Služby Božie — 12. nedeľa (kajúca) po Svätej Trojici (3. 9. 2017, Veľký kostol)
Text: G 5, 1 – 6.13 – 14
Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva. Ja, Pavol, vám hovorím, že ak sa dávate obrezať, Kristus vám nič neprospeje. A znova dosvedčujem každému obrezanému, že je povinný zachovávať celý zákon. Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo zákona, ste úplne odlúčení od Krista; vypadli ste z milosti. Lebo my Duchom z viery očakávame nádej zo spravodlivosti. Veď v Kristovi Ježišovi ani obriezka, ani neobriezka nerozhoduje, ale viera činná pomocou lásky.
Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia. Len aby sloboda nebola zámienkou pre telesnosť, ale navzájom si slúžte v láske. Lebo celý zákon je zhrnutý v jednom príkaze, a to: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!
Bratia a sestry.
Väčšina z nás veľmi dobre pozná situáciu pri výchove detí, keď napriek neustálym upozorneniam na neprístojnosť istého druhu správania, dieťa opakovane robí to, čo nemá, dokonca aj vtedy, keď už samo zistilo, že mu to prináša iba samé nepríjemnosti. Je to prirodzený proces výchovy detí, v rámci ktorého treba mať veľa trpezlivosti, lásky a predovšetkým schopnosť akceptovať skutočnosť, že námaha bude ocenená až neskôr, keď z dieťaťa vyrastie dospelý človek, pripravený žiť zmysluplný a zodpovedný život.
Je však zarážajúce, že keď sa raz z detí stanú dospelí ľudia, často a opäť sa dopúšťajú rovnakých chýb ako tí, ktorí tu boli pred nimi. Možnosť ponaučiť sa z histórie, tá akoby bola vytrvalo obchádzaná. Z toho vyplýva jedno a zásadné: Vychovávať treba nielen deti, no aj samých seba, a to po celý život. Nikdy by sme nemali hovoriť: „Už máme dosť.“ Naopak, mali by sme byť pripravení na nové výzvy, nové poznatky, a v zmenách, ku ktorým vo svete vždy z času na čas dochádza, by sme sa mali hľadať novú nádej pre tento svet a život v ňom, skôr ako sa pred nimi uzatvoríme do vlastnej minulosti a spomienok na tie staré, zdanlivo dobré časy.
V podobnej situácii takéhoto výchovného procesu sa neraz ocitol aj apoštol Pavol, keď zvestoval evanjelium „pohanom“, teda Nežidom ďaleko od svojho domova, avšak vždy v pevnej viere, že ho vedie sám Pán, ktorý mu dáva v tejto činnosti silu a vytrvalosť. Neraz musel riešiť zložité problémy, ktoré vyplynuli z nepochopenia evanjelia, ktoré zvestoval, či z neschopnosti odpútať sa od predošlého spôsobu života, ktorý bol diametrálne odlišný od jeho vlastného života, založenom na viere v jediného Boha.
Práve o takejto situácii sme čítali aj v našom kázňovom texte. Tento list je pre nás cenným svedectvom zápasu evanjelia o svoje miesto a identitu v nežidovskom prostredí, do ktorého patrila aj oblasť starovekej maloázijskej Galácie. Boh koná v Ježišovi Kristovi dielo spásy pre celý svet, pre všetkých ľudí. „Ak budete vo mňa veriť, pravda vás vyslobodí“, povedal Ježiš svojim židovským súkmeňovcom, ktorí v neho uverili, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu. V čítanom starozmluvnom texte zase zazneli slová proroka Izaiáša, ktorý zvestoval Božie zasľúbenie, že aj cudzinci, ktorí uveria v jediného Boha a budú žiť v súlade s Božou vôľou, budú privedení do spoločenstva s Hospodinom.
Evanjelium Ježiša Krista zasiahlo do celého vtedajšieho sveta. Tým sa však nezrušila kontinuita medzi Izraelom a prvými skupinami veriacich v Ježiša ako Krista nežidovského pôvodu, naopak, bolo treba na ňu neustále upozorňovať. Evanjelium je pevne zakorenené vo viere Božieho ľudu Izraela a je naplnením zasľúbení, ktoré Izrael od Boha dostal. Pavol na základe zjavenia vzkrieseného Krista pochopil a porozumel zmyslu Ježišovej smrti ako obeti zmierenia, prostredníctvom ktorej sa aj národy dostávajú do Božej milosti a stávajú sa súčasťou večnej zmluvy, ktorú Hospodin uzavrel s Izraelom. To všetko sa apoštol Pavol snažil vštepiť galatským kresťanom do ich myslí a sŕdc, keď im zvestoval evanjelium.
Po nádejnom začiatku však prichádzajú ťažkosti. Židovské komunity v Galácii, súčasťou ktorých boli aj nežidovskí sympatizanti so židovskou vierou a spôsobom života, ktorých teraz Pavol získal pre evanjelium, boli vystavené zvyšujúcemu sa tlaku zo strany väčšinového nežidovského obyvateľstva tejto rímskej provincie. Dôvodom bolo, že títo nežidovskí veriaci si už neplnili svoje náboženské povinnosti voči domácim bohom. Predtým ako prijali evanjelium navštevovali synagógy, no súčasne pokračovali, aj keď často iba formálne, v dodržiavaní zaužívaných náboženských tradícií, ktoré boli pre každú provinciu Rímskej ríše dôležité, aby bola zachovaná priazeň „bohov“. Musíme si uvedomiť, že v stávke bola lojalita voči politickému usporiadaniu. Status quo vtedajšieho sveta bolo treba dodržiavať, inak sa človek vystavoval riziku vážnych problémov. Z hľadiska evanjelia by však pokračovanie v takomto spôsobe života znamenalo návrat k modloslužbe, a tej sa bolo treba vyhnúť.
Tento tlak a s ním spojené potenciálne problémy sa prenášali rovnako aj na predstavených synagóg, ktorí mohli byť braní na zodpovednosť za tento zmätok. Východisko sa preto ponúkalo práve v plnej konverzii k židovstvu, čím by sa niekdajší pohania pred týmto tlakom uchránili. Navyše, zdalo sa to úplne prirodzené, pretože viera v Ježiša ako Krista bola v danom období vnímaná stále ako pevná súčasť judaizmu. Pre mnohých nežidovských veriacich to bolo dokonca aj lákavé, chceli mať vo veci jasno a nebyť vystavení potenciálnym problémom nielen od domácich, ale aj od politickej vrchnosti. Viacerí z Galaťanov boli preto pripravení urobiť krok navyše a konvertovať k židovstvu. Neuvedomovali si, že by tým devalvovali Božiu obeť v Ježišovi Kristovi, ktorou získali pred Bohom rovnaké postavenie ako Izrael. Boli totiž Bohom uznaní za spravodlivých práve v Ježišovi Kristovi, ako Abrahámovo potomstvo z národov. Božie dielo v Ježišovi Kristovi presvedčilo Pavla o tom, že posledný vek už začal a preto pohania už nemusia a ani nesmú brať na seba jarmo zákona, pretože Kristova obeť pripravila pre nich túto jedinečnú cestu k spáse a to všetko v súlade s Božími zasľúbeniami danými Izraelu. Ako sme to počuli v proroctve proroka Izaiáša, na konci vekov sa pred Hospodinom zhromaždia Židia a s nimi aj ostatné národy a všetci spoločne vyznajú vieru v jediného Boha, ktorému patrí moc a sláva na veky.
Iba ak vezmeme do úvahy všetky tieto okolnosti a súvislosti, iba potom dokážeme plne porozumieť apoštolovej zvesti, no rovnako aj správaniu galatských kresťanov. Pavol si uvedomoval, že je jeho povinnosťou brániť evanjelium, ktorého základom je Božie dielo v Ježišovi Kristovi. Ono neruší zákon, ale ho napĺňa. Zákon je stále platný a dôležitý, avšak nielen tým, že poukazuje na neschopnosť človeka v plnom rozsahu plniť Božiu vôľu, ale predovšetkým tým, že mu ukazuje na samotné jadro Božej vôle, dve tabule zákona zhrnuté v prikázaní lásky k Bohu a blížnym. Práve toto vyjadruje zásadným spôsobom Ježišov kríž. Veľkonočná udalosť vzkriesenia potvrdila, že Boh sám koná v prospech človeka a ponúka mu zo svojej milosti perspektívu – skutočný život založený na viere činnej v skutkoch lásky, ktorá robí človeka pred Bohom spravodlivým.
Nám dnes slúži zvesť tohto listu ako trvalá výstraha pred opakovaním rovnakých alebo podobných chýb. Náš život je prirodzene v mnohom odlišný ako bol život galatských kresťanov. Žijeme v modernej dobe, ktorá má svoje špecifiká, má svoje vymoženosti, ale zároveň aj úskalia a nebezpečenstvá. Ak si človek nedá pozor, ľahko sa stratí a hrozí mu záhuba. Denne sme vystavení pokušeniu dopĺňať Božiu vôľu vlastným podaním, nárokovať si na Boha, akoby to bol iba náš Boh. Často zneužívame Boží dar reči, tým, že si prispôsobujeme Božie slovo, ako sa nám to hodí. Často tými istými ústami dobrorečíme Bohu a zároveň odsudzujeme iných ľudí, bez ohľadu na všetky odlišnosti, vždy a stále rovnako Božie deti ako sme aj my.
Bratia a sestry. Je pravda, že v mnohom stále zlyhávame. Pokorne si to treba priznať a pokúsiť sa to napraviť. Boh nám k tomu dáva stále príležitosť. Čo je však dôležité, nikdy, za žiadnych okolností nesmieme zabúdať na to, že Boh stále koná v tomto svete. Mení to staré na nové, dokáže prekvapiť, konfrontuje nás s našimi názormi, predsudkami, našou vlastnou tradíciou, s tým všetkým, čo je už často ustrnuté, bez životodarnej energie, čo by inak odumrelo, so všetkým, čo nás tak veľmi ruší v tom našom zdanlivo pokojnom svete vykonštruovanom mytológiami a stále prítomnými zvyškami pohanských náboženstiev. Konfrontuje naše kresťanstvo zoči voči utečeneckej kríze, nášmu vzťahu k menšinám, geopolitickým i klimatickým zmenám, všetkým, čím tento svet žije. Tým nás však predovšetkým povoláva k ľudskosti, ku ktorej nás všetkých stvoril, nie aby sme sa nenávideli, preklínali a zabíjali, ale aby sme spoločne zdieľali tento Boží svet zodpovedne a v prospech všetkých, s rovnakými právami pre každého.
Nezabúdajme, že Kristus nás oslobodil k slobode, aby sme sa stali novým stvorením. Núti nás to uvedomiť si a prijať zodpovednosť za všetko, čo konáme, čo hovoríme, ako sa k sebe správame, za naše myšlienky i činy, za to, či dokážeme dávať alebo iba brať, za to, či dokážeme milovať alebo iba nenávidieť, či chceme k sebe hľadať cestu alebo sa naďalej od seba vzďaľovať. Kresťana nemá zaujímať iba vertikála, ale aj horizontála života. Nezabúdajme, že nadovšetko dôležitá je práve viera, činná v skutkoch lásky. To je Ježišov odkaz pre dnešok.
Položme si preto otázku: sme ešte schopní príkladom vlastného života potvrdiť relevantnosť takejto viery? Sekulárny svet nás často právom obviňuje a vyčíta nám, že sme pokryteckí. Vyčíta nám, že radi vravíme o vzájomnej láske, ale bez problémov sa ohovárame, obviňujeme a hašteríme pre maličkosti. Chýba nám tolerancia, vzájomná úcta a často aj elementárna slušnosť. Oni nie sú lepší, povieme si, ale my, bratia a sestry, my máme byť lepší. Sme totiž kresťania.
Pýtajme sa preto ďalej: či aj v kresťanských cirkvách nedochádza k formalizmu a k pokrytectvu, alebo k zdôrazňovaniu toho, čo je a má ostať druhoradé, na úkor toho, čo je najdôležitejšie, to znamená samotnej kvality života v súlade s Božou vôľou? Či aj my príliš často nesúdime iných a hľadáme „triesku“ v ich očiach namiesto toho, aby sme vytiahli „brvno“ z vlastných očí a snažili sa o vzájomné porozumenie? Či aj my nie sme často hluchí a slepí voči Božej vôli v tomto svete? Často sa tak deje práve pod záštitou náboženského presvedčenia, že Boh patrí len istej skupine ľudí, jednému náboženstvu, zabúdajúc na to, že tento postoj človeka dostáva do pozície tých, ktorí budú sami súdení.
Bratia a sestry, dnešná zvesť je o motivácii zvoliť si život, v dôvere v Boha, ktorá pomáha premáhať strach, pesimizmus a beznádej. Podľa toho bude vidno, že dokážeme správne rozumieť Božiemu evanjeliu, a preto aj blížnym. Nebuďme preto pasívni, ale žime v láske, ktorá dokáže niesť bremená tých druhých, radovať sa úprimne s radujúcimi a plakať s tými, čo smútia. A napokon, zachovajme až do konca pevnú nádej, že Boh vždy bol, je a zostane s nami a raz nás privedie k sebe do svojho kráľovstva. Iba tak sa spojí horizontála nášho života s jeho vertikálou a spolu vytvoria kríž, ktorý je nie len symbolom kresťanstva, ale je jeho skutočným naplnením. Amen.