Služby Božie — 3. nedeľa adventná (15. 12. 2013) vo Veľkom kostole
Text: Korintským 4, 1 – 5
Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích. Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný. Ale mne najmenej záleží na tom, či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd, ani sám sa nesúdim. Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je Ten, ktorý ma súdi. Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha.
Advent je pre kresťanov celého sveta v prvom rade obdobím očakávania. Kresťanská cirkev si v tomto čase pripomína príchod Spasiteľa do tohto sveta. To je fakt, a ako taký sa stal advent prirodzenou súčasťou našej kultúry a náboženskej tradície. Stotožnili sme sa ním do tej miery, že v dnešnej uponáhľanej dobe nás adventné obdobie upomína skôr na rýchlosť plynúceho času, ako na samotný význam a zmysel tejto udalosti. Ak sa však pozorne zamyslíme, uvedomíme si, čím nás advent stále obohacuje, čo nám prináša do našich každodenných radostí a starostí. Potom sa obdobie očakávania môže stať aj prísľubom nového začiatku. Aby sa tak stalo, musíme byť stále otvorení jednak historickému významu udalosti príchodu Spasiteľa do reality vymedzenej časom a priestorom, ale rovnako tak aj dôsledkom, ktoré so sebou advent prináša. Tie totiž nie sú ohraničené ani časom, ani priestorom, iba ak našou vlastnou nevšímavosťou a ľahostajnosťou. Z toho plynie, že k adventnému obdobiu patrí neodmysliteľne otvorenosť kresťana pre veci Božie, v dynamike, ktorú určuje čas a udalosti tohto sveta, avšak vždy a stále ako súčasť Božej prozreteľnosti.
Otvorenosť je jedným zo zásadných kresťanských postojov, ktorý by mal kresťan zaujať vždy, keď sa stretáva s udalosťami spojenými s Božím zjavením v tomto svete. Platí to rovnako aj o advente. Otvorenosť je kľúčom k porozumeniu tejto udalosti. V prvom rade je treba zodpovedať otázku, čo to vôbec znamená byť otvorený. Čomu a komu má byť kresťan otvorený, ako správne rozumieť tomuto pojmu? Samotný výraz otvorenosť ponúka viacero významov, ako úprimnosť, zjavnosť, ale aj priamosť. Práve posledný význam je dôležitý a vhodne dopĺňa všetky ostatné významové možnosti. Kresťan by mal dokázať reagovať priamo na všetko, s čím je konfrontovaný a čo ho núti zaujať postoj, rozhodnúť sa. Je to predovšetkým priamosť a úprimnosť, s ktorými by mal kresťan dokázať reagovať na všetko, s čím je konfrontovaný a čo ho núti zaujať postoj, rozhodnúť sa. Zvlášť by mal byť otvorený a priamy voči Božiemu konaniu v tomto svete, v jeho osobnom živote, či v živote svojich blízkych. A to nie je vždy jednoduché, pretože Božie konanie je a vždy ostane istým spôsobom tajomstvom. Vzťahuje sa to v plnom rozsahu aj na dielo všetkých, ktorí sa z Božej vôle stali pripravovateľmi Pánovej cesty.
Bol to Ján Krstiteľ, kto svojim verejným vystúpením ohlásil príchod nášho Pána. Z evanjelia, ktoré sme dnes počuli však vidno, že ani pre neho nebolo jednoduché preniknúť do Božích tajomstiev natoľko, aby nezapochyboval o správnosti svojho konania vo vzťahu k tomu, koho príchod ohlásil zvestovaním pokánia a výzvou k príprave na príchod mesiáša a tým aj posledného súdu. On sám prejavil pochybnosť, uvažoval, či sa nezmýlil, pretože Božie konanie v živote a diele Ježiša Krista bolo od samého začiatku až do konca veľkým tajomstvom, v rozpore s tradičnými predstavami zbožných ľudí, ako by Boh mal konať. Napokon však dostáva od Pána uistenie, že sa nezmýlil a tak sa aj on sám stáva správcom Božích tajomstiev, pri posudzovaní ktorých by sa človek nemal nikdy unáhliť.
Podobne tomu bolo aj v živote a diele apoštola pohanov Pavla, ktorý nazýva seba i svojich spolupracovníkov šafármi, to znamená správcami Božích tajomstiev. Má na zreteli správne hodnotenie svojej služby apoštola, ale aj ostatných zvestovateľov evanjelia, ktorí sa stali Božími služobníkmi v príprave cesty pre druhý Pánov príchod. V súlade s tým má každý pokladať Pavla a jeho spolupracovníkov, a vôbec všetkých zvestovateľov evanjelia, za „služobníkov Kristových a správcov Božích tajomstiev“. O ich diele bude posledné slovo vyrieknuté až na eschatologickom súde a toto právo a kompetencia prináleží výhradne Bohu, nie človeku.
Keďže Boh zjavil svoj spasiteľný plán v Ježišovi Kristovi, sú zvestovatelia evanjelia služobníkmi Krista, ktorého vyznávajú ako svojho Pána, a konajú z poverenia Boha, ktorý sa v Kristovi sklonil k ľuďom. Pri Ježišovom zvestovaní spočívalo tajomstvo kráľovstva Božieho (Mk 4, 11) v poznaní, že v jeho pôsobení sa už teraz priblížilo budúce kráľovstvo Božie. V poveľkonočnej situácii pozerá Pavol späť na poslanie pozemského Ježiša a vidí Božie tajomstvo zhrnuté v kríži a vzkriesení Ježiša Krista. Spravovanie Božích tajomstiev preto nespočíva v múdrosti, ktorá by prevyšovala kríž, ale vo zvestovaní ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista. Aj stoickí filozofi chápali samých seba ako služobníkov samotného Dia Olympského, ako poslov a vyzvedačov božstva a ako vykladačov božskej vôle, avšak sebapochopenie stoického mudrca sotva ovplyvnilo apoštolské vedomie povolania niekdajšieho farizeja Pavla. Ono bolo totiž sústredené práve na kríž a vzkriesenie Ježiša Krista.
Keď ide o správcov, treba na ich činnosť vztiahnuť obvyklé kritérium. Všetci zvestovatelia slova o kríži, v ktorom je zjavená skrytá „tajomná“ múdrosť Božia (2, 7), sú „správcovia tajomstiev Božích“ a svoje dielo musia konať s vedomím zodpovednosti a spoľahlivosti, ktorá sa od každého správcu prirodzene očakáva. Toto nie je malá požiadavka. Existuje mnoho príkladov svojvôle, sprenevery, nespoľahlivosti na strane správcov. I keď to Pavol nevyjadruje jasne, predpokladá sa tu, že on sám pri vykonávaní svojho poverenia (Gal 1, 15 n) ostal týmto požiadavkám verný.
Pavol napokon zdôrazňuje zásadnú skutočnosť, ktorá prekračuje hranice všeobecnej skúsenosti medziľudských vzťahov. Hodnotiť jeho službu apoštola nie je koniec koncov kompetentný žiaden človek, ale jedine Pán, ktorý mu dal k tejto službe poverenie. Pavol tým nechce nárokovať pre seba osobitné právo a nechce sa ani vyhnúť zodpovednosti, ktorá sa vzťahuje na všetkých zvestovateľov. Upozorňuje však na predpoklady definitívneho a spravodlivého súdneho výroku. Ľudia totiž vidia len to, čo je pred očami a často posudzujú unáhlene a neobjektívne, ale Pán odhalí aj najhlbšie pohnútky srdca, preto jedine jemu prislúcha právo vyniesť posledný a definitívny súdny výrok o Pavlovom apoštolskom pôsobení. Právo vysloviť toto hodnotenie nemôže pripadnúť ani korintskému cirkevnému zboru, ani inému ľudskému súdu. Preto je pre Pavla úplne nedôležité, ako ho ony hodnotia. Aj sám sa zrieka práva vyrieknuť taký rozsudok o sebe. Argumentuje rozdielom medzi ľudským a Božím súdom. Tento rozdiel bol známy už židovským učencom. To samé o sebe neznamená, že Korinťania chceli postaviť Pavla pred oficiálny súd, i keď apoštol vedel o tom, že sa niektoré kruhy v Korinte stavali kriticky voči jeho pôsobeniu a chceli ho volať na zodpovednosť. To, čo tu Pavol zdôrazňuje, je principiálna nekompetentnosť akejkoľvek ľudskej ustanovizne vyniesť definitívne platný súd nad apoštolskou službou. Apoštol vie, že aj keď on sám si nie je vedomý nevernosti pri vykonávaní svojho apoštolského úradu, vie však, že tým ešte nie je ospravedlnený, pretože konečný súd prislúcha Pánovi. V slovách „ničoho nie som si vedomý“ zaznieva v gréckom texte (ouden gar emautó synoida) pojem „svedomie“ (syneidésis), pre ktorý neexistuje v hebrejskej reči priamy ekvivalent. Pavol teda pripisuje svedomiu dôležitý význam. Svedomie prirodzene nie je absolútny rozhodujúci orgán, aj ono je viazané na Božiu vôľu. Svedomie však vedie človeka k tomu, aby si uvedomil, kde je v súlade s etickými normami, alebo kde sa od nich odkláňa, čo je veľmi dôležité.
Konečný súd bude vynesený až pri parúzii v budúcnosti. Všetci, aj my dnes, majú eschatologický súd ešte pred sebou. Preto sa treba riadiť zásadou: Nijaké svojvoľné súdenie pred časom! Tým Pavol aktualizuje Ježišove slová z kázne na vrchu, ktoré zaznamenal evanjelista Matúš (Mt 7, 1): „Nesúďte, aby ste neboli súdení“. Apokalypticky znejúcimi výrazmi opisuje apoštol odhaľujúcu funkciu Sudcu sveta. Pán, ktorý sa vráti, odhalí, čo je skryté v tme, a zjaví najhlbšie pohnútky sŕdc. Starozmluvný motív, že Boh vidí do hĺbky sŕdc (1Sam 16, 7; 1Kráľ 8, 39; Múd 1, 6; Sir 42, 18; cf. 1Tes 2, 4), je tu použitý v eschatologickom zmysle. Na poslednom súde už neexistuje možnosť zastierania skutkového stavu ako je tomu na svetských súdoch, lebo skutočné motívy ľudí vyjdú na svetlo Božie. V helenisticko-rímskej ríši existovala zvyklosť vysloviť verejnú pochvalu politicky zaslúžilým jednotlivcom, ale aj to sú len predbežné súdy ľudí. Rozhodujúca je chvála, ktorá pochádza od Boha. Táto chvála bude vyslovená na poslednom súde, keď bude možné vidieť celok ľudského konania. Pavol, plný dôvery, verí, že Boh naplno uzná prácu zvestovateľov evanjelia. Keď Pavol na tomto mieste hovorí len o chvále a nie aj o pokarhaní alebo treste (cf. 3, 13), možno z toho vidieť, že na posledný súd v budúcnosti pozerá zo situácie a perspektívy verného správcu Božích tajomstiev. Je totiž a ostáva stále otvorený a vnímavý Božiemu konaniu v tomto svete, a to až do samého konca.
Bratia a sestry, otvorenosť sa tak stáva charakteristickou vlastnosťou kresťana. Iba tak je možné prijímať každodenne životodarnú energiu z Božieho slova. Byť otvorený vyjadruje zároveň výsledný stav v procese pokánia, ku ktorému volal Ján Krstiteľ. Ono, ako to vyjadruje pôvodný grécky výraz metanoia, znamená doslovne „zmeniť myslenie“, v prenesenom význame „obrátiť sa k Bohu.“ Zmena myslenia a obrátenie sa k Bohu, to oboje prináša do života veriaceho človeka prirodzený imperatív, neustále uvažovať o Božej vôli, jeho zámeroch, citlivo a pozorne vnímať a hodnotiť všetko, čo sa okolo neho deje. To všetko charakterizuje kresťana ako osobnosť, ktorá je pevne napojená na zdroj samého života, ktorým je Boh.
V kontexte tejto charakteristiky je treba pristupovať aj k adventu. V historickej udalosti príchodu Spasiteľa na tento svet možno pozorovať primárny Boží zámer s človekom a celým tvorstvom, priviesť ho do zasľúbeného cieľa, do kráľovstva Božieho. Už tu na samom začiatku je zrejmé, že Boh má o človeka a tento svet záujem a preukazuje mu lásku. Najvýstižnejšie to dokladá Jánovo evanjelium, zvlášť v kľúčovom šestnástom verši tretej kapitoly: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Táto skutočnosť v nás má predovšetkým vzbudiť vieru v Ježiša ako Krista, ako Pána, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych, aby sme aj my mohli žiť. To bolo, je a vždy zostane prvoradé, a ako to dokladá aj kresťanská dogmatika, práve to tvorí satis est pre spásu veriaceho človeka: aby každý veriaci mal v ňom večný život (J 3,15).
Už advent teda ukazuje na Božie konanie, ktoré je od samého začiatku zamierené na konečný cieľ, ktorým je vykupiteľské dielo Ježiša Krista na kríži. Ježišovo zmŕtvychvstanie je anticipáciou Bohom zasľúbenej konečnej záchrany veriaceho človeka pre večný život v Božom kráľovstve. Udalosť Ježišovho príchodu na svet je začiatkom tohto procesu. Znamená to, že Božia láska sa usiluje navrátiť človeka do spoločenstva s Bohom, ktorého stredobodom už nie je človek a jeho konanie, ale Boh a jeho konanie. Usiluje sa o to, aby sa v človeku znova objavil jeho pôvodný stav – obraz Boží. To je výzva pre dnešného moderného človeka, ktorý túto životne dôležitú skutočnosť často odsúva do úzadia, nevenuje jej pozornosť. Je to pozvanie k novému začiatku v živote každého človeka. Advent má preto významnú a dôležitú funkciu v každom čase, v každej spoločnosti. Prostredníctvom kresťanskej zvesti má burcovať k pozornosti a bdelosti, k odvahe úprimne a poctivo analyzovať svoj život a veci okolo nás, k vyvodeniu konzekvencií a k rozhodnutiu otvoriť sa v plnosti tomu, čo je sväté, večné a neporušiteľné, to znamená otvoriť sa Bohu.
Advent je časom vnútornej prípravy na príchod Spasiteľa. Táto príprava so sebou prináša aj otvorenosť a priamosť v konaní voči našim blížnym. Nie je to jednoduché, ale o to viac dôležité a potrebné. Potreby našich blížnych si vyžadujú priame a bezprostredné konanie a to v každom smere, v každej oblasti, v každom čase. Výstižne to charakterizujú opäť slová apoštola Pavla, ktoré adresoval kresťanom v Ríme (R 13, 8 – 11): Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, [nevydáš krivé svedectvo], nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska.
Bratia a sestry, v týchto slovách vidno veľmi zreteľne kontinuitu medzi Starou a Novou zmluvou. Boží zákon je možné naplniť iba láskou. Od samého začiatku je Božie zjavenie vyjadrením Božej lásky k tomuto svetu a k človeku. To, že žiaden človek na tomto svete nedokáže bezvýhradne a v plnom rozsahu naplniť Boží zákon, je zrejmé. Avšak advent so svojim kľúčovým posolstvom o tom, čo Boh vykonal a stále koná pre človeka v tomto svete, zároveň poukazuje na dokonalosť a súčasne i paradox lásky Božej. V Ježišovi prišiel na svet Kristus, v ktorom konal sám Boh. Práve to nás má motivovať a viesť k tomu, aby sme boli otvorení pre potreby svojich blížnych, pričom odpoveď na otázku, kto je mojim blížnym je jasná – každý človek. Iba tak sa advent stane skutočne prísľubom nového začiatku, novej nádeje žiť zodpovednejšie a obetavejšie ako jednotlivci, ako manželia, rodičia, rodiny v širšom, či užšom zmysle. Iba tak sa nádej nového začiatku naplní aj v živote našej cirkvi. Nový advent, ktorý znamená nádej a skutočnú radosť z toho, čo pre nás vykonal Boh v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Amen.