Kázeň na 2. adventnú nedeľu, 10.12.2017

Anna Polcková
Text: Izaiáš 63,15-19, 64,1-3
Pohliadni z nebies a uviď zo svojho svätého a slávneho príbytku! Kde je Tvoja horlivosť a moc? Pohyb Tvojich citov a Tvoje zľutovanie sa mi odopierajú. Veď Ty si Otec náš, lebo Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty, Hospodine, si Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ. Hospodine, prečo si nám dal poblúdiť od Tvojich ciest a zatvrdil si nám srdcia, tak, že sa Ťa nebojíme? Vráť sa kvôli svojim služobníkom, kvôli kmeňom svojho dedičstva. Tvoj ľud vlastnil Tvoju svätyňu len krátky čas, naši protivníci ju pošliapali. Takí sme, akoby si nad nami oddávna nepanoval, ako tí, nad ktorými nikdy neodznelo Tvoje meno. Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred Tebou. Ako oheň zapaľuje raždie, ako oheň privádza do varu vodu – tak príď, aby si dal svojim protivníkom poznať svoje meno, aby sa Tvojej prítomnosti báli národy. Keď si nečakane robil hrozné veci, zostúpil si a vrchy sa triasli pred Tebou. Od vekov to nikto neslýchal ani nepočul, oko nevídalo Boha okrem Teba, ktorý by tak nakladal s tými, ktorí naň očakávajú. Amen.

´Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, nespokojní a neprispôsobiví, ako tí, ktorí majú stále nejaké nové požiadavky. Ďakujem, že môžem mať normálnu rodinu, ktorá až na menšie zaváhania žije pekne harmonicky. Ďakujem, že žijem v meste, kde sa ešte vždy dá nájsť zamestnanie, uplatnenie a nemusím trpieť nedostatkom. Vďaka Ti, že môžem prísť na služby Božie, kde ma nič nerozruší, kde načerpám, čo potrebujem.´
Aj taká môže byť modlitba kresťana, ktorý je presvedčený, že pozná Božiu vôľu a žije s ňou v súlade. Akceptuje presné pravidlá a dbá o ich dodržiavanie. Jeho túžbou je len to, aby bolo takýchto vzorných kresťanov, ktorí majú istotu Božej blízkosti ako on, stále viac.

Bratia a sestry, takýto obraz o Bohu,
človeku a riešení problémov a ťažkých otázok je jasný a pôsobivý. Má len jednu chybu, totiž že sa … nezhoduje s realitou. Ak počas adventu hľadáme utíšenie a pokoj, takým biblickým textom, ako je ten dnešný, by sme sa museli vyhnúť. Vyrušil by nás.
Prorok nám v ňom predkladá svoju rozorvanosť. Nespokojnosť. Zápas. Zápas o niečo dôležité, podstatné, čo človeka drží pri živote a zmysle jeho existencie.
Z modlitby proroka sa dá vyčítať zúfanie. Kniha pochádza z obdobia po exile, Izraelci sú na začiatku novej životnej etapy. Ale záchranu, spásu si predstavovali inak. Prorok vidí okolo seba vidí trápenie ľudí, ktorí sa ocitajú v komplikovaných situáciách. Prechádzajú krízami. Cítia sa osamelí – napriek tomu, že sú obklopení ľuďmi. Pochybujú o všetkom, najviac o sebe. Zdá sa im, že všetko je stratené. A sú tu iní, ktorí im znepríjemňujú život, ponižujú ich, zneužívajú, šikanujú.
A čo na to Boh? Ako sa na to všetko môže pozerať? Je Mu ľahostajné, čo sa deje? Mal by zasiahnuť, pomôcť! Ale On ostáva stále ďaleko. Nebo // sa zdá byť / zatvorené.
Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil! Prorok formuluje nespokojnosť, nervozitu. S Bohom však stále hovorí a tú nekonečnú vzdialenosť Mu vyčíta.
Za všetkými opovážlivo znejúcimi výčitkami sa v jeho slovách zračí záujem, naliehavá túžba po blízkosti. Využíva všetko, čo vie, aby si ho Boh všimol, aby ho vypočul.
Mal by zasiahnuť. Keby sa otvorilo nebo, celá zem by sa dala do pohybu. Všetko, čo je tvrdé, pevné, nemenné, by sa konečne pohlo.
Kde je Tvoja horlivosť a moc? Kde si? Pýta sa Izaiáš. Rozumieme mu. Vždy, keď sa ocitneme na svojich ruinách, kde sa cítime opustení. Rozumieme mu tiež, ak nás nezaujíma len starostlivosť o samého seba, svoju rodinu, svoju pohodu.
Prorokovi rozumieme, ak sa nemôžeme len tak pozerať na milióny hladujúcich alebo umierajúcich detí, na bezmocnosť týraných žien, na mladých mužov vo vojnách. Vieme, koľko utrpenia je za prorokovými výkrikmi, ak sa nemôžeme pozerať na novodobé otroctvo výkonu, ktorému dnes podlieha väčšina ľudí v produktívnom veku a stráca pritom kontakt s inými aj samým sebou, prichádza o dôveru svojich najbližších – partnerov, detí a rodičov.
Uprostred týchto vonkajších a vnútorných konfliktov prichádzame do konfliktu / aj s Bohom aj my – každý z nás.
Potom, čo prorok vymenuje Bohu všetky svoje sťažnosti, konštatuje: „Takí sme, ako by si nad nami nepanoval, ako ľudia, ktorí nikdy nepoznali Tvoje meno.“ Výčitky Bohu sa zrazu premieňajú do prekvapivo čestnej sebareflexie, do preľaknutia nad sebou samým.
Už nejde len o to, že Boh mlčí, ale aj o to, že bez Neho mlčím, nekonám, necítim, nevidím ja. Počas prorokovej modlitby nastáva obrat. Samého seba vidíme zrazu INAK ako predtým. Stali sme sa takými, ako keby sme Ťa, Bože, ani nepoznali. Zariadili sme sa tak, ako by Ťa nebolo.
Prorokov hnev sa mení na nárek.
A ten znie teraz, do ticha adventu. Je to niečo celkom iné ako vianočné koledy, ktoré nás majú sviatočne naladiť v obchodných centrách a na večierkoch.
Keby sme si tieto rozpory, trápenia so samými sebou, inými – a aj s Bohom pripustili, vyrušovali by nás. Nútili k prehodnocovaniu. K dôslednému pokániu. K zmene. K obratu v našich vzťahoch, v našich postojoch. K tomu, aby sme sa nezaoberali len samými sebou, ale aj tým, ako a prečo musia trpieť iní. Mohlo by z toho okrem iného vyplynúť aj to, že niektorí ľudia trpia aj preto, že mlčíme, že sa ich nezastaneme. Že nám vyhovuje status quo, že je všetko tak ako je, lebo ich trápenia sa nás netýkajú.
Náreky, výčitky, sťažnosti a očakávanie zmeny spolu veľmi úzko súvisia. Ukazujú však to, čo ostáva pred nami otvorené. A to v nás spôsobuje // napätie.
Môžeme ho utlmiť, potlačiť, môžeme sa tváriť, že my môžeme byť sami so sebou, s inými ľuďmi a dianím spokojní. Ale ak sa odvážime veci vidieť a pomenovávať také, aké sú – aj za cenu tohto napätia, bude naša viera životaschopná. Bude sa vyvíjať. Bude sa na Božiu blízkosť pýtať a bude mať odvahu nachádzať Ho aj v pálčivých otázkach a ťažkých rozhodnutiach.
O tom je advent. O očakávaní viery. O nádeji, ktorá sa nebojí a neuhýba ani pred konfliktom.

Bratia a sestry,
Boh pretrhol nebesá. Zostúpil. Zasiahol. Prekvapil. Zjavil sa v človeku, cez ktorého otvoril svoj priestor pre všetkých. Aj pre ľudí, ktorými tí, čo sa cítili lepší, pohŕdali. V Ňom sa stal vzdialený Boh pre mnohých nariekajúcich blízkym.
Ukázal, že človek potrebuje omnoho menej, ako si myslíme. K spokojnosti, k šťastiu mu postačí vypočutie, prijatie. Prejav nekomplikovanej, bezpodmienečnej blízkosti. Pochopenia, podpory, nie súdu. Otvorenosti, nie strachu. Tým, ktorí Ho očakávajú, sa dáva nájsť. Prekvapujúco jednoducho. Hneď, ako vystúpi z ulity svojich sebaklamov, zo svojho pohodlia.
Napätia v našom živote a svete ostanú.
Je však potrebné vypovedať ich. Zaoberať sa nimi. Skúmať, či je jediným možným spôsobom ich riešenia očakávanie na zásah Boží.
Na mnohé by stačil totiž zásah náš. Boh nás posiela do očakávaní a napätí tohto sveta ako svojich prorokov, aby sme zasiahli, narovnávali, ochraňovali a povzbudzovali ľudí tam, kde je to možné a potrebné. Boh nás posiela, aby sme sa neuzatvárali do svojich myšlienok a predstáv, ale nechali nimi – aj sebou samým pohnúť, aby sme mali tvorivosť, odvahu a trpezlivosť s tými, ktorí sú iní ako my.
Aj to je Boží zásah, znamenie otvoreného neba, znamenie milosti, že človek – ja a Ty, brat, sestra, zmení svoj postoj.
Máme všetko: rozum, cit, zmysly, schopnosti a možnosti na to, aby sme niečo zmenili. Je možné, že toho nebude veľa. A je možné, že v tom budeme sami. Ale vo všetkých krízach a krížoch, ktoré prežívame, to bude dôležitý signál toho, že Boh že medzi nami. V človeku.
Ježiš prejavil horlivosť a moc práve tým, ktorí stáli na okraji, ktorí boli v menšine. Stretnutie s Ním im menilo životy. Chromí, paralyzovaní vstali, Zacheus sa vzdal lukratívneho povolania a čo nakradol, rozdal. Jednoduchí ľudia dali svoje vnútorné pohnutie najavo. Vďačnosť za to, čo prijali, sa pre nich stala záväzkom k novému životu.
Kiežby si Bože, pretrhol nebesá a zostúpil. Prosíme Ťa, aby si vstúpil medzi nás a dal nám túžbu po novom živote. Odvahu byť veľkorysými. Silu odpustiť. Lásku voči tým, ktorí sa života, viery a očakávania vzdali.
Boh je medzi nami. Na dosah. Ak tomu uveríme, bude to na našom živote, na našom správaní poznať. Amen.

Niekedy si, Bože, taký nepochopiteľný, nevyspytateľný, že ani nevieme, o čo by sme Ťa mali prosiť. Niekedy sa zdáš byť nekonečne vzdialený, a nevieme, kde by sme Ťa mali hľadať. Niekedy si nám cudzí a nevieme, akými obrazmi by sme Ťa mali opísať, ako si Ťa predstaviť.
Chceli by sme, aby si sa nám dal poznať len v tom, že nám pomôžeš, že nás budeš podporovať. Zásahy, ktorými meníš naše priania a rušíš naše plány, odmietame.
Odpusť nám Bože, že si vyberáme, čo chceme vidieť a čo chceme radšej prehliadnuť.
Odpusť nám, že v mene pokoja robíme kompromisy a zrádzame v nich Teba aj seba.
Nevieme byť voči sebe ústretoví, milosrdní. Sledujeme len vlastný prospech a to, čo nám do nášho konceptu nepasuje, ignorujeme. Trváme na tom, čo by nám prospelo odmietnuť a opustiť. Ukáž nám, prosíme, že aj z ruín a rozbitých plánov sa dá vystavať nová, dobrá budúcnosť. Daj nám k tomu milosť, ochotu a odvahu. Amen.