Služby Božie — 3. nedeľa adventná (14. 12. 2014) vo Veľkom kostole
Čím môžem Ťa privítať, Vykupiteľ sveta, a úctu akú mám vzdať Tebe, Láska svätá? Niekdy Ti stlali palmy, ratolesti, kvety… Ja Ti chcem spievať žalmy – tak Ti vyjsť vústrety. Kiež chvála srdca môjho dnes je sťa ratolesť na slávu mena Tvojho, ktorým Ti vzdávam česť. (ES 6, v. 1.2)
Amen
Veršami adventnej piese Vás pozdravujem, sestry a bratia, v III. adventnú nedeľu, ktorú dnes spoločne slávime ako nedeľu vďaky nášmu Bohu pri príležitosti ukončenia roku hudby v cirkevnom zbore, pri príležitosti zahájenia trojročného obdobia duchovnej prípravy na slávnosti 500. výročia Pamiatky Reformácie, ako aj pri príležitosti nedožitého jubilea stého výročia narodenia bývalého organistu, ktorý pôsobil v tomto Veľkom i susednom Malom kostole, hudobného skladateľa, autora Partitúry evanjelických duchovných piesní a liturgických nápevov, Ing. Júliusa Letňana. Dnes je tomu presne 100 rokov od jeho narodenia. Buď Bohu vďaka za jeho požehnaný život, ktorým tento cirkevný zbor obohatil. V januári t.r. ste si pripomenuli aj 90. výročie postavenia a posvätenia Vášho vzácneho organa, skvelého to nástroja, pod vedením ktorého každú nedeľu a každý sviatok pozdvihujete svoje hlasy na Božiu oslavu.
Dovoľte mi, prosím, aby som sa poďakovala sestre predsedajúcej zborovej farárke Anne Polckovej a bratovi organistovi, Prof. Jánovi Vladimírovi Michalkovi za ich pozvanie, aby som Vám pri dnešnej vzácnej príležitosti poslúžila zvesťou Božieho slova. Je mi cťou môcť tak urobiť – jednak preto, lebo téma chrámovej liturgie a chrámovej hudby mi je veľmi blízka, ale aj preto, lebo na parochiálnom území Evanjelického cirkevného zboru Bratislava-Staré Mesto som sa narodila, strávila svoje najútlejšie detstvo a v tomto chráme som prijala sviatosť Krstu svätého. Smieť teda dnes, po 25 rokoch kňazskej služby, po prvýkrát stáť na mieste, na ktorom práve stojím, je pre mňa mimoriadnou poctou. Ďakujem.
Kázňový text, ktorý som zvolila pre dnešnú príležitosť, je napísaný v 2Kron 5,12-14.
Text: 2Kron 5,12-14
Levítski speváci, všetci, čo prislúchali Ásáfovi, Hémánovi alebo Jedútúnovi, ich synovia a bratia, oblečení v byse, s cimbalmi, harfami a citarami stáli východne od oltára, a spolu s nimi stodvadsať kňazov trúbilo na trúbach. Medzi trubačmi a spevákmi bol súlad, takže zaznieval jeden hlas pri vzdávaní chvály a vďaky Hospodinovi. Keď zaznel zvuk trúb, cimbalov a iných hudobných nástrojov a chválospev Hospodinov, že je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť, oblak naplnil dom Hospodinov, takže kňazi pre oblak nemohli nastúpiť do služby, lebo sláva Hospodinova naplnila Boží dom.
Slávime Advent. Advent ako Príchod neviditeľnej duchovnej Prapodstaty všetkého bytia – príchod Boha do sveta človeka. Boh „v plnosti času“ prichádza do najtesnejšej blízkosti človeka tak, že sa inkarnuje do tela svojho Syna Ježiša Krista. Túto inkarnáciu, Božie narodenie v tele, si Cirkev pripomína už takmer dvetisíc rokov až do dnešných čias. Zároveň však Cirkev očakáva aj druhý Kristov Príchod, ukončenie dejín tohto sveta, pretvorenie všetkého viditeľného i neviditeľného na „nové nebo“ a „novú zem“. Túžobné vyčkávanie príchodu Spasiteľa, také typické pre Kristovu Cirkev, nie je však ničím novým, pretože mesiášske túžby boli prítomné už v najstarších dejinách izraelského národa – toho národa, z lona ktorého napokon „vyšla hviezda z Jákoba“, prišla Spása sveta.
Očakávania Božieho Príchodu, Božej Prítomnosti medzi Jeho ľudom boli v izraelskom národe vždy, najmä od čias Dávida, Bohom mimoriadne obdareného hudobného umelca, žalmistu a básnika na kráľovskom tróne, sprevádzané prejavmi exaltovanej radosti v podobe spevu a hry na hudobných nástrojoch. Málo čítané a poznané knihy SZ, 1. a 2. kniha Kronická, obsahujú viaceré zmienky o tejto skutočnosti. Podľa historických záznamov v prvej z kníh „Dávid prikázal vedúcim levítov, aby postavili spevákov… s hudobnými nástrojmi: harfami, citarami a cimbalmi, aby ich rozozvučali veselým tónom“ (1Kron 15,16), pričom najlepší speváci Hémán a Ásáf hrali na bronzové cimbaly (15,19), harfy doprevádzali spevákov s vysokým hlasom (15,20) (azda diskanty a tenory?), citary zasa spevákov s hlbokým hlasom (15,21) (barytóny a basy?), no a úlohou kňazov bolo trúbiť na trúbach (15,24). Vedúcimi (zbormajstrami/regenschori) všetkých boli Ásáf, Hémán a Jedútún (25,6). „Šéfdirigentom“ bol podľa všetkého Ásáf, ktorý zároveň hral na cimbale (16,5), najvýraznejšom a najzvučnejšom z vtedy používaných dobových strunových hudobných nástrojov. „Všetci títo účinkovali… pri speve v dome Hospodinovom… pri chrámovej službe“ (25,6). Dá sa teda povedať, že spoločne vytvárali istý, veľmi výrazný, druh chrámovej liturgie. „Ich počet spolu s ich bratmi, cvičenými v speve ku cti Hospodinovej, samých to umelcov, bol 288.“ (25,7). Boli to teda umelci Hospodinovi, „ktorí mali v svätej nádhere spievať chválospevy“ (2Kron 20,21). Je pozoruhodné, že o týchto nadaných a školených umelcoch čítame, že „…bývali v komorách oslobodení od iných povinností, lebo vo dne i v noci boli zaťažení prácou…“ (1Kron 9,33), čo znamená, že ako profesionálni hudobní umelci, ak práve nehrali a nespievali v dome Hospodinovom, venovali sa individuálnej príprave, cvičeniu a spoločným skúškam s celým orchestrom. U ostatných súkmeňovcov boli vo zvláštnej úcte a zdá sa, že si ich chovali ako „vo vatičke“. Ak si k ich počtu 288 pripočítame ešte 120 kňazov, ktorí pri chrámovej bohoslužbe trúbili na trúby, zvýši sa počet muzicírujúcich a adorujúcich chrámových hudobníkov na 408. Dokážeme si predstaviť, keď sa všetci spoločne rozozvučali, aký mohutný to asi bol zvuk? Skúsme si to priblížiť trochu názornejšie. Viacerí z Vás, bratia a sestry, ako kultivovaní Bratislavčania nepochybne chodievate na koncerty Slovenskej filharmónie. Orchester SF, teda orchester beethovenovského typu s minimálnym počtom hráčov 104, má v súčasnosti 119 inštrumentalistov, teda hráčov na hudobné nástroje; spevácky zbor SF má 22 sopránov, 18 altov, 19 tenorov a 17 basov, spolu 76 spevákov. Maximálny počet všetkých účinkujúcich v koncertnej sieni, ak pripočítame eventuálnych sólisov, dáva okrúhle číslo 200. Určite ste už zažili ten zvláštny vzrušujúci pocit v srdci a pod chodidlami, keď sa Reduta takto naplno rozozvučala tým úchvatným chvením, dunením a vibráciami… A teraz porovnajte oných 200 muzikantov v koncertnej sieni prekrásne obnovenej Reduty so 400 umelcami vzdávajúcimi chválu Hospodinovi v nádhere prvého izraelského chrámu postaveného kráľom Šalamúnom… Potiaľ úvodné historické exposé dokumentujúce prítomnosť školených profesionálnych hudobníkov a spevákov, tvorcov chrámovej liturgie ako integrálnej súčasti chrámového kultu, teda bohoslužobného prejavu izraelského národa.
Teraz sa, vychádzajúc z nášho kázňového textu, pokúsime duchovne hlbšie ponoriť do liturgického diania v stánku Hospodinovom za čias kráľa Dávida či v chráme Hospodinovom za čias kráľa Šalamúna, ale súčasne i ťahať paralelu s dianím, ktoré prebieha, či malo by prebiehať každú nedeľu i v každý cirkevný sviatok v tomto a iných kresťanských kostoloch. V texte čítame: „Medzi trubačmi a spevákmi bol súlad, takže zaznieval jeden hlas pri vzdávaní chvály a vďaky Hospdinovi.“ (2Kron 5,13). Keďže trubačmi boli výlučne kňazi, môžeme to metaforicky chápať tak, že medzi kňazskou liturgicko-sakramentálnou i zvestnou službou hlásateľov Božieho slova a medzi službou chrámových hudobných umelcov, teda v dnešnej dobe organistov či iných inštrumentalistov a spevákov, má byť úzke vzájomné prepojenie, väzba, vzťah, blízka spolupráca. Inak vyjadrené: V chrámovej liturgickej službe nemôžu byť jedni bez druhých, pretože len spoločne môžu vytvárať potrebné duchovné prostredie ako vhodnú prípravu pre celé chrámové zhromaženie Božieho ľudu v jeho očakávaní príchodu Božej Prítomnosti. V texte ďalej čítame o tejto zvláštnej skutočnosti: „Keď zaznel zvuk trúb, cimbalov a iných hudobných nástrojov a chválospev Hospodinov…“, teda keď v chválospeve spolupôsobili kňazi a hudobní umelci, keď hudba nezaznievala samoúčelne, ale v totálnej pokore výlučne na chválu Božiu, vtedy, práve vtedy, sa to stalo, totiž : „… oblak naplnil dom Hospodinov…, lebo Sláva Hospodinova naplnila Boží dom…“ (5,13.14). Inými slovami: Nastal Advent. Nastal Príchod. Nastala Prítomnosť Boha uprostred Jeho ľudu. Ba dokonca v texte čítame ešte aj takúto priam neuveriteľnú poznámku: „… kňazi pre oblak nemohli nastúpiť do služby“ (5,14). Zrejme to znamená, že tým kňazom, ktorým bol zverený iný typ kňazskej služby, napr. obsluhovať obetný či kadidlový oltár, to v danej chvíli nebolo dovolené, bolo im to zlou viditeľnosťou znemožnené. Vyzerá to priam tak, akoby v danom momente hudba a spev úplne postačovali, akoby práve ony Sláve Božej stačili k tomu, aby prišla a naplnila Boží dom. Advent. Áno, aj takýmto spôsobom k nám počas chrámového liturgického diania prichádza Boh.
Raz mi v tomto súvise ktosi položil otázku: Prečo prichádza Sláva Hospodinova práve vtedy, keď sa Boh oslavuje v chráme a vzdáva sa Mu česť a chvála? Či je to azda taký Boh, ktorý si potrpí na to, aby bol vyvyšovaný a oslavovaný? Čo je to za samoľúbeho Boha, že to takto chce? Bratia a sestry, ono je to, samozrejme, úplne inak. Boh vyžaduje našu chválu a oslavu Jeho svätého Mena nie sám pre seba. Majestát Svätej Trojice niečo také vôbec nepotrebuje. Potrebujeme to my. V dare spevu a hudby nám Boh dáva také médium, taký prostriedok či spôsob, pomocou ktorého nielen On prichádza k nám, ale prostredníctvom ktorého môžeme aj my prichádzať k Nemu – približovať sa Mu. Vyjadrené súčasným jazykom mohli by sme azda povedať, že hudba je „nosič“, ktorý nám pomáha povzniesť sa „z tejto prízemnosti ta do nebies vysokosti“. V evanjéliách sú záznamy, ktoré svedčia o tom, že zrejme vždy vtedy, keď Pán Ježiš chcel, ak to smiem takto vyjadriť, „naštartovať“ svojich učeníkov k duchovnému ponoru do modlitby, najprv si „zaspievali pieseň“ a až potom „vyšli na vrch Olivový“ modliť sa (Mt 26,30; Mk 14,26; L 22,39-40).
V tomto zmysle považoval aj reformátor Luther hudbu a spev za zázračné dielo Božie, nie ľudské, za Boží dar par excellence, ba dokonca až za prostriedok, ktorý „zaháňa diabla“. Určite sa nemýlil. Veď už púštni otcovia prvých storočí Cirkvi nazývali smútok, melanchóliu a depresiu, ktoré na človeka doliehajú, dielom Satanovým. Spomeňme si na prvého izraelského kráľa Saula, ktorý trpieval ťažkými depresiami a návalmi zlosti, pričom to jeho najbližší služobníci označili ako „posadnutosť zlým duchom“ (cf 1S 16,14-16). Zlý duch potom od neho odstúpil vždy až vtedy, keď privolali Dávida, ktorý mu zahral na svojej harfe a zaspieval (16,23). Napokon čím iným je pre nás evanjelikov onen vzácny Lutherov chorál „Hrad prepevný“, než mocným odriekaním sa diabla a všetkých jeho skutkov? Nápev a text tohto chorálu spolupôsobia a vytvárajú pevnú hradbu a ochranu od Zlého. Niet divu, že sa stal naším najmocnejším hymnom, ba slávnostnou hymnou našej cirkvi…
Hudba a spev sú vskutku jedným z najvzácnejších Božích požehnaní. Keby tohto požehnania nebolo a keby sme to chceli vyjadriť veľmi dramaticky, potom si pripomeňme slová jedného z anjelov – aktérov a exekútorov Apokalypsy. Tento mocný anjel totiž vyhlásil, že jedno z najstrašnejších Božích dopustení na hriešny Babylón (a je menované ako prvé!) nastane vtedy, keď: „Neozve sa v tebe viac hlas citaristov a hudobníkov, ani tých, čo pískajú a trúbia. Nebude v tebe viac nijakého umelca, nijakého umenia!“ (Zj 18,22). Príchod takejto situácie je anjelom Božím považovaný za skutočnú katastrofu, za Božie zavrhnutie, ba až prekliatie, lebo v takom prípade by nebolo nikoho, kto by na patričnej umeleckej úrovni chválospevom oslavoval Boha, čím by vlastne prišlo ku koncu živého vzájomného bohoslužobného vzťahu medzi Bohom a človekom.
Na pozadí práve povedaného naopak to, čo počúvam o Evanjelickom cirkevnom zbore Bratislava-Staré Mesto vzbudzuje vo mne radosť a nádej. Viem totiž, že najmä počas uplynulého roka hudby ste, bratia a sestry, z iniciatívy Vášho profesionálneho chrámového hudobníka, organistu, brata Prof. Jána Vladimíra Michalka, usporiadali v tomto Vašom kostole niekoľko kantátových služieb Božích, teda že v podaní profesionálnych hudobných umelcov súboru Solamente naturali tu odznelo niekoľko kantát J.S. Bacha, ktoré tento geniálny nemecký evanjelický barokový umelec, organista a kantor skomponoval s jediným a výlučným cieľom: „Ad maiorem Dei gloriam“ – „ku väčšej sláve Božej“, ako on nadpisoval všetky svoje diela. Ďakujem Bohu, že Váš cirkevný zbor ako vlajková loď našej cirkvi je privádzaný k pochopeniu, že je síce príjemné počúvať tieto Bachove diela zaznievať z koncertných pódií, ale to nie je tým pravým naplnením ich vlastného zmyslu a poslania, pretože prvotným miestom ich domovského práva je kresťanský chrám…
Napokon mi dovoľte vysloviť nádej, ako aj prosbu ku Všemohúcemu, aby nielen v tomto Vašom, historicky vzácnom, kostole, ale aj vo všetkých kresťanských chrámoch pretrvával neustály súlad medzi kňazmi hlásajúcimi radostnú zvesť Evanjelia o prichádzajúcej Spáse v Ježišovi Kristovi a medzi chrámovými umelcami, tak aby pod ich spoločným vedením mohol ľud Boží jednohlasne vzývať Boha a vzdávať Mu chválu. Kiež Sláva Hospodinova prichádza a napĺňa tento Boží dom, kedykoľvek sa v ňom schádzate s radostným srdcom k Jeho chvále. Amen.
Pomodlíme sa parafrázou na vybrané verše chválospevu, ktorý kráľ Dávid odovzdal Ásáfovi v deň, keď jeho a jeho bratov prvý raz poveril vzdávať vďaku Hospodinovi:
Vzývame Tvoje meno, Hospodine! Hlásame Tvoje skutky! Chceme Ti spievať a hrať, lebo naše srdce sa raduje v Tebe. Kiež sa v Tebe raduje celá zem a zvestuje príchod Tvojej Spásy deň po deň! O Tvojej Sláve chceme rozprávať medzi pohanmi, o Tvojich divoch medzi všetkými národmi. Lebo Ty, Hospodine, si veľký a hoden všetkej chvály a nad všetkých bohov obávaný, veď všetci bôžikovia pohanov sú ničoty. Pred Tebou je však dôstojnosť, sila a radosť…
Nech hučí more i to, čo ho napĺňa! Nech výska pole so všetkým, čo je na ňom! Nech zaplesajú stromy lesa pred Tebou, Hospodine! Lebo prichádzaš súdiť zem. Vzdávame Ti vďaku a chválu, lebo si dobrý, lebo Tvoja milosť trvá naveky. Amen. (cf 1Kron 16,7-34)