Text: Matúš 13,24-30
Predložil im iné podobenstvo: Podobné je kráľovstvo nebeské človeku, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli. Ale keď ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, nasial kúkoľ medzi pšenicu a odišiel. Keď siatina vyrástla a vyklasila sa, ukázal sa aj kúkoľ. Sluhovia prišli k hospodárovi a povedali mu: Pane, či si ty nezasial dobré semeno na svojom poli? Kde sa teda vzal kúkoľ? Odpovedal im: Človek nepriateľ to urobil. Opýtali sa sluhovia: Či teda chceš, aby sme ho šli povytŕhať? On odpovedal: Nie! Aby ste pri vytrhávaní kúkoľa nevytrhali s ním nejako aj pšenicu. Nechajte, nech oboje rastie spolu až do žatvy, a keď príde žatva, poviem žencom: Povyberajte najprv kúkoľ a zviažte ho do viazaníc na spálenie, ale pšenicu mi zhromaždite do stodoly.
Bratia a sestry,
viaceré voľby, či hlasovania ľudu priniesli v tomto roku prekvapivé výsledky.
Dôsledky rozhodnutí, v ktorých voliči svoju frustráciu z toho, že sa ich nedostatok, nároky na naplnenie základných potrieb dlhodobo prehliada, premietajú do veľkej dôvery veľkým vodcom a ich veľkým sľubom, môžu byť tiež prekvapivé. Nepríjemne prekvapivé.
Vo vyjadreniach, ktoré lídri s vedomím silného mandátu poskytujú verejnosti bez zábran, netaja svoju nenávisť voči menšinám, ženám, cudzincom. Na zložité problémy núkajú jednoduché riešenia, čím oslovujú nešťastných a rezignovaných. A v tých, ktorí tušia, že tieto skratky nebudú dobrou alternatívou, rastú obavy: čo prinesie budúcnosť? Kam môže viesť bezohľadné presadzovanie, zneužitie moci? Čím ešte budeme musieť prejsť, aby sme sa nechali poučiť?
Týmto neistotám nie sme vystavení len my dnes. Znášali ich ľudia v každej dobe – aj v ranom kresťanstve, v čase vzniku Matúšovho evanjelia, z ktorého pochádza prečítané podobenstvo.
Napriek pomenovaným reálnym ohrozeniam, za ktoré nesieme zodpovednosť – i tým, ktorými len trpíme, prináša radostné posolstvo, inšpiruje k optimizmu.
Pestovateľ, ktorý na svojom poli necháva rásť s vysiatou pšenicou aj burinu, je zvláštny. Riadky s obilím bývali od seba vzdialené, aby ich bolo možné ošetriť, plieť! Čo je to za hospodára, ktorý nevie, že ak sa na poli burina rozmôže, pripraví ho o úrodu!
Burina je v slovenskom preklade podobenstva označená ako kúkoľ. Botanický názov tejto rastliny je Mätonoh mámivý – latinsky Lolium temulentum. Ide o jednoročnú tmavozelenú trávu s výškou do 20 – 100 cm, veľmi podobnú pšenici. Jej súkvetím je paklas. Druhový názov „mámivý“ je odvodený od halucinogénnych účinkov semien infikovaných hubami, ktoré produkujú alkaloid temulín. Tento jed spôsobuje ťažké poškodenia centrálnej nervovej sústavy a pečene.
Sluhovia v podobenstve sa núkajú, že rastlinu, ohrozujúcu úrodu, odstránia, vytrhajú. Hospodár však uvažuje inak.
Bratia a sestry,
ten, kto rozhoduje v zjavnom rozpore s logikou, so zaužívanými pravidlami každodenného života, ten chce provokovať.
Pole je podľa Ježišovho vysvetlenia, ktoré poskytne učeníkom neskôr, svet. Dobré semeno predstavuje synov kráľovstva, teda tých, ktorí sa držia Božieho slova a snažia sa Jeho predstavy uskutočňovať a kúkoľ – mätonoh mámivý predstavuje synov zlého, tých, ktorí na prvý pohľad vyzerajú rovnako ako dobrí, ale v skutočnosti okolo seba šíria jed, ktorý zaslepuje a ubíja.
Nie je po tomto vysvetlení o to viac zrozumiteľné naliehanie sluhov, aby sa burina vytrhala?
Nám všetkým by, bratia a sestry,
často pomohlo, keby sme vedeli, kto je kto, ktorí SÚ tí, čo usilujú o česť, pravdu a spravodlivosť a ktorí sa len tak tvária. A akým uľahčením by bolo, keby sme sa mohli ľudí, ktorí šíria zlobu a zneužívajú pritom dôveru iných, ZBAVIŤ!
Ak však máme byť poctiví, musíme uznať, že aj my, veriaci ľudia, kresťania, si dávame viac záležať na tom, ako vyzeráme, ako na tom, akí v skutočnosti sme. Radi by sme si udržali čo najlepší imidž, aj za cenu toho, že svoje JA vyzdvihneme na úkor iných.
Keď má firma alebo politická strana členov, ktorí svojím správaním poškodzujú jej meno, jej vážnosť, vylúči ich. Prečo Ježiš odporúča, aby to medzi nami bolo inak?
Tvrdí, že obaja – synovia kráľovstva a synovia zlého majú žiť, existovať, rásť na poli / vo svete SPOLU. Ani slovo o odsúdení, vylúčení – hoci by si ho niektorí zaslúžili! Nič!
Čo to má znamenať? Netrpí naša cirkev ale aj celá naša spoločnosť práve tým, že sa tak málo vymedzuje? Komu v rámci spoločenstiev, do ktorých patríme, chceme vlastne vyhovieť?
Akí máme, chceme byť? Lojálni? Diplomatickí? Konzervatívni? Liberálni? Nevyberáme si podľa toho, ako sa nám to kedy hodí?
Nemali by sme usilovať o to, aby sme konečne vyčistili priestor a zbavili sa tých, ktorí jednoznačne zlyhali?
Tieto otázky nekladú len fanatici. Zamýšľa sa nad tým každý, komu na svojej viere a zásadách naozaj záleží.
Aby sme sa však neoddali ilúziám, stačí, aby sme si spomenuli na ideály a nádeje, s akými sa takmer pred 500 rokmi rodila reformácia a s ktorými sme pred 27 rokmi začínali nový zápas o slobodu. Kam sme dospeli?
Nie sú dnešné útoky na hrdosť a dôstojnosť človeka – ľudí – zničujúce a zákerné rovnako ako predtým – len sú sofistikovanejšie?
Rozlíšiť, kto je kto, s konečnou platnosťou, nie je v našej kompetencii. To nevieme. Vnímame len malú časť skutočnosti. Nikto preto nemá právo povedať o inom človeku, že to so svojou vieru a zodpovednosťou pred Bohom a človekom nemyslí vážne. Aj tí, ktorí nadobudli pocit, že pravdu vlastnia, a cítia morálnu prevahu, v ktorej iných odsudzujú, sa môžu zásadne mýliť. Až na konci totiž vyjde najavo, že neboli pšenicou, ale jedovatou burinou.
Ubezpečenie, že súd patrí k Bohu, nás však, bratia a sestry, nesmie viesť k nečinnosti a apatii. Vyjadrenia a konanie ľudí, dianie okolo nás máme skúmať a vyhodnocovať, aby sme si vytvorili odôvodnené úsudky o tom, čo ku prejavu kresťanskej viery a života patrí – a čo nie.
Ale musíme pritom vedieť, že ľad, ktorý je medzi triezvym úsudkom a zákonníckym odsúdením, je pre nás vždy príliš tenký, a naše ustanovenia, nech by sme si ich vyvodzovali akokoľvek starostlivo, nemusia vždy zodpovedať skutočnosti.
Správny a konečný súd nad mojimi najhlbšími pohnútkami, ale aj najhlbšími pohnútkami iných, patrí iba Bohu. A to oslobodzuje.
Pšenica na poli má rásť a prinášať úrodu. Má byť užitočná. Na to sa máme sústrediť, a to rozvíjať – čo môžeme, čo máme. A aby sme túto úlohu naplnili, potrebujeme dobré zdroje.
Pre každého je dôležitou výživou niečo iné: porozumenie a podpora blízkeho človeka, odpočinok, umenie, ktoré dáva možnosť vyjadriť radosť harmónie, ale aj spoznať vlastné temno, svoje limity.
Na to, aby sme mohli rásť napriek tomu, čo nás svojím jedom ohrozuje, potrebujeme obnovovať svoje sily.
V žiadnom spoločenstve – ani v rodine, ani v cirkvi, ani v žiadnej spoločnosti nerastú totiž spolu len pekné a čisté duše. Všade sa nájdu čudní a zranení, zraňujúci ľudia. Ale akonáhle si svoju jedovatosť pripustia, pomôže im to zbaviť sa jej. Jedni ani druhí nemusia takí, akí práve sú, ostať. Môžu sa zmeniť. A aj to je potešujúce, že Boh dáva šancu každému. Dlho. Do konca života. Do žatvy.
To je v našom podobenstve vyjadrené s jednoznačným pokojom. Tam, kde sa sluhovia, teda dobrí kresťania rozčuľujú, čo všetko sa môže stať, keď necháme burinu rásť, tam ostáva Ježiš pokojným. Taký pokoj má patriť k našej viere. Je to pokoj, ktorý neignoruje vážnosť rizík. Veľmi jasne hovorí o tom, že jedovatá burina bude napriek všetkým snahám vyzerať čo najlepšie na konci zničená.
Našou úlohou je len to, aby sme mali dosť síl a odvahy obstáť aj v prostredí, kde si berú priestor jedovatí.
S Božou pomocou môžeme robiť to, čo sa dá, čo vieme a ostatné nechať na Boha. On totiž nedopustí, aby burina pšenicu udusila.
Popri katastrofických scenároch, ktoré sa črtajú v našej krajine, v našom svete, bude veľmi dôležité, aby sme sa nimi nenechali paralyzovať a znechutiť. Aby sme nezastali pri kritike, nechopili sa predčasných súdov, ale sústredili sa na to, čo môžeme a máme ovplyvniť práve MY. Je toho viac ako si myslíme.
Nemáme dosť síl na všetko. Nemôžeme zmeniť celý tento svet. Nemôžeme vyčistiť prostredie zamorené intrigami a korupciou.
Ale môžeme v ňom klásť odpor, alebo odísť, nespolupracovať. Každý malý krok bude mať zmysel a nájde odozvu, bude rásť.
Sú hodnoty a rozhodnutia, na ktoré musíme dozrieť – ako jednotlivci aj ako spoločenstvá. A na tom zrení Boh pracuje. Môžeme si byť istí, že neskončí dovtedy, kým so svojím dielom nebude spokojný, kým neprinesie taký úžitok, aký očakáva. Amen.