Text: Ján 16,16-23a
Modlitba: Bože náš, zo všetkých svojich radostí, zmätkov a kríz, v ktorých žijeme, prichádzame k Tebe. V zhone našich dní zabúdame na to, že nie všetko musí byť len výsledkom našej iniciatívy. Nedokážeme Ťa vidieť, strácame stopy Tvojho pôsobenia. Cítime sa osamelí a opustení. Prosíme o Tvojho Ducha, aby sme rozumeli Tvojmu slovu, otvorili sa mu a našli odvahu pre nové kroky k dôvere a k radosti. Amen.
Máličko, a neuvidíte ma; zase máličko, a uvidíte ma. Hovorili si niektorí z Jeho učeníkov: Čo je to, že nám hovorí: Máličko, a neuvidíte ma, a zase máličko, a uvidíte ma? a: Idem k Otcovi? Hovorili si teda: Čo je to, že hovorí: Máličko? Nevieme, čo hovorí. Ježiš zbadal, že sa Ho chcú spýtať, a riekol im: O tom sa hádate medzi sebou, že som povedal: Máličko, a neuvidíte ma, a zase máličko, a uvidíte ma? Veru, veru vám hovorím: Vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať; vy budete zarmútení, ale váš zármutok sa premení na radosť. Žena, keď rodí, má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale keď porodila dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet. Tak aj vy: teraz máte zármutok, ale zase vás uvidím, a srdce bude sa vám radovať, a nik vám nevezme vašu radosť. A v ten deň nebudete sa ma na nič dopytovať.
Jubilate Deo omnis terra! Zvučne plesaj Bohu celá zem! To je, bratia a sestry, téma 3. nedele po Veľkej Noci. Jubilate! Plesajte! Kázňový text, modlitby aj pieseň, ktorú sme spievali, nám však opakovane pripomínajú skúsenosti smútku, plaču, ťaživé bremená, pochybnosti.
Ježiš sa učeníkom prihovára krátko pred smrťou, ale sľubuje im, že sa k nim znova vráti. My však žijeme v období po Veľkej Noci, po Vzkriesení Ježiša Krista, po zvestovaní jednoznačného víťazstva nad smrťou. Utrpeniu, úzkostiam a strachu z budúcnosti sme vystavení dodnes. Ako tomu teda rozumieť? Ako sa to, čo prežívame, v čom tápame, dá spojiť s plesaním?
Učeníci z rozlúčkovej reči Ježiša Krista vyrozumejú, že sa v ich živote mnohé čoskoro zmení. A On ich pripravuje na to, aby vedeli, že tento čas bude potrebné pretrpieť. Ustáť.
V živote každého z nás sú obdobia, v ktorých musíme vedieť vydržať. Sú okolnosti, ktoré nás uvádzajú do zmätku, bezmocnosti, neistoty. Nedajú sa odvrátiť. Istý čas ich môžeme/musíme len znášať.
Každá zlomová životná fáza je pre nás spojená s bolesťou. Bolesť tohto procesu prirovnáva Ježiš k rodiacej žene. Prechádza ním žena, ale dieťa, keď opúšťa istotu, ochranu maminho tela. Ďalšou vývinovou fázou v živote, ktorá človekom otrasie, je puberta – obdobie, keď mladý človek začína byť sám sebou, potrebuje sa od otca a mamy oddeliť a nájsť si v živote vlastné vzťahy a priority. Rovnakú námahu stojí starnúceho človeka poznanie, že už nedokáže udržať krok s mladými, prichádza o prácu, uplatnenie. Ešte väčšími obavami napĺňa dlhotrvajúca slabosť a choroba človeka pred hranicou smrti.
V živote nikoho z nás, bratia a sestry neexistuje obdobie, na začiatku ktorého by nestáli rozlúčky, straty, pochybnosti a rôzne – odôvodnené, ale aj celkom iracionálne obavy. Je veľmi dôležité, aby sme (to vedeli) a vo všetkých nových životných fázach si dopriali čas na to, aby sme sa s novou situáciou vyrovnali.
Okrem týchto zmien, spojených so životnými etapami, je pre nás veľkou výzvou vysporiadať sa aj so zmenami uprostred nich. Tým prvým sa nevyhneme, raz im budeme vystavení všetci – ale zmeny v ich priebehu môžeme do veľkej miery ovplyvniť. Môžeme im byť otvorení, alebo sa pred nimi môžeme uzavrieť.
A vzhľadom k tomu, že si uvedomujeme riziko nepríjemností, riziko dotknutia sa vlastných hraníc, obmedzení, bývame radšej opatrní.
Potrebu, nevyhnutnosť zmien sme schopní ignorovať. Iných aj samých seba presviedčame, že sme spokojní, máme všetko, čo potrebujeme, len preto, aby sme sa vyhli konfrontácii s bezmocnosťou, smútkom, či osamelosťou.
Niektorí manželia ostávajú v manželstve aj vtedy, keď je pre nich oboch neznesiteľné, ale nie z princípu, preto, že chcú zachovať kresťanskú rodinu, ale preto, lebo jeden z nich nemá kam ísť, alebo sa bojí samoty.
Aj aktívny človek pred dôchodkom sa dnes často snaží robiť všetko preto, aby si udržal dobrú telesnú a duševnú kondíciu. Samé osebe by to samozrejme mohlo byť len obdivuhodným a nasledovaniahodným postojom, pokiaľ by za ním nebola motivácia ukrývať to, že už nevládzem toľko ako pred rokmi a túžba dokazovať si svoju hodnotu výkonom.
Pokiaľ človeka postihne strata, ak mu zomrie blízky človek, alebo mu takáto strata hrozí, celé jeho okolie ho bude viesť k tomu, aby svoj smútok minimalizoval.
Tieto a mnohé iné slabosti, ktoré sa každý z nás inak snaží urobiť nenápadnými, nesvedčia teda len o našej tendencii prispôsobiť sa, ale aj o prostredí, ktoré svojimi únikmi okolo seba vytvárame.
Ako jednotlivci, ale aj celé rodiny, spoločenstvá a celá spoločnosť, neriešime príčinu našich problémov, ale len ich dôsledky. Stále niečo predstierame. Zaoberáme sa tým, ako o ťaživých veciach, úzkostiach nehovoriť, ako ich nevidieť a nepočuť. Ak sme už zlomení, sme ochotní užívať antidepresíva, zahltiť sa ďalšou a ďalšou prácou, alebo unikať k alkoholu, len aby nás neradostná realita tak nebolela…
Ježiš sa nás pokúša osloviť, obracia našu perspektívu. Nevyhýba sa prežitiu a teraz pred učeníkmi ani popisu toho, čo bude treba pretrpieť. Ale tvrdí, že toto utrpenie nebude nezmyselné. Bolesť, ktorej budeme vystavení, v nás môže sprístupniť cestu novému životu.
Tvrdí tiež hneď, že potrvá len určitý čas. Raz sa skončí.
Bratia a sestry,
Ježiš prízvukuje, že nie všetko v živote ide rýchlo. Všetky naozaj dôležité veci, rozhodnutia potrebujú čas. Aj dnes, v 21. storočí.
To nové v nás aj medzi nami si žiada trpezlivosť, dlhý dych. To, čo je pre nás zásadné, nemôžeme urobiť, vytvoriť sami. Musí to v nás rásť a zrieť. A od nás sa očakáva ochota čakať. Predčasné pôrody sú spojené s vysokým rizikom poškodenia dieťaťa, aj komplikáciami stavu matky. Aj naša viera musí zrieť, nadobúdať podobu, spracovávať pozitívne aj negatívne zážitky, len vtedy nás ukotví a stabilizuje.
Okrem povzbudenia, aby sme si na dôležité rozhodnutia v živote dopriali čas, búra Ježiš mýtus, že bolesť je nepriateľkou života. Tvrdí, že je predpokladom života, znakom skutočnej vitality.
„Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Pokiaľ sme ochotní vystaviť sa tejto bolesti s tým, že je tu len určitý čas a odhodláme sa vidieť aj svoje straty, smútky ako začiatok nového života, bude viesť k slobode a radosti.
Ježiš učeníkom sľubuje, že ich zármutok sa zmení na radosť. To je skutočnosť, ktorú potvrdzujú skúsenosti žien pri prázdnom hrobe, učeníkov po vzkriesení.
O stretnutí a spojení s Ježišom svedčia ľudia, ktorí sa trpiacim venujú. Nezľakli sa ich bolesti, ich zraniteľnosti a smútku. O viere, ktorá čerpá silu k novému životu, hovoria aj skúsenosti tých, ktorí sa kvôli svojmu presvedčeniu vzdali svojho pohodlia a obetovali sa v službe – starostlivosti, vzdelávaní a ochrane najbiednejších.
Ak budeme stáť o to, aby sme aj my svoj život, svoju vieru v Krista žili dôsledne, v bežnom dni, v situáciách, v ktorých bude záležať na tom, čo povieme, alebo urobíme, // nestretneme sa s ústretovosťou, s porozumením. Práve naopak. Stretneme sa s pohŕdaním. S krížom. Je možné, že nás v takých situáciách znepokoja spochybňovania, otázky a výčitky tých, ktorým viac vyhovuje to staré. Aj v poveľkonočnom období budú časy, kedy budeme plakať a nariekať pred útokmi ľudí, ktorým budú naše snahy po novom prekážať a rušiť ich plány.
Svojim blízkym Ježiš hovorí: VY budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať. Hranica, ktorá rozdeľuje jedných a druhých, nie je dnes totožná s príslušnosťou k viditeľnej cirkvi. Záleží od toho, ako sa kto stavia ku Kristovmu prikázaniu lásky. Kto je ochotný skúmať, čo je a čo nie je pravda. Súčasná situácia medzi nami, v našej cirkvi a spoločnosti, je časom skúšky. Časom prerodu, ktorý si žiada veľa obetí. Žiada si čas, záujem a jasný postoj.
To, že sa raz aj náš smútok premení na radosť, je Boží Boží plán, Jeho zámer. Niekedy sa javí úplne nereálny a nepochopiteľný.
Radosť, o ktorej Ježiš hovorí, však nie je závislá od nášho vyhodnotenia pravdepodobností, od vonkajších okolností, moci iných ľudí, ani od našej vnútornej pohody alebo nepohody. Stojí na spojení s Kristom v slove a sviatostiach. Preto nás o ňu nikto a nič nemôže pripraviť. Amen.
Pane Ježiši Kriste,
tam, kde už nikomu a ničomu neveríme, nás ubezpečuješ, že aj bolesť a strach môže byť v službách nového života. Dávaš nám slobodu opustiť falošný seba-obraz, ktorý zakrýva skutočnosť.
Prosíme Ťa, zostaň s nami.
Sprevádzaj nás, keď nás premáha smútok, keď nedokážeme rozumieť tomu, čo sa v nás aj okolo nás deje.
Daj nám odhodlanie k novým krokom, aby sme prijali zodpovednosť nielen za seba, ale aj za iných, za svet, v ktorom žijeme.
Ďakujeme Ti za Tvoju prítomnosť v časoch, v ktorých sa nám darí a mnohé sa obracia na dobré, ale aj v dňoch, kedy sme unavení, nevieme, ako ďalej, keď by sme chceli mať od všetkého pokoj. Prosíme Ťa, daruj nám silu začať vždy nanovo. Amen.