Služby Božie — 2. slávnosť vianočná (26. 12. 2017, Veľký kostol)
Oslovenie
Sú Vianoce, čas radosti a pokoja, ktorý trávime v kruhu svojim rodín. Snažíme sa byť voči sebe a ostatným lepší ako inokedy, napĺňa nás sentimentálny pocit spomienok z detstva, toho vzácneho a jedinečného času nevinnosti, a kdesi vo vnútri duše túžime po tom, aby to tak zostalo.
No zvesť druhej slávnosti vianočnej nám pripomína, že už dávno nie sme deti, poukazuje realisticky na dôsledky, ktoré posolstvo Vianoc, ak sú vnímané z perspektívy Ježišovho kríža a vzkriesenia, prináša do života Kristových nasledovníkov. Je to služba veci evanjelia a s ňou spojená pripravenosť čeliť ťažkostiam, a ak je to potrebné, prinášať aj obete. To všetko je súčasť pokračujúceho procesu, na začiatku ktorého Boh potešil svoj ľud a pred očami všetkých národov odhalil začiatok naplnenia zasľúbení o spáse a záchrane. Vianoce nám týmto spôsobom každoročne pripomínajú, že Boží dar lásky a milosti, ktorá sa nám ponúka vo vykupiteľskej smrti a vzkriesení nášho Pána Ježiša Krista, predznamenáva konečné naplnenie Božieho zámeru zachrániť človeka pre večný život, no vyžaduje si aj aktívnu odozvu v našich životoch. Musíme preto pamätať na to, že viera a utrpenie, radosť, ktorá prichádza v narodení nášho Spasiteľa a ťažkosti, ktoré služba evanjeliu so sebou prináša, sú vzájomne zviazané.
Text: Jer 1, 17 – 19
Ty si však podpáš bedrá, povstaň a hovor im všetko, čo ti prikážem. Nemaj strach pred nimi, aby som ti ja nenahnal strachu pred nimi. Ajhľa, dnes urobil som ťa opevneným mestom, železným stĺpom, bronzovou hradbou proti celej krajine, proti kráľom Júdu a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny. A budú brojiť proti tebe, ale nepremôžu ťa, lebo ja som s tebou – znie výrok Hospodinov – aby som ťa vyslobodil.
Bratia a sestry.
Druhá vianočná slávnosť nás upomína na skutočnosť, že dobro, ktoré Boh tomuto svetu dáva, nie je vždy a všade prijímané s dôverou a otvorenosťou. Aktivizuje odpor a zlo, nie nadprirodzené, ale to ľudské. Táto skutočnosť tvorí záverečné crescendo vianočných sviatkov, ktoré nám pripomína, že príbeh narodenia Krista je treba vnímať v prvom rade v perspektíve služby človeku, v súlade s Božou vôľou a v zápase proti náboženskému formalizmu a pretvárke. Vyzýva nás, aby sme opustili naše staré „ja“ a vykročili do neznáma, no v dôvere, že nás sprevádza Hospodin a vedie nás stále viac k poznaniu toho, čo znamená pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, pokoj, ktorý je naplnením všetkých ľudských túžob a nádejí. Práve to máme vnímať na pozadí vianočného posolstva o narodení Spasiteľa a neprestávať na to myslieť. Iba tak sa môžeme stať dokonalými, no nie v etickom zmysle, ale v teologickom, s očami, srdcom a mysľou neustále otvorenými zmyslu a cieľu Božieho konania v Ježišovi Kristovi.
O tom vydáva svedectvo aj dnešný kázňový text. Máme mu rozumieť ako výzve k práve takejto dokonalosti, a to aj za cenu možných ťažkostí. V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že tu máme do činenia s prorockým svedectvom. Proroci v Starej zmluve bývajú Bohom povolaní k svojmu poslaniu často zvláštnym spôsobom, takmer technickým termínom, ktorý v preklade doslovne znie: „stalo sa k nim slovo Hospodinovo“. Tento spôsob označuje nevypočítateľný, prekvapivý Boží zásah, ktorý pôsobí a vytvára novú možnosť, ktorá bola doposiaľ netušená. Vystúpenie proroka tak búra staré konvencie a poriadky, pretože v nich odhaľuje neporiadok a biedu spôsobenú náboženským formalizmom, ktorý prekrúca Božiu vôľu pre potreby tých, ktorí nesú za život viery Božieho ľudu zodpovednosť a majú mu byť pozitívnym príkladom.
No tým, že búra, zároveň stavia základy niečoho nového, čo je však a vždy musí byť v súlade s Božím slovom daným človeku od počiatku. No ako možno Božie slovo rozpoznať, správne mu rozumieť a relevantne ho komunikovať v dynamicky sa meniacom svete? Práve spomínaný spôsob povolania do prorockej služby ponúka odpoveď a súčasne čosi mimoriadne dôležité. Žiadny človek, ani prorok sám, nedokáže hovoriť „čisté“ Božie slovo. Človek nie je pasívnym sprostredkovateľom, akýmsi automatom, ktorý by mechanicky reprodukoval Božie slovo. To sa mu môže iba „stať a stávať sa“.
Čo to znamená? Slovo Božie sa v ňom realizuje prostredníctvom vnútornej skúsenosti, často sprevádzanej silnými emóciami a veľkou citlivosťou pre dialektiku reálneho stavu života vo svete, ktorého je súčasťou. To znamená, že tlmočí slovo, ktoré ho zasiahlo a oslovilo, svojimi vlastnými výrazovými prostriedkami, v ktorých sa prejavuje jednak ľudská nedokonalosť, no zároveň aj zvláštne obdarovanie.
Práve preto je treba hľadať, vždy znovu a znovu nové spôsoby a formy, akými Božie slovo formulovať a tlmočiť ho v meniacom sa svete a v ľudskej spoločnosti, ktorá sa neustále rozvíja, čomu zodpovedá aj narastajúce množstvo poznatkov a vedomostí, ktorými dnes ľudstvo disponuje a ktoré nás privádzajú do stále väčšieho úžasu a k hlbokej pokore pred zložitosťou a komplexnosťou Božieho stvoriteľského diela, zvlášť pred fenoménom životom, ktorého stvorenie je jeho vrcholom a súčasne i zmyslom.
Takúto pokoru pred Božím slovom, ktoré sa človeku môže iba stávať, aby menilo zlé na dobré, naprávalo a reformovalo deformované spôsobom, ktorý vychádza zvnútra, nenásilne, no vytrvalým volaním po návrate k Bohu a Jeho vôli, pozorujeme práve v poslaní Božích prorokov. V našom prípade ide o proroka Jeremiáša. U žiadneho iného starozmluvného proroka nie je jeho životný údel tak pevne a nerozlučne spätý s jeho posolstvom a poslaním, ako je tomu práve u Jeremiáša. Jeho poverenie zvestovať Božiu vôľu bolo mimoriadne ťažké, priam nad ľudské sily. Veľmi tvrdo a kriticky totiž zasahovalo do zabehnutého spôsobu života Božieho ľudu a zvestovalo Boží súd nad jeho neverou.
Odpor, ktorý rozpúta vyhlasované slovo, doľahne predovšetkým priamo na Jeremiáša. Namiesto vyhliadky na úspech, alebo odmenu tu stojí upozornenie na boj vedený všetkými, ktorí sa proti jeho zvesti postavia. Jeremiáš však vychádzal z pevného presvedčenia, že ten, kto má bázeň pred Hospodinom, ten sa nemusí báť ľudí. Hospodin neskladá všetko na bedrá proroka, je s ním v tomto zápase a sám stojí za jeho službou a poslaním. Uisťuje ho, že ho učinil „opevneným mestom“, „železným stĺpom“, „bronzovou hradbou“.
Tým je vyjadrené, že Hospodin ho vyslobodí, vytrhne ho zo zúfalstva temnoty a záhuby, aj keď na neho v plnej sile doľahnú útoky a zloba protivníkov. Okázalý triumf a víťazstvo, ktoré zodpovedajú ľudským kritériám hodnotenia, tie tu nemajú miesto. No miesto tu má čosi iné, čosi podstatné, a tým je Božia blízkosť, s ktorou môže vždy rátať, ktorá ho bude posilňovať, bude ho držať, takže ho nepriatelia nepremôžu. Vnútornými i vonkajšími zápasmi, prenasledovaním, utrpením, tým všetkým sa Jeremiáš učil tomu, čo znamená „mať dosť na Božej milosti“ a v nej mať to jediné i všetko, čo ho v každej biede bude chrániť, držať a niesť.
Bratia a sestry. V prostredí spoločnosti, kde dochádza neustále k porušovaniu práv a slobody, kde sú slabí a bezmocní utláčaní a znevažovaní silnými a mocnými, kde právo a spravodlivosť určujú vzťahy klient – patrón, kde je tento neprirodzený, chorý stav dokonca „požehnávaný“ cirkevnou vrchnosťou, ako by šlo o prirodzený stvoriteľský poriadok, tam je potrebné vždy znovu a znovu čeliť znevažovaniu Božej vôle osobným príkladom života, dobrom a láskou, ktoré premáhajú zlo a nespravodlivosť. Inak sa staneme len nemými pozorovateľmi toho, aké hrôzostrašné dôsledky prináša do života ľudí nenávisť, neznášanlivosť a netolerancia, ktoré pramenia a sú vytrvalo živené náboženskými, kultúrnymi, rasovými a etnickými predsudkami. To všetko ľudí rozdeľuje od vekov, a to len preto, že nechcú akceptovať Boha ako Boha, ktorý nie je obmedzený hranicami, ani rituálmi, zvykmi, či tradíciami, Boha, ktorý nediskriminuje a nemožno ho podplatiť, rovnako ako sa nedá podplatiť zodpovedný milujúci otec, či matka jedným svojim dieťaťom na úkore druhého. Áno, sme totiž všetci ľudia a preto všetci rovnako Božie deti, a práve to by sme si mali my všetci neustále opakovať, vždy a všade, za každých okolností.
V protiklade voči týmto tragickým ľudským hrám o život, v protiklade voči všetkým pochabým zápasom o absolútnu pravdu, Boh vedie ľudstvo celými dejinami k životu, nie k smrti a záhube. Práve od tohto presvedčenia sa totiž odvíja vlastný cieľ a súčasne aj jedinečnosť našej spoločnej viery v Boha, povinnosť naučiť sa žiť v tomto svete, nie len prežívať, ale žiť spôsobom, ktorý zodpovedá prorockej zvesti tých, ku ktorým sa stávalo Božie slovo.
Táto zvesť bude vždy konfrontovaná so stereotypmi zabehnutých poriadkov, pretože ruší zdanlivý pocit bezpečia u tých, ktorí sa síce radi za Boha a Jeho vôľu skrývajú, radi citujú z Písma, radi moralizujú, poučujú a vyžadujú slepú poslušnosť, no pritom sami žijú v pretvárke a v modloslužbe, ktorá neustále a vytrvalo paralyzuje rýdzosť autentickej viery. Viera však musí ostať živá, musí ostať tvorivým princípom života a ten musí byť neustále otvorený pre budúcnosť, v ktorej koná Boh sám a do života prináša vždy nové veci, ktorým sa máme učiť porozumieť a pochopiť ich význam a zmysel, hľadať v nich Božiu vôľu pre dobro všetkých, pre dobro tohto sveta.
Ak sa nad týmto vývojom zamyslíme objektívne a bez zaujatosti, zistíme, že v celých dejinách ide neustále o zápas o tú pôvodnú jedinečnú formu a kvalitu viery. Boh zápasí o človeka a tvorstvo. Zo svojej milosti nám stále dáva čas a nové možnosti naučiť sa, že tu nejde o to, kto má pravdu teoreticky, ani o to, ktorá forma viery, či ktoré náboženstvo sú tie pravé. Boha a pravdu možno poznávať len vo vzájomných vzťahoch človeka s človekom, v geniálnej jednoduchosti dvojitého prikázania lásky, ktoré je však veľmi ťažké realizovať v každodennom živote, pretože ono naráža neustále na hĺbku ľudského odcudzenia, na egoizmus a panický strach priblížiť sa k druhému bez zaujatosti a obáv, že mi ublíži.
Áno bratia a sestry, dvojité prikázanie lásky nás každodenne konfrontuje so smutnou realitou našich nevyužitých možností. Viera musí preto ostať tvorivá a čistá, zbavená všetkých definícií, pretože Boh sám je vo svojej podstate nepomenovateľný a nedefinovateľný. Nárokovať si na absolútnu pravdu je cestou, ktorá ľudstvo privádza stále do nových a nových konfliktov a s nimi k ďalšiemu násiliu a utrpeniu.
Preto aj súčasné kresťanstvo, aj naša cirkev potrebuje stále nových a nových Božích prorokov. Nie takých, ktorí volajú do svätej vojny, ani takých, ktorí stavajú hranice iným, ktorí majú vlastný názor na život i Božie slovo. Potrebujeme prorokov, ktorí tak ako kedysi dávno tí izraelskí, kriticky ukážu na náboženský formalizmus, ktorý plodí viera z presvedčenia, či tradície. Potrebujeme prorokov, ktorí ukážu na nahotu pokrytectva tých, ktorí majú byť ľudu trvalým príkladom toho, čo znamená láska, spravodlivosť a úcta k životu. Potrebujeme prorokov, ktorí budú volať k skutočnému pokániu, k návratu na cestu, ktorou Hospodin vedie Boží ľud celými vekmi v ústrety zasľúbenému cieľu. Súčasné kresťanstvo musí byť kompatibilné s vianočným posolstvom. Musíme si uvedomiť s plnou vážnosťou, že s radosťou z narodenia Spasiteľa kráča ruka v ruke Ježišov kríž, ktorý predstavuje hĺbku tragédie odmietania Božej vôle v celých dejinách, odmietanie toho slova, ktoré sa stávalo Božím prorokom.
Máme pritom veľkú výhodu, ak to vôbec takto možno povedať. V centre našej viery je totiž Božie dielo v Ježišovi Kristovi. Preto musíme dnes, viac ako kedykoľvek predtým, hľadieť pozorne a citlivo práve na Ježišovu ľudskosť, na spôsob, akým žil, čo učil a konal a prečo tak robil. Musíme sa naučiť vnímať a prijímať Ježiša predovšetkým ako človeka a Božie slovo vidieť vo všetkom, čo zodpovedá prikázaniu milovať Boha a blížneho ako seba samého.
Musíme sa preto učiť mať radi aj seba, no tým správnym spôsobom. Nie sebecky, nie narcisticky, čo je stále častejšia diagnóza v našej spoločnosti a mnohí jej podliehajú. Učiť sa mať rád seba znamená vážiť si život ako taký, v jeho rôznorodých formách a prejavoch, no stále je to život, ktorého stvoriteľom a darcom je Boh. A to nás má viesť k vďačnosti, no zároveň k prevzatiu osobnej zodpovednosti za to, čo s týmto najvzácnejším darom urobíme a ako budeme, príkladom vlastného života pristupovať aj k životom ostatných ľudí.
Bratia a sestry. Boh vedie celými dejinami ľudstvo k poznaniu, že do cieľa, o ktorom zvestoval a pre ktorý žil a zomrel Ježiš Kristus, privádza iba život formovaný práve takouto prorockou vierou. Preto musia byť kresťania pripravení vydať o nej svedectvo vždy a všade, tam, kde dochádza k porušovaniu tohto tvorivého princípu života. Nie moralizovaním, ani odsudzovaním, ale láskou, milosrdenstvom a šírením tvorivého pokoja, nasledovaním príkladu života Ježiša Krista, v ktorom Boh odhalil svoj zámer, ale aj cieľ, ku ktorému nás, ako i všetko ostatné tvorstvo vedie.
Pochopiť to dokážeme iba vtedy, ak si uvedomíme, že Božie slovo nemožno artikulovať doslovne, môžeme mu však vytvoriť v našich životoch priestor a umožniť mu, aby sa v nás stávalo, a tým menilo aj nás na Božích prorokov a v konečnom dôsledku, aby menilo tento svet na obraz Božieho kráľovstva už tu a teraz. Amen.