Kázeň na 2. nedeľu po Zjavení, 17.1.2016

Ondrej Prostredník
Kázeň na 2. nedeľu po Zjavení, Veľký kostol, 17. 1. 2016

Text: Mk 2,18-22
“Jánovi učeníci a farizeji sa postili. Niektorí prichádzali za ním s otázkou: Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia? Ježiš im povedal: Môžu sa azda svadobní hostia na svadbe postiť v prítomnosti ženícha? Kým je ženích s nimi, nemôžu sa postiť. Príde však čas, keď im vezmú ženícha a vtedy, v ten deň, sa budú postiť. Nikto predsa neprišíva záplatu z ešte nepratej látky na staré šaty, lebo nový prišitý kus sa od starého odtrhne a diera sa zväčší. Nik nenalieva nové víno do starých mechov, lebo mladé víno mechy roztrhne a vyjde nazmar aj víno, aj mechy, ale nové víno patrí do nových mechov.”

Sú veci, ktoré sú vzájomne nezlučiteľné. Ak sa o to predsa pokúsite, je z toho problém. V minulom týždni sa Slovensko rozlúčilo s jedným z významných svedkov viery v Ježiša Krista, s Antom Srholcom. Svoje svedectvo o viere vydal aj tu v tomto chráme. Na jeho pohrebe sa odohrala príznačná vec. Počas prijímania eucharistie k nej pristúpil aj kazateľ Cirkvi bratskej, Daniel Pastirčák. A katolícky kňaz mu účasť na eucharistii umožnil. Pre väčšinu ľudí, ktorí na pohrebe boli, alebo ho sledovali v priamom prenose to asi bolo úplne samozrejmé. Až na druhý deň si v novinách mohli prečítať, že také niečo sa vôbec nemalo stať. Že je to nezlučiteľné s poriadkom, s kánonickým právom.
Naozaj je také niečo neprípustné? Táto epizóda opäť raz v plnej nahote ukázala svetu tragickosť rozdelenia cirkvi. Rozdelenia ľudí, ktorí sa inak vzájomne stretávajú, podávajú si ruky, spolupracujú, delia sa o mnohé. O spoločenstvo na hostine, ktorej hostiteľom je Boh v Kristovi sa však deliť nesmú, nevedia, nechcú? V istom zmysle je to, čo sa v blumentálskom kostole v utorok odohralo, len logickým zavŕšením svedectva, ktoré o svojej viere vydával zosnulý Anton Srholec. Kde inde, ak nie na jeho pohrebe by sa malo zviditeľniť, to, čím mnohí kresťania už i tak žijú: Tým najužším vzájomným spoločenstvom, ktoré prekonáva hranice tradícií. Žijú svoje spoločenstvo ako skutočne zjednotení v Kristovi.
Prečítaný biblický text nás vťahuje do podobnej situácie. Približuje nám udalosť, pri ktorej proti sebe stoja dve odlišné tradície. Učeníci Jána Krstiteľa a učeníci farizejov zachovávali tradíciu postenia sa. Ježišovi učeníci túto tradíciu nezachovávali. To je vzájomne nezlučiteľné. Ohrozuje to súdržnosť spoločenstva. Treba s tým niečo urobiť. Preto tá otázka. Ježišova odpoveď na ňu podáva prekvapivé vysvetlenie: Jeho prítomnosť mení zaužívané pravidlá! 1. Ponurosť pôstu mení na radosť svadobnej hostiny. 2. Poviazanosť tradíciou mení na slobodu nového spoločenstva.

1. Ježišova prítomnosť mení ponurosť pôstu na radosť svadobnej hostiny. Symbolika svadobnej hostiny sa tu nespomína náhodou. Ježiš často pripodobňuje kráľovstvo nebeské svadobnej hostine. Nadväzuje tým na zvesť starozmluvných prorokov. Ozeáš (9,12), Ezechiel (16,7) a Izaiáš (54,4; 62,4) – tí všetci hovoria o spoločenstve Boha so svojim ľudom ako o manželskom spoločenstve. Rabínska tradícia predstavuje uzavretie zmluvy na Sínaji ako svadbu Jahveho s Izraelom. A od mesiáša očakávajú, že toto manželstvo nachádzajúce sa v kríze, obnoví. Že to urobí v podobe veľkolepej svadobnej hostiny. Ľuďom, ktorí ovládali túto symboliku je význam Ježišovej výpovede jasný: Seba predstavuje ako mesiáša. On je ten ženích. Boh v ňom prichádza, aby obnovil a nastolil plné spoločenstvo so svojim ľudom.
Nastala doba spásy. Dvere Božej milosti sú jeho príchodom otvorené. Kto by sa v takej situácii chcel postiť, nedokáže rozpoznať význam mesiášskej doby. Alebo inak povedané: Odmietanie pôstu je demonštratívne gesto! Je to signál: Vy, učeníci Jána Krstiteľa, vy, učeníci farizejov – vy kritizujete mojich učeníkov? Vy, čo by ste najlepšie mali rozumieť tejto reči starozmluvných symbolov, jej nerozumiete?
Kríza vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom sa v prorockých biblických textoch opisuje aj ako manželská nevera. Je to veľmi zrozumiteľný symbol. Kto z nás nepozná z vlastnej skúsenosti alebo z okruhu svojich blízkych a známych, ako zraňuje a bolí manželská nevera. Ako trhá všetky zväzky, ako sa podvedená – alebo podvedený cítia ponížení. Také niečo považujeme za neodpustiteľné. Nevieme si predstaviť, že taký vzťah by sa ešte vôbec dal obnoviť. Na tejto ľudskej skúsenosti je postavená sila zvesti o Božej láske a milosti. Napriek všetkému, napriek sklamaniu z nevery sa Boh svojej prvej lásky nevzdáva. Zápasí o ňu, vychádza jej v ústrety. Odpúšťa, do hlbín mora hádže trpkú skúsenosť nevery a chce začať znova. A to je skutočný dôvod na radosť.

2. Ježišova prítomnosť mení poviazanosť tradíciou na slobodu nového spoločenstva.
Možno si povieme, že to je príliš vysoký ideál a my so svojimi slabosťami ho nevieme naplniť a dosiahnuť. Naše sklamania, naše zranenia, náš pocit viny, to všetko nás príliš mocne ovláda a nevieme si predstaviť, že by sa niečo mohlo zmeniť. Preto sú azda naše vzťahy – a nie len tie manželské, ale vôbec všetky v spoločnosti – poznačené viac nedôverou ako dôverou. Preto sa náš život podobá viac ponurému pôstu než radosti z nového spoločenstva lásky. Ale to sa potom správame presne tak, ako učeníci Jána Krstiteľa a učeníci farizejov. Nerozumieme podstate a veľkosti Božieho konania v Kristovi.
Preto Ježiš pokračuje ďalším silným symbolom. Hovorí o nezlučiteľnosti starého a nového. Príkladom plátania starých šiat novou látkou, či prenášania mladého vína v rozpadajúcich sa vakoch hovorí o absurdnosti takého konania. Ak sa o to pokúsime, dôjde k deštrukcii. Zaplátané šaty sa rozpadnú, vaky sa roztrhnú a víno vytečie. Príchod mesiáša nie je záplatou, nie je reparovaním starého a pokazeného. Príchod mesiáša je Božím stvoriteľským konaním. Je radikálnou premenou. Spása v Kristovi nie je plátaním starých šiat. Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie – hovorí apoštol Pavel.
Kráľovstvo Božie, ktoré sa v Kristovi začalo, nie je nejakou ďalšou, opravenou, náboženskou tradíciou, ktorá nám slúži na vzájomné rozdeľovanie sa. Preto Ježiš odmieta tú diskusiu o rozpoznávacích znakoch jednotlivých učeníckych tradícií. Pre nás je to ťažko pochopiteľné. Akoby sme potrebovali v týchto veciach poriadok – štruktúru. To je akoby tá stopa „starého“ stvorenia v nás. Chceme mať hneď na prvý pohľad jasno, aby sme vedeli koho kam zaradiť. Spoločenstvo ľudí si vlastne ani nevieme predstaviť bez toho, aby sme ľudí, s ktorými sa stretávame priradili k nejakej tradícii, skupine. Aha – ty si katolík, ty si moslim, ty si konzervatívec, ty si liberál, atď. Iste, možno nám to pomáha orientovať sa v zložitej spleti vzťahov. Ale zároveň určite vieme aj o tom, ako ľahko sa toto delenie zošmykne do tragických udalostí ľudských dejín. Odlišná tradícia tak ľahko prestane byť obohatením a stáva sa prekážkou, ktorú treba odstrániť.
Ježiš svojou prítomnosťou, svojim mesiášskym konaním mení túto poviazanosť tradíciou. Ľudí od nej oslobodzuje tak, že nás radikálne mení na nové stvorenie. Pripomína nám, že naša nová identita je nezlučiteľná s tou starou. Ak má spoločenstvo ľudí mať nejakú nádej a budúcnosť, tak potom jedine v tom, že prekonáme svoje väzby na vlastnú tradíciu, že sa od nej oslobodíme, že sa staneme novým stvorením a budeme sa všetci navzájom rešpektovať a prijímať ako Božie deti.
Od zajtra sa začína každoročný celosvetový týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Spoločná aktivita rímskokatolíckej cirkvi a cirkví združených vo Svetovej rade cirkví. Jeho téma tento rok znie: Sme povolaní zvestovať veľké skutky Pánove. Na Slovensku bude mať zvláštne trpkú príchuť. Na všetkých našich ekumenických stretnutiach bude visieť vo vzduchu otázka: Čo sú tie veľké skutky, ktoré máme spoločne zvestovať? Budú to naše rozdielne tradície, pre ktoré si vzájomne upierame účasť na hostine, ktorej hostiteľom nie sme my ale sám Kristus? Bude toto náš odkaz tisícorakým spôsobom rozdelenému a sužovanému svetu? Alebo to bude zvesť o radikálnej zmene spoločenstva ľudí v Kristovi, ktoré je novým spoločenstvom založeným na odpustení a láske? Amen.

Modlitba:
Všemohúci Bože, ďakujeme Ti, že v Ježišovi Kristovi obnovuješ naše spoločenstvo. Ďakujeme Ti, že si nás aj dnes pozval k hostine, ktorá nám je nielen predzvesťou tej dokonalej nebeskej hostiny, ale už teraz nám dovoľuje prežiť skúsenosť nového spoločenstva ľudí. Ďakujeme Ti, že nás zjednocuješ vedomím, že všetci sme Tvojim novým stvorením. Prosíme Ťa, aby si nás posilnil touto istotou a učil nás v rozdeleniach nášho sveta budovať mosty lásky a odpustenia. Amen.