Služby Božie / Tretia pôstna nedeľa – Oculi mei semper ad Dominum
(8. 3. 2015 — Veľký kostol)
Text: Ž 25,15
Bratia a sestry.
Životný príbeh proroka Jeremiáša sa vyníma medzi starozmluvnými prorokmi, ako archetypálny príklad ľudského života vyplneného neustálou konfrontáciou odvahy, vernosti a trpezlivosti v službe jedinému Bohu a nepochopenia, odmietania a násilia, ktorému musí čeliť v tomto svete každý, kto Božiu vôľu nechce za žiadnych okolností prispôsobovať poriadkom tohto sveta. Je plný zvratov, nadšenia a zápalu pre Božiu spravodlivosť, plný horlivosti za záchranu národa, avšak rovnako aj bolestných zápasov s ťažkými existenciálnymi otázkami, ktoré pramenia z psychického i fyzického utrpenia.
Jeremiáš bol očitým svedkom a účastníkom búrlivého a tragického obdobia v dejinách biblického Izraela, keď Judské kráľovstvo, posledný zvyšok niekdajšej zjednotenej Dávidovej monarchie, zápasilo o zachovanie nezávislosti v protichodných prúdoch, prílivoch a odlivoch veľmocenských snáh okolitých štátov. Jeremiáš je preto nazvaný prorokom Božej spravodlivosti, ktorá sa prejavuje vo výstrahách a hrozbách, ktoré prorok zvestoval ľudu a vrcholí v tragédii zničenia Jeruzalema a chrámu. Prorok však ostal verný svojmu ľudu, identifikoval sa sním aj v týchto ťažkých časoch a spolu s ním niesol rovnaký údel vyhnanca v cudzej krajine, kde napokon končí aj jeho život.
Jeremiáš sa často staval proti politickej a náboženskej vrchnosti svojej doby a tak ako aj ďalší izraelskí proroci, aj on za to musel trpieť. Za svoje posolstvo bol prenasledovaný práve tými, ktorí mali byť príkladom vernosti a obetavej služby Bohu a svojmu ľudu. Bol bitý, daný do klady (20, 2), obvinený z velezrady, poburovania a zbehnutia (kap. 26; 37, 11 – 16). Vytrvalo proti nemu intrigovali (18, 18; 12, 6), uvrhli ho do cisterny (38, 1 – 13), držali vo väzení (38, 14 – 28). Údel tohto proroka bol o to ťažší, že sa proti nemu postavila aj vlastná rodina, tí najbližší (11, 21 – 23; 12, 6). Jeho život a utrpenie tak tvoria pozadie silnejúcich osobných výkrikov a modlitieb, v ktorých vyjadruje svoj pocit opustenosti Bohom, alebo sa zúfalo domáha spravodlivosti a potrestania jeho nepriateľov a uprostred tohto trápenia pochybuje o Božej dobrote a vernosti.
Čo k tomu dodať. Je vôbec možné, pýtame sa, aby musel čeliť takémuto údelu niekto, koho sám Hospodin povolá do služby, kto sa snaží celý život žiť slušne a počúvať vnútorný hlas srdca a svedomia, ktorý ho volá k tomu, aby o Božej spravodlivosti nielen hovoril, ale aby ňou aj sám žil? Ako je možné, že všetci okolo neho mlčali, ako je možné, že si tak vytrvalo zatvárali oči a zapchávali uši, len aby nepočuli, čo im tento Boží muž vraví. To sú len niektoré otázky, ktoré si človek kladie pri čítaní knihy proroka Jeremiáša, no sú tak vážne a pálivé, že nás nemôžu nechať v kľude, v nezaujatosti.
Áno bratia a sestry. Vieme, že prorok bol do služby povolaný samým Hospodinom. Dal sa mu prehovoriť, nechal sa premôcť. To mu však prináša trpké ovocie: pohŕdanie a sústavný posmech okolia. To, čo Hospodin prorokovi odhaľuje o budúcnosti jeho ľudu, je pre neho, ktorý miluje svoj ľud a krajinu i mesto Jeruzalem, dôvodom k náreku. Veď jeho prorokovanie akoby to násilie a skazu privolávalo. Život a služba proroka Jeremiáša preto v mnohom pripomínajú charakteristické črty trpiaceho Božieho služobníka, o ktorom písal prorok Izaiáš a preto v ňom možno vidieť aj predobraz životného príbehu Ježiša Krista. Tak ako Ježiš, aj Jeremiáš sa často a úprimne modlil k Bohu a prihováral sa za svoj ľud. V jeho prorockých výrokoch nájdeme okrem výstrah aj slová útechy o časoch novej zmluvy, keď Boh napíše svoj zákon do sŕdc svojho ľudu a nikto viac už nebude poučovať blížneho, ani svojho brata. Nebudú viac hovoriť: „poznajte Hospodina!“, píše prorok, pretože všetci budú poznať Hospodina, ktorý im odpustí viny a na ich hriech si už nespomenie (Jer 31, 31 – 34; 24, 7; 32, 39n).
Áno, Jeremiáš si zachoval vieru a nádej, že dni utrpenia, neslobody a opustenosti nie sú a nebudú posledným Božím slovom, ktorým Hospodin odpovedá na ľudský hriech. Avšak napriek tomu, aj on bol iba človek, mysliaca a cítiaca bytosť. Aj on, tak ako každý, mal svoje túžby, predsavzatia, ciele, mal na ne rovnaký nárok. Aj on, ako ktokoľvek z nás, by tak rád tieto svoje túžby, plány a predsavzatia naplnil. Prečo potom toto všetko, čím si musel prejsť? Prečo má stáť naďalej v službe Bohu, keď sa mu to vracia viac ako nespravodlivým spôsobom.
To všetko vypovedá o bolestnom procese ľudského sebapoznávania, o hľadaní toho správneho smeru a cesty v živote, o nevyhnutnosti rozhodovania sa medzi dobrom a zlom, medzi prirodzeným pudom sebazáchovy a rizikami, ktoré služba Hospodinovi so sebou nesie v každom čase. Koľko príkladov takéhoto údelu sa nám ponúka aj dnes, v časoch, ktoré žijeme. Koľko ľudí, ktorí sa snažia žiť pred tvárou Hospodina a svojimi blížnymi v pokore, úcte a slušnosti, musí pre tento svoj postoj k životu znášať odsudzovanie, ohováranie, sú vystavení zlovôli tých, ktorí na nich donášajú rôzne polopravdy a lži, len aby im bolo znemožnené pokračovať v tomto úsilí ďalej. Nejde pritom len o množstvo príkladov z pracovísk, či dnešnej žalostnej politickej kultúry, kde sa šikana, vydieranie, korupcia, klientelizmus a manipulácia stávajú stále bežnejšou pracovnou metódou, a to nielen vo vzťahu nadriadených a podriadených.
Tento stav žiaľ neobchádza ani kresťanské cirkvi. Je smutné pozorovať, ako sa tieto praktiky šíria aj medzi nami. Nemáme problém tváriť sa zbožne, spievať Bohu na chválu, modliť sa a ďakovať mu za Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, no súčasne sa uzatvárať pred radikálnosťou Ježišovej výzvy – čiňte pokánie, pretože sa priblížilo kráľovstvo Božie. Akoby sme mali dve tváre, jednu pre verejnosť, druhú pre zákulisie so všetkými pokútnymi praktikami, ktorých cieľom je znevažovať iných, zvlášť tých, ktorí sú aj dnes povolávaní do prorockej služby, aby zvestovali evanjelium, no súčasne aj napomínali, aby sme nevybočili z tej správnej cesty, na ktorú nás priviedol Duch Svätý, aby sme žili po všetky dni v pokore a v dôvere svojmu nebeskému Otcovi, ktorý stále pracuje v tomto svete, stále nás volá, aby sme prestali hrať divadlo a radšej sa snažili k sebe viac priblížiť, lepšie spoznať jeden druhého, bez strachu a s dôverou tak mohli prijímať úžitok a požehnanie zo spoločných darov, ktoré Boh dal do vienka každému už pri narodení.
Až príliš veľa ľudí, našich blížnych, ktorí medzi nami žijú tieto dary, tieto svoje talenty nedokáže a nemôže využiť. Nie preto, že by nechceli, alebo nevedeli, často len preto, lebo sa stávajú v očiach iných podozriví, že svojimi talentami ohrozujú staré osvedčené poriadky a tí preto radšej čakajú na to, kto a kedy zakričí ako prvý: „preč s ním, nechceme ho tu, nech ide a viac sa neukazuje“. A tak namiesto láskyplného objatia uzdravujúcej moci Božieho Ducha sa títo hľadajúci ľudia stretávajú často len s nezáujmom a chladným odmietnutím. Možno práve to je jeden z dôvodov, pre ktorý sa stále viac ľudí v našej spoločnosti dostáva na samé dno a v stave vyhorenia sa stále viac uzatvára do svojho vnútra. Možno práve to je jeden z dôvodov, pre ktorý dnes ľudia prestávajú dôverovať iným, no aj sebe, cítia sa úplne prázdni, opustení a chcú už len jedno, mať pokoj od všetkých a všetkého.
Čo robiť bratia a sestry? Ako vydržať v službe, do ktorej nás povoláva aj dnes náš Pán? Povieme si, nebolo by východiskom z tejto núdze prestať a odísť? Takúto otázku si zrejme viackrát položil aj Jeremiáš. Isto si v duchu povedal, že ak by prestal prorokovať, zbavil by sa nepriateľstva všetkých, ktorí sa jeho zvesťou cítili byť dotknutí alebo priamo ohrození. Naliehavosť Božieho slova však trvá. Prorok nemôže nehovoriť. Je tak akoby v dvojakom ohni. Musí pokračovať a pritom už nemôže ďalej. Je na dne, úplne vyčerpaný, nemá už síl.
Od žiaľu a slov plných výčitiek a žalôb sa však prorok vracia k nádeji v Boha, ktorý mu ostal mocnou oporou. Jeremiáš sa vkladá s dôverou do Božej vôle a je presvedčený, že Hospodin zmarí úklady nepriateľov a navždy ich zahanbí. Nezabudol na Boží sľub, ktorý mu bol daný na samom začiatku jeho prorockej služby (cf. 1, 19 a 15, 20n). Jeho nepriatelia sami zoslabnú, pretože žiaden človek nemôže odolať Božej moci a Jeho vôli, ktorá sa vo svete presadí, a to aj napriek odporu tých, ktorí síce radi a často o Bohu hovoria, no jeho vôľu nekonajú. Preto prorok končí svoje vyznanie ďakovnou piesňou (v. 13), ktorá je výzvou k oslave Hospodina.
Príbeh Božieho proroka Jeremiáša má svoju aplikáciu aj vo vzťahu k príbehu, ktorý sme dnes počuli v spievanom evanjeliu. V tomto príbehu nie je hlavnou myšlienkou uzdravenie človeka, ktorého hendikep bol v staroveku pokladaný za dielo démona. Hlavnou myšlienkou je práve to, čo táto zásadná zmena situácie a pomerov v tomto svete znamená a čo nám má každodenne pripomínať. Ježišova uzdravujúca moc je uzdravujúcim procesom, ktorý koná v tomto svete sám Boh. Je to znamenie príchodu Božieho kráľovstva a jeho finálnej inaugurácie. Je to zásadná výzva k pokániu. To najdôležitejšie, čo v tomto príbehu môžeme vidieť je preto nevyhnutnosť voľby medzi dvomi cestami: cestou života s Bohom, v nasledovaní príkladu, ktorý nám Boží Syn Ježiš Kristus vo svojom verejnom účinkovaní ukazuje, alebo cesta života bez Boha, ktorá však vedie nevyhnutne k modloslužbe, k uctievaniu človeka, jeho glorifikovaniu a napokon k záhube.
Pôstne obdobie je preto treba brať vážne. Iba tak si dokážeme uvedomiť svoju vlastnú situáciu a postavenie pred Bohom. Iba tak porozumieme zmyslu a významu toho, čo Ježiš učil a čo konal, vrátane významu a dôsledkov jeho smrti a vzkriesenia. K tomu nestačí len čítať a počúvať slová Písma svätého, chodiť do kostola. To všetko treba preniesť do reálneho života v dnešnom svete, v spoločnosti, v ktorej žijeme a pýtať sa, ako a čo môžeme a aj máme robiť, aby bolo čo najmenej prípadov utrpenia a zúfalého zápasu človeka o Boha, príkladom ktorého je aj životný príbeh proroka Jeremiáša.
To, do akej miery bude tento svet, ktorý je Božím svetom, podobný alebo naopak odlišný od toho ideálneho, to závisí na každom z nás. Závisí to od toho, či sa uspokojíme len s úlohou štatistov, alebo sa odvážime vykročiť v ústrety budúcnosti, ako slobodné bytosti stvorené na Boží obraz, ktoré budú nasledovať Boha, aby tak spoločne priviedli cirkev opäť bližšie k ľuďom a zvesť prorokov im na tejto ceste bude trvalým svetlom, pomocou a potešením. Amen.