Služby Božie — 13. nedeľa po Svätej Trojici (30. 8. 2015, Veľký kostol)
Text: 1 M 50, 15 – 21
Keď Jozefovi bratia videli, že im otec umrel, povedali: Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí nám všetko zlo, ktoré sme mu vykonali. Preto odkázali Jozefovi: Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť, prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Jozef plakal, keď mu to hovorili. Potom jeho bratia pristúpili, padli pred ním a povedali: Hľa, sme tvojimi sluhami. Ale Jozef im odpovedal: Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval nažive. Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Tak ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi.
Bratia a sestry.
Tragické udalosti uplynulého týždňa, 71 utečencov, vrátane štyroch detí, ktorí prišli o život udusením v nákladnom priestore dodávky v susednom Rakúsku, násilná smrť dvoch pracovníkov regionálnej televízie v americkom štáte Virgínia, doslova v priamom prenose, no rovnako aj množstvo ďalších prípadov, ktorých príčinou je nenávisť, zlosť a konflikty v medziľudských vzťahoch, to všetko nás konfrontuje s otázkou, ako je to v skutočnosti s našou ľudskosťou. Núti nás to zamyslieť sa vážne aj nad našim kresťanstvom, nad spôsobom, akým ho praktizujeme. Na pozadí týchto tragédií vidno až príliš zreteľne, ako sa o Bohu ľahko hovorí, no ako ťažké je podľa Božej vôle aj žiť, a to zvlášť vo vzťahu k ostatným ľuďom.
Kdesi na samom začiatku príčin tohto neutešeného stavu je iluzórna predstava človeka, že mu na tomto svete čosi absolútne patrí, že má výhradné vlastnícke právo na túto zem, krajinu, či čokoľvek iné. S tým súvisí neochota deliť sa o to s inými, neochota priznať si, že nie sme vlastníkom ničoho a nič si z tohto sveta so sebou neodnesieme. Aj samotný život, aj ten je človeku darovaný. Je to Boží dar, ktorý nás zaväzuje k tomu, aby sme sa starali o túto zem a delili sa o životný priestor s ostatnými a týmto spôsobom sa učili žiť ako bytosti stvorené na Boží obraz, schopné a ochotné dôverovať a ak je treba, aj odpúšťať. Iba tak sa Božia láska môže pretransformovať do našich vzájomných vzťahov, ktoré stále viac trpia na nedostatok tohto elementárneho princípu a zdroja života v tomto svete.
Biblický príbeh, z ktorého sme čítali dnešný kázňový text nám opisuje, aká veľká vie byť ľudská láska, ktorá je formovaná Božou láskou. Taká láska nie je iba výrazom ľudskej sentimentality alebo slabosti. Naopak, poukazuje na to, kam skutočne patríme. Patríme predsa Bohu. Kto dokáže rozdávať lásku, vie byť aj milosrdný a vie i odpúšťať. Taký človek dáva priestor životu, umožňuje, aby sa rozvíjal. Prečo? Pretože si uvedomuje, že sám je závislý od lásky druhých a predovšetkým, že je úplne závislý na Bohu a Jeho milosrdenstve. Boh je láska a kto miluje Boha, ten miluje aj svojho blížneho. A práve o to má ísť v živote každého z nás.
Jozef, o ktorom sme čítali poznal význam a hodnotu milosrdenstva. Dokázal odpustiť svojim bratom to, čo sa na prvý pohľad zdalo nemožné. Takéto a podobné príbehy sa dobre čítajú aj počúvajú, ale ak si predstavíme seba na Jozefovom mieste, je to už horšie. Položme si otázku. Dokázali by sme odpustiť? Je nesmierne ťažké dokázať sa zachovať v podobných životných situáciách tak, ako to od nás žiada Boží zákon, ale aj evanjelium. A predsa sa o to máme snažiť. Aj Jozefov životný príbeh, ktorý určite všetci veľmi dobre poznáme, nám môže pomôcť v tejto našej snahe. Ak vezmeme do úvahy všetko, čo Jozef prežil, čo mu spôsobila žiarlivosť vlastných súrodencov, neprekvapilo by nás, keby to z neho urobilo tvrdého, bezcitného a nemilosrdného človeka. No nestalo sa tak. Veď Jozef celý svoj život prežil pod Božím vedením, nereptal proti nemu, naopak, rešpektoval ho ako jediného Pána svojho života, dôveroval mu v každej situácii, v ktorej sa ocitol. Isto si uvedomil, že on sám mal podiel na tom, čo sa mu prihodilo, pretože k svojim bratom nebol vždy taký, ako by sa patrilo a zneužíval náklonnosť svojho otca. Na druhej strane, jeho bratia sú pravým opakom. Aj potom, ako im Jozef odpustil a preukázal im milosrdenstvo, stále sa chovajú nedôverčivo. Čítali sme totiž, že keď zomrel ich otec Jákob, začali sa báť o svoje životy. Mysleli si, že Jozef sa im odplatí za všetko, čo mu spôsobili. Bolo by to vlastne úplne prirodzené a v súlade s vtedajším právnym poriadkom, ktorý sa praktizoval v krajinách orientu, to známe „oko za oko, zub za zub“.
Z hľadiska ľudského uvažovania je to nepochopiteľné. Veď ak niekto spáchal zlo, treba mu odplatiť rovnako. Ale položme si otázku, kedy by sa to potom skončilo? Vieme totiž, že zlo plodí iba ďalšie zlo, nenávisť ďalšiu nenávisť a denne sme toho svedkami. Počúvame o tom v rádiu, pozeráme sa na to v televízii, čítame o tom. Ľudská vynaliezavosť v ubližovaní akoby nemala hraníc. Dôsledky toho sa potom často prenášajú z generácie na generáciu, v túžbe pomstiť sa a tým odčiniť napáchané zlo a neprávosť. Akoby sa každodenný život vo svete stával pomaly, ale isto, iba čiernou kronikou. Samozrejme ľahko sa hovorí o odpúšťaní, pokiaľ nám niekto neublížil. Dokážeme ešte odpustiť a byť milosrdní voči našim najbližším, možno aj priateľom, pokiaľ nám títo ublížili. Ale odpustiť ostatným, to je už omnoho ťažšie. A to aj napriek tomu, že sa o to každodenne modlíme v modlitbe Pánovej.
Predsa len musí byť z takejto situácie východisko. Keď sa Jozefovi bratia začali obávať, že sa im Jozef odplatí, odvolali sa na otcove posledné slová, ktoré vyslovil pred smrťou. Bol to síce nepísaný, ale platný zákon a tradícia v období, v ktorom patriarchovia žili. Otcovu poslednú vôľu mali jeho potomkovia dodržať a splniť. Bratia sa dovolávali milosrdenstva u Jozefa, a to až trojnásobne. Najprv sa dvakrát odvolali na slová svojho otca, potom aj na Boha. Boli dokonca ochotní stať sa otrokmi svojho brata, z čoho vidieť, že ich strach o vlastný život musel byť veľký. Ale veľká bola aj ich nedôvera voči bratovi. Tento im však odpovedal prekvapujúco, ale práve tak, ako má odpovedať človek, ktorý žije svoj život pod Božím vedením a hľadí naň zo širšej perspektívy.
Tu sa nám, bratia a sestry, ponúka východisko. Nie človek má súdiť svojich blížnych, ale Boh bude súdiť každého a všetko. Je tu zjavný eschatologický pohľad na konečné naplnenie dejín spásy. Jozef do poslednej chvíle svojho života vyjadroval svoju plnú vieru a dôveru v Boha, nezapochyboval o tom, že jeho život je vedený Bohom a že aj cez ťažké chvíle a osobné utrpenie formuje Boh jeho život. To všetko mu umožnilo nazrieť do svojho vnútra, uvedomiť si vlastné chyby a neprávosti, no súčasne aj vidieť skutočný zmysel života – dať životu vždy novú príležitosť, podporovať ho a snažiť sa ho posvätiť úprimnou snahou žiť podľa Božej vôle.
Jozef odpovedal: nebojte sa! Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné: totiž, aby mnohých ľudí zachoval na žive. Jozefova odpoveď bratom skrýva v sebe hlbokú múdrosť a pravdu, ktorá sa napokon naplnila práve v živote a diele nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Práve v slovách „aby mnohých ľudí zachoval na žive“ je vyjadrená tvorivá schopnosť milosrdenstva a odpúšťania. Je to výraz nezištnej lásky a akceptovania Božieho prikázania, milovať svojho blížneho, dokonca i cudzinca. Lebo len láska dokáže tvoriť a dať život. Odplatiť sa zlom za zlé by bolo síce prirodzeným dôsledkom prv vykonaného zla, no v konečnom dôsledku by to znamenalo záhubu.
Boh však rieši tento problém inak. Neuprednostňuje, nerobí medzi nami rozdiely. Má záujem o to, aby sme tomu porozumeli a správali sa rovnako. Vedie človeka celými dejinami k tomu, aby pochopil pravý význam lásky a milosrdenstva, aby pochopil a akceptoval, aké je jeho poslanie v tomto svete. Konečným cieľom ľudského života predsa nemá byť iba chvíľkové uspokojenie tých najzákladnejších potrieb. To prináša človeku iba pominuteľné a zväčša iluzórne šťastie. Boh nám však skrze Ježiša Krista ponúka ďaleko viac. Ponúka nám život formovaný hodnotami kráľovstva Božieho s perspektívou jeho naplnenia vo večnosti. Z tejto perspektívy dokážeme pochopiť aj význam a zmysel milosrdenstva a schopnosti odpúšťať. Práve vedomie Božej lásky, ktorej dokonalý obraz a praktické vyjadrenie vidíme v živote Ježiša Krista, nám pomôže víťaziť nad zlobou, nad túžbou odplácať.
Samozrejme, nemali by sme ostať pasívni, či nevšímaví voči zlu, ktoré okolo seba vidíme. Neznamená to ani nezáujem o problémy druhých, ani lacné ospravedlnenie, či ustupovanie ľuďom, ktorí páchajú zlo a zneužívajú vieru v Boha k tomu, aby bagatelizovali vlastné chyby a nedostatky. Naopak, Božie slovo nás vyzýva k aktívnemu zápasu proti zlu, aby sa svet okolo nás nestal temným miestom násilia, bolesti, utrpenia a démonity. Aj keď skutočným rajom tento časný svet nikdy neurobíme, no pomáhať ho pretvárať k lepšiemu môžeme a aj máme. Vierou sme totiž prijali dar Božej milosti, a to bez akýchkoľvek vlastných zásluh. Prijať ospravedlnenie a odpustenie hriechov prináša zároveň dôsledky. Život treba neustále posväcovať. Iba tak získame schopnosť posudzovať ľudské zlo z perspektívy vedomia vlastnej nedokonalosti a zároveň Božieho konania v prospech človeka a zachovania života na tomto svete. Potom dokážeme lepšie posúdiť a nájsť účinnejší spôsob, ako sa zlu brániť, ako ho v čo najväčšej miere izolovať zo sveta ľudí a nezostať pritom naplnený zlobou a nenávisťou, či túžbou odplácať. To by nemalo význam, ani by nás to neuspokojilo, iba ak na krátku chvíľu.
Prosme teda Boha o milosť pre celý tento svet a všetkých ľudí, aj pre tých, ktorí sa svojim konaním zaradili na samý okraj spoločnosti. Prosme o silu a schopnosť odpúšťať a byť milosrdnými, prejaviť súcit a pochopenie, aj voči tým, ktorí sú cudzincami. Privádzať ľudí k Bohu nie je jednoduché. Je to ťažký a dlhotrvajúci proces. Preto aj cirkev musí neustále a vytrvalo kázať a vyzývať všetkých veriacich k milosrdenstvu a vlastným príkladom povzbudzovať ostatných. Ak sa aj hneď nedostavia výsledky, netreba to vzdávať. Ostaňme trpezliví a stále v pevnej viere. Pán Ježiš blahoslaví tých, ktorí sú milosrdní slovami: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu“. Tiež nás vyzýva: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský, lebo On dáva vychádzať slnku a zosiela dážď na dobrých i zlých“. Ježiš Kristus nás učí vlastným príkladom, čo znamená milovať a dobrorečiť. Učí nás odpúšťať, tak ako otec odpustil márnotratnému synovi. Učí nás pomáhať, tak ako pomohol milosrdný Samaritán svojmu blížnemu, aj keď ho vôbec nepoznal.
Dejiny spásy sa napĺňajú a blížia sa k svojmu cieľu, ktorým je kráľovstvo Božie. Ono definitívne potvrdí význam a hodnotu pevnej viery a dôvery v Boha, ako aj života založeného na láske a milosrdenstve. Aj záverečný verš kázňového textu vyjadruje tento obsah: Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Tak ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi. Tieto slová sú určené nám všetkým bratia a sestry. Majú nás, rovnako ako Jozefových bratov, uistiť, že Boh je pri nás vždy a všade. Táto perspektíva, ktorá je základom našej viery, nám pomôže nájsť v sebe schopnosť byť milosrdný voči druhým, odpustiť tomu, kto nám ublížil a týmto spôsobom víťaziť nad odcudzením. Svet je predsa možné meniť a formovať ho hodnotami Božieho kráľovstva, pretože svet i my patríme Bohu. Nevzdávajme to a učme sa tomu, aby sme nezabudli na dôležitosť a význam života v spoločenstve so svojimi blížnymi. Veď práve toto spoločenstvo je ovocím pravej lásky, lásky ktorou nás miluje Boh a ktorú preto máme aj my sami rozdávať svojim blížnym. Amen.