Text: Matúš 15,21-28
Potom odišiel Ježiš a utiahol sa do krajov Týru a Sidonu. A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. On jej však neodpovedal ani slovo. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. Odpovedala Mu: Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.
Bratia a sestry,
po vypočutí príbehu by sme si mohli povedať: „Koniec dobrý, všetko dobré!“. Žena, ktorá prichádza prosiť za uzdravenie svojej dcéry, je vypočutá. Dosiahla, že dcéra je zase v poriadku.
Také jednoduché to však nie je. Dramatický výjav tohto uzdravenia otriasa obrazom, ktorý sme si o Ježišovi vytvorili. A možno práve preto nám ho evanjelista nezatajil, aby sme sa neprestali pýtať, / aby sme to, čo sme prijali ako jediné, zaručené, večné pravdy neprestali prehodnocovať, a boli niektoré svoje presvedčenia schopní korigovať.
Pred prečítaným príbehom opisuje evanjelista hádku Ježiša s farizejmi a zákonníkmi o umývaní rúk, kultickom očisťovaní a výkladoch povinností k rodičom. Vyčíta im pokrytectvo, to, že Božie slovo porušujú svojím podaním. Matúš nepodáva správu, ako na to reagujú, ale vieme si predstaviť, že Mu za to zrejme netlieskajú a nevyjadrujú sympatie…
Po konflikte odtiaľ rozhorčený a unavený Ježiš odchádza, v úvode uzdravenia čítame, že sa chce „utiahnuť“ do krajov Týra a Sidona. Potrebuje pokoj. V Galilei k Nemu privádzali húfy bezradných, zdrvených, nešťastných ľudí – pacientov.
Teraz sa chce siahnuť za hranice, do Fenície. Predpokladá, že tu Ho nik nespozná. Bude si môcť oddýchnuť, alebo prebrať s učeníkmi dôležité veci. Čas Jeho pôsobenia sa končí. Teraz je pred Ním cesta do Jeruzalema. Vie, že príde prenasledovanie, utrpenie. A na to sa chce pripraviť. Byť stále na dosah, k dispozícii a súčasne zbierať sily pre vlastnú cestu je nemožné…
Bratia a sestry,
teraz vidíme, že aj človek plný energie a lásky ako Ježiš sa nemôže iba dávať. Potrebuje zastať. Byť chvíľu sám, alebo len so svojimi najbližšími.
To je dôležité poznanie aj pre nás. Aj my totiž svoje sily preceňujeme. Pracujeme, bdieme, staráme sa o iných bez toho, aby sme obnovovali svoje vnútorné zdroje. Nedbáme o svoje fyzické ani psychické zdravie. A robíme to často s pocitom, že takto to má byť, že tak to od nás očakáva Boh aj ľudia. A že všetkým musíme vyhovieť.
Dnešný príbeh nás od tohto tlaku oslobodzuje. Predstavuje nám reakcie preťaženého, prepracovaného Ježiša. Zriedka Ho vnímame ako človeka so všetkými obmedzeniami, ktoré k človečenstvu patria. A možno nikdy nám to v evanjeliách neudrie do očí tak ako teraz. Predstavujeme si ho len ako otvoreného, priateľského, empatického, ochotného vždy pomôcť. Každému pomôcť. Pomáhať bez hraníc.
Ale teraz je prepracovaný – a znova prichádza niekto, kto Ho potrebuje. Dcéra ženy trpí ochorením, ktoré evanjelista opisuje ako posadnutie, zrejme psychickým. Možno bola až doteraz ticho a žila v ústraní, lebo sa za postihnutie svojho dieťaťa hanbila. Ale mlčania, osamotenia, vlastných úzkostí má už dosť. Na svoju biedu upozorňuje nahlas. Kričí. Nedbá, čo si kto o nej pomyslí.
Jej výstup považujú učeníci za teatrálny. Nepríjemný. Trápny. Žiadajú Ježiša, aby ju „odbavil“, aby ju vybavil – ako úradník ďalšiu stránku. Prihovárajú sa za to, aby jej vyhovel. No nevedie ich k tomu empatia, súcit, iba túžba, aby konečne zmĺkla. Nech to nemusia počúvať.
Ani nám to, bratia a sestry, nie je príjemné, ak sa ľudia v našej blízkosti dožadujú pomoci hlasno a dôrazne. Boli by sme radšej, keby sme si svoje problémy riešili potichu, aby nevyrušovali. Aby nám dali pokoj.
Ježiš ide ďalej, akoby krik ženy ani nepočul, ale ona sa nedá odradiť. Kričí ďalej, až dovtedy, kým Ježiš neprehovorí. To, čo nakoniec povie, ju však môže zraniť ešte viac: „Ja som poslaný len k strateným ovciam domu Izraelského.“ Tu nie si na dobrej adrese. Za teba nenesiem zodpovednosť. Mám dosť starostí s Izraelom.
Ale žena sa nevzdáva. Dáva najavo svoje očakávania aj neverbálne, padá pred Ním na kolená a vzlyká: „Pomôž mi.“ Ale Ježiš vo svojom podivnom postoji pokračuje a hovorí: „Nie je správne vziať chlieb deťom a hodiť šteňatám.“ Sú to slová, ktoré sa mohli zúfalej ženy dotknúť, ponížiť ju natoľko, že by už nevstala, a oľutovala by, že vôbec niečo od Neho chcela.
Okrem toho, že nás Ježišove slová môžu pohoršiť, a ostať pre nás nezrozumiteľnými, zrkadlia naše reakcie. Spoznávame sa v nich. Keď sme na hranici vlastných síl a znova a znova prichádza niekto, kto od nás niečo žiada, nezvládame to. Povieme, urobíme to, čo by sa nám za normálnych okolností nestalo.
Ježiš si stále drží odstup, ostáva úplne chladný. Ale žena sa nevzdáva. Aj na slová, ktoré ju mohli uraziť, odpovedá ako na výzvu. Duchaplne. Nepokorene. Múdro. Už nemá čo stratiť. A to jej rezignáciu premieňa na rozhodnosť.
Ak sme podobné pokorenie niekedy zažili, vieme, že až na úplnom dne nás zasiahlo, oslovilo niečo prekvapujúce. Nečakané. Prišla nová sila. Niečo, čo nás vzpriamilo z dovtedajšej sebaľútosti k dôvere, že nejaké východisko sa určite objaví.
Kanaánska žena otáča Ježišove zraňujúce slová, argumentuje nimi: Máš pravdu, Pane. Nemusíš plniť moje priania. Nežiadam všetko. Nepotrebujem veľa. Bude mi stačiť len kúsok, len omrvinka Tvojej priazne.
Dôvtip, odvaha a vytrvalosť tejto ženy Ježiša presvedčí. Zasiahne. To, čo žena vyžaruje, čoho sa v žiadnom prípade nevzdáva, nazýva Ježiš vierou. Veľkou vierou. Cíti odhodlanie ženy dôverovať bez hraníc. Ježiš koná znovu tak, ako vždy, plný lásky a súcitu. Dcéru uzdraví.
Vtedy, keď sme vyčerpaní a znechutení, sa aj my správame inak. Prejavíme sa tak, ako by sme to ani neboli my, že nás ľudia nepoznávajú – možno sa nespoznávame ani my. Kalkulujeme, kto pracuje viac a kto menej, očakávame, že naša práca bude ocenená nejako mimoriadne. Chránime sa. A je to zrozumiteľné. Je to ľudské. Aj Ježiš si dáva hranicu. A dlho si ju aj drží.
Ale Božia láska siaha ponad ňu. To Ježiš žene ukázal. A ona Mu zas umožnila spoznať, že je chlebom života aj napriek únave. Niekedy totiž naozaj stačia aj omrvinky, stačí málo – a aj to môže mať veľký dosah, spôsobiť veľkú vec.
My, bratia a sestry, dnes v postoji k rôznym výzvam robíme skratky. Akoby sme z evanjelia, ale aj v zložitostiach života vnímali len úvod a záver. Dramatické zvraty, ktorými je potrebné prejsť, vidieť nechceme. Bojíme sa, že by narušili našu vieru.
A ktovie, možno by to bolo prospešné. Lebo to, čo považujeme za veľkú vieru my a čo považuje za veľkú vieru Ježiš, vôbec nemusí byť / to isté.
Zdá sa, že celé kresťanstvo je dnes unavené. Preto nevníma alebo chce len „vybaviť“ tých, ktorí trpia a kričia pritom. Niekedy by stačilo len zastať. Len uvážiť, či im naozaj nemôžeme pomôcť. Aj vtedy, keď sú celkom iní. Aj vtedy, keď sa zdajú byť posadnutí všeličím, čo nepoznáme, ale je evidentné, že sa trápia a žiadajú o pomoc. Nie iných. Nás. Je možné, že Ježiš považuje ich vieru za veľkú. Nenechajú sa totiž odradiť jedným NIE. Zápasia o uzdravenie. O slobodu. A možno sa jej u Boha dovolajú bez nás.
Naše unavené NIE sa však môže zmeniť na ÁNO. No stane sa tak len vtedy, keď si hĺbku biedy iného človeka pripustíme, keď pred ňou nebudeme utekať.
Naša odvaha zmeniť názor, myslenie, postoj, by mohla priniesť veľa uzdravenia, slobody a skutočného pokoja. Nám a mnohým ľuďom okolo nás. Amen.