František Ábel – Služby Božie – 2. slávnosť vianočná – 26. 12. 2019, Veľký kostol Text: 5 M 18, 15 – 22
15 Spomedzi vás, z tvojich bratov, ti Hospodin, tvoj Boh, vzbudí proroka, ako som ja. Toho poslúchajte! 16 Bude to tak, ako si žiadal od Hospodina, svojho Boha, na Chórebe v deň zhromaždenia, keď si vravel: Kiež už nepočujem hlas Hospodina, svojho Boha, a nevidím už ten veľký oheň, aby som nezomrel. 17 Hospodin mi povedal: Dobre to vraveli. 18 Vzbudím im proroka ako si ty spomedzi ich bratov. Do úst mu vložím svoje slová a on im povie všetko, čo mu prikážem. 19 Kto neposlúchne moje slová, ktoré bude hovoriť v mojom mene, toho vezmem na zodpovednosť. 20 No prorok, ktorý by sa v mojom mene opovážil hovoriť niečo, čo som neprikázal, alebo by hovoril v mene iných bohov, taký prorok nech zomrie. 21 Možno si pomyslíš: Podľa čoho poznáme, ktoré slovo nepovedal Hospodin? 22 Slovo, ktoré vysloví prorok v mene Hospodina a ono sa neuskutoční ani nesplní, je slovo, ktoré nehovoril Hospodin. Prorok to povedal len svojvoľne, preto sa toho neboj!
Bratia a sestry.
Vieme, že tú jedinečnú atmosféru Vianoc, čas pokoja a radosti v kruhu najbližších, vystrieda veľmi skoro každodenný zhon a s ním množstvo rutinných povinností a starostí, všadeprítomný nepokoj neutíchajúceho zápasu ľudí v tomto svete o to svoje vlastné miesto pod slnkom, o tú prchavú ilúziu bezpečia a hojnosti na úkor iných, v podvedomom mučivom strachu a prízemnosti rôznych ideológií, no žiaľ, a možno ešte častejšie, aj s všadeprítomným odvolávaním sa na Božie meno, či Božiu vôľu.
Natíska sa preto otázka, či vôbec ešte možno hovoriť o radostnom posolstve Vianoc, no predovšetkým o evanjeliu, radostnej zvesti o vzkriesení Ježiša Krista, ktorá vypovedá o tom, čo je v živote skutočne dôležité a potrebné: len žiť autentický život, učiť sa vytrvalo tomu, čo znamená pokora, milosrdenstvo, láska, to všetko ako výraz pevnej dôvery v Boha, ktorý je Stvoriteľ a Hospodin, nie viery v náboženské symboly, ktoré sú iba projekciou ľudských predstáv o Bohu a namiesto živej viery vedú nutne k modloslužbe.
Áno, život veriaceho človeka je celoživotným zápasom o poznanie Božej vôle, no v ňom sa dá úspešne obstáť iba vtedy, ak si hneď na samom začiatku uvedomíme, že Boha nemožno v plnosti obsiahnuť, ani definovať, ani ním manipulovať, bez ohľadu na to, že sa o to neustále snažíme. Dnešný text z knihy Deuteronomium, vypovedá práve o týchto dôležitých skutočnostiach, o skutočnej viere, ako aj zodpovednosti a dôsledkoch, ktoré s ňou kráčajú ruka v ruke. Je súčasťou príbehov putovania Izraela do zasľúbenej krajiny, z otroctva modloslužby do slobody Božích detí. Táto kniha je jedinečná okrem iného aj tým, že jej jadro je spätnou reflexiou na obdobie krízy spôsobenej neposlušnosťou Božieho ľudu voči Hospodinovi. Izrael je tu predstavený ako jeden ľud, ktorý stojí pred Hospodinom povolaný k poslušnosti a láske k Bohu, pričom poslušnosť nie je odvodená z „litery“ zákona, ale z Božích zachraňujúcich činov, z Božej lásky a milosti a tie majú viesť k stabilnej dôvere, že práve to je to podstatné, čo možno o Bohu vedieť a čo nás má samých motivovať k rovnakému správaniu voči sebe a iným.
To, čo je tu skutočne dôležité, čím sú príbehy tejto knihy jedinečné, je práve možnosť čítať ich z perspektívy samotného života ľudského spoločenstva, ktoré sa snaží porozumieť jeho komplexnosti a zložitosti, jeho úskaliam, no aj tým jednoduchým veciam, ktoré sú jeho súčasťou, a v tom všetkom nachádzať zmysel a význam, skutočnú Božiu vôľu. Práve tento prístup je a ostáva dôležitý a obohacujúci. Umožňuje nám totiž hľadieť na celý proces Božieho konania v tomto svete prostredníctvom Izraela, ako na odveké úsilie preniesť vieru v Boha do roviny reálneho života, naučiť sa žiť v tomto svete tak, aby mohli žiť aj iní, aby sloboda jedných nebola na ujmu iných, aby prv prijatá láska a preukázané milosrdenstvo viedli k schopnosti preukázať rovnakú lásku a milosrdenstvo ostatným, aby príklad života, ktorý zodpovedá morálno-etickým princípom, ktorých garantom je Hospodin, jediný Boh, slúžil všetkým národom k všeobecnému dobru, aby sa ľudstvo konečne naučilo žiť v mieri a porozumelo, čo to skutočne znamená, želať si vzájomne pokoj.
Každý, kto sa aspoň raz začítal pozorne do príbehov Piatich kníh Mojžišových, však rýchlo zistil, že sa tu nachádzajú aj pasáže, ktoré vypovedajú o pravom opaku, sú plné predsudkov, násilia a tragédií, ktoré pácha človek na človeku, často v odvolávaní sa práve na Boha a Jeho vôľu. Ak sa pýtame, ako dokážeme rozlíšiť ľudské podanie od skutočného Božieho slova, odpoveďou je, že Božie slovo musí byť kompatibilné so samotnou podstatou Božieho stvoriteľského diela, ktorou je láska, jediný tvorivý princíp života, presnejšie povedané, suma zákona, milovať Boha a blížneho ako seba samého.
Preto je schopnosť správne rozumieť obsahu Písma svätého podmienená nevyhnutnosťou neustále sa vzdelávať, v korelácii s dynamikou vývoja civilizácie a aktuálnym stavom poznania, vrátane dôsledkov, ktoré to prináša do života celého sveta. Práve to nás učí nachádzať v Písme svätom Božie slovo. Iba tak sa Biblia stáva skutočne knihou kníh, nie nástrojom moci na ovládanie más. Nezabúdajme bratia a sestry na závažnosť apoštolových slov: „litera zabíja, ale duch oživuje! (2 K 3, 6). A povedzme si úprimne, dôsledky dlhodobého zneužívania posvätných textov na mocenské účely, či demagógiu náboženských fundamentalistov, volajúcich po skutočnej apokalypse, tie sú hrozivé. Niet preto divu, že dnes už samotná predstava Boha budí v mnohých ľuďoch odpor, a nie je to ich vina. Výstižne to vyjadril židovský filozof Martin Buber, keď napísal: „Boh je najviac zaťaženým ľudským slovom. Žiadne nie je tak znečistené, tak rozorvané… Ľudské pokolenia navalili na toto slovo ťarchu svojich životov a pritlačili ho k zemi: leží v prachu a nesie všetku ťažobu. Ľudské pokolenia so svojimi náboženskými spolkami toto slovo roztrhali; zabíjali preň a umierali preň; ono nesie jeho stopy, jeho krv.“[1] Áno, aj európske kresťanstvo je toho svedectvom, pretože si vytvorilo priam monopol na Boha, takže už takmer nik neuvažuje o tomto pojme inak, ako v polarite kresťan verzus inoverec, či kresťan verzus ateista, či agnostik.
Náš dnešný kázňový text nám umožňuje porozumieť závažnosti týchto slov a pomáha nám pochopiť aj zvestný obsah druhej vianočnej slávnosti, tematicky zameranej na dôsledky, ktoré evanjelium, ak je vnímané z perspektívy Ježišovho kríža a vzkriesenia, prináša do života Kristových nasledovníkov. Mojžišove slová o príchode pravého proroka nadväzujú priamo na predošlú pasáž, v ktorej odovzdáva inštrukcie a pokyny adresované ľudu, aby vedel ako sa v zasľúbenej krajine správať, čomu sa vystríhať a čoho sa naopak pridŕžať (5 M 18, 1 – 8. 9 – 14). Táto pasáž vrcholí zasľúbením príchodu pravého proroka.
Ten Hospodinom zasľúbený prorok bude ako Mojžiš, bude mať rovnaký vzťah k ľudu a k Hospodinovmu slovu, aký mal Mojžiš. Bude splnomocneným mediátorom, orodovníkom a učiteľom Božieho zákona. A čo je dôležité, bude súčasťou Izraela, vždy v plnej solidarite so svojim ľudom (v. 18). Sám Hospodin bude konať v prorokovi. Stane sa tak jeho splnomocnencom, tým, kto Božiu vôľu vyjadrí skutočne a jedinečným spôsobom (Am 2, 11; Jer 1, 9; 29, 15). Tak sa toto prorocké povolanie stáva súčasne povolaním k zodpovednosti.
Samozrejme, do popredia sa dostáva zásadná otázka: Ako možno rozpoznať, kto je a kto nie je tým pravým prorokom? Kde máme istotu, že je to tak? Táto otázka súvisí s reálnou hrozbou, ktorú predstavujú falošní proroci. Tí, ktorí sa odvolávajú na „cudzích bohov“, čomu dnes treba rozumieť alegoricky, ako zbožstvené súčasti tohto sveta, či kultúrnospoločenské vymedzujúce znaky ľudských spoločenstiev, ako rasa, národ, či tradície, no aj tí, ktorí sa odvolávajú na Hospodina a Božie slovo. Tých je, bratia a sestry, v každom čase veľa, a sú stále rovnako agresívni a rovnako nebezpeční.
Pravosť alebo nepravosť zasľúbeného proroka preverí iba budúcnosť. Tá jediná ukáže, či sa dielo, respektíve zvesť toho ktorého proroka osvedčila, alebo naopak zlyhala. Inými slovami, život sám preverí a odfiltruje to bezcenné od toho cenného, mŕtve od životaschopného, čo slúži v prospech celého ľudského pokolenia, čo podporuje a ochraňuje život a slobodu Božieho tvorstva, čo vzdeláva a vedie nenásilne, vlastným príkladom ostatných k morálnym hodnotám, nie k moralizovaniu, čo dáva dnešnej mladej generácii pozitívny príklad a objektívne pochopenie toho, čo znamená žiť v súlade s Božou vôľou, možno menej často a omnoho tichšie vravieť o Bohu a Božom slove, avšak omnoho viac počúvať iných a žiť s nimi v pokoji, inými slovami, stretávať Krista v ľuďoch, medzi ktorými a s ktorými žijeme.
Ten pravý prorok je skutočnou osobnosťou, nie tým, že zastáva funkciu, či úrad, ale tým, že je Hospodinom podnecovaný k neutíchajúcej aktivite konať dobro, brániť slabých, odstrkovaných, nechcených, a to aj za cenu toho, že sa stretne s nevôľou väčšiny, no aj tých falošných prorokov. Pravým prorokom je ten, kto dokáže prenášať a uvádzať do života slovo Hospodina, kto sa prihovára a intervenuje v prospech spoločenstva v ťažkých obdobiach, sám je príkladom morálnych zásad a zaujíma sa nestrojene o situáciu každého človeka, predovšetkým toho, kto je sužovaný starosťami, trápením a bolesťami každodenného života.
O tom všetkom, bratia a sestry, vypovedá príbeh života Ježiša Nazaretského, Bohom zasľúbeného proroka a Mesiáša. V ňom sú zakomponované všetky dôležité skutočnosti a súvislosti, ako aj to, akým spôsobom im máme rozumieť, a čo z nich vyvodiť pre náš vlastný život. Práve tu sa odhaľuje mesiášske tajomstvo, no aj samotná podstata Ježišovho prorockého poslania v celej svojej hĺbke. Práve v tomto spektre je treba nazerať aj na vianočné posolstvo. Je Božím prísľubom konečnej rehabilitácie života, v ktorom človek, napriek riziku odmietnutia, či priamo tragického konca svojho úsilia, zápasí zo všetkých síl a vytrvalo za skutočné hodnoty života, právo a spravodlivosť, lásku, toleranciu, slušnosť, spolupatričnosťou a ľudskosť.
Preto nie cisár, ani politici, ani inštitúcie, ani cirkevní hodnostári a preláti, ani rasa, ani národ, ani kultúrne tradície, ale jedine Ježiš Kristus, ten musí ostať vždy, za každých okolností na prvom mieste. Nie volaním „Pane, Pane“, ale odvahou stať sa jeho učeníkmi a preukázať to životom, kde to prvé i posledné je pokora, láska, milosrdenstvo a empatia.
Ježišova cesta od poníženia k povýšeniu je toho príkladom. Je príkladom toho pravého, Bohom zasľúbeného proroka, je skutočnou ľudskou cestou, na ktorej nebolo nič vopred zaručené, ale všetko sa udialo ako skutočný div, na ktorý niet žiadneho nároku. Boh však stále koná nové veci, a v nich nám zvestuje mocné posolstvo nádeje, ktorá raz bude naplnená. Je to prejav Božej moci a Jeho lásky k človeku a k tomuto svetu, ku každému kto je a ostane verný jedinému životaschopnému a život dávajúcemu princípu, žiť v láske k Bohu a k ľuďom po všetky dni, a to nielen k domácim viery. Pamätajme na to bratia a sestry. Táto možnosť je tu zatiaľ ešte stále, no otázkou je, dokedy? Využime preto tento čas Božej milosti správne. Amen.
[1] Uvedené podľa VÁCHA, Jiří. Mimo křesťanství i mimo ateismus. Lidové noviny. (28. 1. 2017). http://www.lidovky.cz/