Služby Božie — 11. nedeľa po Svätej Trojici (7. 8. 2016, Veľký kostol)
Text: Izaiáš 55, 8 – 11
Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. Lebo ako dážď a sneh padá z neba, a nevracia sa tam, ale napája zem, robí ju plodnou, úrodnou a dáva semeno rozsievačovi a jediacemu chlieb, tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.
Bratia a sestry.
Už v minulú nedeľu sme zdôraznili, že dnešná doba je hektická, plná dramatických udalostí, a či chceme alebo nie, musíme sa im venovať, zamýšľať sa nad nimi a zaujať k nim postoj. V týchto pohnutých časoch možno pozorovať, že trvalá dispozícia konať dobro, čestnosť, poctivosť a spravodlivosť, sa stále viac stávajú už iba pojmami z učebníc, či obyčajnou frázou, ktorou sa vplyvní a mocní snažia manipulovať davy svojich priaznivcov. Smutne pozorujeme, že hodnoty života sa merajú stále častejšie iba pomerom vkladov a výnosov, čo dám a čo z toho budem mať, jednoducho povedané, prežívame zložité obdobie morálnej a duchovnej deprivácie. Niekto povie: nič nové pod slnkom, tak tomu vždy bolo, je a bude.
Do istej miery možno s takýmto názorom súhlasiť, no v žiadnom prípade by nás to nemalo uspokojiť. Každý jeden z nás pozná veľmi dobre svoje zlé stránky, slabosti, nedokonalosť. Vieme, že sme hriešni, no toto konštatovanie samé o sebe nestačí, rovnako ako nestačí utešovať sa tým, že naša viera je dostačujúca, veď Boh nás predsa miluje a príjme nás takých akí sme. Takýto postoj je možné prirovnať k chôdzi po tenkom ľade. Každú chvíľu sa môže pod nami prelomiť. Nesmieme totiž zabúdať, že práve to nás často vedie k pasivite a k neochote niečo meniť, viac sa osobne angažovať. Koľkokrát sme už hľadeli na kríž nášho Spasiteľa a sľubovali, budem sa viac snažiť byť lepší, pomáhať, milovať svojich blížnych opravdivo, nie len slovom. Koľkokrát….
Pri tomto smutnom pohľade k nám stále hlasnejšie dolieha aj bolesť všetkých trpiacich ľudí, ktorí čakajú, že do ich biedy vstúpi niekto alebo niečo, čo im aspoň na chvíľu pomôže zahnať smútok, zmierniť utrpenie a pocit zúfalstva nad vlastným krížom, nad tou ťarchou života, ktorú nesú v ústrety túžobne očakávanému koncu, pretože v živote už nedokážu vidieť takmer nič pozitívne, nič, čo by ľudia nepokrivili svojou ľahostajnosťou a sebectvom a z dobrého tak spravili cestu do pekla ľudskej beznádeje. Chcú mať aspoň na chvíľočku v duši pokoj, chcú opäť veriť, že človek má v sebe úprimnú túžbu po skutočnej ľudskosti, po živote založenom na tolerancii, úcte a rešpekte voči životu iných. V tom bolestnom stone všetkých sklamaných, opustených a trpiacich ľudí cítiť intenzívnu túžbu ešte aspoň raz pocítiť teplo úprimného ľudského pohladenia a slov, ktoré vravia: „som tu pre teba, dnes i zajtra, vždy keď potrebuješ, aby som tu bol.“
Sami sme často zo seba sklamaní, pretože naše predsavzatia, dobré úmysly, naše sľuby byť lepšími, sa akosi stále častejšie dostávajú až na druhé miesto v množstve úloh a povinností, ktoré nás každodenne zamestnávajú a nútia nás prispôsobovať sa mašinérii dnešnej doby. Kariéra, biznis, politikárčenie, intrigy, zloba, závisť, nenávisť, nerešpektovanie slobody názorov, akoby neostávalo nič iné, len tu vymenovať celý obsiahly katalóg hriechov, ktoré nám neustále pripomínajú priepasť medzi ľudskými predsavzatiami, plánmi, ideálmi na jednej strane, a na druhej strane realitou, v ktorej žijeme.
Kázňové slová, ktoré sme pre dnešok vybrali, sú súčasťou podobného ľudského zápasu. Svätopisec, ktorý ich kedysi dávno zaznamenal, nimi vyjadril hlbokú, priam šokujúcu pravdu, avšak súčasne aj pozitívnu perspektívu. Ako v minulú nedeľu, aj dnešný kázňový text odráža ťažkú situáciu židovských exulantov v období babylonského zajatia. Ešte pred katastrofou zničenia Jeruzalema, chrámu a následnou stratou slobody, žili v presvedčení, že symboly ich viery, náboženský kult a svätyňa na tom najsvätejšom mieste, sú dostatočnou zárukou bezpečia a istoty.
Spoliehali sa na niečo, čo však, ako sa ukázalo neskôr, stálo na „hlinených nohách“. V rámci každodenne vykonávaného náboženského kultu v jeruzalemskom chráme sa pravidelne dopytovali na vôľu Hospodina, prinášali obete, aby dostáli orákulum s odpoveďou ako konať, ako žiť. Cítili sa v bezpečí. Avšak tak ako je tomu aj dnes, aj vtedy sa stále viac a viac vyprázdňovali tie skutočné hodnoty, prirodzený a úprimný vzťah človeka so svojim Stvoriteľom bol postupne nahradený náboženským formalizmom a tradíciou zaužívanými kultovými úkonmi. Radikálna zmena situácie bola len otázkou času. To sa napokon aj stalo. Izraeliti sa v nútenom exile, ďaleko od zasľúbenej zeme, bez viditeľných symbolov vlastnej náboženskej identity mali možnosť, a dodajme, aj museli vážne a sebakriticky sa zamyslieť nad príčinami tohto zlyhania a následnej katastrofy. Slová proroka napokon vyjadrujú tú geniálnu elementárnu skutočnosť, ktorá by mala vždy rezonovať v mysliach ľudí, ktorí svoj život zakladajú na viere, že svet a všetko, čo je súčasťou našej existencie, nie je len produktom slepej náhody, ale má od počiatku svoj cieľ.
Prorok píše slová, ktoré k prichádzajú od Hospodina: Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov –. Áno bratia a sestry. Boh bol, je a vždy ostane pre človeka v plnosti nepoznateľný. Tvorstvo nedokáže obsiahnuť svojho Stvoriteľa. Nech sa akokoľvek snažíme, vždy si viac, či menej vytvárame vlastných bohov, aj keď sa tomu snažíme dodať patričný lesk posvätnej nádhery a zbožnej atmosféry. Prorok to dokladá slovami: lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.
Tieto slová mali pripomenúť exulantom realitu. Jednoduchý a úprimný vzťah s Hospodinom, ktorý si vyžadoval plnú angažovanosť za Boha, za svojich blížnych, na ten postupne zabudli a skutočnú dôveru v Boha a každodenné hľadanie Božej vôle vo vzájomných vzťahoch nahradili za skostnatený tradicionalizmus kultu, ktorý viac oddeľoval ako zbližoval Boží ľud s Hospodinom. Niesol so sebou falošnú spokojnosť, sebaistotu a duchovnú pýchu. Povieme si, áno, keby sme boli my na ich mieste, konali by sme inak. My predsa vieme, aká je Božia vôľa, my už dnes poznáme odpovede na tieto otázky, my poznáme skutočnú pravdu. Je to však skutočne tak?
Ježišov kríž, omnoho neskôr ako zazneli a boli zapísané slová proroka Izaiáša, nám ukazuje v plnej nahote, že človek, vždy znovu a znovu upadá do omylu, že už pozná skutočný význam Božích slov, že jednoznačne rozumie Božej vôli, že pozná pravdu s veľkým „P“. Preto bol Ježiš vystavený najväčšej verejnej potupe, akú staroveký svet poznal, preto okoloidúci pritakali na poznámku: „Hľa, je prekliaty samotným Bohom a prijíma zaslúženú odplatu.“ Tak možno v Ježišovom kríži vidieť smutnú realitu neustáleho zamieňania Boha a Božej vôle za ľudské podanie, vždy a všade v úprimnej viere a s patričným náboženským pátosom. Tak sa Ježišov kríž stáva aj našim vlastným, aj my sme tam spolu s ním odsúdení, pretože aj my sa podieľame na jeho odsúdení a utrpení.
No predsa len, my dnes nemusíme znášať túto bolesť a potupu sami. Boh sám rieši túto situáciu, keď nás s Ježišom vedie až za kríž. Tam je perspektíva, tá úžasná budúcnosť pripravená všetkým verným, ktorí majú iba a len svoju vieru v Boha, ktorého síce v tejto časnosti nikdy nebudú môcť poznať a rozumieť mu v plnosti, no napriek tomu mu môžu ostať verní a dôverovať mu. Nie slepo, bezmyšlienkovite. K dôvere patria aj pochybnosti, stále prítomné otázky a myšlienky, ktoré nám nedajú spať, aj odvaha meniť to staré a prinášať tak do života niečo nové, čo zodpovedá stále prítomnej dynamike dejín, za ktorou je sám Boh. Prorok to dokladá slovami: tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.
Hospodinova vôľa sa vždy, za každých okolností v dejinách presadí. Skôr, či neskôr, aj napriek sústavne opakovaným chybám minulosti, aj napriek stálemu zlyhávaniu vo vzájomných zápasoch o tú našu vlastnú pravdu. Ak by sme sa toľko nebránili akceptovať zásadnú skutočnosť, že Boh je Boh a my len ľudia, ak by sme sa prestali báť jej dôsledkov, potom by sme sa naučili byť viac tolerantní, menej často a unáhlene by sme súdili a odsudzovali iných. Videli by sme omnoho zreteľnejšie, že naše ego má nad nami stále príliš veľkú moc, ktorá ničí nielen ostatných, ale i nás. Neodmietali by sme pripustiť, že v kritických hlasoch okolo nás môže zaznievať viac pravdy, ako v tej našej. Mali by sme viac odvahy meniť seba samých a zmeny žiadať aj od iných, v spoločnosti i v cirkvi.
Slová proroka sú však jasné. Božie slovo sa však nenavráti prázdne, vždy vykoná, čo má, to čo je skutočne Božou vôľou. Každý človek má možnosť pýtať sa na Božiu vôľu, má možnosť reflektovať vo svojom vlastnom živote realitu dneška, ale i skúsenosti minulých generácií, ktoré o poznanie Božej vôle zápasili. Žiaden kult, ani sväté sakrálne miesta, ani žiadne tradície, nech sú akokoľvek pompézne a úctyhodné, nedokážu nahradiť Boha, ani priviesť človeka do skutočného spoločenstva s Bohom. Len Boh sám to robí prostredníctvom každodenného života ľudského spoločenstva, pre ktoré sme boli všetci stvorení, vo vzájomnej láske, úcte a slušnosti jeden voči druhému.
Bratia a sestry. Pozorné načúvanie slovám proroka Izaiáša nás dokáže uchrániť od prílišnej sebaistoty a duchovnej pýchy. Umožňuje nám poznať Božiu vôľu práve v živote Ježiša Nazaretského. Nevolajme preto, že my sme iní, že by sme sa zachovali inak. Je čas činiť pokánie, obrátiť svoju myseľ k Bohu, k slovám starovekého svätopisca. Je čas, hľadať a stretávať Ježiša Krista tam, kde sa nám nedarí preniknúť pre všetky ušľachtilé a výsostne dôležité povinnosti, funkcie a poslania, ktorými sme sa sami zaťažili a izolovali od skutočného života, jeho zmyslu a konečného cieľa.
Nájdime odvahu zmeniť sa. Nehľadajme už viac výhovorky, neskrývajme sa za pokryteckú argumentáciu, prečo sa nás to netýka. Boh nám k tomu dáva priestor, dáva nám aj čas, svoju milosť a svoju lásku, ako včera, tak i dnes. Ponúka nám to pravé spoločenstvo. Tak neváhajme a nasledujme spoločne Božie pozvanie do života. Nie ako hluché a slepé stádo, ale ako slobodní ľudia, Božie deti. Ty brat, sestra, i ja, každý sám za seba a predsa ako spoločenstvo pútnikov kráčajúcich spoločne s Abrahámom, v ústrety Bohu, do zasľúbenej zeme Božieho kráľovstva. Je najvyšší čas. Amen.