Kázeň na 11. nedeľu po sv. Trojici, 16.8.2015

František Ábel
Služby Božie — 11. nedeľa po Svätej Trojici (16. 8. 2015, Veľký kostol)

Text: R 7, 14 – 25
Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný hriechu. Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím. A keď konám, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. A tak už nie ja robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Pre mňa, ktorý chcem konať dobré, nachádzam teda zákon, že zlé je pri mne. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? Ale vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! A tak teda ja – ten istý – svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu.

Bratia a sestry.
Prežívame skutočne mimoriadne pekné leto, nádherné, no až príliš horúce dni, ktoré nám, povedzme si úprimne, opäť, ako to v živote často býva, pripomínajú našu krehkosť a zraniteľnosť a súčasne tú tenkú hranicu medzi tým, čo nás teší a je nám príjemné a tým, čo nás pomaly, no isto zmáha a oberá o životnú energiu. Áno, stačí tak málo a človek začína postupne strácať tú pomyselnú pevnú pôdu pod nohami, jeho svet akoby sa začal obracať naruby. Je tomu tak nielen pri extrémnych teplotách, ktoré v týchto dňoch zažívame, no rovnako aj v každodennom živote veriaceho spoločenstva, ktoré sa úprimne snaží žiť čo najviac podľa Božej vôle, vkladá sa do Božích rúk a prosí v modlitbách o milosť, požehnanie a ochranu. Je preto veľmi dôležité, uvedomiť si nielen našu plnú závislosť na Bohu, na Jeho milosti, no rovnako aj dôsledky, ktoré z toho plynú, predovšetkým vedomie spolupatričnosti a povinnosť stvárniť ju v konkrétnej podobe a forme v každodennom živote.
S tým súvisí aj potreba mať sa na pozore pred duchovnou pýchou a jej katastrofickými dôsledkami. Ak sa pozrieme na biblické texty, ktoré sme dnes vybrali, všetky majú spoločné predovšetkým jedno. Na začiatku je vždy úprimná snaha spoznávať vôľu Hospodina, žiť poctivo a seriózne, ako Boží ľud a tým sa podieľať na napĺňaní odvekého Božieho zámeru spasiť tvorstvo a priviesť ho k dokonalosti. Táto úprimnosť a odhodlanie však často prechádza do sebaistoty, že sme predsa o čosi len lepší, ako tí ostatní, že nám táto naša snaha a vedomie príslušnosti k Božiemu ľudu umožňujú posudzovať ostatných prísnejšie ako seba, podľa kritérií, ktoré iba zdanlivo zodpovedajú tomu, čo skutočne možno nazvať Božou vôľou. Áno, človek sa dokáže rýchlo a nepozorovane dostať z úprimnosti náboženského vyznania k duchovnej pýche a k túžbe meniť ostatných podľa vlastnej predstavy života v tomto svete.
Zvesť Božieho slova v Písme svätom nás má preto neustále upomínať, že tomuto nebezpečenstvu neboli vystavení iba protagonisti biblických príbehov, ktoré sme dnes čítali, že to nebol len problém biblického Izraela. Je to problém nás všetkých. Každý jeden z nás je totiž vystavený tomuto pokušeniu a súčasne i riziku, že začneme to, čo sami pokladáme za spravodlivé, dovolené, cnostné, či zbožné, vyžadovať nekompromisne aj od ostatných, neberúc pritom na vedomie, že právo a moc takto konať má len Hospodin. Iba Boh vie s konečnou platnosťou, čo je skutočne cnostné, dokonalé a dobré pre tvorstvo ako celok. K tomuto poznaniu privádza aj nás, avšak to je možné iba vtedy, ak vopred a pokorne akceptujeme, že naše miesto má a musí ostať v participovaní na Božom diele v tomto svete. Ak si to dokážeme uvedomiť a priznať, potom nás to nevyhnutne privádza k úprimnej ľútosti nad tým, akí sme nedokonalí a ako často zlyhávame v úsilí žiť ako skutočné Božie deti, v rodinách, na pracoviskách, či vo vzťahu k ľuďom v našom okolí. Áno bratia a sestry, iba úprimné pokánie umožňuje človeku začať odznova, vo vedomí, že pred Bohom sme na tom všetci rovnako, niet sa preto čím chváliť. Môžeme len Bohu ďakovať za Jeho milosť a trpezlivosť, za to, že nám ponúka vždy novú príležitosť využiť toto poznanie a byť lepšími, ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo, ako ľudia, ktorí majú a musia mať k sebe bližšie akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať, pretože nás všetkých spája jeden nebeský Otec. A ten má záujem o nás všetkých, vo svojom synovi Ježišovi Kristovi ukázal raz a navždy, čo to v skutočnosti znamená a aké dôsledky to má.
Život apoštola pohanov Pavla je toho výstižným príkladom. Dnešný kázňový text je hlbokou a úprimnou výpoveďou človeka, ktorý si tieto skutočnosti uvedomoval a snažil sa ich zvestovať adresátom svojich listov. V minulosti sa táto časť vykladala predovšetkým, ako Pavlov spätný pohľad na svoj predkresťanský život farizeja, ktorý žil pod zákonom, pričom až vo viere v Krista pochopil, že zákon človeka nedokáže zachrániť. Hovorí tu však Pavol skutočne o tomto? Problém spočíva v otázke, na koho sa vzťahuje to „ja“, ktoré je podmetom viacerých viet v tomto odseku. Je to obrátený alebo neobrátený človek? Grécki cirkevní otcovia vo všeobecnosti hovorili, že tu ide o predkresťanského človeka. Augustín naopak zastával stanovisko, že tu ide o kresťana. Podobne aj stredoveká cirkev, potom Luther a ostatní reformátori. Pietisti zase vyhlásili, že tu môže ísť len o neobráteného človeka. Je jednoducho nemysliteľné, vraveli, že by Pavol mohol takto hovoriť o svojom novom kresťanskom živote.
Nejde tu však v žiadnom prípade o disharmóniu, ktorá by ovládala Pavlov život pod zákonom. Inak by Pavol o sebe nemohol bez rozpakov a s plnou vážnosťou povedať, že bol „bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona“. (F 3, 6) Nejde tu ani o problém Pavlovho predkresťanského, či kresťanského života, inými slovami o protiklad medzi od zákona slobodného evanjelia a životom podľa zákona. Problém spočíva v niečom inom. Dnešné poznatky o antickej rétorike, jej špecifikách a dôležitosti pre vyjadrenie kľúčových myšlienok pisateľa, či rečníka, nám umožňujú nazerať na tento text odlišne a pochopiť jeho význam správne. Pavol tu totiž vraví práve o tom, v čom spočíva nebezpečenstvo úprimne zbožného života. Tým nebezpečenstvom je horlivosť pri zdôrazňovaní vlastnej náboženskej tradície a jej priority. V Pavlovom prípade to samozrejme bola priorita Božieho vyvoleného ľudu Izraela voči ostatným národom. Pavol si uvedomuje s plnou vážnosťou, že tu ide o jediný ľudský hriech, ktorý človeku nemôže pomôcť prekonať ani sám zákon.
Bratia a sestry, Pavol tu diskutuje o náboženskej motivácii, ktorá sa stáva stimulom k tomuto presvedčeniu. Prostredníctvom zákona, ktorý učí povinnosti milovať a slúžiť svojmu blížnemu, je zbožný človek vystavený riziku, že padne do osídla posudzovania iných zo stanoviska svojho vlastného postavenia v rámci náboženského spoločenstva. Týmto spôsobom sa totiž tí ostatní stávajú nerovnocennými outsidermi. To však zároveň znamená, že veriaci človek zlyháva pri bezpodmienečnom dodržiavaní Božieho prikázania „nepožiadaš“. O niekoľko veršov skôr, ako začína náš kázňový text, Pavol dáva do popredia práve toto prikázanie. Píše: „Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vôbec nie! Ale hriech som nepoznal; (poznal som ho) len skrze zákon, lebo ani žiadosť som nepoznal, keby zákon nebol povedal: nepožiadaš!“ (pozri R 7, 7 – 13, cf. 2 M 20, 17). Áno, práve toto prikázanie sa stáva kľúčom k porozumeniu Pavlových myšlienok. Zdôraznením Božieho prikázania „nepožiadaš“ si Pavol pripravuje cestu, aby vysvetlil adresátom listu, prečo je medzi veriacimi zo židovstva a nežidovskými kresťanmi toľko problémov v spolunažívaní.
Pri tomto prikázaní sa viacerí bádatelia domnievali, že Pavol tu má na mysli špecificky sexuálnu žiadostivosť, či zmyselnosť, vo vzťahu k biblickému príbehu Adama a Evy v záhrade Eden. Avšak hebrejský výraz „chāmad“, ako aj grécky „epithymia“, ktorými sa žiadostivosť v pôvodných biblických jazykoch vyjadruje, sú termínmi, ktoré poukazujú v prvom rade na túžbu vo všeobecnom význame. A sem patrí aj náboženská túžba, ktorá vedie k horlivosti za vieru, ktorá zdôrazňuje priority vlastnej náboženskej tradície a prospech, či výhody ktoré z nej plynú, zatiaľ čo ignoruje duchovnú hodnotu a význam toho, čo znamená byť pretvorený na obraz Krista. Boh však koná v prospech svojho tvorstva ako celku, neuprednostňuje a nezvýhodňuje jedného na úkor druhého. Samozrejme, Pavol, ako aj ostatní zbožní Židia dobre vedeli, že Boh je jediný a ako taký je Stvoriteľom všetkého a preto aj všetkých národov. No napriek tomu bolo pre nich ťažké akceptovať skutočnosť, že ich vlastné postavenie v rámci zmluvy s Hospodinom by im nedávalo oproti iným národom predsa len určité privilégiá, zvlášť, ak sa úprimne snažia žiť v súlade s Božím zákonom. A práve to je odveký ľudský problém, ktorý sa netýka iba biblického Izraela, naopak, týka sa nás všetkých, nie je podmieneným časom, ani priestorom, ani konkrétnym náboženstvom.
Treba však súčasne povedať, že to v žiadnom prípade neznamená znehodnotenie vlastnej náboženskej tradície, ani devalvovanie dôležitosti a významu zákona pre život veriaceho spoločenstva. Tým, čo je tu dôležité je poukázať na nebezpečenstvo, ktorému takáto túžba veriacich vystavuje. Napriek tomu, že radi hovoríme o tom, aké dôležité je evanjelium pre všetky národy, pre každého človeka, často sa stáva, že namiesto toho, aby sme ho zvestovali iným v tej najčírejšej podobe, to znamená príkladom vlastného života, ako bezpodmienečný dar Božej milosti v Ježišovi Kristovi, podmieňujeme ho množstvom schém a poučiek o správnom živote, o jedinej zaručenej ceste k spáse, čím zdôrazňujeme prioritu nášho vlastného vnímania a pochopenia Boha a Jeho vôle. Sme náchylní prísne posudzovať iných, nedôverujeme a podozrievame, a Božie ospravedlnenie, ktorého základom je život a dielo Ježiša Krista, jeho vlastná viera a vernosť Bohu, a to až do smrti na kríži, to všetko žiarlivo strážime len pre seba. Tak sa stáva, že to, čo je skutočne dôležité, to nám uniká pomedzi prsty ako voda. Práve v tom spočíva riziko duchovnej pýchy, ktorá vždy začína úprimne vyznávanou a praktizovanou vierou a presvedčením, že naše postavenie v rámci cirkvi nám k tomu dáva právo.
Bratia a sestry. To „nepožiadaš“ sa v tomto prípade nevzťahuje na túžbu človeka chcieť to, čo mu nepatrí, ale na túžbu ponechať si výhradne pre seba to, čo pokladá za svoje výlučné vlastníctvo, pričom to patrí všetkým. A tým je Božia láska a milosť, ktorá sa ponúka každému bez rozdielu, podľa príkladu života Ježiša Krista. O tomto vydáva svedectvo aj známe podobenstvo o márnotratnom synovi z Lukášovho evanjelia (Lk 15, 11 – 32), ako aj príbeh o robotníkoch na vinici, ktorí pozerajú „krivým okom“ na pána vinice, ktorý odmenil všetkých rovnakým dielom, bez ohľadu na to, kto a ako dlho na vinici pracoval (Mt 20, 1 – 16).
Nech sa veriaci človek snaží akokoľvek, vždy v ňom drieme skrytá túžba súdiť iných podľa seba a tým diskriminovať a marginalizovať. Ak si nedáme pozor a tejto túžbe podľahneme, prestávame žiť ako veriaci kresťania, pretože si Boha snažíme privlastniť iba pre seba a Božiu vôľu prispôsobujem tej našej. Snažme sa teda aj my, bratia a sestry, a v úprimnom pokání prosme Pána o očistenie a novú silu vyhýbať sa čo najviac tomuto nebezpečenstvu. Hľaďme na život okolo nás vždy cez optiku toho „zlatého pravidla“, ktoré nám ukladá milovať Boha a blížneho ako seba samého. Máme k tomu dokonalý príklad, život nášho Pána, Ježiša Krista. Ak sa o to budeme snažiť úprimne a vytrvalo, Pán nám k tomu dá dostatok síl, motivácie, ako aj trpezlivosti. Amen.