Služby Božie — 4. adventná nedeľa (18. 12. 2016, Veľký kostol)
Text: R 10, 4 – 10
Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu. Veď Mojžiš píše, že človek, ktorý činí spravodlivosť, tú zo zákona, živý bude v nej. Ale spravodlivosť z viery takto vraví: Nehovor v srdci: Kto vstúpi do neba? to jest Krista zniesť. Alebo: Kto zostúpi do priepasti? To jest Krista vyviesť spomedzi mŕtvych. Ale čo hovorí Písmo? Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; to je slovo viery, ktoré kážeme. Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený; lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie.
Bratia a sestry.
Keď Boh zjavil svoju spravodlivosť v Kristovi, zákon dosiahol svoje cieľ, došlo k jeho naplneniu. Slová dnešného kázňového textu sú súčasťou mimoriadne dôležitej časti listu, v ktorej sa Pavol snaží vysvetliť kresťanom nežidovského pôvodu v Ríme, aké je ich postavenie v rámci Božieho zámeru priviesť tento svet do nového veku spásy a večného pokoja, ako aj to, čo z toho vyplýva pre ich vzájomné vzťahy, no rovnako aj pre ich vzťah k Izraelu.
Pavol teda vôbec nechcel povedať, že Boží zákon daný Izraelu už nemá význam. Nechcel povedať ani to, že táto veľkolepá etapa dejín židovského národa bola bezvýznamná. Rovnako nemal v úmysle označiť židovskú vieru nálepkou pokrytectva, ako sa to žiaľ často nesprávne interpretuje. Naopak, snaží sa svoj ľud obhájiť a vysvetliť to veľké tajomstvo, prečo väčšina jeho spolubratov zatiaľ nedokázala rozpoznať čas príchodu Mesiáša a s ním aj začiatok napĺňania Božích zasľúbení o dňoch, keď sa národy, ktoré vojdú do Božej milosti, zhromaždia pred Hospodinom a spoločne ho uznajú ako jediného Pána a budú ho uctievať. Tento čas už začal a s ním aj začiatok spásy celého Izraela. Pavol preto parafrázuje slová z 30. kapitoly knihy Deuteronomium (Dt 30, 11 – 14), ktoré teraz dáva vedome do súvislosti s Božím konaním v Ježišovi Kristovi, aby tým vyjadril odhalenie veľkého Božieho tajomstva a Božej múdrosti, ktorej obrazom a stelesnením je práve Kristus.
V pôvodnom kontexte tieto slová predstavujú výzvu úzkostlivo dodržiavať všetko, čo Boh zo svojej vôle v zákone odhalil, a nepátrať všetečne po Božích tajomstvách budúcnosti, ktoré si Boh ponechal pre seba. Boží zákon totiž nie je záhadný. K jeho pochopeniu netreba ezoteriku, ani extatické zážitky privádzajúce vraj k vyššiemu stupňu poznania, prístupnému iba vyvoleným. Boží zákon a jeho vôľa sú predkladané všetkým v jasnom, zrozumiteľnom podaní, možno sa im učiť. Nik sa preto nemôže vyhovárať, že Božiu vôľu nepozná. Každý sa musí rozhodnúť, či si zvolí milovať Boha, poslúchať ho, byť s ním, pretože iba to privádza k bezpečnému životu v zasľúbenej krajine, alebo život v modloslužbe, ktorá však vedie do záhuby.
Táto zásadná požiadavka knihy Deuteronomium sa v dejinách Božieho ľudu znovu a znovu opakuje v rôznych obmenách. Tieto slová teraz používa aj Pavol, aby nimi adresátom svojho listu vysvetlil, že čas sa naplnil a Boh sám odhalil svoje tajomstvá práve v bláznovstve kríža, v obeti Ježiša Krista. Pavol argumentuje, že dodržiavanie Tóry v sebe zahŕňa aj vernosť zjaveniu v Kristovi, a práve to je tá cesta, ktorou sa aj národy dostávajú do Božej milosti. Preto je Kristov príchod naplnením zákona. Pavol teda v žiadnom prípade „neláme palicu“ nad Izraelom, vie, že to čo sa deje, je súčasťou Božieho zámeru, spasiť radostnou zvesťou, čiže evanjeliom všetkých, Židov aj ostatné národy, celý svet. Pavol je presvedčený, že Izrael napokon vojde v plnosti do Božej milosti (pozri R 11, 26).
Tento veľký problém, ktorému sa Pavol venuje, sa však nestratil v prepadlisku dejín. Je stále živý a naliehavý. Aj v súčasnosti si nejeden kresťan podvedome nárokuje na dokonalé poznanie Božích tajomstiev. Nejeden oduševnene súhlasí s názorom, že kresťanská cirkev nahradila Boží ľud Izraela. Tí, ktorí takto zmýšľajú sú presvedčení, že tým plnia Božiu vôľu, no neuvedomujú si, že takto sa aj oni sami zaraďujú do skupiny tých, ktorí horlia za Boha, no nie podľa správneho poznania.
Všimnime si pozorne kľúčový výrok týchto Pavlových slov: Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu. Nejde tu o koniec v časovom význame, ide tu o naplnenie Božieho zámeru, ktorý tak dosahuje svoj cieľ. Áno, Kristus je cieľom, naplnením zákona. Je naplnením Božej vôle, ktorá sa realizuje v tomto svete od počiatku v prospech všetkých ľudí a národov bez rozdielu, no stále prostredníctvom Izraela, ktorého zmluva s Hospodinom je trvalá. Každý človek, ktorý tomu uverí a Bohu dôveruje, dostáva možnosť poznať Božiu spravodlivosť, prijať ju ako paradigmu skutočného života.
V prípade kresťanov, na ktorých sa Pavol svojim listom obracal, ale aj v prípade nás všetkých to znamená, že prostredníctvom „pohoršenia kríža“ (G 5, 11; 1 K 1, 18 – 25) získavame ničím nezaslúžený a nepodmienený dar Božej milosti a s ním samotnú esenciu kresťanského života, ktorého základom je trvalá jednota s Kristom. Tá je základom i cieľom ospravedlnenia a je efektívna do tej miery, do akej dokážeme udržiavať našu vieru živú a aktívnu v skutkoch lásky. Nie je to naša vlastná zásluha, či niečo navyše voči prv prijatému daru. Je to vždy len participácia na Kristovej vlastnej spravodlivosti, svätosti a dobrote.
Toto poznanie bolo jedným z najväčších objavov Martina Luthera a stalo sa tak aj centrálnym prvkom celej jeho teológie. Luther vo svojom úvode k Evanjeliám zdôrazňuje, že evanjelium neznamená vyšší štandard spravodlivosti, ale dar. Vraví: „Teraz, keď máš Krista ako základ a hlavné požehnanie tvojej spásy, nasleduje ďalšia časť: vezmi si ho (Krista) za príklad a daj seba samého do služby svojmu blížnemu, tak ako sám vieš, že Kristus sa vydal pre teba. Vidíš, viera a láska nás tu posúvajú vpred, Božie prikázanie je naplnené a človek je šťastný, nebojácny konať a aj všetko vytrpieť.“ (LW 35.120)
Bratia a sestry, táto skutočnosť nám má neustále pripomínať, že sme plne závislí na Božej milosti, no zároveň aj povinní aktivizovať sa a angažovať v tomto svete za Božiu spravodlivosť, lásku a milosrdenstvo, a to v čo najväčšej miere. Práve to je adekvátna odpoveď na povedomie permanentnej jednoty s Kristom prostredníctvom živej viery. V kontexte tejto charakteristiky je treba pristupovať aj k adventu. V historickej udalosti príchodu Spasiteľa pozorujeme primárny Boží zámer s človekom priviesť ho do zasľúbeného cieľa, do kráľovstva Božieho. Táto jedinečná metafora vyjadruje budúcnosť v zmysle cieľa, naplnenia toho, čo ľudskému životu a dejinám dáva zmysel. Počuli sme zo spievaného evanjelia (Lk 4, 16 – 21) ako sa Ježiš na samom začiatku svojho verejného vystúpenia identifikuje s týmto Božím zámerom, keď na prečítané slová mesiášskeho zasľúbenia z proroctva proroka Izaiáša odpovedá jednoduchým, no zásadným spôsobom: Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach. Už tu na samom začiatku je zrejmé, že Boh má o človeka a tento svet záujem a preukazuje mu lásku. Najvýstižnejšie to dokladá Jánovo evanjelium, zvlášť v šestnástom verši tretej kapitoly: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.
Zároveň však pozorujeme aj to, že ostať v strehu a byť vnímavý a otvorený novým skutočnostiam, ktoré Božie konanie v dejinách so sebou prináša, nie je vôbec jednoduché. Reakcia zhromaždenia veriacich v nazaretskej synagóge je toho dôkazom. Ježišove slová o naplnení mesiášskych zasľúbení neprijali, zdalo sa im to zrejme až príliš neuveriteľné, priam nemožné. Nesúďme však unáhlene. Človek len ťažko prijíma a akceptuje nové veci, ktoré pôsobia na jeho zabehnutý životný rytmus rušivo. Bojí sa, odmieta akceptovať, že k ich realizovaniu dochádza úplne inak ako si to on sám dokáže predstaviť. Zvlášť to platí pokiaľ ide o udalosti, ktoré sa vzpierame vnímať ako Boží kairos, teda zvláštny a jedinečný čas Božej intervencie v tomto svete. Zdráhame sa prijať skutočnosť, že Boh stále prináša do času a priestoru ľudských životov čosi nové a s tým aj novú nádej, aby nám pripomenul, čo je nevyhnutným predpokladom živej viery, to znamená dôvera, ktorá vedie k pokore a tá zase k schopnosti žiť v láske, tolerancii a vzájomnom porozumení, v nádeji, že tento svet môže dospieť a byť lepší.
Preto je aj životný príbeh Spasiteľa od samého začiatku až do konca konfrontovaný s neochotou človeka byť a ostať otvorený pre Boží advent. Možno to pozorovať aj v súvislosti s narodením Božieho Syna na tento svet. Príbehy narodenia Krista, ktoré zaznamenali evanjelisti Matúš a Lukáš, sú v našom geografickom a kultúrno-spoločenskom priestore nielen dobre známe, ale aj veľmi populárne a obľúbené, dokonca aj medzi tými, ktorí sa ku kresťanskej viere nehlásia. Stali sa tak stali pevnou súčasťou našej tradície, no už menej si všímame, že stále viac nadobúdajú charakter ľudového folklóru, v ktorom sa stráca to zásadné.
Tieto príbehy nemali vyvolať vieru v zázračné narodenie Ježiša Krista z panny, ani sa nemali stať sentimentálnym symbolom radostnej a pokojnej atmosféry v kruhu rodiny a vzájomného obdarúvania. Tieto príbehy a ich posolstvo mali predovšetkým vzbudiť vieru v Ježiša ako Krista. Veriť v Ježiša Krista ako Pána, ktorý bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych bolo, je a vždy zostane prvoradé, a ako to dokladá aj kresťanská vierouka, práve to tvorí satis est pre spásu veriaceho človeka: aby každý veriaci mal v ňom večný život (Jn 3,15).
Už advent teda ukazuje na Božie konanie, ktoré je od začiatku nielen paradoxné, ale má aj svoj cieľ. V živote a diele Ježiša Krista môže človek spoznávať Božiu vôľu, ktorá je rovnaká od samého začiatku, a tým súčasne porozumieť i Božiemu stvoriteľskému zámeru. Zmŕtvychvstanie Ježiša je anticipáciou Bohom zasľúbenej spásy veriaceho človeka pre večný život v Božom kráľovstve. Ani tu nejde primárne o zázrak, o porušenie prírodných zákonov, či prirodzeného poriadku v tomto svete. Vzkriesenie Krista je udalosťou v zmysle stretnutia s Bohom, ktoré sa tak ľuďom otvára. Je odhalením toho, čo človeka sprevádza od počiatku, takže tým neprirodzeným je vlastne ľudská odcudzenosť, hriech, čoho tragickým dôsledkom je, že cesta k stretnutiu s Bohom musí byť zjavená v Ježišovom príbehu a vykúpená jeho obeťou na kríži.
Udalosť Ježišovho príchodu na svet je začiatkom tohto procesu. Znamená to, že Božia láska sa usiluje navrátiť človeka do spoločenstva s Bohom, ktorého stredobodom už nie je človek a jeho konanie, ale Boh a jeho konanie. Usiluje sa o to, aby sa v človeku znovu objavil a naplnil jeho pôvodný stav – obraz Boží. To je trvalá výzva a radostné posolstvo adventu aj pre dnešného moderného človeka, ktorý túto životne dôležitú skutočnosť často odsúva do úzadia, nevenuje jej pozornosť. Je to pozvanie k novému začiatku. Advent má preto významnú a dôležitú funkciu v každom čase, v každej spoločnosti a vždy ju bude mať. Prostredníctvom kresťanskej zvesti má burcovať k bdelosti, k odvahe úprimne a poctivo analyzovať svoj život, k vyvodeniu konzekvencií a k rozhodnutiu otvoriť sa v plnosti tomu, čo je sväté, večné a neporušiteľné, to znamená otvoriť sa Bohu a Jeho konaniu v tomto svete. Nech nás táto zvesť urobí aj dnes vnímavejšími pre potreby tohto sveta, našich blížnych, nášho zboru, našej cirkvi, nech nás privádza k odvahe meniť to staré na nové a týmto spôsobom radostne vítať prichádzajúceho Pána. Amen.