Kázeň na 2. nedeľu po Zjavení, 15.1.2017

František Ábel
Služby Božie — 2. nedeľa po Zjavení (15. 1. 2017, Veľký kostol)

Suspírium:
Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca, a od Pána a Spasiteľa Ježi-ša Krista, amen.

Text: 2 M 33, 17 – 23
Hospodin riekol Mojžišovi: Aj toto, čo si vravel, urobím preto, lebo si našiel priazeň v mojich očiach a poznám ťa podľa mena. 18 On však povedal: Ukáž mi svoju slávu! Hospodin riekol: Celú svoju slávu predvediem pred tebou a vyslovím pred tebou svoje meno: Hospodin. Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutu-jem. Potom riekol: Nebudeš môcť vidieť moju tvár, lebo človek ma neuvidí, ak má ostať nažive. Hospodin riekol: Hľa, tu pri mne je miesto, postav sa na skalu! Keď bude prechádzať moja sláva, uložím ťa do skalnej trhliny a prikryjem ťa svojou dlaňou, kým nepre-jdem. Potom odtiahnem svoju dlaň a uvidíš mi chrbát, ale moju tvár nebude vidieť.

Bratia a sestry.
Atmosféru Vianoc, čas pokoja a radosti v kruhu najbližších s tou jedinečnou atmosférou, vystriedal opäť každodenný zhon a s ním množstvo povinností, radostí a starostí, no aj nepokoj neutíchajúceho zápasu ľudí v tomto svete o to svoje vlastné miesto pod slnkom, o tú ilúziu bezpečia a hojnosti na úkor iných, v podvedomom muči-vom strachu a prízemnosti rôznych ideológií, no žiaľ, a možno ešte častejšie, aj s odvolávaním sa na Božie meno, či Božiu vôľu.
A tak sa pýtame, či vôbec ešte možno hovoriť o radostnom po-solstve Vianoc, no predovšetkým o evanjeliu, radostnej zvesti o vzkriesení Ježiša Krista, ktorá vypovedá o tom, čo je v živote sku-točne dôležité a potrebné: činiť pokánie a pripojiť sa k zástupu pútni-kov na ceste, ktorou je život sám, a spoločne s nimi sa učiť žiť v pokore, láske a milosrdenstve, ako výraz dôvery v Boha, nie viery v náboženské symboly, ktoré sú iba projekciou ľudských predstáv o Bohu, a namiesto živej viery vedú nutne k modloslužbe.
Áno, život veriaceho človeka je celoživotným zápasom o poznanie Boha a Jeho vôle, no ten sa dá úspešne vybojovať iba vtedy, ak si hneď na samom začiatku uvedomíme, že Boha nemožno v plnosti obsiahnuť, ani definovať, ani ním manipulovať, bez ohľadu na to, že sa o to neustále snažíme. Vždy ostávame len a len v pozícii Božieho tvorstva, ktorému je dané poslanie a s ním veľká zodpoved-nosť za jeho naplnenie. Text Písma svätého, nad ktorým dnes chceme spoločne uvažovať, vypovedá práve o týchto dôležitých skutočnos-tiach. Je súčasťou príbehov putovania Izraela do zasľúbenej krajiny, z otroctva modloslužby do slobody Božích detí. Putovanie je sprevá-dzané nielen ťažkosťami, ktoré so sebou prináša každodenný život v úsilí zabezpečiť si základné potreby, no aj ťažkosťami, ktoré si pô-sobí Boží ľud sám, svojou netrpezlivosťou, domýšľavosťou a túžbou zhotoviť si vlastnú, viditeľnú a hmatateľnú predstavu Boha, modlu. Akoby im mala priniesť istotu, že ich viera má reálny základ a že len tak budú v bezpečí pred ostatnými. To ich napokon privádza k rozhodnutiam, ktoré majú tragické dôsledky.
Práve v tejto fáze putovania sa Boží ľud nachádza. Hospodin ich preto necháva putovať ďalej, neopustí ich, no vedie ich už len z od-stupu, pretože Jeho priama účasť by im spôsobila záhubu (cf. Lk 5, 8). Ľud je tak stále v ohrození, v nebezpečenstve, že sa bude spolie-hať nie na neviditeľného a v plnosti nepoznateľného Boha, ale na vlastné predstavy, na tých vlastných bohov. Mojžiš preto dramaticky zápasí o Božiu blízkosť, prosí a nalieha. Je to zápas úprimnej a vytrva-lej viery o Božiu blízkosť. Boh bude vždy so svojim ľudom, Jeho zmluva s ním je večná. No veriaci to budú musieť pochopiť a prijať dobrovoľne, a to tak, že sa naučia, aj za cenu ťažkostí a strádania, žiť ako spoločenstvo, nielen jedni s druhými, ale i s ostanými národmi, a to príkladom života, ktorý manifestuje vôľu Jediného Boha.
Mojžiš však prichádza ešte s jednou prosbou. Túži vidieť Božiu slávu, usiluje sa o odstránenie poslednej hranice styku s Bohom, toho oblaku, do ktorého je Hospodin zahalený. To však nie je možné. Me-dzi Božou slávou a človekom je tak veľká priepasť, že človek by mu-sel zomrieť, keby uvidel Boha (Ex 19, 21; Lv 16, 2; Nu 4, 20), či do-konca ho len počul (Ex 20, 19). Poznávať Hospodina predmetne je nemožné. Obrazným jazykom metafory, ktorým je náš príbeh napísa-ný, Boh síce aspoň na okamih a len čiastočne umožňuje Mojžišovi uzrieť niečo z Božej slávy, no je a ostáva to len čiastkové nazretie v podobenstve (1 K 13, 9).
Hospodin sa však naviac Mojžišovi zjaví tým, že sám vysloví svoje „nevysloviteľné meno“, Hospodin (Ex 34, 5). Toto meno nie je ako iné mená, nie je ani definíciou Boha, ani cestou k preniknutiu do nepreniknuteľného, či k obsiahnutiu neobsiahnuteľného. Pripomína Izraelu Boží čin spásy, oslobodenie vyvoleného ľudu, Božiu prítom-nosť, vernosť a moc. Označuje Božie bytie proti ničotnosti ľudských modiel (cf. Iz 42, 8; 44, 6 – 11). Preto je toto meno Izraelu vždy pos-tačujúcou zárukou Božej blízkosti a dostupnosti. Nie je možné chcieť viac, než označuje toto meno, viac než poznanie vernej a zachraňujú-ce Božej lásky. Mojžiš tak zahliadne Božiu slávu v Božej dobrote a milosti, ktorá je zárukou ochrany ľudu a je súčasne zárukou ochrany a dôstojnosti života na tomto svete.
To všetko, bratia a sestry, máme možnosť pozorovať práve v živote Ježiša Nazaretského, ktorý je Kristus, Mesiáš, ten, v ktorom Hospodin ukázal svoju slávu zjavne a zrozumiteľne. Ak sa pýtame, ako, odpoveď je jednoduchá: v Ježišovej dokonalej poslušnosti a dôvere v Boha, v živote, ktorého základom i cieľom bola láska k Božiemu stvoriteľskému zámeru, vrcholom ktorého bolo stvorenie človeka na Boží obraz. Nepotrebujeme nič viac, len sa tohto príkladu držať a nasledovať ho, učiť sa rovnakej poslušnosti a rovnakej dôve-re, akú mal Ježiš Kristus. Nemali by sme sa preto správať, akoby na-šim poslaním v tomto svete bolo robiť Hospodinovi hovorcu, či konať v Jeho mene rozhodnutia, ktoré eskalujú napätie a nutne vedú k násiliu duševnému i fyzickému.
Žiaľ, ľudstvo sa za celé dlhé veky v tomto procese nedokázalo dostatočne poučiť z chýb a fatálnych zlyhaní, ktoré boli napáchané nespočetnými generáciami práve v mene náboženstiev a rôznych ideológií. Inak by nebolo možné, aby poslanec jediného ústavodarné-ho a zákonodarného orgánu našej republiky, samozrejme „pravover-ný a poslušný syn cirkvi a národa“, rasistickými výrokmi vyjadril po-hŕdanie nad udelením štátneho vyznamenania prezidentom tým, ktorí majú židovský pôvod. Ak by sme sa dostatočne poučili z našich de-jín, nebolo by viac možné prehliadať, či bagatelizovať hrubé násilie, keď skupiny šialencov v kožených kabátoch, hnedých alebo čiernych košeliach s neonacistickými symbolmi, kopú ťažkými vojenskými topánkami do bezbranných ľudí, ktorí sa previnili len tým, že majú odlišnú farbu pleti, či kultúrne pozadie. Ak by sme sa dostatočne poučili z našej minulosti, potom by nebolo možné, aby farár našej cirkvi zdôvodňoval na sociálnych sieťach svoj odmietavý postoj k utečencom a ostatným menšinám spôsobom, ktorý je ďaleko za hra-nicou elementárnej slušnosti a ľudskosti, keď ich nemiestnou meta-forou cynicky a kruto prirovnáva k ľuďom nakazeným smrteľnou chorobou. Samozrejme, všetko s patričným náboženským pátosom a zdôraznením kresťanských hodnôt. To všetko je nielen hlúpe, ale spo-ločensky nebezpečné a neprijateľné. A my sa tomu zväčša len bez-mocne prizeráme, alebo to radšej prehliadame, pretože sami podlie-hame strachu, mučí nás neistota, no pri tom si vôbec neuvedomujeme, že prestávame byť kresťanmi.
Bratia a sestry. Pýtajme sa preto spoločne, ako hlboko sme ešte ochotní klesnúť a ostať len štatistami, prizerať sa na devalvovanie kresťanstva, nie ľudských náuk, katechizmov, či uznesení grémií, ale evanjelia, šírením nenávisti a násilia zakomplexovanými konšpirátor-mi, tými novodobými poslami smrti, ktorí vytrvalo mytologizujú ná-rod, tradície, krv a dokonca aj vieru v Boha a cirkev, z ktorej robia magickú inštitúciu, akýsi depozitár vkladov, ktorými si ľudia chcú zabezpečiť odpustenie hriechov a možnosť vojsť do večného života. Samozrejme, len tí vyvolení. Robia tak, len aby sa zbavili vlastného strachu z neznámeho a ukojili tie najprízemnejšie pudy, ktoré človeka zaraďujú pod úroveň animálneho tvorstva. Dokedy?
Je preto aj našou povinnosťou poučiť sa zo všetkých chýb minu-losti, aj z tých našich kultúrnych a spoločensko-politických dejín. Je našim poslaním napraviť to, čo sa ešte napraviť dá. Dožadujme sa preto neúnavne, mocne a hlasno, a ak je treba aj klopaním na dvere najvyšších predstaviteľov spoločnosti, ale predovšetkým kresťan-ských cirkví, aby sa postavili proti extrémizmu, politickému i náboženskému, nie populisticky, ani sladkasto znejúcimi, no mŕtvol-ne chladnými prázdnymi frázami a lacnými gestami, ale otvorene, jednoznačne a konkrétne. Žiadajme to od nich vytrvalo a neodbytne, no začnime od seba, hovorme slobodne, múdro a rozvážne, a v tomto duchu konajme. Pomôžme zastaviť toto šíriace sa šialenstvo. Zvlášť preto, že v centre našej viery je Božie dielo v Ježišovi Kristovi, prí-klad jeho života, ktorý je pre nás kresťanov primárny a jeho nasledo-vanie celoživotnou výzvou.
Bratia a sestry, kto by si čo len pomyslel, že kresťania, ktorí si museli vytrpieť toľko zla počas totalitného režimu, budú teraz, v ča-soch slobody a demokracie hľadať vo vlastných radoch nepriateľov, ktorí vraj ohrozujú, použijem tú tradičnú frázu, „čistotu viery a jedno-tu cirkvi“, a to len preto, lebo sa odvážili stať prorockým hlasom vo vnútri cirkvi, ale aj v spoločnosti. Je to smutná a zároveň aj závažná skutočnosť, o to viac, že v tomto roku si naša cirkev pripomína 500. výročie reformácie a v širšom spoločenskom kontexte zase 40. výro-čie vydania a podpísania Charty 77, dva dôležité medzníky v živote ľudského spoločenstva, ktoré sú mementom, že akékoľvek snahy potláčať hlasy hľadajúce pravdu a volajúce po spravodlivosti pre všetkých rovnako, končia odsúdené v hanbe bezodného prepadliska dejín. Veniec víťazstva ponesú tí, ktorí mali odvahu a nebáli sa za tieto trvalé a najvyššie hodnoty života zápasiť.
Preto nie cisár, ani politici, ani inštitúcie, ani cirkevní hodnostári a preláti, ani rasa, ani národ, ani kultúrne tradície, ale jedine Ježiš Kristus, ten musí ostať vždy, za každých okolností na prvom mieste. Nie volaním „Pane, Pane“, ale odvahou stať sa jeho učeníkmi a preu-kázať to životom, kde to prvé i posledné je pokora, láska, milosrden-stvo a empatia. A to aj za cenu všetkých rizík a obáv z mož-ných dôsledkov, z odmietnutia, prenasledovania, ohovárania a kri-vých svedectiev donášačov, ktorí špehujú našu slobodu v Kristovi, či straty zamestnania. Len to je cesta nasledovania Božieho Syna, bez potreby vidieť Boha zoči voči. To nejde a to nás nemusí trápiť. Veď práve v Ježišovi Kristovi Boh viditeľne vstúpil do času a priestoru tohto sveta. On je tou skalou, na ktorej stojí každý, kto povolanie stať sa Kristovým nasledovníkom vypočuje so všetkou vážnosťou a zodpovedne. Tam sme v bezpečí, nemusíme sa báť.
Máme k dispozícii všetko, čo potrebujeme. Potrebujeme len pev-nú a neochvejnú dôveru v Boha, lebo On je milostivý a zmiluje sa nad každým, kto túto dôveru nesklame, kto bude odvážny a kto sa doká-že správať ako Božie dieťa aj k ostatným, nielen k domácim viery. Pamätajme na to bratia a sestry. Táto možnosť je tu zatiaľ ešte stále, no dokedy? Využime preto tento čas Božej milosti správne. Amen.