Služby Božie — 23. nedeľa po Svätej Trojici (19. 11. 2017, Veľký kostol)
Oslovenie
Predposledná nedeľa cirkevného roka je venovaná téme posledného súdu. Kresťania si týmto spôsobom, ešte pred začiatkom adventného obdobia a tým aj nového cirkevného roka, môžu bytostne sprítomniť význam a dôsledky Božieho diela v Ježišovi Kristovi pre život kaž-dého, kto Bohu verí a dôveruje, kto Stvoriteľom zverené dary a talenty využíva zodpovedne a ku všeobecnému prospechu, kto pa-mätá na to, že život každého z nás bude raz definitívne posúdený a zhodnotený.
Téma posledného súdu nás preto vyzýva k bdelosti, no má aj posilniť našu vieru a nádej, že Božie konanie v tomto svete a čas, ktorý zatiaľ máme na to, aby sme sa poučili z minulosti a naučili sa žiť v súlade s Božou vôľou, prinesú napokon zásadnú zmenu k lepšiemu, premenu toho, čo je nedokonalého na dokonalé v kráľovstve Božom, ktoré je však v Ježišovi Kristovi súčasťou už tohto časného sveta.
Text: Mt 25, 31 – 46
Keď Syn človeka príde vo svojej sláve a všetci anjeli s Ním, posadí sa vtedy na trón svojej slávy. I zhromaždia sa pred Neho všetky národy; a oddelí ich, ako pastier oddeľuje ovce od capov, a postaví si ovce sprava, capov však zľava. Vtedy povie Kráľ tým na pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta. Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne. Odpovedia Mu spravodliví: Pane, kedy sme Ťa videli hladného, a nasýtili sme Ťa, alebo smädného, a napojili sme Ťa? a kedy sme Ťa videli ako cudzinca, a prijali sme Ťa? Alebo nahého, a zaodeli sme Ťa? A kedy sme Ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k Tebe? Odpovie im Kráľ: Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Potom povie aj tým na ľavici: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom. Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; prišiel som ako cu-dzinec, a neprijali ste ma; bol som nemocný a vo väzení, a nenavštívili ste ma. Vtedy odvetia aj títo: Pane, kedy sme Ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako cudzinca alebo nahého, alebo nemocného alebo vo väzení, a neposlúžili sme Ti? Vtedy odpovie im: Veru, ho-vorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobili! I pôjdu títo do večného trápenia, ale spravodliví do večného života.
Bratia a sestry.
Každý z nás si určite dokáže predstaviť atmosféru súdnej siene. Veď takmer každodenne sa z médií dozvedáme o rôznych súdnych procesoch, ktoré by mali posúdiť a rozhodnúť jednotlivé prípady tak, aby bolo spravodlivosti zadosťučinené. Až príliš často sa však stáva, že páchatelia napokon nie sú odsúdení, či už pre nedostatok dôkazov, nedokonalé zákony, obštrukcie a šikovnosť obhajcov, alebo sa súdny proces ťahá celé roky a konečný rozsudok prichádza už len ako slabá náplasť na rany, ktoré páchateľ, či páchatelia svojim konaním spôsobili. Napriek tomu však každá spoločnosť potrebuje súdy, ako aj pravidlá, podľa ktorých dokáže posudzovať ľudské správanie a konanie, vymedziť čo je dovolené a čo zakázané a vytvárať preventívne opatrenia proti šíreniu zla, bezprávia a násilia. Tento stav svedčí o tom, že s človekom a ľudským spoločenstvom vôbec čosi nie je v poriadku. Väčšina ľudí síce má vyvinutý cit pre spravodlivosť, no napriek tomu je zjavné, že v jej presadzovaní ľudstvo stále zlyháva a žiaľ, často sa sami, nevynímajúc veriacich kresťanov, pridávame ku konaniu nespravodlivosti na druhých, a to rôznym spôsobom.
Slová dnešného kázňového textu sú obrazným opisom jedného súdneho procesu. Nie však takého, o akom sme práve vraveli. Ide totiž o podobenstvo a práve podobenstvá Ježiš najčastejšie používal, aby prostredníctvom nich učil ľudí pochopiť, čo je v živote skutočne dôležité, ako a podľa čoho sa orientovať v spletitých životných situáciách a v prvom rade, čo to znamená žiť v tomto svete pred Bohom a spoločne s ostatnými ľuďmi vo vedomí spolupatričnosti a zodpovednosti za zverené dary Božej milosti.
S týmito otázkami súvisí aj podobenstvo o poslednom súde. Pre mnohých ľudí sú slová o poslednom súde už len súčasťou starobylej tradície. Jednoducho, neberú to vážne. Aj keď vedia, že život sa raz skončí, na súd nemyslia. Povedia si, po smrti predsa už nič nie je. Iní zase myslia na svoj koniec iba vtedy, keď majú ťažkosti, alebo si naň spomenú vo chvíli, keď stoja pred rakvou svojho blízkeho, či známeho. Áno, to všetko sú zlomové situácie, keď si viac ako inokedy uvedomujeme svoju pominuteľnosť. Cítime, že život plynie veľmi rýchlo a nech robíme čokoľvek, blížime sa ku koncu, o ktorom nevieme, kedy presne príde.
Ježišovo podobenstvo o poslednom súde nás má upozorniť na nevyhnutnosť tejto udalosti. Už samotný úvodný obraz z pastierskeho prostredia je výstižný. V Palestíne pastierstvo bolo a stále je bežným remeslom, s ktorým sa možno stretnúť takmer na každom kroku. Preto aj Ježiš často používa podobenstvá práve z pastierskeho života. Na začiatku nášho príbehu čítame tieto slová: „Keď Syn človeka príde vo svojej sláve a všetci anjeli s Ním, posadí sa vtedy na trón svojej slávy. I zhromaždia sa pred Neho všetky národy; a oddelí ich, ako pastier oddeľuje ovce od capov, a postaví si ovce sprava, capov však zľava.“ Z týchto slov vidno, že život všetkých ľudí, každého bez výnimky, bude zhodnotený. Neexistuje žiadna úniková cesta. Každý jeden z nás bude musieť ukázať tú svoju vlastnú knihu života.
Oddelenie oviec od capov tvorí preto výstižný obraz posledného súdu. Tento obraz vychádza, ako sme povedali, z pastierskej praxe v palestínskej oblasti, kde je zvykom oddeľovať na noc ovce od capov. Ovce majú totiž rady čerstvý vzduch a capy naopak teplo. Nemôžu byť teda spolu ako je tomu počas dňa, keď sa spoločne pasú na voľnom priestranstve. Je to krásny obraz života človeka v tomto svete, kde dobrí i zlí žijú spoločne. Keď sa však priblíži noc ich života, teda smrť a s ňou i čas konečného zúčtovania, vtedy ich bude potrebné rozdeliť. Jedni majú totiž radi svetlo, čerstvý vzduch – čo je metaforou pre kráľovstvo Božie, tí druhí zase tmu a teplo – obraz zatratenia, ničoty a nebytia.
Ježišovým zámerom však nie je nahnať strach a hrôzu. Ježiš iba zdôrazňuje, že súd je nevyhnutný. Patrí k Božiemu stvoriteľskému dielu. Ježiš ďalej vraví o spôsobe, akým budú národy sveta rozdelené do týchto dvoch skupín. Uvádza šesť konkrétnych prejavov milosrdnej lásky – nasýtenie hladného, napojenie smädného, prichýlenie cudzinca, zaodiatie nahého, návštevu chorého a preukázanie ľudskosti tomu, kto je vo väzení. Týchto šesť prejavov milosrdenstva je príkladom života viery, ktorá je činná v skutkoch lásky k blížnemu a tým i k Bohu. Je to dokonalé zhrnutie Božieho zákona, samotné jadro Desatora, nič viac, nič menej. V časoch Ježišovho verejného pôsobenia sa v židovstve takéto konanie pokladalo priamo za povinnosť. Život každého zbožného Žida bol od samého začiatku až do konca motivovaný vedomím konečného súdu.
Zdôrazňovanie činnej lásky je preto aj jednou zo špecifických čŕt Matúšovho evanjelia, svedectvom čoho sú aj Ježišove slová, ktoré Matúš uvádza na inom mieste evanjelia: Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského (7, 21). Tento fakt poukazuje na závažnú skutočnosť. V období približne okolo roku 90, keď bolo toto evanjelium napísané, sa viera v Ježiša ako Krista šírila veľmi rýchlo za hranice Palestíny a stále viac do nežidovského prostredia. Bolo to predovšetkým dôsledok Pavlovej misie medzi pohanmi. Počet veriacich nežidovského pôvodu už mnohonásobne prevyšoval počet židovských veriacich v Ježiša ako Krista, medzi ktorých patril aj Matúš.
Stále častejšie a viac dochádzalo k dezinterpretácii Pavlovej zvesti o ospravedlnení človeka pred Bohom vierou, ktoré títo niekdajší pohania chápali tak, že pre spásu je rozhodujúce vyznať Krista ako Pána svojho života. Vierovyznania a všetky náboženské rituály s nimi spojené sa chápali stále viac magicky. Z Ježišových slov je však zrejmé, že nie slová, ale konkrétny život, jeho obsah a kvalita sú rozhodujúce. Inými slovami, ide o konanie spravodlivosti, ktoré však pre človeka nie je vôbec samozrejmé, často sa mu radšej vyhne. Povie si, nehas, čo ťa nepáli. Alebo povie, ja za to nemôžem, sám mám nedostatok a som rád, že žijem. Nech pomôže niekto iný. Reakcie nás ľudí na nespravodlivosť, zneužívanie moci, utrpenie, či nedostatok iných sú rôzne, avšak buďme úprimní, ako často ich aj my kresťania prehliadame, či odvraciame zrak, ako často sa snažíme ospravedlniť svoju pasivitu rôznymi výhovorkami, prečo nemôžeme pomôcť, prečo sa to nedá? Napriek tomu, stále sa nájdu aj takí, ktorí to dokážu. Ak sa na svet okolo nás pozeráme očami živej viery, ak prekonáme počiatočné rozpaky a všetky predsudky, potom dokážeme preukázať svojmu blížnemu kresťanskú lásku, nech je to čokoľvek, aj maličkosť. Práve a len vtedy žijeme podľa týchto Ježišových slov a vôbec nepotrebujeme aby nás za to niekto chválil, nepotrebujeme publicitu, ani trápne prejavy ľudskej podlízavosti, pretože máme na pamäti ďalšie Ježišove slová: neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.
V Ježišovom podobenstve sa nachádza jeden veľký paradox. Spravodliví sa prekvapene pýtajú Kráľa, kedy ho videli v takomto biednom položení o akom sa v podobenstve píše. Kráľ im odpovedá: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Tieto slová sú vyvrcholením a zároveň i vysvetlením celého príbehu. Ak vravíme, že veríme v Boha a v Ježiša Krista, potom to musí byť v našich životoch vidieť. Boh nás miloval ako prvý, naša existencia je prejavom Jeho lásky k nám. Boh nás dokonale pozná. Vie o našich slabostiach, no rovnako vie o možnostiach, ktoré máme a ktoré z nás dokážu urobiť skutočné Božie deti. Ak sme zmätení, ak sa nevieme zorientovať v spletitosti života, v množstve rôznych, no stále iba relatívnych právd, ktoré nám každodenne vtieravo ponúkajú ten správny recept na život s cieľom presvedčiť nás, že práve tu alebo tam je cesta za svetlými zajtrajškami, vtedy sa stačí pozrieť na príklad života toho, o kom hovoríme a veríme, že je v ňom Boh bytostne spojený s človekom. Nie na povrchu, v teóriách a náukách, ani v tradíciách, ani v náboženskom presvedčení, ale v hĺbke, tam, kde sa stretáme so samotnou esenciou nášho bytia, v dialogickom vzťahu ja a ty, ktorý zahŕňa úctu, vylučuje manipuláciu a vykorisťovanie. Iba v tejto hĺbke dokážeme mať rešpekt k „nepodmienenému“, rešpekt, ktorý umožňuje v priestore vzťahu ja a ty uzrieť „horizont absolútneho Ty“ – čo znamená mať skúsenosť Boha.
Práve vtedy dokážeme pochopiť, čím je príklad života Ježiša Krista výnimočný. Boh sa v ňom solidarizuje s našou slabosťou, no aj s našou túžbou meniť zlé na dobré a byť lepší. Každý prejav lásky svojmu blížnemu je preto aktom spravodlivosti preukázaný Jemu samému. Naopak, naša pasivita, neschopnosť a neochota preukázať milosrdenstvo všetkým rovnako a bez vopred stanovených podmienok, bez kompromisov, to všetko je vyjadrením nelásky a nezáujmu o Boha samého. Je prejavom života na plytčine, ktorého obsahom je len povrchný záujem o seba samého a zároveň aj príkladom devalvovania živej viery v Boha na obyčajné náboženstvo s magickým chápaním rituálov a vierovyznaní, akoby to samé stačilo a zaručilo nám spásu.
Ježišov život ukázal na možnosť dokonalej harmónie medzi Bohom a človekom a ukázal na samotnú podstatu ľudskosti a Božieho obrazu v človeku. Ježiš mu zostal verný po celý svoj život, až do smrti. Udalosť vzkriesenia vyjadruje to podstatné. Boh v plnom rozsahu rehabilitoval práve tento spôsob života a postavil ho ako uholný kameň cirkvi, ktorým bude zmeraný a posúdený život každého z nás. Je len na nás ako sa rozhodneme.
Bratia a sestry, myslime na tieto posledné veci človeka a berme ich vážne. Majme bázeň, avšak nebojme sa, nebuďme v konaní spravodlivosti pasívni. Neukrývajme sa a nesplývajme s davom, majme odvahu konať podľa svojho srdca a svedomia. Aj keď často zlyhávame, nezúfajme. Veď práve preto poslal Boh svojho Syna na svet. On sám sa tak stáva našim obhajcom na tom poslednom súde. Pýtate sa na dôkazy? Tie nemáme. Máme len vieru a dôveru, no ešte čosi mimoriadne dôležité, Ježišov životný príklad. V ňom vidíme tú správnu cestu, vyjadrené dnešným jazykom – spôsob života. Ak po nej budeme kráčať vytrvalo, ak budeme žiť podľa Ježišovho príkladu, umožní nám to poznávať pravdu stále viac a byť každým krokom o čosi bližšie k tej jedinej dokonalej pravde, ktorou je len Boh sám. A práve to nás napokon privedie k životu, ktorého kvalita a dokonalosť získajú atribúty nekonečne prevyšujúce naše súčasné možnosti, schopnosti a poznanie. Táto cesta nás privedie k večnému životu. Nič viac už netreba. To je významná skutočnosť, ktorú nemožno prehliadať. Preto hľaďme v ústrety tomuto času s nádejou a vo viere, že v tejto konečnej udalosti budú aj nám adresované slová Kráľa: Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta. Amen.