať Boha. Je to jednoduché: prestaňte podvádzať jedni druhých.
„Ak skutočne napravíte svoje cesty a skutky, ak naozaj budete uplatňovať právo medzi ľuďmi, ak nebudete utláčať cudzinca, sirotu a vdovu, ak nebudete na tomto mieste prelievať nevinnú krv a ak nebudete chodiť za cudzími bohmi na vlastnú škodu, potom vás nechám bývať na tomto mieste, v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov naveky.“
Jeremiáš tieto slová formuluje ako varovanie: „ak si ako ľudia navzájom prestanete ubližovať, nechám vás bývať v tejto krajine.“ Je to narážka na blížiace sa odvlečenie spoločenskej elity do zajatia v Babylonskej ríši. V spoločnosti jeho doby panovalo presvedčenie, že už nič nemôže otriasť prosperitou, ktorú priniesla Joziášova reforma. Neskorší vývoj udalostí ukázal, že to bola ilúzia.
Absencia elementárnej ľudskosti mala fatálne následky pre vtedajšiu spoločnosť. Podvádzanie Boha tým, že sa ľudia začali spoliehať na svoju pravovernosť viac ako na Boha, malo priamy dôsledok v tom, že sa ľudia začali znevažovať a podvádzať navzájom. To je to ostrie noža, po ktorom sa ustavične pohybujeme. Sústredenosť na náboženskú čistotu a pravovernosť nás tak pohlcuje, že prestávame vidieť ľudí okolo seba. Vyrušujú nás. Najmä ak sú to ľudia, ktorí sú nám vzdialení a od nás veľmi odlišní. Obávame sa, že riešením ich potrieb sa vzdialime Bohu a zradíme našu vernosť jemu. Prežíva v nás tá Ježišom rozhodne prekonaná falošná predstava o kultickej čistote. Bojíme sa nielen fyzického, ale aj myšlienkového dotyku s ľuďmi, ktorých nám ktosi kedysi označil ako cudzích. A čo je najabsurdnejšie – ospravedlňujeme si to ochranou čistoty viery. To je jedno z vysvetlení, prečo napr. aj ako evanjelická cirkev máme taký veľký deficit v tom, aby sme sa verejne zastali tých, čo sú v našej spoločnosti marginalizovaní. Radšej spolu s ostatnými opakujeme tú dehumanizujúcu populistickú „liturgiu“ a hovoríme o neprispôsobivých cigáňoch, o migrantoch zneužívajúcich náš systém, o homosexuáloch chcejúcich zničiť tradičnú rodinu.
A pritom je to presne naopak. Práve odmietaním takýchto ľudí sa vzďaľujeme Bohu a zrádzame vieru v neho. Jeremiáš tu vyslovuje veľmi kruté varovanie. Z jeho slov je zrejmé, že aj spoločnosť jeho doby mala problém s prijímaním cudzincov. A on to hovorí veľmi tvrdo: Ak nedoprajete dôstojnosť cudzincom vo vašej krajine, prídete o ňu vy sami.
Žiadne evanjelium dnes? Možno na prvé počutie nie. A predsa sme ho počuli. Počuli sme ho v tej burcujúcej výzve, ktorá demaskuje naše náboženské pokrytectvo. Dnešné evanjelium je v tom, že ešte sme ochotní počúvať tú stále sa opakujúcu výzvu proti nášmu náboženskému pokrytectvu. Znela v slovách Jeremiáša, znela v Ježišových slovách adresovaných jeho súčasníkom, znela v slovách mnohých odvážnych mužov a žien v dejinách cirkvi. Znie aj nám dnes a pozýva nás k zamysleniu. Nadovšetko pre Kristove zásluhy nám dáva čas a milosť na nápravu, aby sme už nepodvádzali Boha a ani seba navzájom. Amen.
Modlitba:
Všemohúci Bože ďakujeme ti za veľkorysosť tvojej milosti. Trpezlivo nám pripomínaš naše zlyhania, našu nechápavosť, ktorou prekrúcame tvoj stvoriteľský zámer s nami, tvojim stvorením. Ďakujeme ti, že si nás aj dnes vyrušil prorockým slovom a posilnil slovom odpustenia a nádeje. Prosíme ťa, napĺňaj nás silou viery vždy, keď rozpoznáme, ako veľmi sa vzďaľujeme tomu obrazu, ktorý si nám vložil do duše. Prosíme ťa za spoločenstvo ľudí v cirkvi, v národe, v celom svete. Daj aby sme sa vzájomne neznevažovali, ale stáli v službe jedni druhým. Uč nás tak žiť a konať ako žil a konal ten, čo naplnil tvoje zasľúbenia dané ľuďom, náš brat a Pán Ježiš Kristus. Amen.