Dištančné vzdelávanie
Ježiš nasýtil štyritisíc ľudí (Mt 15, 32-39)
Potom si Ježiš zavolal učeníkov a riekol: Ľúto mi tohto zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť; a nechcem ich prepustiť hladných, aby nejako nepoomdlievali na ceste. Povedali Mu učeníci: Kde vezmeme v tomto pustom kraji toľko chleba, aby sme nasýtili toľký zástup? Ježiš sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem a niekoľko rybičiek. Nato kázal zástupu posadiť sa na zem, vzal tých sedem chlebov a tie ryby, dobrorečil, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom. I jedli všetci, nasýtili sa a nazbierali zvyškov plných sedem košov. Tých však, ktorí jedli, bolo štyritisíc mužov okrem žien a detí. Potom rozpustil zástupy, vstúpil na loď a preplavil sa do končín Magdaly.
Dnešné evanjelium dáva štúdiu na diaľku nový rozmer. Text nás prenáša do záveru intenzívneho 3-dňového kurzu života a viery pod vedením Majstra. Kurzu spojeného so zážitkovým seba-poznaním a zmenou bez garancie. Nebolo to vyučovanie z bezpečnej vzdialenosti od učiteľa, ale od civilizácie.
Dočítali sme sa o žiakoch, ktorí si nenabalili dosť veľkú desiatu a zrejme nepočítali s prespávačkou. Ježiš ani jeho učeníci nevydali v predstihu letáčiky s orientačným začiatkom a koncom akcie, či aj so zoznamom, čo si zabaliť. Dnes by tam bolo k dispozícií niekoľko fastfoodov, šiatrov, pojazdných kaviarní a výčapov.
Ježiš bol populárny, priťahoval davy. Týchto 4000 mužov (ženy a deti sa doslova nepočítali), pritom neboli žiadni turisti. Mnohí z nich boli ľudia, ktorým sa v živote nešlo ľahko – okrem nemých, prišli alebo skôr boli privedení, či aj vynesení chromí, slepí. Trmácali sa do nehostinnej krajiny, do púšte. Žiadna oáza pod palmou, zoom z pohodlia domova, či mega stan na Pohode, alebo na Semfeste.
Keďže sami od seba neodišli ani po 3 dňoch, čakali, kým neodíde učiteľ. Tri dni seminárov je celkom dosť. A to na pustatine. No ľudia si to nechceli nechať ujsť. Hoci Ježiš robil nebeské veci, nenechal sa uniesť do duchovných sfér. Mnohých uzdravil, no trápila ho aj obyčajná ľudská potreba – hlad.
Nevyčítal svojím žiakom, že sa poriadne nepripravili na vyučovanie. Ani ich nepustil skôr domov, ešte pred zvonením, s doporučením najbližšieho hostinca. Čítame, že mu zástupu bolo ľúto. Pričom tá ľútosť nebola len poľutovanie davu, niečo ako – chúďatká, budú to mať na ceste domov ťažké. Snáď to prežijú a neomdlejú niekde cestou. Ani im nedal nejaké špeciálne požehnanie pre nasledovníkov v pustatine.
Jeho ľútosť sa premenila v chleby a ryby. Neprizerá sa len tak. Zaujímavé je, že neprosil o mannu z neba. Jeho Otec sa už predsa takto zaskvel pre svoj ľud na púšti. Prečo? Bolo to lepšie takto s “rekvizitami“? Bolo to iné, pretože niekto sa rozdelil. Odtrhli si od úst, aby jedli aj iní. Vzdali sa svojej desiaty, toho, čo mali pre svojich blízkych. Niekto riskoval, že zostane hladný. Nevieme, komu patrilo 7 chlebov a niekoľko rybiek. Možno Ježišovej skupine organizátorov, možno niekomu z davu.
Ježiš dobrorečil – ďakoval Bohu – a chlebov aj rybičiek bolo dosť pre všetkých. Zbierali aj odrobiny, to určite poteší všetkých zástancov eliminácie odpadu. Prosto, bolo toho veľa preveľa. Všetci sa nasýtili. Pán Boh netrocháril. Nenadelil podľa hesla – jedzte do polosýta. Na letáčiku by bolo – o stravu postarané. Pán Boh im doprial. Nám dopraje tiež.
Tento príbeh naznačuje, že Ježiš bol Mesiáš. Jeho Otec nasýtil svoj ľud na púšti pri Galilejskom mori, ako nasýtil svoj ľud cez Mojžiša na púšti na ceste z Egypta. Na túto pustatinu za Ježišom prišli mnohí vďaka iným. Ježišom uzdravení, odišli po svojich. Počuli aj videli Ježiša, svojich milých. Svet bol iný.
Náš svet je iný. V tieto dni, posledné týždne, znova vystupujeme k Ježišovi na vrch. Do nehostinnej krajiny obáv, nedostatku medziľudských kontaktov, hladu po dotyku, po usmiatej tvári našich blízkych a blížnych. Strádajúci, lebo sa ocitáme v púšti, uprostred oázy. V izolácií, či s oklieštenými kontaktmi, uprostred pulzujúceho života.
Ideme za Ježišom, aby sme sa od neho učili. Aby sme prosili o uzdravenie. Aby sme sa pohli, videli a nekrívali. Aby sme vnímali, čo máme. Či už doslova alebo v prenesenom zmysle.
Nedostatok. Nevieme, ako dlho bude táto skúsenosti a vzdelávania s Ježišom pokračovať. Nedostali sme brožúrku so súpisom všetkého podstatného. Pohoda na prednáškovom turné Ježiša nebola. Skôr improvizácia. Tak to zažívame aj my.
Sme v blízkosti Ježiša. Môžeme sa pozrieť do svojho chlebníka – za čo môžeme ďakovať my. Rodinu? Priateľov? Zdravie? Prácu? Zamestnanie? Byt, či dom? Jedlo? Zvieratko? Auto? Vitamíny v poličke? Úrodu? Zaváraniny v špajze? Dostali sme to? Máme to vďaka niekomu? Aj vďaka Bohu? Môžeme ďakovať aj za to, čo majú druhí. Ako sa darí im. Za ich zdravie, zotavenie, prácu, lásky.
Môžeme ďakovať s otvorenosťou podeliť sa o to. Môžeme dať Ježišovi všetko, čo je naše s tým, nech to rozmnoží pre dobro ďalších. Aby sme sa znova, možno viac ako bežne, rozdávali druhým náš čas, možnosti, nákup, dáta, wifi, telefonát, svoje know-how. Tak, ako sa snažíme viac gestikulovať a hovoriť očami, aby sme nahradili to, ako sa naša tvár pod rúškom tvári. Ak nám táto núdzová črta zostane, nebude vadiť, ak budeme podobnejší výrazovo expresívnejším národom. A možno si budeme bližšie a budeme sýtejší.
Vzdať sa niečoho, hlavne posledného, či nedostupného, nie je ľahké. Hrozí nám núdza, prinajmenšom strata pohodlia. No zdá sa, že by zostali aj odrobiny. Ježiš chce všetko dobré rozmnožiť. A bude viac a dosť a nadbytok. Nie, tu sa nejedná o akúsi teológiu prosperity podľa hesla “Dajte Ježišovi, on vám požehná ešte viac“. On požehná, ale pre všetkých. Tak ako sa všetci najedli do sýtosti, aj tí nesympatickí susedia na deke vedľa.
Sme pri Ježišovi na pustatine. Sme pri ňom vzdialení od iných. Aspoň na 2 metre. Môžeme počúvať Ježiša aj ich. Byť uzdravovaní. Vnímať Božiu dobrotu k nám. Jeho prítomnosť, ktorá nemá koniec. Pustatina samoty, opustenosti, zneviditeľnenia kvôli hrozbe choroby bolí. Prinajmenšom otravuje, znepríjemňuje život. Obavy z choroby spôsobujú rany. To, čo bolí, chce Ježiš uzdraviť. Súčasne sme pozvaní skúmať, čo potrebujeme a povedať mu to. Ježiš vníma naše potreby, nech sme kdekoľvek. Na pustatine si ich poradie v zozname priorít zoradíme rýchlejšie ako keď reflektujeme v dostatku a pohode.
Zázrak nasýtenia zástupu bol závislý na tých, ktorí sa podelili o jedlo. Darcovia boli aj tí, ktorí vyšlapali na vrch, či možno tam dokonca vyniesli druhých – zmrzačených, nevidiacich.
Aj na pustatine, v bezpečnej vzdialenosti od druhých a predsa s nimi, skúmajme, čím sme obdarovaní my a ďakujme. Aj za to, čím sú obdarovaní iní. A ak je čas na veľkorysosť, na lásku chleba a rybiek, tak potom aj teraz na pustatine, v čase dištančného vzdelávania Ježišom.
Modlime sa…
Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje choroby. Život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom. Život ti sýti dobrými vecami, mladosť tvoja sa obnovuje ako orol. Hospodin koná spravodlivé skutky a dáva právo všetkým utláčaným. Mojžišovi dal poznať svoje cesty i Izraelcom svoje skutky. Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti. (Žalm 103, 1-8)