Text: Lukáš 18, 9-14
A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Milí bratia, milé sestry,
známe biblické texty nesú v sebe riziko, že ich prepočujeme – prehliadame, lebo vieme, kam vyústia a čo znamenajú.
Preto je potrebné hľadať stále nové podnety a byť otvoreným pre interpretácie, ktoré našu istotu porozumenia narušia, aby k nám biblické príbehy prehovorili znova.
Poznanie kultúrnych, náboženských aj sociologických aspektov obdobia, v ktorom ich Ježiš pôvodne vyslovil, však východiskom ostáva.
Zbožní Palestínčania presne dodržiavali denné modlitebné časy. Modlili sa o deviatej, o dvanástej a popoludní o tretej. Modlitby, vyslovené v chráme, považovali za efektívnejšie, účinnejšie. Preto Ježiš umiestnil dej podobenstva do chrámu.
Ježiš podľa správania farizeja naznačuje, že nešiel do chrámu preto, aby sa naozaj modlil.
Modlí sa len sám so sebou. Pred Bohom si len prerátava svoje zásluhy.
Podľa židovského zákona bol záväzným jeden deň pôstu – v deň zmierenia. Kto si však chcel získať Božiu priazeň, postil sa každý týždeň – pondelky a štvrtky. A aby tento prejav zbožnosti mohli ľudia vidieť, natreli si tvár na bielo a chodili neupravení. Levíti-kňazi desiatky zo všetkých poľnohospodárskych produktov ľudí dostávali, ale farizej z Ježišovho podobenstva desiatky dával, zo všetkého, čo vlastnil, aj z vecí, ktoré boli podľa zákona od desiatkov oslobodené. Tento farizej nešiel do chrámu preto, aby sa modlil, ale aby Bohu ukázal, aký je zbožný.
Na druhej strane pozorujeme colníka stojaceho v úzadí, ktorý sa neodváži ani oči pozdvihnúť k Bohu. On v modlitbe neprezentuje NIČ, s vedomím úplného zlyhania a márnych pokusov o nápravu dostane zo seba len celkom stručné volanie: „Bože, odpusť, buď milostivý mne hriešnemu.“
Ježiš uzatvára: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, nie tamten.
Upozorňuje tým na fakt, že starať sa o vonkajší dojem NEstačí. Tvrdí, že mnohí ľudia, ktorí sa tvária ako oddaní veriaci, sa vo svojich srdciach za hriešnikov nepovažujú. A ak, tak za menších ako mnohí iní, ktorí o svoj morálny kredit nedbajú.
Svätá Tereza z Lisieux napísala: „Až vtedy, keď sme ochotní trpezlivo niesť kríž vlastnej nedokonalosti, môžeme sa stať pre Ježiša príjemným miestom, na ktorom spočinie.“
Existujú státisíce kresťanov, ktorí navštevujú kostol pravidelne každú nedeľu a ktorí nie sú ani v najmenšom ochotní pripustiť svoju vlastnú nedokonalosť. A na druhej strane existuje mnoho budhistov, moslimov, židov, ateistov a agnostikov, ktorí sú ochotní trpezlivo niesť tento kríž.
Je tiež problémom, ak človek premýšľa o hriechu ako o niečom, čo je možné hodnotiť podľa stupňa závažnosti.
Môže sa zdať, že je menej hanebné podvádzať bohatých ako chudobných, ale to nemení nič na skutočnosti, že je to podvod.
Čo sa týka zákona, existujú rozdiely medzi defraudáciou firemných peňazí, falšovaním údajov na daňovom priznaní a tým, že niekto použije pri skúške ťahák alebo povie svojej manželke, že musí pracovať dlho do noci, kým jej je neverný.
Určite, jedna vec sa dá ospravedlniť viac ako druhá, ale faktom ostáva, že všetko sú to klamstvá, lži.
Keď sme natoľko svedomití, a môžeme povedať, že sme v poslednej dobe žiadnu z týchto vecí neurobili, mali by sme si položiť aj otázku, či nejakým spôsobom neklameme sami seba. Či sami seba nepodvádzame.
Bratia a sestry,
v živote zlyhávame všetci. Môžeme sa len pridať k Pavlovmu vyznaniu: „nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím. Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, ako som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem.“ Rím 7, 16.18b.19
Priznať si to v bežných životných situáciách sa nám javí príliš nebezpečné. Preto sme sa naučili nič neriešiť, a unikať. A to je cesta k farizejstvu. K povýšenectvu. Ku konaniu zla.
Ak sa totiž človek vo svojom srdci začne považovať za toho, komu sa nedá nič vyčítať, útočí na každého, kto mu niečo vytkne. Aby ochránil obraz vlastnej dokonalosti, obetuje druhých.
Navonok sa mu naozaj nedá nič vytknúť. Je citlivý na spoločenské normy a na to, čo by si o ňom mohli pomyslieť druhí.
Sústreďuje sa na zovňajšok. Chýba mu stimul k tomu, aby bol dobrý, ale intenzívne si praje ako dobrý vyzerať. Jeho dobrota sa nachádza v rovine predstierania.
Jeho klamstvá nie sú určené k tomu, aby oklamal druhých, ale aby oklamal sám seba.
Hoci sa takýto človek považuje za dokonalého, má o svojej vlastnej zlej podstate určite priznané tušenie, a to je ten pocit, ktorému sa tak horúčkovito snaží uniknúť.
Ľudia, ktorí iných znevažujú, si sú svojho zla vedomí, no práve pred touto skutočnosťou tak zúfalo utekajú.
Zhubnosť týchto „farizejov“ sa na ľuďoch okolo nich neprejavuje priamo, ale nepriamo ako súčasť procesu utajovania. Ich pretvárka býva nepreniknuteľná a nevyspytateľná.
Martin Buber, izraelský filozof, sociológ a pedagóg, predstaviteľ filozofie náboženstva v diele Dobro a zlo píše: „Čo však môžeme zachytiť, sú záblesky podivnej hry na schovávačku v temnote ducha, v ktorej osamelá ľudská duša pred sebou uteká, ukrýva sa sama v sebe a sebe sa vyhýba.“
A práve preto, že prvoradným stimulom jedincov je pretvárka, jedným z miest, kde sa s nimi môžeme najpravdepodobnejšie stretnúť, je kostol.
Je snáď lepší spôsob, ako zamaskovať svoje zlo pred sebou samým rovnako ako pred druhými, ako byť duchovným alebo prijať akúkoľvek dobre viditeľnú podobu kresťana?
To ešte samozrejme neznamená, že náboženské pohnútky väčšiny ľudí v cirkvi sú falošné, ale nečestní ľudia majú sklony tiahnuť k zbožnosti práve pre pretvárku a úkryt, ktorý im toto prostredie môže poskytnúť.
Sebaklam a totálny nedostatok pokory je vždy zlom. Pre jednotlivca, skupinu, pre inštitúcie, cirkev aj spoločnosť. Keď sa nenaučíme byť pokornými, vlastné zlo nás úplne zničí.
Ježiš podľa podobenstva vyzdvihuje toho, kto pred Bohom žaluje sám na seba.
Človek, ktorý vie o svojej vine pred Bohom, nepácha zlo. Krivdu nepáchajú ľudia, ktorí pochybujú o svojej spravodlivosti, spytujú svoje vlastné pohnútky a robia si starosti, či nepodvádzajú sami seba.
Bezprávie v tomto svete páchajú ľudia, ktorí sa domnievajú, že sú bez hriechu, pretože nie sú schopní trpieť nepokojom, ktorý prináša dôkladná sebareflexia.
Je to zvláštne, ale práve vedomie vlastnej hriešnosti je tým jediným, čo zabraňuje, aby sa nám naše previnenia nevymkli z rúk. A hoci je toto vedomie často bolestivé, je zároveň veľkým požehnaním, pretože je spoľahlivou obranou pred tým, aby nás vlastné klamstvo a zlo ovládlo.
Modlitba je slobodný priestor na to, aby sme to, kým naozaj sme a o čo nám v živote ide, povedali len Bohu a sebe. To stačí. To nás môže motivovať, aby sme nepremýšľali o tom, že sme spravodlivejší, štedrejší a lepší ako mnohí ľudia okolo nás, na ktorých sa veru nechceme podobať, // ale o tom, ako a čo môžeme vo svojom vnútri, svedomí, myšlienkach, slovách a skutkoch pripraviť preto, aby sme sa podobali na Krista.
Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Prajem nám všetkým, aby sme po tejto milosti úprimne túžili. Všetko ostatné z nej vyplynie samé. Amen.
Láskavý náš Bože,
často sa nám padne ťažko modliť sa. Myslíme, že sú na to potrebné zvláštne výrazy, slová, ktoré neovládame. Pritom je množstvo príbehov v Tvojom slove iba o tom, aby sme k Tebe prichádzali s tým, čo prežívame, čo cítime, čo potrebujeme pomenovať, vysloviť.
Prosíme o zdravú pokoru – o schopnosť dávať jeden druhému priestor, o empatiu, slušnosť, úprimnosť a dôveru.
Vyznávame pred Tebou, že aj my sa správame farizejsky, keď sa snažíme predstierať najlepšie úmysly, a hovoriť alebo konať pritom veci, ktoré poškodzujú dobré meno našich blízkych, ktorí sú nám zverení v rodine, v práci alebo v susedstve.
Prosíme za ľudí, ktorí vo svete trpia nespravodlivosťou, hladom, vplyvom ničivých prírodných katastrof, vojen a násilia, za ľudí na Ukrajine, za tisíce ľudí, nakazených ebolou. Buď im Bože milostivý a dopraj nájsť konkrétnu pomoc. Amen.