Služby Božie — 18. nedeľa po Svätej Trojici (19. 10. 2014, Veľký kostol)
Príhovor
Keď Pavol v Prvom liste Korinťanom píše o dôležitosti a význame kresťanskej lásky v každodennom živote veriaceho spoločenstva, vkladá k pojmu láska množstvo jedinečných prívlastkov. Píše: Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádeja, všetko pretrpí.
Tieto slová pôsobia na prvé čítanie, zvlášť v období, v ktorom žijeme dnes, ako nadnesený idealizmus, či ako púha sentimentalita, avšak nie je tomu tak. Všetky tieto prívlastky sa totiž sústreďujú v centrálnej myšlienke celej Biblie, ktorou je práve poslušnosť lásky.
Táto téma, ktorej sa budeme venovať vo zvesti dnešných služieb Božích, v 18. nedeľu po Svätej Trojici, nás konfrontuje s významom slov, ktoré sú základom vierovyznania Izraela, a tým aj nášho Pána Ježiša Krista, a majú preto ostať v centre pozornosti každého jedného z nás: milovať Boha a milovať príslušníkov vlastného druhu, to znamená človeka. Služby Božie začíname v mene Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého, predspevom “Najsvätejší”.
Text: Mk 12, 28 — 34
Vtedy pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počul hádať sa, a vidiac, že im správne odpovedal, opýtal sa Ho: Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých? Ježiš odpovedal, že prvé je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily. Druhé je toto: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Nad tieto niet iného väčšieho prikázania. Tu povedal Mu zákonník: Dobre, Majstre, pravdu si povedal, že jeden je [Boh] a niet iného okrem Neho; a milovať Ho z celého srdca a z celej mysle a z celej sily, a milovať blížneho ako seba samého je omnoho viac ako všetky zápaly a obete. Keď Ježiš videl, ako rozumne odpovedal, riekol mu: Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho. A nikto sa Ho viac neopovážil spytovať.
Bratia a sestry.
Starozmluvný text, ktorý sme prečítali z Piatej knihy Mojžišovej nás konfrontuje so zásadnou požiadavkou, s ktorou sa Hospodin obracia na Izrael, aby tým zreteľne vyjadril podstatu a význam toho, čo znamená byť Božím kňazským kráľovstvom a svätým národom. Čo vlastne žiada Boh od svojho ľudu? Len to, aby sa bál Hospodina, svojho Boha, aby chodil len po Jeho cestách, aby Ho miloval, aby slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou. Ďalej sa dozvedáme, že je tomu tak preto, aby bolo Božiemu ľudu dobre, pretože Hospodinovi, jedinému Bohu, patrí nebo i nebesá nebies, zem i všetko, čo je na nej.
Natíska sa tak otázka, ako tomu máme rozumieť? Na prvé čítanie je to vcelku jasné. Človek má plniť Božiu vôľu v tomto svete, ktorý je jeho dielom a vlastníctvom. Iba tak sa mu bude vodiť dobre, iba tak dosiahne v živote spokojnosť, šťastie a naplnenie zmyslu vlastnej existencie. V tom je aj podstata Božieho rozhodnutia, vyvoliť si práve Izrael za svoj svätý národ, aby bol príkladom a živým svedectvom a tým i zvestovateľom tejto Božej vôle, od ktorej závisí život celého ľudstva, i samotnej planéty, ktorú obývame. Tá zdanlivá jednoduchosť sa však rýchlo stráca v konfrontácii s realitou každodenného života, ktorej sme svedkami a ktorá je často diametrálne odlišná od plnenia Božej vôle. Tak sa dostávame k samotnej podstate toho, čo znamená a k čomu nás zaväzuje poslušnosť lásky.
Evanjeliový príbeh, ktorý je základom dnešnej zvesti nie je iba diskusiou o tom, ktoré prikázanie je najväčšie. Nejde tu v prvom rade ani o spor Ježiša s jeho odporcami. Ide tu o rozhovor medzi učiteľom a žiakom. Preto je tento príbeh často nazývaný aj ako akademický rozhovor. Ježiš na otázku učiteľa Zákona o tom, ktoré prikázanie v Zákone je to najväčšie, odpovedá citovaním dvoch zásadných starozmluvných prikázaní o láske k Bohu (Dt 6, 4 – 5) a k blížnym (Lv 19, 18b). To neznamená, že ostatné prikázania sa týmto spôsobom rušia alebo devalvujú. Naopak, ide o hľadisko, z ktorého možno všetky prikázania pochopiť a praktizovať, pretože nás privádza k podstate Božieho zámeru stvoriť tento svet a všetko, čo je jeho súčasťou, a tak aj k vlastnému jadru Božej vôle v tomto svete. Učiteľ Zákona odpovedá súhlasne parafrázovaním Ježišovej odpovede a dodáva, že prikázanie lásky je dokonca dôležitejšie ako samotné obete. Ježiš túto odpoveď oceňuje a vraví učiteľovi Zákona, že nie je ďaleko od kráľovstva Božieho.
Pozadie, ale aj význam tejto otázky ilustruje výstižne jedna rabínska anekdota zaznamenaná v Babylonskom talmude. Ide o príbeh o dvoch významných učiteľoch Zákona, Šammajovi a Hillelovi, ktorí boli zhruba Ježišovými súčasníkmi. Raz prišiel za Šammajom jeden pohan a povedal mu, že sa stane prozelytom, to znamená vyznávačom židovskej viery a náboženstva, pod podmienkou, že ho Šammaj dokáže naučiť celú Tóru za čas, ktorý on sám vydrží stáť na jednej nohe. Šammaj to pochopil ako jasnú provokáciu a preto ho odohnal palicou. Keď však tento pohan prišiel s rovnakou otázkou k Hillelovi, ten mu odpovedal: „Nečiň svojmu blížnemu to, čo nemáš sám rád; to je celá Tóra a ostatné je len komentár, choď a nauč sa ho“. Táto Hillelova odpoveď, známa aj ako „strieborné pravidlo“ je prirodzene variantom „zlatého pravidla“, ktoré zvestuje sám Ježiš.
Pozrime sa teda spoločne, bratia a sestry, čo je práve na Markovej verzii tohto rozhovoru o prikázaniach lásky jedinečné a čo vlastne znamenajú tieto dve prikázania. To jedinečné v Markovej verzii predstavuje priateľský postoj, ktorý voči Ježišovi prejavuje učiteľ Zákona, ale rovnako aj Ježišov osobný postoj voči nemu, keď mu hovorí: „Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho“. Deje sa tak aj napriek polemikám s farizejmi o platení dane, ako aj so sadukajmi o zmŕtvychvstaní, ktoré predchádzali dej nášho príbehu. To je veľmi dôležité. Bráni nám to totiž zovšeobecňovať a postoj a konanie farizejov, zákonníkov a sadukajov, reprezentantov hlavných náboženských skupín súdobého palestínskeho judaizmu, hodnotiť len v negatívnom svetle. To by bolo pokrytectvo, klamali by sme nielen iných, ale predovšetkým samých seba.
Čím sú teda tieto dve prikázania výnimočné? Tým, že Ježiš kladie dôraz na vnútornú dispozíciu, ktorou je láska k Bohu a blížnym, zostupuje až k samotným koreňom všetkých prikázaní. To nám pomáha poznať Božiu vôľu, tak ako ju zvestuje Tóra, a to v jej samom jadre. V tomto dôsledku sa vieme orientovať v živote, v každej situácii a v každom čase a poznanie Božej vôle aj reálne konať vo všetkom, čo plánujeme, čo robíme, čím sme, vždy vo vedomí, že v tom všetkom musí byť a ostať na prvom mieste Boh, nie my.
Pre nových kresťanov, ktorí žili v polyteistickom prostredí, v ktorom sa prinášali obete rôznym božstvám, bolo totiž dôležité prijať vieru, že Otec Ježiša Krista je jediný Boh a že láska k tomuto Bohu a láska k blížnemu „sú viac ako všetky obete a dary“. Keďže židovský monoteizmus obdivovali mnohí pohania, mohli sa príslušníci kresťanského spoločenstva, do ktorého patril aj Marek na toto Ježišove učenie pri svojej misii medzi národmi odvolávať. Rovnako tak mohli považovať reálne plnenie tohto dvojitého prikázania lásky za rovnocenné splnenie celého Zákona, možno priamo v intenciách, ktoré naznačuje Pavol vo svojom liste adresovanom kresťanom v Ríme, kde píše: „Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon“ … a následne: „Plnosťou zákona je teda láska“ (R 13, 8.10).
Bratia a sestry, tieto dve prikázania lásky preto sú a ostávajú alfou a omegou aj v našich životoch. Obe nás majú privádzať k poslušnosti voči Božej vôli, a to práve láskou, ktorej zdrojom a prameňom je sám Boh. Obe súvisia bytostne so skutočnosťou, že všetko tvorstvo patrí Hospodinovi a všetko, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela odpovedá na jeho volanie. Nie je to teda človek, kto všetko riadi a o všetkom rozhoduje. V dnešnej dobe často vidíme medzi kresťanmi dva nezdravé extrémy. Jedným z nich je pasivita a nezáujem o problémy časného sveta. Druhým extrémom je naopak až prílišné pripútanie sa k tomuto svetu, najmä k jeho materiálnym hodnotám. Často počúvame argumentáciu, že my aj tak v našom svete nič nezmeníme, takže akákoľvek aktivita je vopred zbytočná. Starajme sa preto radšej o vlastné veci. To sú samozrejme škodlivé tendencie v živote kresťana, ktoré sú priamo v rozpore s Ježišovým príkazom byť soľou zeme a svetlom sveta. Kresťan má predsa svet meniť k lepšiemu, aj keď je okolo neho toľko zla a nespravodlivosti. Veď sa len pozrime okolo nás, ale predovšetkým na seba. Snažíme sa svoje životy čo najlepšie zabezpečiť a to hlavne z tej materiálnej stránky. To je síce prirodzené, avšak táto snaha je pre mnohých z nás pokušením, ktorému nedokážeme odolať. A odtiaľ je už iba krôčik k tomu, aby sme namiesto poslušnosti Božej vôli uprednostnili práve tieto časné veci, či už je to kariéra, vidina svetskej slávy a úspechu, túžba po peniazoch a majetkoch. S tým kráča ruka v ruke nezdravé sebavedomie, pýcha a nedostatok nezištnej lásky, ktoré žiaľ charakterizujú aj každodenný život mnohých kresťanov. Podrobujeme kritike všetko a každého v našom okolí, ale seba vynechávame. Klesáme pod ťarchou každodenných starostí, ale málokto z nás nájde v sebe odvahu zamyslieť sa dôkladne a seriózne nad príčinami tohto nezdravého stavu. Je však najvyšší čas!
Príčiny tohto stavu nachádzame v spôsobe života, kde prvoradým je túžba vlastniť, mať, nie byť. Drancujeme prírodné zdroje, náš život podriaďujeme zákonom ponuky a dopytu, teda výhradne ekonomickým vzťahom, kde tak veľmi chýbajú etické a morálne hodnoty. Naše správanie radi obhajujeme argumentáciou, že nám ide o blaho človeka, ale akosi nám uniká, že nič z toho, čo robíme, žiadna ideológia, či teórie nepomáhajú odstrániť, ba ani znížiť chudobu a biedu vo svete a to tak vo fyzickom, ako aj v duchovnom zmysle. Stále opakujeme rovnaké chyby generácií, ktoré tu boli pred nami. Snažíme sa dosiahnuť pominuteľné a zabúdame na to, čo je večné. Radi si síce prídeme vypočuť do chrámu kázeň brata, či sestry farárky, ale ponaučenie z nej nechávame mnohokrát v laviciach našich chrámov. Sme príliš zaťažení tým časným, pominuteľným a na večné hodnoty pre rôzne starosti všedného dňa zabúdame. Čo robiť bratia a sestry? Pomôže len „zmena myslenia“, obrátenie sa k Bohu, to znamená poslušnosť lásky.
Nenechajme sa preto klamať tými, kto sa nás neustále snažia presvedčiť, že sú to iba oni, ktorí všetkému rozumejú a sú to zase iba oni, ktorí sú kompetentní riadiť nielen veci okolo nás, ale i nás, dokonca i našu vieru a jej prejavy. Ak môžem byť celkom úprimný, v očiach Hospodina nie sú nikým iným, než podvodnými prorokmi. Nenechajme sa preto mýliť, Hospodin má vo svojich rukách všetko tvorstvo a všetko, čo sa v ňom odohráva. Niet ničoho, čo by sa mohlo diať mimo jeho vôľu a on sa musel iba bezmocne prizerať. Ak chceme poznať tajomstvo požehnaného života, ako v oblasti duchovnej, tak telesnej, musíme za začítať a hlboko zamyslieť nad slovami tohto tajomstva, ukrytého a zaznamenaného v dvoch základných textoch, ktoré tvoria vierovyznanie židovského národa, i nášho Pána Ježiša Krista: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily. A to druhé: Milovať budeš blížneho ako seba samého. (Dt 6, 4 – 5; Lv 19, 18)
Ježišovo učenie stanovuje vysoký teologický i etický štandard. Ten sa zakladá na presvedčení, že Ježišov Otec „je jediný a niet iného, okrem neho“. Ježiš svojom prikázaním lásky k Bohu zhŕňa základné etické východiská Tóry a predstavuje princíp, na ktorého základe môžu kresťania oceňovať dedičstvo židovského Písma. Prikázanie je takisto odpoveďou na lásku, ktorú nám Boh každodenne preukazuje. Ježiš zároveň trvá na tom, že láska k Bohu a láska k blížnemu sú neoddeliteľné a napokon vytvárajú jediné veľké prikázanie. Tým však, že ich súčasne nechávame pojmovo oddelené a zdôrazňujeme, čo je prvé a čo druhé prikázanie, zabraňujeme akýmkoľvek pokusom nahradiť jedno druhým a tým aj opomenúť buď lásku k Bohu, alebo k ľuďom.
Niet preto nič väčšieho, bratia a sestry, nič dôležitejšieho, ani významnejšieho v živote. Záleží iba od nás, či sa pridáme k tým, ktorí tieto Ježišove slová, vyjadrujúce Božiu vôľu v jej najrýdzejšej podstate, príjmu ako zásadné krédo života, ktorého obsah a kvalita budú jednoznačne svedčiť o Bohu a jeho stvoriteľskom zámere, priviesť tvorstvo k dokonalosti, ktorej základom, zdrojom a podstatou je láska. Ak tak urobíme, potom nám aj dnes vyznanie a oľutovanie našich hriechov a spoločenstvo so vzkrieseným Kristom pri Večeri Pánovej umožní prežiť a pocítiť skutočnú radosť zo spoločenstva, ktoré je vytvorené Božou láskou v Ježišovi Kristovi, ale zároveň sa aj vážne zamyslieť nad tým, čo znamená poslušnosť lásky a aký príklad tejto poslušnosti sa nám v našom Pánovi Ježišovi Kristovi ponúka a k čomu nás aj zaväzuje a vyzýva. Amen.