Milosť nám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen
Text: Ef 4,1-6
Prosím vás teda ja väzeň v Pánovi, žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa navzájom v láske, usilujte sa zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja. Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých vás.
Kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry!
V jednom lese sa stretli dvaja ježkovia. Po istom čase si našli k sebe sympatie. Začalo im záležať jeden na druhom. Avšak, keď sa chceli objať, byť si blízki, zranili jeden druhého. Keď chceli vytvoriť jednotu, svojimi pichliačmi nechtiac spôsobili bolesť a zranenie tomu druhému.
Podobné je to neraz aj s nami ľuďmi. Aj my, keď chceme z lásky niekoho objať, stať sa jedným, neraz toho druhého raníme a spôsobíme nechtiac bolesť. A vtedy jednota akosi bolí.
Ale predsa tento svet, a my v ňom potrebujeme jednotu. Do obdobia mnohých konfliktov, mnohých správ o urážkach, nalomení dôvery, bojov, rozbrojov, nepokojov, potrebujeme ako balzam na dušu jednotu i pokoj. Veď tieto slová sú odpoveďou na pesimistické hlasy, podľa ktorých je svet chorý, stratený a nezachrániteľný. Áno, potrebujeme jednotu, po pokoji mnohí túžime a o ne sa aj neraz snažíme.
Ale ako sa k tej jednote dostať? Ako ju urobiť súčasťou nášho života? Ako byť za jedno, ale neraniť? Ako je možné, že napriek všetkej snahe, ktorú s dobrým úmyslom vynaložíme, predsa to nedopadne najlepšie? Predsa ublížime. Spôsobíme bolesť. Predsa vyvoláme rozruch.
Ako dosiahnuť jednotu? Ako nastoliť pokoj? Je to vôbec možné? Tieto otázky zamestnávajú mnohých z nás. Nie je na nich nič zvláštne a sú namieste. Jednota kresťanov, pokoj medzi jednotlivými vierovyznaniami, pokoj medzi spolupracovníkmi, pokoj v sebe a medzi sebou, ale aj voči svetu je očakávaním a túžbou mnohých ľudí.
V prečítanom kázňovom texte v liste Efezským sa stretávame s časťou, kde apoštol Pavel spomína toto slovo sedemkrát. Zo všetkého, čo tu Pavel opisuje, priam vyžaruje to, aký má Pavel vzťah k Bohu. Svojich čitateľov napomína, aby nezblúdili, neodpadli, ale ostali vo viere pevní. Pavel spomína všetko to, čo nás spája, čo v nás tvorí jednotu. A aj napriek našim zanedbaniam, zlyhaniam, ktorých sa denne dopúšťame, predsa nemusíme upadnúť, ale dostávame znova a znova šancu vstať a pokúsiť sa ísť vpred a urobiť to lepšie. Dostávame šancu, aby sme zajtra boli lepší než akí sme dnes. Veď každý jeden z nás môže svojimi vlastnosťami, svojimi schopnosťami, svojimi darmi prispieť k tomu, aby sme boli jedno.
O tom je presvedčený aj apoštol Pavel. Chce nám svojimi slovami poukázať na jednotu, na pokoj. Hovorí ako dospieť k jednote a to cez oslobodenie z mnohých pút.
Apoštol Pavel sa na začiatku tohto listu predstavuje veriacim do Efezu ako väzeň: „Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánu.“ (Ef 4,1) Môže sa nám to javiť ako zvláštne, akoby si Pavol neuvedomoval závažnosť tohto slova. Avšak práve opak je pravdou. Pavol nielenže poznal význam tohto slova, ale aj na vlastnej koži – a to nejeden raz zažil údel väzňa a v jeho prípade väzňa nespravodlivo uväzneného. Veď pre jeho vieru vTrojjediného Boha sa mu na čas väzenská cela mesta Filipis a mesta Jeruzalem stala dočasným domovom. Ale v štvrtej kapitole Pavol nehovorí o sebe ako o väzňovi mesta Filipis, či Jeruzalem, ale hovorí o sebe ako o väzňovi v Pánu, ktorý predsa má slobodu. Svedčí o slobode v Bohu, ktorá ho priviedla k jednote s tým, ktorý ho oslobodil.
A toto platí aj o nás. Možno sme aj my niekedy väzňami strachu, väzňami obáv, väzňami práce, väzňami vlastnej rodiny, väzňami blízkych ľudí, väzňami svojich hriechov, svojich zlých skutkov, svojich myšlienok… A toto väzenie nám nedovoľuje rozmýšľať slobodne a jednotne. Toto väzenie nás zožiera, ničí. Uberá nám chuť žiť s radosťou. A zabraňuje nám dostať sa bližšie k jednote. A práve preto potrebujeme slobodu. Potrebujeme slobodu ducha, slobodu duše. Slobodu, ktorá je veľkým pokladom, vzácnym darom. Slobodu, ktorá nám pomôže rásť. Slobodu, ktorá nás samých posunie k väčšej samostatnosti. Slobodu, ktorá nás nebude spútavať a manipulovať.
K takejto slobode sa môžeme dopracovať jedine s Božou pomocou. Áno, dospieť k jednote, cez oslobodenie z mnohých pút dokážeme len tak, ak budeme pozorní, vnímaví na to, čo nám Boh odkazuje cez rôzne situácie, cez iných ľudí, keď dokážeme žiť povolaním, ktorým sme boli povolaní.
Pavel na ceste do mesta Damask bol zastavený Ježišom Kristom. Bol zastavený v svojom starom hriešnom živote prenasledovateľa kresťanov. Hoci v spoločnosti u vyššie postavených zožal obdiv, v Božích očiach bol len nešťastník rútiaci sa do svojej osobnej záhuby. Ale tam v prachu cesty do Damasku mu boli jeho ruky a nohy priam spútané, aby viac nekráčal po hriešnych cestách. Tam na ceste do Damasku skončil starý hriešny a nezmyselný život Pavla. Ale nebol to jeho osobný koniec, lebo Boh milosti pripravil pre neho niečo lepšie. Povolal ho do svojej služby. Stal sa vzácnym v očiach Božích a časom i v očiach mnohých ľudí. Stal sa šíriteľom Božej zvesti. Stal sa šíriteľom jednoty s Bohom. Jednoty, ku ktorej dospel aj svojim povolaním.
A tak je to aj s nami, bratia a sestry. Aj my sme už pri svojom zrode a potom pri Krste svätom, pri konfirmácii i pri každom dotyku Ducha Božieho dostali povolanie k službe. Každý z nás sa má snažiť byť dobrým Božím služobníkom. Žiaľ, nie vždy počujeme Boží hlas, nie vždy ochotne odpovedáme na Božie povolanie. Nie vždy správne pochopíme, čo je naše poslanie. Nie vždy správne zareagujeme na výzvu, ktorú nám Pán Boh posiela. Možno sme na mieste, kde byť nemáme a ťažkosti, ktoré prežívame, nás vedú k tomu, aby sme sa zamysleli nad tým. Tak a teraz, nabrať odvahu a urobiť rázny, odvážny krok. Alebo možno prežívame práve opačnú situáciu, Viem, že tam, kde som postavený, tam mám byť, len musím nabrať silu k tomu, aby som svojou osobou, svojim charakterom napomáhal k pokoju, k jednote a nie k rozdeleniu. Aby som svojou láskou a snahou nechtiac nedopichal blízkych i vzdialenejších pichliačmi svojej povahy.
Bratia a sestry! Svojou službou napomáhajme k jednote. Vytvárajme jednotu vo svojich rodinách ako vzorní, trpezliví a milujúci rodičia a manželia, dokazujme sa ako poslušné deti i k pomoci ochotní súrodenci, snažme sa o jednotu v susedstvách ako ohľaduplní susedia. Ducha jednoty rozvíjajme a dokazujme na pracoviskách ako vytrvalí zamestnanci, ale aj v zbore ako vo viere príkladní veriaci, starší i mladší vo viere. Žime tak, ako je hodné povolania, ktorým sme boli povolaní. A to všetko robme, ako hovorí Pavel vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti. Veď nejedenkrát práve pýcha, tvrdosť, svoje záujmy, odmeranosť a netrpezlivosť búrajú a ničia hodnoty a jednotu v nás. Ničia a búrajú naše vzťahy. Tie, ktoré by mali byť silné, robia slabými a tak sa pretrháva puto medzi nami a Bohom, medzi nami a našimi blízkymi.
Otvorme svoje srdce, nech sám Hospodin z neho vytrhne každý zárodok pýchy, aby mohla byť zasadená pokora. Nech zničí burinu odmeranosti, aby mohla vyrastať nežnosť, nech On sám nám dá múdrosť, aby sme nevideli len svoj prospech. Nech sám Boh odstráni netrpezlivosť a neochotu a nahradí ju trpezlivosťou a ochotou. Toto všetko si vštepujme do sŕdc, aby sme žili vo zväzku pokoja, ktorý sa dokazuje vzájomnou láskou a jednotou ducha. Jedine vtedy nás bude spájať skutočná vzájomná láska, ktorá bude odrazom Božej lásky. Jedine vtedy budeme tvoriť jedno. Jednu rodinu, jeden celok, jeden cirkevný zbor, jedno telo Kristovo, kde Kristus je hlavou. Aj to je naším povolaním, aby sme sa v mene Božej lásky, pokory, nežnosti a trpezlivosti vo zväzku pokoja spájali vo viere. Aby sme si uvedomovali, že sme Božia rodina a že Boh a Otec všetkých má byť nad nami, v nás a pri nás. Jeho povolávajme k sebe, lebo Boh Duch svätý je ten, ktorý nás svojím posvätením pretvára, svojou mocou spája a uspôsobuje k dokonalej jednote.
Bratia a sestry, jednota je možná, ak sa budeme so všetkých svojich síl snažiť slobodne, ale uvedomujúc si svoje povolanie vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti vytvárať pokoj a budovať na tom, čo nás spája. Keď dokážeme korigovať svoje pichliače a nespôsobovať rany iným. Verím, že táto cesta – slobody, povolania a pokory, nežnosti a trpezlivosti je tá, ktorou chceme kráčať a ktorá nás dovedie k jednote. Amen.