Služby Božie — 21. nedeľa po Svätej Trojici (16. 10. 2016, Malý kostol)
Text: Jer 29, 4 – 7
Takto vraví Hospodin mocností, Boh Izraela, všetkým odvlečeným, ktorých som dal odviesť z Jeruzalema do Babylonie: Stavajte domy a bývajte v nich, vysádzajte záhrady a jedzte ich ovocie. Žeňte sa, ploďte synov i dcéry, ožeňte svojich synov a vydávajte svoje dcéry za mužov, nech rodia synov a dcéry, množte sa tam a neumenšujte sa. Hľadajte blahobyt krajiny, kam som vás dal odviesť, a modlite sa za ňu k Hospodinovi, lebo v jej blahobyte bude aj váš blahobyt.
Bratia a sestry.
List proroka Jeremiáša adresovaný exulantom v Babylonii, ktorého súčasťou je aj náš kázňový text, je cenným svedectvom historicky veľmi zložitého obdobia, v ktorom sa ocitol Boží ľud Izraela po katastrofe v roku 597 pred Kr. Po porážke južného kráľovstva boli kráľ Jechonja, jeho matka, dvorania, no aj remeselníci a časť starších a kňazov deportovaní do Babylonskej ríše (pozri 2 Krľ 24, 10 – 16).
Obsah tohto listu dáva tušiť, že aj napriek násilnej deportácii žili vysídlenci spoločne ako komunita so značnou mierou samosprávy, v ktorej starší a kňazi zaujímali vedúce postavenie. Išlo však o radikálny zásah do ich života. Prišli o krajinu, o ktorej verili, že je Bohom zasľúbená. Navyše aj mesto Jeruzalem a centrálne miesto kultu, chrám, to všetko bolo zničené a ležalo v troskách. Prečo to Boh dopustil? Prečo až tak krutý trest? Takéto a podobné otázky prenasledovali exulantov, no uspokojivé odpovede neprichádzali. Viacerí boli dokonca presvedčení, že tento stav nepotrvá dlho, že Hospodin zasiahne a dá veci do poriadku. Nechali sa zviesť klamnými nádejami samozvaných prorokov a ich peknými slovami, čoho dôsledkom bolo zanedbávanie povinností súvisiacich s každodennými životom a s tým aj bieda, ktorá vyčerpávala duchovné sily vyhnancov.
Práve to bol dôvod, pre ktorý píše prorok Jeremiáš list. Oznamuje ľudu v zajatí Božie slovo. Jeho obsah sa zdá byť na prvé počutie šokujúci, no jeho posolstvo je v skutočnosti potešujúce a má v sebe veľký tvorivý potenciál. Predovšetkým dáva ľudu na známosť, že Boh na nich nezabudol. Aj napriek katastrofe, ktorú museli prežiť, aj napriek tomu, že sú ďaleko od domova a všetkého, čo im bola tak milé a drahé, Hospodin na nich pamätá. Týmto spôsobom Božieho konania majú exulanti možnosť poznať, že Hospodin je Bohom jediným, je Pánom všetkého. Nezriekol sa ich. Situácia, v ktorej sa exulanti ocitli tvorí súčasť ich života, to všetko má svoj zmysel a aj konečný cieľ. Jeremiáš preto utešuje Boží ľud vo vyhnanstve slovami Hospodina, ktorému ide o ich život a budúcnosť. Budúcnosť a pokoj, šálóm, tie sú teraz paradoxne viazané na pokoj a budúcnosť Babylona.
Práve tu, v týchto ťažkých a zložitých časoch sa rodí židovský monoteizmus v plnom slova zmysle a so všetkými dôsledkami. Hospodin pripravuje pre svoj vyvolený ľud novú cestu. Jej súčasťou je prehodnotenie všetkého, čo sa zdalo byť už jasné a nemenné, vrátane náboženských predstáv, náuk a zvykov, i pochopenie zmyslu a cieľa vyvolenia Izraela, zmluvy, ktorú svojmu ľudu vyhlásil Hospodin. Musia sa naučiť s týmto poznaním žiť, založiť na ňom svoju vieru a tú preniesť do roviny každodenného života, aby sa Izrael mohol stať skutočným svetlom sveta a soľou zeme v prospech všetkých. To je trvalé poslanie Božieho ľudu a k tomu má poslúžiť aj táto zložitá situácia vyhnanstva. Prorok oznamuje zajatcom, že ich pobyt v Babylone bude dlhší ako si pôvodne predstavovali. Majú preto žiť naplno, majú sa starať o svoje živobytie, nie len živoriť a pasívne prežívať. Ich život sa má prejavovať aktívne vo všetkých oblastiach. Veď ide o ich budúcnosť. Túto skutočnosť treba pripomínať všetkým, ktorí v zajatí vidia svoj koniec a celú Hospodinovu vec pokladajú za stratenú, ktorí v malomyseľnosti rezignovali a prepadli beznádeji, no aj tým, ktorí sa chytajú každej správy a nechajú sa zviesť klamnou nádejou na rýchle vyslobodenie.
Bratia a sestry. Výzva k modlitbám za Babylon, aby v jeho pokoji mohli aj zajatci pokojne žiť (pozri 1 Tim 2, 1 – 4), nie je výzvou ku kompromisu, ani ku kolaborácii, ale k pokániu. Zajatie nie je osudová záležitosť, ani obyčajná dejinná katastrofa, je to, vyjadrené náboženskou rečou, trest za hriech, dôsledok falošného rozhodnutia a neposlušného života. Exulanti v ňom majú vidieť konanie jediného Boha, Jeho zvláštnu výchovu a vedenie k schopnosti sebareflexie a k vyššiemu poznaniu komplexnosti Božieho stvoriteľského diela.
Áno, aj Babylon je vo sfére Hospodinovej moci a milosti a Boží ľud v ňom má svoje zvláštne poslanie. Tak sa vysídlenci mohli, no aj museli začať učiť vidieť život v tomto svete v širších súvislostiach, v perspektíve, ktorá prevyšuje partikularizmus jedného spoločenstva a posúva ho do roviny univerzálnej, vo vedomí, že Boh je Bohom každého národa a celého vesmíru. Dôležité je pochopiť, že priblížiť sa k nemu možno výhradne obsahom a kvalitou života, ako zvykneme vravieť, konaním Božej vôle, to znamená hľadaním cesty jedného k druhému, snahou láskou, porozumením, toleranciou a dobrou vôľou stavať mosty medzi tým, čo ľudí vzájomne odlišuje, čo síce vždy ostane odlišné, no nikdy neprevýši to, čo nás všetkých spája. Tak sa exulanti v zmenených podmienkach učili vnímať a akceptovať Boha ako stvoriteľa, a seba samého ako Boží ľud, ktorého poslaním je príkladom života v spoločenstve ukázať ostatným národom, v čom spočíva a kde je konečný cieľ živej viery v Boha.
Udalosti, ktoré prežívali exulanti v Babylone sú súčasťou dlhodobého, pretrvávajúceho procesu, ktorý v tomto svete stále prebieha prostredníctvom každého z nás, kto svoj svetonázor zakladá na viere v Boha Abraháma, Izáka a Jákoba. Jeremiášovo posolstvo preto zasahuje cez dlhé veky času, odlišné geografické a socio-kultúrne prostredia aj nás. Privádza nás priamo k Ježišovi a jeho slovám, ktoré zaznamenal evanjelista Matúš: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Mt 5, 48) Tieto slová nie sú výzvou stať sa superstar, ani výzvou k súťaživosti. Grécke slová teleioi esesthe, čiže „buďte dokonalí“, nás privádzajú k pôvodnému hebrejskému výrazu tám, ktorý znamená úplnosť, celosť, integritu a vzťahuje sa na vzťah človeka k Bohu a od neho odvodený vzťah k blížnemu. Ježiš teda žiada od svojich nasledovníkov dokonalosť, ktorú možno merať nie neosobnou normou ľudských noriem a spoločenských pravidiel a konvencií, ale výhradne vzťahom Boha k ľuďom, ktorý je vo svojej láske k človeku nerozdelený a preukazuje mu svoju milosť, či si to uvedomuje alebo nie, bez ohľadu na to či je Žid, kresťan, moslim, hinduista, budhista, alebo dokonca agnostik, či ateista.
Ježišove slová idú preto radikálne k samotnej podstate a zmyslu života, k láske, ktorá prekonáva každé obmedzenie Božej milosti, z ktorej čerpáme všetci rovnako. Svedčí o tom razancia Ježišovho príkazu milovať aj svojich nepriateľov. Ten má odstrániť akúkoľvek prekážku preukazovaniu lásky zo strany každého, kto sa nazýva Ježišovým nasledovníkom. Prečo? Pretože Ježišova láska sama vyjadruje lásku Božiu, a tá sa ponúka aj tým, ktorí sú sami bez lásky, zlí a nespravodliví. Znamená to záväzné pozvanie nasledovať Ježiša vo všetkom, teda aj v tomto zásadnom prístupe k človeku ako objektu Božej lásky. Ježišove slová sú konkrétne a zacielené na každého z nás, pretože každý človek veľmi dobre pozná, čo je to žiť v nepriateľstve a v odcudzení, ako aj to, čo takto narušené vzťahy pôsobia a čo dokážu. Sú výzvou prekonať seba samých tým, že opustíme nám vlastné a prirodzené sklony ku kazuistike, potlačíme svoje negatívne emócie a zachováme sa ako nové stvorenie, ako skutočné Božie deti, ľudia stvorení na Boží obraz.
Koľko nevyužitých možností, koľko strateného času, koľko zmarených životov, bolesti spáchaného na Božích deťoch v mene náboženstva a všetkých starých i nových „izmov“, ktoré človeku vnucujú ľudskú vôľu, vlastné podanie pravdy, namiesto života v tej Ježišom žiadanej Božej dokonalosti, čiže v celosti, v integrite hovoreného a konaného, vo vzájomnej láske, tolerancii a porozumení, v živote, ktorý znamená siať a žať pokoj a mier, nie nenávisť a krviprelievanie. To všetko, bratia a sestry, je dôvodom k hlbokej sebareflexii, ktorú by mali konať nielen mocní tohto sveta reprezentujúci politické usporiadania krajín a spoločností založených na etnickom, národnom či kultúrnom základe. Touto sebareflexiou musia prejsť rovnako aj kresťanské cirkvi. Jej súčasťou musí byť úprimné pokánie, prežitie toho vlastného babylonského exilu, do ktorého sa cirkvi dostali v dôsledku bohorovného presvedčenia, že vlastnia pravdu a tým aj najvlastnejšiu esenciu Boha, no v skutočnosti príliš často zamieňajú poznanie Božej vôle za prázdne definície, poučky a slová, ktoré ľudí vedú od rýdzej, živej viery, od svetla a schopnosti byť soľou zeme k poverčivosti, svätuškárstvu, alebo dokonca ešte ďalej, k náboženskému fanatizmu.
Našim cieľom je však stať sa skutočnými synmi a dcérami nebeského Otca. Jeremiášovo posolstvo exulantom v Babylone, ako aj Ježišove slová potvrdené príkladom jeho vlastného života sú vyjadrením Božej lásky k človeku, ktorá je univerzálna a presahuje všetky ľudské obmedzenia, všetky hranice. Život kresťana má byť vo všetkých aspektoch určovaný Božou vôľou, nie správaním iných voči nemu samému. Na prvom mieste je a musí ostať konečný cieľ – kráľovstvo Božie, ktoré je prístupné každému, kto túto perspektívu prijme. Je preto na každom z nás, bratia a sestry, ako sa k tomu postavíme a čo s tým urobíme. Máme možnosť, no aj povinnosť slobodne sa rozhodnúť prijať Ježišove slová radikálnej požiadavky na zmenu života za vlastné a podľa nich aj žiť, alebo ich odmietnuť zdôvodnením, že takto sa žiť nedá.
Možno áno, možno nie, no ak nie, tak potom je na mieste otázka, prečo a čím vlastne sme ešte kresťania, aký je vlastne náš vzťah k Bohu a čo pre nás znamená požiadavka dokonalosti. To je totiž určujúce a zaväzujúce každého rovnako. Je to povolanie k novému veku, preto má byť život Ježišových nasledovníkov provokujúcim znamením prichádzajúceho kráľovstva Božieho. Láska k blížnym, dokazovaná schopnosťou odpustiť, ustúpiť vo veciach nepodstatných pre spásu, neuplatňovať si právo odplaty, nevracať zlo za zlo, to všetko sú úžasné možnosti, ktoré mala a stále má vo svojich rukách kresťanská cirkev, ak skutočne nasleduje Ježiša Krista.
Preto neprijatie Božej milosti o ktorej čítame v Božom zákone, v posolstve prorokov, a napokon v učení a v živote Ježiša Krista, je zároveň odmietnutím kráľovstva Božieho a konečnej spásy. Rozhodnime sa preto správne. Amen.