Služby Božie — 19. nedeľa po Svätej Trojici, Poďakovanie za úrody (2. 10. 2016, Veľký kostol)
Text: 5 M 8, 1 – 10
Každý príkaz, ktorý vám dnes dávam, zachovávajte a plňte, aby ste žili a množili sa, aby ste prišli a zabrali krajinu, ktorú Hospodin prísahou zasľúbil vašim otcom. Pamätaj na celú cestu, ktorou ťa po púšti viedol za týchto štyridsať rokov Hospodin, tvoj Boh, aby ťa pokoril, vyskúšal a aby poznal, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať Jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dopustil na teba hlad a sýtil ťa mannou, ktorú si nepoznal a ktorú nepoznali ani tvoji otcovia, aby ti dal vedieť, že nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových. Tvoj plášť sa na tebe nezodral, ani noha ti neopuchla za týchto štyridsať rokov. Poznaj teda v srdci, že ako vychováva človek svojho syna, tak Hospodin, tvoj Boh, vychováva teba. Zachovávaj príkazy Hospodina, svojho Boha, kráčaj po Jeho cestách a boj sa Ho. Veď Hospodin, tvoj Boh, vedie ťa do dobrej krajiny, do krajiny potokov, prameňov a spodných vôd vyvierajúcich v údoliach i na výšinách, do krajiny pšenice, jačmeňa, vínnej révy, figovníka a granátovej jablone, do krajiny olív a medu, do krajiny, kde nebudeš skromne jesť chlieb, nebudeš mať v nej v ničom nedostatok, do krajiny, v kameňoch ktorej je železo a z vrchov ktorej budeš ťažiť meď. Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal.
Bratia a sestry.
Keď sme v úvodnom príhovore zdôraznili, že téma viery a poďakovania za úrody zeme so sebou súvisia, môže sa to zdať na prvý pohľad nejasné, dokonca sa môžu ozvať námietky. Vieme, že nie všetci ľudia sú veriaci a napriek tomu si vážia a sú vďační za všetko, čo príroda, ľudské úsilie a práca dokážu vyprodukovať pre dobro nás všetkých. Nezriedka sú dokonca empatickejší voči iným ľuďom, prírode a životnému prostrediu, ako tí, ktorí sa otvorene hlásia k viere v Boha. Avšak predsa len, pre nás, ktorých svetonázor je založený na viere, že život, ten jedinečný a najvzácnejší dar, nie je len výsledkom súhry okolností a zložitých procesov prebiehajúcich na úrovni mikro či makro vesmíru, je prijímanie všetkého, čo človek k svojmu životu potrebuje a využíva pre svoj rozvoj a blaho hlavným dôvodom pre kontinuálnu vďaku Bohu, o kom je presvedčený, že je toho tvorcom, tým, čo filozofickým pojmom zvykneme nazývať causa prima et finalis – čiže prvotnou i konečnou, účelovou príčinou, inými slovami zmyslom i cieľom stvorenia.
No súčasťou života je aj množstvo zložitých situácií a problémov, ktoré vystavujú našu vieru ťažkým skúškam. Keď dnes spoločne ďakujeme za úrody zeme, možno spomenúť ako vhodný príklad odborné diskusie o dlhodobej udržateľnosti života na našej planéte. V súčasnosti žije na svete 7,4 miliardy ľudí. Do roku 2060 by to malo byť až desať miliárd ľudí. Túto prognózu zverejnil Štatistický úrad Európskej únie v rámci analýzy s názvom „Európska únia vo svete“. Aj v správe o perspektívach svetovej populácie, ktorú zverejnila v minulom roku Organizácia spojených národov sa píše, že už v roku 2030 bude na svete žiť 8,4 až 8,6 miliardy ľudí, v roku 2050 to bude už od 9,4 do 10 miliárd a v roku 2100 bude na Zemi žiť až okolo 12,5 miliardy ľudí.¹ S týmito prognózami sa prirodzene vynárajú viaceré otázky, či svet dokáže uživiť také množstvo ľudí, či máme dosť pôdy, aby nás uživila, dostatočné zdroje pitnej vody, ako tento stav ovplyvnia klimatické zmeny, alebo necitlivé zaobchádzanie človeka s prírodou, a tak ďalej.
Samozrejme, nemali by sme v žiadnom prípade podceňovať tieto fakty, ani si prestať všímať pokračujúce negatívne zásahy človeka do prírodných procesov, pľundrovanie prírodných zdrojov, znečisťovanie planéty a tak ďalej. To všetko je alarmujúce, no podporovať konšpiračné teórie, či vyvolávať paniku zdôrazňovaním katastrofických vízií a scenárov je rovnako nesprávne. Tieto prognózy totiž nedokážu dostatočne zohľadniť jeden veľmi dôležitý faktor, ktorým je vývoj ľudského poznania a s ním aj schopnosť nachádzať riešenia globálnych problémov, ktorým ľudstvo musí čeliť. Samozrejme, v žiadnom prípade nejde a ani nemá ísť o oslavovanie človeka v duchu propagandy takzvaných „svetlých zajtrajškov“, dobre známej hlavne staršej generácii z čias nie tak dávno minulých. Ľudské možnosti, rovnako aj možnosti našej planéty nie sú neobmedzené. No ľudstvo má predsa len v sebe jedinečný potenciál nachádzať vždy nové riešenia ako udržať a rozvíjať život v tomto svete. Má však rovnako aj schopnosť tento potenciál zneužívať a život okolo seba ničiť. Je tu zrejmá ambivalencia, s ktorou sa musíme vysporiadať. Všetko, čo je dôležité a potrebné máme k dispozícii, musíme však dokázať prijať zodpovednosť a možné dôsledky nášho konania.
Tak sa dostávame opäť k otázke vzťahu viery a vďaky za všetky prostriedky potrebné pre udržanie a rozvoj života. Práve vtedy, keď ďakujeme Bohu za úrody zeme si môžeme uvedomiť, aké dôležité je svoju vďaku založiť na silnej viere v Božie prozreteľné konanie v tomto svete. Možno to pozorovať aj v spomínanom potenciáli zdokonaľovania ľudského poznania, v schopnosti citlivo a obozretne reagovať na nové výzvy a dynamiku vývoja života na tejto zemi, ako aj v možnosti učiť sa z dejín a chýb vlastných i tých, ktorých sa dopustili generácie v minulosti. Práve v tom sa nachádza samotná podstata a obsah toho, čo znamená sila viery a pevná dôvera v Boha.
Tú má vo svojom základe aj náš dnešný kázňový biblický text z knihy Deuteronomium. V tejto knihe sa Božiemu ľudu v hlavných rysoch pripomína dlhé obdobie putovania púšťou z egyptského otroctva do slobody v zasľúbenej zemi. Najdôležitejšie udalosti tohto putovania majú ukázať Hospodinovu vernosť, v protiklade k rôznym ťažkostiam, ktoré si Boží ľud spôsoboval svojou nestálosťou a neposlušnosťou. Ďalej sú tu zhrnuté základné požiadavky zmluvy, ktorú svojmu ľudu vyhlásil Hospodin a na ktorú preto nesmie nikdy zabudnúť. Obsah celej knihy charakterizuje výraz tóra, čo znamená „náuka“, „poučenie“, alebo „sprievodca“, či „ukazovateľ“ na tej správnej životnej ceste. Náš text vychádza z novej situácie, v ktorej sa Izrael nachádza. Po premožení vonkajších protivníkov a prekonaní všetkých nebezpečenstiev počas dlhého putovania nehostinnou krajinou, vyvstáva pred Izraelom nová hrozba, tento raz z nečakanej strany. Ide o pravý opak toho, čo spoločenstvo doposiaľ prežívalo. Tou hrozbou je paradoxne dostatok a zaistenie života. Všetko, čo sa udialo do tejto chvíle, bolo podľa podania svätopisca skúškou viery Božieho ľudu, jej pevnosti a pravosti. V ťažkých chvíľach nedostatku, hladu a strádania si ľudia veľmi dobre a intenzívne uvedomovali svoju závislosť na Hospodinovi. Príbeh nasýtenia mannou (Ex 16) je toho výstižným svedectvom. Zreteľne ukazuje na súvislosť medzi pokrmom a Božím slovom, a tým aj na relevantnosť slov: „Nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových.“ (5 M 8, 3b)
Ľud na púšti bol ľudom putujúcim. Charakter života pútnikov, ktorí nemajú trvalý domov a sú bezprostredne závislí na tom, čo im ponúka krajina, ktorou prechádzajú, ten ich nemal nikdy opustiť. Dôvod je prostý. Totiž ani zasľúbená zem nie je konečným cieľom putovania Božieho ľudu. Tým je až Božie kráľovstvo. Aj keď je v tejto knihe zasľúbená zem opakovane nazvaná „dobrou“, prinesie svojim obyvateľom početné pokušenia a nové skúšky viery. Kamenné domy v opevnených mestách, ich nový domov, to všetko ponúkalo stabilitu a vytváralo predpoklady pre väčší pocit bezpečia a istotu. Aj úroda, i keď podľa opisu nijak mimoriadna, predsa len oproti chudobe, ktorá ich sprevádzala počas dlhého putovania neúrodnou a pustou krajinou, poskytovala pocit blahobytného zaistenia. Čítame tu dokonca o nerastnom bohatstve, čomu je však treba rozumieť v súvislosti s predošlým nedostatkom životných prostriedkov na púšti, pretože Palestína nie je na tieto nerasty bohatá.
Áno, táto zásadná zmena podmienok pre život prináša so sebou aj značné riziká. Preto je v texte položený zvláštny dôraz na vďačnosť a vernosť Hospodinovi. „Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal,“ čítame v poslednom verši nášho kázňového textu. Nie je vôbec náhodné, že tieto slová sa neskôr stali súčasťou židovských modlitieb pri stole. No v ich pozadí sa otvára aj hrozivá perspektíva katastrofy zavinenej nevďakom a neposlušnosťou. Boží ľud je varovaný pred pýchou a falošným sebauspokojením. Pri dostatku základných darov zeme sa totiž ľudia začínajú veľmi rýchlo prispôsobovať novým podmienkam, pohodliu a prebytku, v ktorom žijú. Zabúdajú na predošlé časy strádania a nedostatku, keď si však mohli bytostne uvedomovať svoju závislosť na Hospodinovi.
Bratia a sestry. Treba zdôrazniť, že tieto ťažkosti, toto veľké riziko sa netýka iba príbehov biblického Izraela, a už vôbec nie je iba kapitolou z dávnej minulosti. Je stále prítomné, všade, kde sa ľudskému spoločenstvu darí a má prebytok materiálnych prostriedkov pre život. Rýchlo sa prispôsobuje tejto situácii a pevná, živá viera a dôvera v Boha sa postupne menia na modloslužbu s jej rôznorodými formami a prejavmi. Namiesto Hospodina ľudia zbožstvujú národ, krajinu, či rasu, stávajú sa otrokmi mamony. S touto zmenou kráča ruka v ruke neochota deliť sa, strata odvahy vzdať sa aspoň časti svojho pohodlia v prospech iných, ktorí to potrebujú, či averzia voči tým, ktorí prichádzajú s prázdnymi rukami v očakávaní nového života. Prílišná naviazanosť na materiálne prostriedky, majetok, bohatstvo, ale aj tradície a zvyklosti, to všetko nás odvádza od toho podstatného, od vedomia vzájomnej zodpovednosti a spolupatričnosti ľudstva na tomto svete. O čo viac sú tieto slová tragické, keď vyznávame vieru v jediného Boha, ktorý je Bohom všetkých národov, celého univerza.
Sú to práve izraelskí proroci a ich zvesť, ktorá v plnej nahote odkrýva toto nebezpečenstvo a jeho dôsledky. Nedostatok, ale aj prebytok a blahobyt tak môžu našu vieru vystaviť ťažkej skúške. Ježiš Kristus túto prorockú zvesť nielen potvrdil svojim učením, ale preukázal jej relevantnosť príkladom vlastného života a obeťou za ten najvyšší princíp, ktorý dokáže zabezpečiť udržateľnosť a rozvoj života na Zemi: milovať Boha a blížneho ako seba samého. To nás učí na čom máme svoje životy založiť. Učí nás, že to najdôležitejšie je byť bohatý v Bohu. Dnes sme to mohli počuť v spievanom evanjeliu, no rovnako aj v slovách apoštola Pavla z dnešnej epištoly. Samozrejme, je dobré a súčasne aj dôvodom k radosti, keď môžeme užívať Božie materiálne dary, avšak rovnako dôležité je nenechať sa nimi ovládnuť.
Bratia a sestry. Kniha Deuteronomium vidí v putovaní Izraela púšťou pokračujúci proces výchovy Božieho ľudu. Ten sa učí žiť z Božieho slova, aby mohol byť svetlom národov a požehnaním pre celý svet. Nejde tu len o klasické obdobie starozmluvného Božieho ľudu. Je to zároveň aj sumár a podobenstvo všetkého, s čím sa celá ľudská populácia stretáva, či môže stretnúť v každej dobe. Preto aj to dnešné poďakovanie za úrody zeme je pre nás novou príležitosťou uvedomiť si našu spoločnú zodpovednosť za život v tomto svete. Je výzvou žiť s motiváciou, ktorej cieľom je „byť“, nie „mať“, pretože ani hlad a nedostatok, ani darovaná zem so všetkým bohatstvom, nie sú konečným cieľom ľudského života. Tým je Hospodin, ktorý nás aj dynamikou vývoja a zmien, ku ktorým dochádza v tomto svete odvádza od viditeľných, no predsa len zdanlivých opôr a privádza tak k sebe, k hojnosti dobra, spravodlivosti a k večnému pokoju. Amen.
¹ Uvedené podľa: M. Ondrejková. Desaťmiliardová populácia zaplaví svet. Zvládneme takýto nápor? Dostupné online: http://ekonomika.sme.sk/c/20275466/bude-nas-desat-miliard-preco-su-mylne-katastroficke-scenare.html