Oslovenie
Bratia a sestry. Témou 17. nedele po Svätej Trojici je „sloboda povolaných v Kristovi“. Dnes sa k tejto téme vyjadríme v kontexte rovnako dôležitej témy, ktorá pripadá v tomto roku práve na dnešnú nedeľu, a je ňou poďakovanie za úrody zeme. Obe témy vzájomne súvisia. Ďakovať Bohu za úrody zeme, za to čo nás nielen sýti, ale zároveň aj vytvára predpoklady k hlbšiemu zamysleniu nad zmyslom a účelom života, to si vyžaduje mať pevnú vieru a dôveru v Hospodina. No takáto viera a dôvera si zase žiadajú žiť v slobode Božieho povolania, zodpovedne, v kvalite a obsahu, ktorých príklad nám Hospodin dáva práve v živote Pána Ježiša Krista.
Týmto spôsobom, v slobodnom rozhodnutí každého jedného človeka tento príklad nasledovať, dokážeme porozumieť tomu, čo v skutočnosti znamená mať bázeň pred Stvoriteľom, ako aj to, čo znamená žiť ako spoločenstvo vo viere, že to, čo Hospodin stvoril vedie vo svojej múdrosti k pozitívnemu cieľu, ktorý mu vopred určil. Áno, sme plne závislí na Božej milosti, čo je dôvodom nielen pre vďaku za všetky materiálne a duchovné dary, no zároveň aj výzvou žiť svoj život v kvalite, ktorá bude tejto vďake zodpovedať. Nech nás toto poznanie vedie k zodpovednosti za Božie dary, ktoré každodenne prijímame.
Služby Božie začíname v mene Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého, predspevom „Najsvätejší“.
Text: 5 M 8, 7–10
7 Veď Hospodin, tvoj Boh, vedie ťa do dobrej krajiny, do krajiny potokov, prameňov a spodných vôd vyvierajúcich v údoliach i na výšinách, 8 do krajiny pšenice, jačmeňa, vínnej révy, figovníka a granátovej jablone, do krajiny olív a medu, 9 do krajiny, kde nebudeš skromne jesť chlieb, nebudeš mať v nej v ničom nedostatok, do krajiny, v kameňoch ktorej je železo a z vrchov ktorej budeš ťažiť meď. 10 Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal.
Bratia a sestry.
Text z Piatej knihy Mojžišovej, ktorý sme dnes vybrali pre zvesť Božieho slova, je pre tému poďakovania za úrody výstižný a veľmi aktuálny. Vyzýva totiž aj nás kresťanov k bázni pred Hospodinom a k zachovávaniu prikázaní, ktoré majú moc život nielen zachovávať, ale ho robiť dôstojnejším nielen pre malú skupinu, ale naopak, pre všetkých.
Piata kniha Mojžišova je podaná formou rozlúčkových rečí, ktoré Mojžiš, krátko pred svojou smrťou zvestuje Izraelitom. Nejde však o zaznamenanie historickej udalosti, ani len o obyčajné zopakovanie jednotlivých zákonov a prikázaní, podľa čoho kniha dostala aj názov Deuteronomium. Celý obsah knihy je hlbokou reflexiou na zhodnotenie udalostí minulosti, ktoré predchádzali príchodu do zasľúbenej zeme, ako aj udalostí nasledujúcich, v období, v ktorom si Izrael vytvoril, podľa vzoru okolitých národov kráľovstvo, čo je však v biblickej zvesti zhodnotené ako odklon od Hospodina a Jeho vôle (cf. 1 S 10, 18–19). Kompozícia tejto knihy začala s najväčšou pravdepodobnosťou v siedmom storočí pred Kristom, počas vlády judského kráľa Joziáša a je úzko spojená s jeho náboženskou reformou. No k jej dokončeniu došlo až po návrate Izraelitov z babylonského zajatia.
Pre knihu je charakterizuje dôležité slovo „Tóra“, čo znamená „náuka“, „poučenie“, prípadne „sprievodca“, vo vzťahu k životu veriaceho ľudu. Božiemu ľudu sú týmto spôsobom pripomínané udalosti minulosti, tie, ktoré priniesli ľudu požehnanie a radosť, no rovnako a zvlášť tie tragické, ktoré boli dôsledkom odklonu od Hospodina, prispôsobovania si Božej vôle vlastným predstavám, ako aj náboženským predstavám a rituálom okolitých národov, ktoré možno zhrnúť charakteristickým výrazom: modloslužba.
Toto zopakovanie má teda slúžiť ako ponaučenie, ktoré si treba neustále pripomínať, pretože má výchovný charakter a aj cieľ, priviesť Boží ľud k skutočnej bázni voči Hospodinovi, ktorej základ však nie je v panickom strachu, či hrôze pred Bohom, ale v dôvere Bohu, že uzatvorením večnej zmluvy Boh nepovolal svoj ľud do otroctva, ale naopak, povolal ho do slobody, ktorá však musí vždy, za každých okolností, v každom čase a na každom mieste tohto sveta kráčať ruka v ruke so zodpovednosťou za jej prejavy, za kvalitu a obsah života.
Áno, bratia a sestry, to všetko je dôležité aj pre nás kresťanov, pretože to vypovedá o pokračujúcom procese ľudského sebapoznávania, vrátane poznávania sveta, v ktorom žijeme. Zároveň to vypovedá o hľadaní zmyslu života, tej správnej cesty, ktorou sa máme uberať spoločne s ostatnými, o nevyhnutnosti rozhodovania sa medzi dobrom a zlom, medzi slobodu a otroctvom, medzi prirodzeným pudom sebazáchovy a rizikami, ktoré povolanie do slobody Božích detí so sebou nesie v každom čase.
K tomu všetkému, bratia a sestry, je potrebná práve spomínaná sloboda. Sám Hospodin nás do tejto slobody povoláva. Nás kresťanov do nej Hospodin povoláva práve v Kristovi. Preto sloboda Božieho povolania nesmie byť nesprávne pochopená. V žiadnom prípade to neznamená môcť si robiť, čo chceme, avšak neznamená to ani bezmyšlienkovité pritakávanie na „pravdu“ iných, zvlášť ak ide o „pravdu“ väčšiny, ktorú vraj treba prijať za každú cenu a nediskutovať o jej obsahu. Nemala by byť pochopená ani ako slepá, nekritická poslušnosť náboženským predstaviteľom. Paradoxne, práve v týchto časoch si mnohí kresťania myslia, že „sloboda“ sa má prejavovať práve takto, napríklad v podporovaní názoru, že cirkvi sú nad štátom, alebo v odmietaní reality súčasného stavu poznania rôznorodých fenoménov života, či v odmietaní potreby sústavnej reformácie cirkví. Takto pochopená sloboda, do ktorej nás Boh povoláva je vo svojej podstate jej odmietanie. A to je absurdné. Je preto potrebné sústavne si pripomínať, aký význam, no i dôsledky má Božie povolanie do slobody Božích detí, v službe Hospodinovi a blížnym, podľa príkladu života Ježiša Krista.
Vráťme sa k nášmu kázňovému textu. Tento verš, ako aj celá kapitola ako celok vyzývajú k vďačnosti Hospodinovi. Vybraná pasáž je aktuálna práve vo vzťahu k téme poďakovania za úrody zeme. Po zdolaní všetkých úskalí, ťažkostí a nebezpečenstiev, s ktorými sa Boží ľud musel vysporiadať počas putovania do Bohom zasľúbenej zeme, naň teraz číha nová hrozba. Tento raz hrozba prichádza z nečakanej strany. Ide o pravý opak toho, čo doposiaľ Izrael zažíval. Tou hrozbou je paradoxne hojnosť, dostatok a zabezpečenie života. Svätopisec kladie v tejto knihe mimoriadny dôraz na to, aby všetko, čo sa doteraz Božiemu ľudu prihodilo, bolo pochopené ako skúška viery, ktorá má vždy vychádzať z pevnej dôvery Hospodinovi, že poslanie, ktorým bol poverený, byť svetlom ostatným národom, dokáže plniť v nedostatku aj v dostatku.
Všetky príkoria, ktoré si Izraeliti museli prežiť počas putovania do zasľúbenej zeme majú výchovný charakter. Boží ľud si má v plnom rozsahu a natrvalo uvedomiť, že je závislý len a iba na Bohu. Už v Druhej knihe Mojžišovej čítame, že Boží ľud žije nielen z materiálnych vecí, ale žije aj Božím slovom (Ex 16). Poznáme to veľmi dobre aj z tradície Ježišovho učenia, ktorý v dialógu s pokušiteľom zdôrazňuje práve túto skutočnosť, keď vraví: „Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. “ (Mt 4, 3–4; J 6, 35). Paradoxne, práve v nedostatku materiálnych potrieb si to človek bytostne uvedomuje. To platí stále a pre každého z nás.
Ľud na púšti bol ľudom putujúcim, to je ďalší mimoriadne dôležitý aspekt nielen tohto konkrétneho biblického príbehu, ale vo všeobecnosti. Charakter pútnikov, ktorí nemajú „trvalý domov“, respektíve, ak to prenesieme do nášho kontextu, ktorí si veľmi dobre a so všetkou vážnosťou uvedomujú, že nič z toho, čo tu na svete máme, nie je našim trvalým domovom, ba ani vlastníctvom, prináša dôležité poznanie plnej závislosti na Božej milosti. Toto poznanie by nás nemalo nikdy opustiť. Dôvod je jednoduchý. Ani tá Hospodinom zasľúbená zem totiž nie je tým konečným cieľom, to znamená kráľovstvom Božím. Aj keď ju svätopisec nazýva „dobrou“. Svojim obyvateľom prinesie početné pokušenia a s nimi nové skúšky viery.
Odlišný spôsob života voči tomu pútnickému, ktoré znamená život bez akéhokoľvek pevného a trvalého miesta, je život zdanlivo zaistený a zabezpečený všetkým potrebným. To biblické bývanie v domoch a zvlášť v opevnených mestách, to všetko dávalo ľuďom väčší pocit istoty a bezpečia (cf. vv. 11–20), čo sa však nejeden raz ukázalo byť klamné. Aj v súčasnosti je to tak. Ani tu nemá človek istotu, že je v bezpečí, že mu nič nehrozí a môže si v pokoji užívať dostatok materiálnych a pre život dôležitých vecí. I keď úroda v zasľúbenej zemi nebola nijako mimoriadna, ako by sa mohlo zdať z výpočtu plodín, ktoré svätopisec uvádza (v. 8), predsa len, oproti životu v chudobe na púšti poskytovala pocit blahobytného zaistenia. Aj ďalšiu zmienku o dostatku nerastného bohatstva, o železe a medi (v. 9), je treba chápať v tejto súvislosti, pretože zasľúbená zem, Palestína, nie je bohatá na tieto nerasty. Ide tu však o dôležitú symboliku porovnania dvoch zásadne odlišných etáp a spôsobov života Božieho ľudu.
Mnohí Izraeliti veľmi rýchlo pochopili, že život v dostatku je rovnako ťažkou skúškou viery ako život v nedostatku, či v chudobe. Aj tu musíme konštatovať, že ani v súčasnosti to nie je inak. Preto sú tieto príbehy nielen trvalo poučné, no sú vysoko aktuálne v každom období, v každom geopolitickom priestore, v každej spoločnosti. Sú trvalou skúškou náboženskej viery, bez ohľadu na to, o aké náboženstvo, či tradície ide. Človek, ktorý má aspoň základné materiálne zabezpečenie a bezpečnosť, sa začína správať voči svojmu okoliu, voči iným ľuďom inak, s obavami, podozrievavo. Má strach, že príde aj o to málo, čo má, je neistý. U tých, ktorí žijú v blahobyte a prepychu, tam je to ešte horšie. Strach a obavy sa menia na panickú hrôzu. Osobitne to platí vo vzťahu k cudzincom, ktorí k nám prichádzajú za lepším životom, za bezpečím a slobodou. Nie sú, až na malé výnimky, vítaní ani s otvorenou náručou, ani s porozumením, a už vôbec nie prívetivo a láskavo.
Našim zámerom však nie je rozoberať každý jeden prípad osobitne, či už na tejto početnejšej strane, ktorá odmieta prijať, ale ani na strane tej menšiny, ktorá prijatie ponúka. No práve títo vzácni ľudia dobrej vôle, ochotní sa podeliť aj s tým málom, čo majú, ochotní riskovať aj zneužitie dobrej vôle a dôvery, ktorí si v hĺbke srdca uvedomujú práve to, čo je najdôležitejšie, že akékoľvek pocity bezpečia, istoty, či priamo prebytku a pohodlia, sú a ostávajú relatívne, práve títo ľudia majú byť príkladom pre ostatných, a zároveň aj čistým zrkadlom nastaveným nášmu kresťanstvu a jeho súčasnému stavu.
Jediné, čo sa v takejto situácii dá robiť, aby sme nestratili svoju ľudskú prirodzenosť, a tým ani možnosť mať podiel na Božom pokoji, je naučiť sa zdieľať svoje životné osudy, vzájomne si pomáhať a týmto spôsobom myslenia a života každodenne ďakovať Hospodinovi. Ak dokážeme ostať verní nášmu ľudskému poslaniu, žiť v ľudskosti vo vzťahoch s ostatnými, potom prejavujeme svoju vernosť Hospodinovi. Iba týmto spôsobom sa ako kresťania dokážeme úspešne vyhýbať pýche a egocentrickému uspokojeniu zo seba samých (cf. Lk 12, 19).
Bratia a sestry. Práve preto je biblický príbeh putovania Izraela pustatinou a následného osídlenia Bohom zasľúbenej zeme tak dôležitý pre každého z nás. Práve preto je neustále pripomínanie si významu toho, čo znamená byť a ostať putujúcim Božím ľudom, bez pevného naviazania sa na čokoľvek materiálne, či už je to pôda, obydlia, mestá, všetky zdanlivo pevné body v živote, tak dôležité. Aj dnes, keď spoločne ďakujeme Bohu za úrody zeme, nesmieme tomu rozumieť tak, že je to výsledok Božej priazne kvôli našim osobitným vlastnostiam, či spôsobu života, tobôž nie kvôli našej náboženskej viere a jej prejavom. Sme a ostávame len a iba pútnikmi. Nič nám v tomto svete trvalo nepatrí. Sme a ostávame plne závislí na Božej milosti. No nielen my, kresťania. Hospodinovi patrí celá zem, všetky národy. To nás má viesť k pokore, k vedomiu a k potrebe vzájomnej spolupatričnosti, a v konečnom dôsledku k ochote zdieľať sa s tým, čo máme z Božej milosti k dispozícii teraz a tu.
Má nás k tomu viesť jedinečný príklad, ktorý nám Boh dáva práve v živote Ježiša Krista. Je to jedinečný príklad ľudského života, slobodnej voľby žiť životom pútnika, bez trvalej strechy nad hlavou a zabezpečenia, no dokonalého Božieho dieťaťa pripraveného naplniť svoje poslanie v prospech lásky k Bohu a k životu. Vyjadruje tým to najdôležitejšie. Ani hlad, ani nedostatok, ani zem, ktorú máme zverenú do starostlivosti výhradne a len z Božej milosti, čo znamená, že v konečnom dôsledku nie je našim ale Božím vlastníctvom, ani všetky úrody zeme, ani všetky materiálne pôžitky, ktoré dnes môžeme v relatívnom bezpečí užívať, nie sú cieľom, a už vôbec nie tým finálnym. Tým je iba Hospodin, ktorý nás k tomuto poznaniu vytrvalo vedie všetkými životnými skúškami a skúsenosťami. V konečnom dôsledku nás však týmto spôsobom vedie k sebe, ku skutočnej hojnosti dobra a k pokoju. Amen.
Modlitby
Milosrdný Bože, ďakujeme Ti za dar života, za úrody zeme, za všetky materiálne i duchovné dary. Ďakujeme za Tvoje slovo, i za pokrm, ktorý z Tvojej milosti dennodenne prijímame. Pomáhaj nám svojim Duchom byť lepšími a zodpovednejšími vo všetkom, čo z Tvojich svätých rúk prijímame, čo robíme, vo vzťahoch s inými, aj voči sebe samým. Veď nás Bože a pomáhaj tieto predpoklady napĺňať v čo najväčšom rozsahu, príkladom Tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista a mocou Ducha Svätého. Nech sme hodní obrazu, na ktorý si nás stvoril. Prosíme Ťa Bože, dávaj nám silu, vytrvalosť a odvahu podieľať sa na živote toho veľkého spoločenstva skutočných Božích detí, ktoré spája viera v Tvoj stvoriteľský zámer, aby sme tu žili vo vzájomnej láske, úcte a slušnosti. Amen.
Otče náš, ktorý si v nebesiach. Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! I neuveď nás do pokušenia! Ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky.
Sláva Bohu: Otcu, Synu i Duchu Svätému, ako bola na počiatku, teraz, vždycky i na veky vekov, amen.