Kázeň na 18. nedeľu po sv. Trojici, 15.10.2017

František Ábel
Služby Božie — 18. nedeľa (kajúca) po Svätej Trojici (15. 10. 2017, Veľký kostol)

Text: Text: R 10, 1 – 4; 11, 11 – 12; 13, 8 – 10
R 10, 1 – 4
Bratia, túžbou môjho srdca a prosbou k Bohu za nich je, aby boli spasení. Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania; keďže nepoznajú spravodlivosť Božiu a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej. Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.

R 11, 11 – 12
Spytujem sa teda: Či sa potkli, aby padli? Vôbec nie! Ale ich poklesnutím dostalo sa pohanom spasenia, aby sa v nich (Židoch) vzbudila žiarlivosť. A keď je ich poklesnutie bohatstvom sveta a ich úpadok bohatstvom pohanov, o čo viac ich plnosť?!

R 13, 8 – 10
Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.

Bratia a sestry.
Prečítané Pavlove slová vyjadrujú na jednej strane znepokojenie veriaceho človeka nad stavom udalostí a vecí, ktoré sú čímsi zásadne nové, s ktorými jednoducho nerátal, no na strane druhej pevnú, neochvejnú dôveru v Boha, ktorý všetko nové má vo svojej moci a koná v prospech celého sveta, všetkých ľudí bez rozdielu, aby sme napokon porozumeli významu a dôležitosti lásky, ktorá život tvorí, zachováva a rozvíja ho, aby raz dosiahol svoju plnosť a dokonalosť.
Božou vôľou je aj na prvý pohľad nepochopiteľný paradox, dočasný stav zatvrdilosti Bohom vyvoleného ľudu, pretože práve v tomto dôsledku je umožnené všetkým národom vojsť do Božej milosti. Niet sa preto čomu diviť, že Pavol bol spočiatku prekvapený a úprimne rozrušený. Veď ako zbožný Žid si veľmi dobre uvedomoval, že Boží ľud sa po celú dobu svojej existencie enormne snažil dosiahnuť Božiu spravodlivosť a plniť Božie prikázania, jednoducho povedané, žiť v súlade s Božou vôľou, no zdá sa, že uplatňoval predovšetkým tú svoju spravodlivosť. Oproti tomu pohania, pre väčšinu ktorých bola už samotná myšlienka, či predstava jediného Boha cudzia a neatraktívna, tí sa teraz dostávajú do Božej milosti zdanlivo jednoducho, bez námahy.
Ako je to možné? Či Boh ruší svoje zasľúbenia dané Izraelu? Určite nie, veď Božie zasľúbenia a vyvolenie sú nemenné, večné. Prečo sa teraz pohanom dostáva tak významného postavenia? Na tieto otázky nebolo jednoduché odpovedať. Napriek tomu, že Pavol akceptoval slobodu Božej vôle, potreboval tieto nové skutočnosti a situáciu myšlienkovo zhodnotiť a porozumieť im.
Keď Boh zjavil svoju spravodlivosť v Kristovi, zákon tým dosiahol svoju plnosť a cieľ. Pavol tým nechcel povedať, že Boží zákon daný Izraelu už nemá význam. Nechcel povedať ani to, že táto veľkolepá etapa dejín židovského ľudu bola bezvýznamná. Rovnako nemal v úmysle označiť vieru a tradície Izraela nálepkou pokrytectva. Pavol hodnotí postoj Izraela ako „horlivosť za Boha“. Takáto horlivosť však veľmi často a opakovane privádza človeka k mylnej predstave, že Boh je na jeho strane, či na strane určitej skupiny ľudí, tých, ktorí najlepšie poznajú Jeho vôľu a plnia bezmyšlienkovite Jeho požiadavky. Pavol už vie, že ani jemu osobne, ani žiadnemu inému človeku na tomto svete neprináleží právo vynášať súd nad inými ľuďmi. Je to výhradne Božia kompetencia. Pavol preto zachováva pevnú vieru a dôveru, že práve prostredníctvom Izraela vojdú do Božej milosti aj ostatné národy a napokon bude celý Izrael spasený.
Tento veľký problém, ktorému sa Pavol venuje, sa však nestratil v prepadlisku dejín. Je stále živý a naliehavý, a to nielen vo vzťahu k Izraelu. Aj v súčasnosti majú ľudia tendenciu zamieňať svoju vlastnú predstavu spravodlivosti za tú Božiu. Robia tak často v presvedčení, že tým plnia Božiu vôľu, a neuvedomujú si, že sa tým aj oni zaraďujú do skupiny tých, ktorí horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania. Všimnime si pozorne kľúčový výrok týchto Pavlových slov: Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu. Kristus je označený za koniec zákona. Treba však ihneď dodať, že tu nejde o koniec, ale o naplnenie Božieho zákona, ktorý tak dosahuje svoj cieľ. Kristus je telos, to znamená cieľom zákona. Je naplnením Božej vôle, ktorá sa realizuje v tomto svete od počiatku. Každý človek, ktorý tomu uverí a Bohu dôveruje, tak dostáva možnosť poznať Božiu spravodlivosť, prijať ju ako paradigmu skutočného života. Aký je teda rozdiel medzi Božou spravodlivosťou a tou našou? Predovšetkým v tom, že Božia spravodlivosť koreluje s láskou, ktorá vytrvalo zápasí o človeka a snaží sa ho v slobode myslenia priviesť k pochopeniu tejto axiómy a tým aj k poslušnosti voči tejto láske a schopnosti realizovať ju v živote.
Dejiny ľudstva sú plné násilia, konfliktov, utrpenia a bolestného procesu parciálnych víťazstiev ľudskosti nad zlom. Táto smutná realita nás núti, aby sme sa zamysleli nad príčinami tohto stavu. Kladieme si otázku, čo vedie človeka k neustálemu pokušeniu uplatňovať totalitné myslenie a konanie? Čo je príčinou toho, že sa neustále dopúšťa násilia? Je tomu tak preto, lebo sme vzájomne tak odlišní, že sme si cudzí, alebo naopak, je tomu tak preto, lebo sme až príliš rovnakí? Identita versus alterita? Ako je potom vôbec možné, že napriek všetkému, čo bolo práve povedané, sa v človeku objavuje aj iná alternatíva, snaha uplatňovať v živote nenásilné riešenia zakotvené v etike a vo viere v Boha, v ktorej poslušnosť láske prevyšuje akékoľvek dogmatické prívlastky a konštrukty. Oboje, to znamená rovnakosť i inakosť, sú príčinou tohto stavu. Oboje sa podieľa na pokušení človeka uplatňovať svoju vlastnú predstavu spravodlivosti, formovať ľudské spoločenstvo podľa vlastného presvedčenia, odkiaľ ostáva už len malý krôčik k tomu neslávne známemu makiavelistickému: účel svätí prostriedky.
Tieto otázky si kládli ľudia už oddávna a kladieme si ich aj my dnes, stále znovu a znovu. Až príliš sme postupom času sústredili na to naše „ja“, naše práva, záujmy, problémy, naše „to“, či „ono“. Táto egocentrická motivácia vzala postupne spoločnosti silu postaviť sa proti násiliu páchanom na druhých. Nechceme tu iných ako sme my, nechceme tu cudzincov, žiadne menšiny, nič, čo by bolo nové a rušilo by nás v tom našom zabehnutom spôsobe života, veď máme dosť vlastných starostí. No jedným dychom popritom zdôrazňujeme, že sme kresťania, modlíme sa, zbožne frázujeme, akoby sa Boh rozhodoval na koho stranu sa prikloní a ktoré zo svojich detí si vyberie a uprednostní podľa vonkajších okázalostí a plnenia náboženských rituálov.
Ak žijeme svoj život zameraný na seba, či len úzku skupinu jemu podobne zmýšľajúcich a správajúcich sa ľudí, nedokážeme precítiť a akceptovať krízu identity. Naše bytie je uväznené v nás samých, je neprirodzene oddelené od svojho zdroja, od toho druhého. Zabúdame, že prvoradá v živote človeka má byť etika založená na Božom prikázaní „nezabiješ“, ktorého interpretácia je však omnoho širšia. Zabiť neznamená len siahnuť druhému fyzicky na jeho život. Zabiť človeka možno aj tým, že ho neprijímam takého, akým je, tým, že ho umenším a degradujem na obyčajnú nulu, nevšímam si jeho osobu, jeho potreby a problémy, jeho nárok na svoju vlastnú identitu. Tvár toho druhého, či už je to tvár siroty, vdovy, cudzinca alebo príslušníka akejkoľvek menšiny, má byť pre mňa výzvou – nezabiješ! Inakosť toho druhého kladie na mňa nárok, má sa pre mňa stať niečím transcendentným, nedotknuteľným, vďaka čomu môžem ja sám existovať, vychádzať zo seba, byť slobodný a šťastný, a to práve vtedy, keď je slobodný a šťastný ten druhý. Je to nárok prevziať zodpovednosť za svojho blížneho, ktorá mi však nedáva právo vyžadovať od neho to isté. Súčasne však treba dodať, že takýto nárok je pre človeka enormnou záťažou a v reálnej praxi nedosiahnuteľnou métou. Napriek tomu sa má práve tento nárok stať pre človeka trvalou túžbou. Táto túžba totiž zbavuje ľudskú motiváciu jej egocentrizmu a vracia človeku možnosť komunikovať namiesto snahy manipulovať.
Druhým veľkým problémom je ľudské násilie a jeho mnohoraké prejavy. Nie je vôbec jednoduché porozumieť mechanizmom, ktoré sa ukrývajú za prejavmi ľudského násilia. Aby sa človek dokázal zbaviť násilia, musí nazrieť hlboko do svojho vnútra a odhaliť skutočnú podstatu svojich túžob, ktoré nás ovládajú. Ľudská túžba má mimetickú povahu. Grécke slovo mimésis sa prekladá ako „napodobnenie“. Jednoducho povedané, ľudské túžby nie sú obrazom toho, čo je človeku najvlastnejšie, akoby sa mohlo zdať na prvý pohľad, ale sú tým, čomu sme sa naučili od druhých, ich napodobňovaním. Mimetická túžba nemusí byť konfliktnou, pokiaľ sa týka vecí, ktoré môžem mať ja i ten, koho napodobňujem. Ak však začnem túžiť po niečom, čo má ten druhý a čo nemôžeme vlastniť obaja naraz, vzniká rivalita, ktorá vedie k snahe eliminovať toho druhého. Tentoraz nie pre jeho inakosť, ale pre rovnakú túžbu, akú mám ja i ten druhý.
Tento mechanizmus násilia vidno už v primitívnych kultúrach a ich náboženstvách. V dávnych dobách, keď dochádzalo k rozkladu ľudských spoločenstiev v dôsledku konfliktu záujmov, objavuje sa mechanizmus kontrolovaného násilia, ktorým sa mal zabezpečiť mier a poriadok. Bolo potrebné nájsť a určiť vinníka, obeť, ktorou sa umožní vybiť násilie nahromadené v spoločnosti, očistiť ju. Staré náboženstvá sú založené práve na tomto princípe. Zviera alebo človek, prípadne skupina ľudí, ktorí sa stanú obeťou, spájajú v sebe dva charakteristické rysy: sú vyvrheľmi, ale zároveň predstavujú niečo posvätné, božské. Ich eliminovaním sa má spoločenstvo obnoviť, očistiť, obete odnášajú so sebou preč neprávosti všetkých ostatných.
V biblických textoch Starej a Novej zmluvy však mechanizmus hľadania vinníka a obetí nie je prvoradý, nie je ani základom biblického posolstva, hoci na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve tu nájdeme jeho najextrémnejšie podoby. Namiesto toho sa tu však stretáme s úplne opačnou zvesťou. Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, a Otec Ježiša Krista, volá svoj ľud, aby prestal hľadať obete, ale aby sa naučil niesť zodpovednosť za svoje túžby i za to, čo ony pôsobia. Ježišov kríž je najradikálnejším príkladom tejto skutočnosti. Milosrdenstvo chcem, a nie obeť, znie Božie slovo ústami proroka Ozeáša (Oz 6, 6). Boh sa stavia na stranu obete, priznáva sa k nej, čím ruší možnosť získať zmierenie na úkor niekoho druhého. Práve tým sa stáva Ježišova smrť na kríži vykupiteľskou obeťou platnou raz a navždy.
To vyjadrujú aj Pavlove slová, keď vraví, že Ježiš je koncom, cieľom zákona. Na ich pozadí dokážeme porozumieť aj tomu, prečo Pavol vnútorne tak trpí, keď vidí stav, v ktorom sa nachádza Boží ľud. Na jednej strane úžasné poznanie a radosť z Božej spravodlivosti a milosti, na strane druhej smútok z ľudskej zatvrdilosti. Nádej však ostáva, a s ňou i viera a láska, ktoré sú dokonalým vyjadrením toho, čo znamená dôverovať Bohu, ktorý nás akceptuje takých akí sme. Prijmime teda zodpovednosť, ktorá je podmienená schopnosťou vyjsť zo seba a uznať nárok toho druhého, ale rovnako tak schopnosťou vrátiť sa k sebe a odmietnuť robiť niekoho druhého zodpovedným za naše vlastné túžby. Tie majú byť zamerané na nasledovanie a napodobňovanie Krista, ktorý naplnil Boží zákon bezpodmienečnou láskou voči Bohu a človeku.
Bratia a sestry. Človek nie je tvorcom skutočnej spravodlivosti. Zákon sám o sebe nie je cestou k spáse, ale vedie k tomuto zásadnému poznaniu. Človek potrebuje nutne spravodlivosť Božiu a lásku, ktorá nekladie podmienky, ktorá nevytvára hranice, lásku, ktorá tvorí, spája, ponúka sa všetkým a všade bez rozdielu. V Ježišovi Kristovi zjavil Boh svoju spravodlivosť, milosrdenstvo a lásku, ktoré patria každému, kto tomu verí a kto túto vieru dokáže preukázať v konkrétnej podobe vo svojom živote. Prijmime preto túto Božiu lásku ako jediný zmysluplný základ i cieľ života Božieho tvorstva. Iba na ňom možno stavať dielo, ktoré aj v ťažkých časoch ostane stáť pevne. Preto dôverujme a buďme poslušní tejto láske a podľa toho aj žime. Amen.