14. nedeľa po Svätej Trojici, Veľký kostol, Bratislava, 17. 9. 2017
Úvodné oslovenie
Témou dnešnej 14. nedele po svätej Trojici je vďačnosť. Príbeh uzdravenia desiatich malomocných nám ukazuje ako vďačnosť pomáha prekonávať priepasti medzi ľuďmi. Na druhej strane vďačnosti vždy stojí veľkorysá ponuka Božej milosti. Vďačnosť ako odpoveď na skúsenosť Božej milosti je hýbateľom obnovy medziľudských vzťahov. Bola to práve reformácia, ktorej 500. výročie si pripomíname, čo upriamilo pozornosť vtedajšej spoločnosti na tento vzťah. Jeho liečivé účinky však nie sú automatické. Neboli v čase reformácie a nie sú ani dnes. Bolesť z napätí medzi ľuďmi pociťujeme až príliš trpko v mnohých rovinách. Aj preto prichádzame dnes znovu na toto miesto, aby sme sa posilnili zvesťou evanjelia a darmi Večere Pánovej a prežili ich obnovujúcu silu. Amen.
Kázňový text
Text: Lk 17,11-19 Uzdravenie desiatich malomocných
Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš cez Samáriu a Galileu. Keď vchádzal do jednej dediny, stretol desať malomocných mužov. Už zďaleka zastali a hlasno kričali: Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami! Keď ich uvidel, povedal im: Choďte a ukážte sa kňazom! A keď odchádzali, boli očistení. Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha. Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán. Vtedy Ježiš povedal: Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a oslavoval Boha? A jemu povedal: Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.
Kladieme dôraz na to, aby sme boli takí ako sú ostatní. Ak sa vôbec máme niekedy niečím odlíšiť, tak len tým, čo nám polichotí. Inak väčšinou túžime nevytŕčať z davu. Na to celkom iste môžeme mať veľa dobrých dôvodov. Dav je zväčša dosť bezpečným úkrytom.
Vo svojich spomienkach z koncentračného tábora počas druhej svetovej vojny rozpráva Viktor Frankl o tom aké to bolo dôležité zostať nenápadný. Bola to otázka prežitia. Keď pri nástupoch niekto na seba niečím upozornil, pritiahol na seba hnev dozorcov. A to bolo zlé. To sa končilo bitkou a často smrťou. Preto bolo dôležité, aby sa ľudia čo najviac prispôsobili obrovskej mase väzňov. Frankl hovorí aj o tom, ako tí, čo zostali v zákryte a pozerali na šikanovanie tých, čo vytŕčali, prežívali rozporuplné pocity šťastia, že ich šikana obišla a zbabelosti zároveň, že sa nedokázali postaviť na obranu šikanovaného.
Príbeh uzdravenia desiatich malomocných nás vťahuje do rozporuplnosti tejto túžby človeka nevytŕčať z davu a zároveň byť objektom pozornosti, ktorá buduje našu sebaúctu.
Väčšina z nás sa iste cíti polichotená každým prejavom pozornosti. Ale zároveň sa vždy radšej správame tak, aby sme príliš z radu nevytŕčali. A to nie len preto, že to môže byť nebezpečné. Robíme to aj preto, aby sme sa vyhli zodpovednosti. V zložitých a rozhodujúcich situáciách si zvykneme povedať: Veď ja vlastne ani neviem, čo by som mal urobiť alebo povedať, ako by som mal prejaviť svoju zodpovednosť. Správame sa tak nie len vo vzťahu k problémom, ktoré sú nám vzdialené, ale aj k tým, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú. A tak si nahovárame, že to nie je naša zodpovednosť, aby sme dávali veci do poriadku: „Veď ja som len jeden z mnohých. Čo už zmôžem proti tomu, že toľko ľudí okolo mňa žije v osamelosti, toľko rodinných a manželských vzťahov krachuje. A čo už zmôžem proti veľkým problémom tohto sveta ako je hlad, ľudia na úteku, ale aj nespravodlivé tresty a prenasledovanie ľudí okolo nás alebo vo svete.“
Nenápadní chceme zostať aj vtedy, keď sa nám prihodí čosi, čo nás od ostatných odlíši. Napríklad, keď do nášho života vstúpi nejaký problém, utrpenie, choroba, strata zamestnania. Nechceme sa stať objektom zvedavosti ostatných. Preto len neradi hovoríme o svojich problémoch. Nechávame si ich radšej pre seba, možno pre okruh svojich najbližších. No a za najväčšie zadosťučinenie potom považujeme to, keď sa opäť môžeme vrátiť – ako hovorievame – do normálu. Opäť splynúť s davom a nebyť vystavení pozornosti.
Keď sa takto zamyslíme nad našim správaním, tak lepšie pochopíme príbeh o uzdravení desiatich malomocných. Vlastne veľmi dobre chápeme, že po tom, čo sa ukázali kňazom a boli vyhlásení za čistých, chceli okamžite opäť splynúť s davom. Vrátiť sa do normálu. Prečo by sa mali vracať späť k tomu extravagantnému prorokovi Ježišovi? Prečo by mali oživovať stigmu vylúčenia z normálnej spoločnosti, s ktorou museli tak dlho žiť? Ak by sa vrátili k Ježišovi, znova by boli iní, vytŕčali by z davu. Veď predsa to neboli normálni ľudia, čo sa pohybovali okolo Ježiša a putoval s ním krajinou. Boli to všetko vydedenci vtedajšej spoločnosti: kolaboranti, prostitútky, proste ľudia zlej povesti.
Kňazi, ktorí mohli malomocných vyhlásiť za zdravých boli akýmisi strážcami hraníc. Boli to hranice medzi normálnou ľudskou spoločnosťou a tým, čo by sme dnes označili ako subkultúra, teda všetko to, čo sa nepatrí, čo považujeme za divné, extravagantné, a aj preto ohrozujúce. Boli to práve kňazi, kto učil, že malomocenstvo je trest za najťažšie hriechy. Preto malomocní neparili medzi normálnych ľudí. Museli urobiť predsa niečo strašné, keď ich podľa kňazov postretol taký trest. Aj preto, nielen z hygienických dôvodov žili ako subkultúra na okraji spoločnosti.
Lukášovo evanjelium nám stavia pred oči príbeh desiatich malomocných. Je to akoby malá vzorka stoviek takto postihnutých a vytlačených zo spoločnosti tých, čo sa považovali za normálnych. Museli viditeľným spôsobom ukazovať svoje rany, aby bolo všetkým zrejmé, že nepatria do ľudskej spoločnosti. Teraz ale odrazu majú príležitosť opäť sa zaradiť medzi normálnych. Opäť splynúť s davom, opäť cítiť tú jeho zvláštnu ochraňujúcu moc. Opäť stáť na tej druhej strane hranice normálnosti. Teraz sa už zasa môžu z bezpečia davu prizerať s ostatnými, ako ďalších vylučujú zo spoločnosti, ďalších pranierujú a hádžu po nich skaly obvinení.
Byť vtiahnutí späť do spoločenstva, to je to po čom títo malomocní túžili po celý čas svojej choroby. Vidíme, že deväť z nich sa náhli za kňazmi. Nevedia sa už dočkať, kedy ich vyhlásia za normálnych, za schopných opäť sa zaradiť. Zdá sa nám to úplne pochopiteľné. A predsa tento náš príbeh upozorňuje na Ježišovo začudovanie sa. V jeho očiach totiž nevyhodnotili správne to, čo sa im prihodilo po stretnutí s ním.
Jeden sa vrátil. Nešiel za kňazmi. Ani nemohol. Možno to aj bolo tak, že sa v prvej chvíli plný nadšenia rozbehol spolu s nimi. Ale až potom si uvedomil, že je Samaritán, že nepatrí do jurisdikcie kňazov, že by ho vlastne ani neprijali, lebo by sa sami báli kultického znečistenia pre jeho pohanský pôvod. To si musel uvedomiť a vrátil sa k Ježišovi. Oveľa hlbšie než tí deviati si uvedomoval, čo to znamená byť vylúčený zo spoločnosti. Zatiaľ čo sa jeho deviati súpútnici stali opäť takými ako sú ostatní – normálni, on je stále iný – nenormálny.
Čo však v rozprávaní tohto príbehu udivuje, je skutočnosť, že sa k Ježišovi nevracia so zatrpknutosťou. Naopak, ďakuje mu. Čakali by sme hnev, pretože odstránenie jedného dôvodu pre vylúčenie zo spoločnosti odhalilo a zdôraznilo ďalší dôvod na to, aby ho iní omietali. Postihnutie malomocenstvom mu paradoxne poskytovalo aké-také prijatie v komunite vylúčených. Teraz mu však zostáva ešte hlbšia stigma. Narodil sa ako Samaritán a z toho ho nikto nemohol vyliečiť. V očiach väčšiny, zástupu v ktorom sa chcel pohybovať a cítiť jeho ochrannú funkciu bol stále menejcenný, stále vytŕčal a stával sa objektom opovrhovania.
Prečo sa teda vracia späť k Ježišovi? Celkom iste preto, že spoločnosť, do ktorej by ho kňazi vrátili, by ho aj tak neprijala. Nestálo mu to zato. Preto si aj my musíme položiť otázku: Ide ozaj vždy len o to, aby sme boli ako ostatní? Ako často žijeme svoj šťastný život normálnosti na úkor iných. Ale Ježišovo posolstvo nás nevedie k tomu, aby sme túžili splynúť s davom. Práve naopak. Stavia nás do situácie, v ktorej máme byť viditeľní. Viditeľní so svojim smútkom, s našimi vinami, ktoré vieme pomenovať, s našou bolesťou, strachom, bezmocnosťou a bezradnosťou.
Jeden sa teda vrátil. A tým získal viac, než ostatní deviati. Pochopil, že spoločenstvo ľudí, do ktorého ho mohli vrátiť kňazi nie je to, čo ho môže ochrániť. Skutočné ľudské spoločenstvo je tam, kde sa ľudia nemusia skrývať v dave, aby skrývali svoje nedostatky, aby sa vyhýbali svojej zodpovednosti, aby sa z bezpečnej vzdialenosti zvnútra davu prizerali ako iných stigmatizujú, pranierujú a zahadzujú na okraj.
Hranica, ktorú kňazi a biskupi celého sveta strážia nie je tou hranicou, na ktorej záleží. Ježiš sa postavil na miesto týchto pomýlených strážcov spoločenských hraníc. V jeho blízkosti, v jeho spoločenstve nemusíme byť tými, čo svoje prijatie a svoje šťastie prežívajú na úkor iných. V spoločenstve, ktoré zakladá Ježiš smieme byť sami sebou bez ohľadu na to ako mizerne sa cítime.
Samaritán sa vrátil k Ježišovi. Nechcel sa stať neviditeľný v dave. Chcel žiť ako ten, koho vidno, koho vidí Boh. A to je to najdôležitejšie.
Áno, je to tak, že sa neradi odlišujeme od ostatných. Máme okolo seba samozvaných sudcov, ktorí ostrým pohľadom odhalia každú nenormálnosť a najradšej by tých nenormálnych ľudí poslali čo najďalej. Veď čo boli koncentračné tábory, gulagy a dnes ploty, rómske getá, ale aj subkultúrne spoločenstvá uprostred medzi nami. To všetko je dôsledok týchto samozvaných sudcov normálnosti. Ešte vždy sme nedorástli, aby sme mali odvahu prevziať zodpovednosť a ozvať sa. Radšej ešte vždy túžime po pohodlí davu, aby sme len nejako bez väčšej ujmy preplávali životom. Preto radšej privrieme oči nad krivdou a utrpením iných.
Skutočné ľudské spoločenstvo je ale čosi iné. V jazyku Biblie ho označujeme ako kráľovstvo Božie. Je pre nás otvorené. Pozostáva zo všetkých tých, ktorých Boh vidí, všetkých trpiacich, vydedencov, zasiahnutých, prenasledovaných, potrestaných, chorých, osamelých. Oni sú tými, čo smerujú k radosti.
Spoločenstvo ľudí, o to ide. A je na nás, aby bolo otvorené všetkým. Preto sa už prestaňme odvracať od ostatných a naučme sa pozerať na ľudí vedľa seba tak ako sa na nich pozeral Ježiš. Amen.
Modlitba
Všemohúci Bože, ďakujeme Ti za Tvoju milosť, ktorá nás vedie ku vďačnosti a tak uzdravuje naše narušené vzťahy.
Prosíme Ťa, nauč nás vnímať Tvoju milosť v našom živote, aj keď máme pocit, že sa nám dostáva len úderov a ponižovania.
Prosíme Ťa, nauč nás ponúkať Tvoju uzdravujúcu milosť tým, ktorí sa strácajú v začarovaných kruhoch nenávisti a pomsty.
Prosíme Ťa, neprestávaj vylievať svoju milosť na všetkých ľudí, aby sme zjednotení silou Tvojho odpustenia prekonali to, čo nás navzájom rozdeľuje.
Urob to pre zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. Amen.
(Ondrej Prostredník, inšpirované myšlienkami biskupa Arendta)