Kázeň na 15. nedeľu po sv. Trojici, 13.9.2015

František Ábel
Služby Božie — 15. nedeľa po Svätej Trojici (13. 9. 2015, Veľký kostol)

Text: Mt 6, 31 – 34
Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať? 32Lebo všetko toto pohania hľadajú. Veď váš Otec nebeský vie, že to všetko potrebujete. 33Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. 34Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.

Bratia a sestry.
Už v rámci úvodného slova sme zdôraznili, že zbaviť sa úplne ustarostenosti nie je možné, zvlášť vo svete, v ktorom všetci žijeme, v spoločnosti, ktorá na nás kladie stále väčšie požiadavky a núti nás, či chceme alebo nie, prispôsobiť sa nastavenému tempu, pretože ten, kto nevládze, alebo to odmieta, ten je z tejto mašinérie jednoducho vyradený. Aj preto je okolo nás toľko biedy, toľko priepastných rozdielov medzi tými, čo žijú v prebytku a tými, čo doslovne prežívajú zo dňa na deň a stále viac klesajú pod ťarchou každodenného zápasu o prežitie. Aj preto stále viac starých a bezvládnych ľudí živorí, často sú odkázaní na milosrdenstvo úplne neznámych ľudí, pretože rodinní príslušníci v snahe zabezpečiť si každodenný chlieb a prostriedky na živobytie nemajú čas a často už ani silu postarať sa o nich sami. Mohli by sme samozrejme hovoriť o ďalších a ďalších problémoch, ktorými dnešné spoločnosti žijú a zápasia s nimi, no kdesi na samom začiatku, v samotnom základe je človek so svojimi základnými existenciálnymi otázkami života: kto vlastne som, prečo som, aký to má dôvod, zmysel a cieľ? Čo je mojou úlohou v živote, ktorý som dostal ako dar, bez vlastného pričinenia? Čo s ním mám robiť?
Tak sa dostávame k samotnej téme dnešnej kázne, k otázke ustarostenosti. „Nebuďte ustarostení“! Tieto slová Pána Ježiša svojou razanciou a naliehavosťou zasahujú do toho veľkého množstva každodenných problémov a starostí a vyzývajú nás, aby sme sa aspoň na chvíľu zastavili, vstúpili do seba a vážne sa zamysleli nad tým, čo skutočne má v ľudskom živote prioritu, čomu má venovať svoje sily a energiu tak, aby v každodennej uponáhľanosti nestratil to najcennejšie, sám seba a tým aj svoj život. Tento známy text z kázne na vrchu nám približuje hlboké myšlienky Ježišovho učenia, ktoré v plnom rozsahu zapadajú do kontextu interpretácie Božej vôle vyjadrenej v zákone, ktorý obdržal Izrael, Bohom vyvolený ľud, od Hospodina prostredníctvom Mojžiša.
Vybraným veršom nášho kázňového textu predchádza rovnako známa pasáž o Božej starostlivosti o nebeské vtáctvo a poľné ľalie, na pozadí čoho si má človek uvedomiť, že vždy a všade sa nachádza pod Božou prozreteľnosťou. Celkovo až šesťkrát sa v tejto perikope (6, 25 – 34) nachádza výraz „starosť“, respektíve „ustarostenosť“, čo svedčí o mimoriadnom význame tejto časti Ježišovho učenia. Svojim obsahom je jednoduché a zrozumiteľné a v priebehu dejín kresťanskej cirkvi v ňom našlo pomoc i záľubu množstvo Ježišových nasledovníkov.
Predsa len, tieto, či podobné slová sú v dnešnom modernom svete konfrontované so závažnými problémami, ktoré tento text ani nerieši, ani sa nimi nezaoberá, ktoré sú na prvý pohľad v priamom rozpore s týmto učením. A nie je tomu tak iba dnes. Už v období a v spoločnosti, v ktorej žil a pôsobil sám Ježiš, vyvolávali tieto slová námietky, že idealizmus tohto učenia víťazí nad realitou skutočného života v tomto svete. Pýtajme sa preto spoločne aj my, či je to skutočne tak, keď aj to nebeské vtáctvo často hynie v dôsledku nedostatku potravy, alebo mu hrozí vyhynutie v dôsledku klimatických zmien, no aj nezodpovedného ľudského zasahovania do prírodných procesov? Či možno naozaj človeka v jeho snahe zaopatriť sa porovnávať s poľnými ľaliami? Ako možno trvať na relevantnosti tohto učenia v každodennej konfrontácii s realitou, ktorej čelí obrovské množstvo ľudí po celom svete, mnohí z nich v samotnej cirkvi, ktorí si jednoducho nedokážu zaobstarať ani tie najzákladnejšie životné potreby a často hynú v biednych podmienkach? Bolo by od nás veľmi necitlivé jednoducho konštatovať, že títo ľudia mali slabú vieru a dôveru v Boha, alebo, že vina je len a výhradne v okolnostiach, či na strane iných ľudí. Toto Ježišovo učenie, zdá sa, tento svet idealizuje, nazerá naň skôr tak, akoby mal vyzerať, nie tak, ako tomu v skutočnosti je. Napriek tomu, že množstvo utrpenia, ktorému sú vystavení ľudia i ostatné živé tvory je priamym dôsledkom ľudského sebectva, chamtivosti a nenásytnosti, ako aj nezodpovedného spravovania tohto Božieho sveta, predsa len by bolo veľmi zjednodušujúce viniť za každé nešťastie, hladomor, či už v minulosti alebo v súčasnosti, iba človeka.
Bratia a sestry. Takéto, či podobné filozofické a apologetické otázky však tento text nemá ani vyvolávať, ani ich riešiť. V prvom rade si musíme uvedomiť historický kontext, v ktorom tieto slová zaznievajú. Ježiš sa svojim učením obracia v prvom rade na svojich učeníkov. Jeho prvoradým záujmom je posilniť ich dôveru v nebeského Otca, ktorý má záujem o dobro človeka, v užšom i širšom kontexte. Musíme si uvedomiť, že v špecifickej situácii, v ktorej sa nachádzala skupina prvých Ježišových učeníkov, malo zaobstaranie základných životných potrieb priamy existenciálny význam. Kočovný spôsob života Ježišovej družiny potvrdzoval relevantnosť otázok spojených s každodenným zaopatrením materiálnych potrieb. Prosba „chlieb náš každodenný, daj nám dnes“ (v. 11) znela pre nich obzvlášť reálne. Ich esenciálnou bezpečnostnou zárukou bola práve absolútna dôvera v nebeského Otca, ku ktorému sa denne modlili.
Takáto dôvera sa prirodzene vyžaduje aj od nás. Aj my, tak ako kedysi prví Ježišovi učeníci, si máme neustále pripomínať, že náš nebeský Otec je vždy pripravený pomôcť a viesť nás na ceste života, tak, aby sme sa v tom pomyselnom bludisku ciest nestratili, aby sme nepodľahli strachu a obavám, že sme sami a nik nám nedokáže pomôcť. Ide tu teda predovšetkým o vieru a dôveru v nebeského Otca, ktorá má byť väčšia a silnejšia, ako tlak a deštruktívne účinky každodenných starostí a ich dôsledky.
Tak sa dostávame priamo ku koreňu témy, k základnej otázke, ako je to s tou našou ustarostenosťou. Ježišove slová nás priamo vyzývajú, aby sme neboli ustarostení zabezpečovaním základných životných potrieb. Čo vlastne znamená a čo predstavuje táto ustarostenosť, pred ktorou nás Ježišovo učenie varuje? Starosti sú predsa neodmysliteľnou súčasťou života. Je potrebné citlivo zvažovať, ako a čo urobiť, aby sme sa dokázali zodpovedne zachovať a zabezpečiť seba i svoje rodiny, aby im nič potrebné nechýbalo. Je to pevná súčasť ľudského života, je to jeho mandát, starať sa a pracovať v prospech tohto sveta, starať sa o seba a svojich blížnych. Dokonca ani to nebeské vtáctvo nedostáva potravu automaticky. Ako v tejto súvislosti výstižne povedal Martin Luther, je to síce Boh, kto nebeskému vtáctvu zabezpečuje potravu, no nevkladá im ju priamo do zobákov. Každý sa preto musí usilovať, a ak je treba aj namáhať, aby sa zabezpečil tým, čo je pre život skutočne potrebné.
No pri tomto úsilí si treba veľmi zodpovedne uvedomovať, kde sú hranice tejto námahy a ustarostenosti a čo je v živote skutočne dôležité. Ide tu teda o zásadnú myšlienku. Ak Boh, ktorý je tvorcom života a garantom jeho zachovávania a rozvoja v tomto svete, má starosť aj o to najmenšie tvorstvo, o čo viac má záujem na tom, aby sa aj človeku dostalo to, čo potrebuje k svojmu všestrannému rozvoju, a to nielen v materiálnej, ale aj v duchovnej oblasti, aby si uvedomil, kam patrí a prečo je vlastne na tomto svete.
Ježišove slová stavajú preto do ostrého protikladu Boží ľud, ktorého život má charakterizovať viera a pevná dôvera v Boha, a pohanské národy, ktorých život je charakterizovaný ustarostenosťou a obavami. V historickom kontexte šlo prirodzene o nežidovské národy, ktoré nevyznávali vieru v jediného Boha. Dnes sem však možno zaradiť každého človeka, bez ohľadu na jeho kultúrnu, či náboženskú príslušnosť, ktorého život je vedený pachtením sa po materiálnych statkoch, ktoré vlastne ani hodnotu nemajú, ak áno, tak len dočasnú. Tento spôsob života zásadným spôsobom deformuje vzťah medzi Bohom a človekom, ktorý má byť založený na pevnej viere a dôvere človeka v Boží stvoriteľský zámer. Namiesto hľadania Božej vôle vo vzťahu s ostatným tvorstvom sa takýto človek snaží Bohom manipulovať. Chce len, aby boli naplnené jeho túžby a požiadavky, bez ohľadu na to, či mu to skutočne prospeje.
Ježišove slová však jasne a zrozumiteľne hovoria, čo má byť náplňou každodenného života veriaceho človeka: hľadanie Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti. Tu však nejde o budúci príchod Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo a spravodlivosť v pojmosloví súdobého judaizmu znamená predovšetkým správny vzťah k Bohu, každodenný život pod Božím vedením, zasadzovanie sa o právo a spravodlivosť, úsilie hľadať a presadzovať jej hodnoty v časnom svete, v spoločnosti, v ktorej žijeme, vo vzájomných vzťahoch. Hľadať Božiu spravodlivosť neznamená usilovať o vlastnú úroveň, ani dokazovať sebe, či iným svoju výnimočnosť, ale naopak, podvoliť sa Božej spasiteľnej vôli. Božie kráľovstvo a spravodlivosť sú tak vo svojej hĺbke identické, priamo synonymné pojmi. Mať na mysli práve tento mandát, ktorý je súčasne vyjadrením toho, čo znamená „byť stvorený na Boží obraz“, nám umožní vidieť v každom človeku svojho blížneho. Umožní nám citlivo vnímať nielen svoje potreby, ale aj potreby iných ľudí, vidieť biedu nielen v ďalekých krajinách takzvaného tretieho sveta, ale aj tú vlastnú biedu spôsobenú hriechom, egocentrizmom, sebaláskou, biedu, ktorá nám pôsobí trýznivú ustarostenosť a mučivý strach z možného nedostatku, ale rovnako aj z neznámeho, z čohokoľvek, čo nie je v súlade s našimi tradíciami, kultúrou, či spôsobom života.
Áno, bratia a sestry, to všetko pôsobí ustarostenosť, ak je jej príliš a ak je jej základom honba za pominuteľným, za materiálnymi potrebami, majetkami, svetskou slávou, či nadmierou pohodlia na úkor ostatných. Ježišove slová končia poukázaním na elementárnu skutočnosť života: každý deň má a bude maž dosť svojho trápenia a starostí. Toto konštatovanie nás chráni pred nesprávnym pochopením celej tejto časti Ježišovho učenia. Život dostávame ako dar. Máme ho preto naplniť zodpovednou a zmysluplnou činnosťou v prospech všetkých, nie len seba. To si vyžaduje veľa úsilia, námahy a energie. Nič z toho nám vek nášho časného života nepredĺži, nič z toho si z tohto sveta so sebou neodnesieme. Naopak, často sa stáva, že aj napriek najlepšej snahe, nevidíme žiadaný výsledok a často čelíme protivenstvám ľudskej závisti a zloby, no rovnako aj rôznorodým ťažkostiam, ktoré život so sebou prináša. Tých je v tomto veku neúrekom a žiaden deň nie je zbavený ich dopadu a dôsledkov.
No napriek tomu, pesimizmus ohľadom tohto veku nie je v rozpore s Ježišovou radostnou a útešnou zvesťou. Nejde v žiadnom prípade o utópiu, či idealizmus, ktorý nemožno preniesť do reálnej podoby. Naopak, správne zacielená činnosť a práca, ktorej základom je každodenné aktívne hľadanie Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti, znamená v dôvere prijímať každý deň od nebeského Otca, ako jedinečný dar, z ktorého sa môžeme úprimne tešiť. Práve to nás dokáže zbaviť deštruktívnej ustarostenosti a strachu, pretože sme vždy a všade v Božích láskavých rukách a nech by sa s nami stalo čokoľvek, nemusíme sa báť. Využívajme preto čas, ktorý tu máme zodpovedne, venujme sa jeden druhému, pomáhajme si a učme sa byť lepšími ľuďmi, úprimnejšími Božími deťmi. Amen.