Kázeň na 12. nedeľu po sv. Trojici, 7.9.2014

Anna Polcková
Text: Marek 7,31-37
Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia. Tu priviedli k Nemu hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa! I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne. I prikázal im (Ježiš), aby nikomu nehovorili; ale čím viac im prikazoval, tým viac to rozhlasovali. A náramne žasli hovoriac: Všetko dobre učinil; aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.

Bratia a sestry,
úvod kantáty, vychádzajúcej aj z tohto evanjeliového textu konštatuje bolesť a chaos. „Geist und Seele wird verwirret“, Duch a duša sú zmätené.
Napriek neuveriteľným možnostiam, ktoré sa nám každodenne núkajú, napriek rozvoju vedy, techniky a stále viac dostupným výsledkom tohto rozvoja nás zasahuje neistota a strach.
Tlak na výkon a ohrozenie, že hodnotu máme len vtedy, keď nárokom vyhovieme, nás na jednej strane núti byť v strehu, všetko si vypočuť a hovoriť, na druhej strane nás však robí hluchými a nemými v situáciách, ktoré sú pre náš život, pre naše vzťahy určujúce, zásadné.
Voči zázraku uzdravenia hluchonemého človeka nás vlastný vnútorný zmätok môže robiť skeptickými. Ale ak mu porozumieme ako udalosti, ktorá sa v stále nových variáciách, obmenách deje aj dnes a aj s nami, môže pre nás znamenať dôvod k úžasu a oslave.
Príbeh hovorí o človeku, ktorý sa ocitá v izolácii. Poškodenie, alebo úplná strata schopnosti komunikovať a počuť ho vrhá do presne vymedzeného priestoru, v ktorom stráca istotu, hodnotu, dôstojnosť.
Zo spoločnosti ho vylučuje jeho nedôvera a strach, že mu dá niekto najavo, že je na príťaž – a tiež obava ľudí v okolí, že sa s ním nebudú vedieť dorozumieť a že by mu svojou akčnosťou mohli viac ublížiť ako pomôcť.
A tak vznikajú bariéry, hranice nepochopení nielen medzi zdravými a chorými, ale aj medzi bohatými a chudobnými, starými a mladými, rodičmi a deťmi, mužmi a ženami, // lebo ani jedni ani druhí nemajú odvahu riskovať nadviazanie kontaktu, v ktorom by nemuseli uspieť.
Preto je dobré počuť príbehy uzdravenia – ako príbehy nádeje, že existuje aj niečo, čo nemusíme vyskúmať, pomenovať a zorganizovať my sami, že nad všetkými našimi veľkodušnými plánmi – alebo rezignáciami je Boh. Nenecháva náš život a náš svet v zmätku, ale stále tvorí NOVÉ! Zasahuje. Prichádza vo svojom Synovi a mení osudy ľudí, ktorí by sa to nikdy neodvážili očakávať.
Príbeh uzdravenia je teda pozvaním k viere, ktorá má moc postaviť človeka k novým možnostiam a perspektívam.

A.) Hneď v úvode sa dozvedáme o tom, že hluchonemého človeka k Ježišovi priviedli. Boli to ľudia, o ktorých sa z evanjelia nedozvedáme vôbec nič, hoci bola práve ich snaha predpokladom úspechu!
Voči biede známeho, priateľa, či príbuzného, neostali ľahostajní. // Privádzajú Ho k Ježišovi a očakávajú pomoc. Preto, aby sa bariéra medzi samostatnými a odkázanými na pomoc zrútila, niečo robia! Keď blízkemu nevedia pomôcť sami, hľadajú iné možnosti. Keď sa dopočujú o Ježišovi, ktorý vzbudzuje toľké nádeje, neváhajú a využijú príležitosť. To je VIERA!
Už tento prvý krok je pre nás zrkadlom. Ako vnímame situácie, v ktorých nás trápenie iných vystaví bezmocnosti a ukáže nám, že je naša inteligencia, invencia a dobrá vôľa prikrátka? Ako sa s takýmto pocitom vyrovnávame? Ako to riešime? Zabudneme? Vzdialime sa? Rezignujeme?
Evanjelium nám dáva pozitívny príklad. Predstavuje ľudí, ktorí organizačnú zdatnosť využijú v prospech iného a nasadia – zmenežujú všetko, aby urobili všetko, čo sa z ich strany urobiť dá.

Pán Boh sa, bratia a sestry,
teší z takýchto ľudí! Teší sa z ľudí, ktorí od Neho očakávajú veľké veci! Teší sa z každého, kto svoju vieru dokáže prejaviť celkom prakticky, kto ju neobmedzuje na kostol, na spoločenstvo ľudí, ktorí veria, ale dokážu ju v reálnom živote.

B.) Ježiš vzal hluchonemého do ústrania. Vytvára možnosť pre dôverné, osobné stretnutie.
Už tento moment by mohol byť aj pre nás, ľudí presýtených podnetmi všetkého druhu, uzdravujúcim momentom. Nedá sa zaručiť, že to bude zážitok príjemný… Samota a ticho v nás môžu otvoriť konflikty, zmätky, ktoré sme jednoducho vytesnili, a tvárili sme sa, že neexistujú, že sa vlastne nič nedeje.
Práve choroby, zranenia a ak sa odvážime – aj cielené ústupy z rytmu každodennosti, v ktorej sme sa naučili fungovať, pre nás môžu veľmi veľa znamenať. Núkajú možnosť zamyslieť sa nad sebou samým: ´Kto som? Čo znamenám, prinášam pre svojich najbližších? Načo sa snažím? ´
Najdôležitejšie rozhodnutia, riešenia a inšpirácie, nevznikajú, bratia a sestry tam, kde sú davy. Dejú sa v samote, pokoji. V samote, ktorá nie je osamelosťou, ale vzácnym stretnutím so samým sebou. Tam, kde sa odvážim neutiecť pred hlasom Božím, hlasom svojho svedomia, hlasom ľudí, ktorí ma mali alebo majú radi len preto, že som to JA, zažijem zázrak.
Hudba, ktorú dnes na službách Božích počúvame, nám takýto priestor stretnutia s Bohom a so samým sebou ponúka. K skutočnému umeniu sa totiž nikdy nehrnú masy. Snáď aj preto má stále obrovskú moc pôsobiť v nás zmeny. Len tým, že vyjadrí radosť aj strach, pomôže odhaliť to, čo sme sami v sebe dobre ukryli. Má moc dopriať nám chvíľu pre seba a možnosť otvoriť svoje zmysly iba Bohu.

C.) To, AKO Ježiš uzdravuje, nás môže prekvapiť, alebo vyrušiť. Do uší – teda na postihnuté miesta vkladá ruky – a slinou sa mu dotkne jazyka.
Komunikuje tak, ako hluchonemý rozumie.
Nehovorí a nepočuje, ale vidí a cíti, preto sa mu Ježiš približuje spôsobom, ktorý dokáže vnímať.
Ježiš sa zaujíma aj o naše boľavé miesta, náš chaos, stres, náš nepokoj. Objavuje sa pri nás tam, kde sme zastali, kde sme zanevreli, zdrsneli. Vie, že vnútorné zranenia nás môžu znecitlivieť, urobiť slepými, hluchými aj voči pomoci, no aj z týchto trpkých skúseností nás môže uzdraviť.
Hluchonemý teraz vie: Boh je tu pre mňa. Nezabudol. Som pre Neho dôležitý. Neprehliadol ma.

D.) Až potom povie Ježiš krátku kázeň,
jediné slovo – Efata, to znamená: otvor sa! Evanjelista ho zapísal v aramejčine, v reči, ktorou Ježiš hovoril, nepreložil ho do gréčtiny.
Bolo to dôležité slovo. Zaznelo v správny čas na správnom mieste. Zaznelo, keď zmĺkli všetky náreky aj všetky nádeje.
Toto slovo prinieslo účinok – uzdravenie, postihnutému človeku zmenilo celý život. Darovalo mu nový, zdravý vzťah – k sebe samému, k ľuďom i Bohu.

Bratia a sestry,
Ježiš hovorí ´Efata´ – ´otvor sa´ dodnes: ku všetkým, ktorí ohluchli a otupeli vo svojich vzťahoch, stali sa hluchými pre potreby ľudí v tesnej blízkosti, pre Božie slovo, pre pravdu.
Ježiš hovorí ´Efata´ všetkým, ktorí onemeli, stali sa skúpymi na dobré slovo, chladnými a skrytými v anonymite, len aby sa nemuseli nikoho zastať, nič povedať, nič urobiť.
V izolácii je ľuďom niekedy dobre! Uzatvárajú sa v nej do sebaľútosti – alebo do skupín, kde uznávajú a vyznávajú rovnaké spôsoby správania, zbožnosti a nedajú sa znepokojovať výzvami, ktoré by nad ich pohodlie, zdravie alebo ich spokojnosť postavilo otáznik.
Je možné, že aj Ježišove slová znejú naprázdno, človek ich neprijme, lebo by sa musel k niektorým veciam, okolnostiam a možno aj ľuďom postaviť inak. Musel by čosi meniť, prispôsobovať sa. Ak sa k tomu neodhodlá, ostáva v obmedzení. Nie preto, že je to jeho údel, ale preto, že sa tak rozhodol.

E.) Ježiš zakazuje hovoriť o zázraku na verejnosti. Odmieta imidž zázračného uzdravovateľa. Vie, že znameniami, slovami, ktorými zjavuje Božiu moc vyprovokuje hnev a násilie tých, ktorí Ho budú chcieť odstrániť. Ale aj túto cestu utrpenia a kríža príjme. Počíta totiž s tým, že bude viesť ešte ďalej – k novému životu, k novému prístupu k Bohu a Jeho večnosti.
O tom, že to nie je lacná útecha pre budúcnosť po smrti, svedčí fakt, že stále prichádza s uzdravujúcim slovom, dotykom a gestom človeka, ktorý Mu rozumie
a napodobňuje Ho.
Prichádza v človeku, ktorý si vie nájsť čas a prejaviť záujem o toho, ktorý si sám pomôcť nedokáže. Vie pristúpiť k osamelému, ubitému a zranenému tak, aby ho nezranil, ale mu dal najavo obyčajnú ľudskú blízkosť. Aj vtedy, ak sa mu nedarí. Aj vtedy, ak celkom zlyhal. Aj vtedy, ak na neho veľa ľudí zabudlo.

Malé gestá, pár slov a krátka návšteva tých, ktorí potrebujú uzdravenie rozličného druhu v chorobe, osamelosti, v strese a zhone je viac ako súcit.
A aj to málo prináša závan víťazstva nad tým, čo človeka ochromuje, likviduje a deptá. Pán Boh nás oslovuje, inšpiruje a posiela, aby sme Jeho slovo vedeli pretlmočiť do podoby, z ktorej budú mať ľudia okolo úžitok, radosť, lebo v ňom pocítia milosť a pokoj: uzdravujúce požehnanie.
Amen.

Bože náš,
ďakujeme za Tvoju nekonečnú trpezlivosť. Za ochotu tvoriť v nás – aj pre nás stále nové podmienky, nový začiatok, povzbudiť nás k víziám, ktoré by sme sa neodvážili tvoriť.
Ďakujeme za každé uzdravenie toho, čo sme my urobili chorým, za odpustenie, za odvahu pozrieť sa na pôvod našich problémov a zlyhaní.
Ďakujeme za človeka, vďaka ktorému sme dokázali počuť, hovoriť a vnímať viac, za všetko dobré, čo do nás bez podmienok a bez zásluh vložili naši rodičia, starí rodičia, krstní rodičia.
Buď nám nablízku, Bože, aby nás žiadny zmätok neochromil natoľko, že Ťa prestaneme hľadať.
Prosíme o silu uniesť kríž, ktorý je logickým dôsledkom každého zázraku uzdravenia.
Nauč nás pokore, aby sme prijali, že cesta k dokonalosti a spáse stojí vždy aj obete a veľa, veľa lásky, ktorá nemusí byť opätovaná hneď.
Tebe, Pane, ďakujeme za dar hudby, za jej tvorcov a interprétov, za vieru našich hostí, že ich práca má zmysel, lebo sa podieľa na moci Tvojich zázrakov. Amen.

Prorok Izaiáš píše:
“V ten deň začujú hluchí slová knihy, z mrákavy a tmy rozhliadnu sa oči slepých. Zúbožení budú mať viac radosti v Hospodina a chudobní ľudia budú jasať nad svätým Izraela. Lebo nebude viac ukrutníka, zahynie vysmievač a vyťatí budú všetci, ktorí stroja neprávosť…”

Bratia a sestry,
prorokova vízia je odvážna. Natoľko, že sa jej zdráhame uveriť. Pohrúžili sme sa do neradostnej reality, jej pochybností a zmätkov, že z nich zabudli veriť v dobrú budúcnosť. Sú perspektívy, vízie a sny, ktoré sa nemôžu uskutočniť len preto, že si netrúfneme dôverovať im.
Ale Boh je blízko. V slove, hudbe, tichu aj modlitbe koná svoje uzdravujúce dielo. Očakáva len to, že Ho necháme pôsobiť a dovolíme si žasnúť.
Kantátu Johanna Sebastiana Bacha „Geist und Seele wird verwirret“ / „Duch i duša sú zmätené“ / uvedie umelecký súbor Solamente naturali pod vedením Miloša Valenta.
SB začíname v mene trojjediného Boha:
Otca, Syna i Ducha Svätého.

Dnešné SB sa skončili.
Ďakujeme všetkým bratom a sestrám, ktorí ich pripravili, hlavne našim hosťom – umeleckému súboru Solamente naturali.
Nech je v nás / oslava všemohúceho Boha a Jeho uzdravení / príležitosťou k radosti a úprimnej živej, tvorivej VIERE. Bude viesť k zázrakom obyčajných dní.
Podajme si ruky…