Služby Božie / 4. adventná nedeľa (21. 12. 2014 — Veľký kostol)
Text: Žid 11,1 – 3.8 – 10
Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získali (dobré) osvedčenie. Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby – čo je viditeľné – nepovstalo z viditeľného.
Vierou poslúchol Abrahám, keď ho (Boh) povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel, kam ide. Vierou sa usadil v zemi zasľúbenej ako v cudzej a prebýval v stánkoch s Izákom a Jákobom, dedičmi toho istého zasľúbenia. Očakával totiž mesto, majúce pevné základy, ktorého Tvorcom a Staviteľom je Boh.
Bratia a sestry, drahé kresťanské zhromaždenie.
Slovami dnešného kázňového textu začína jedna z veľkolepých kapitol Biblie, ktorej obsahom je majstrovské predstavenie celej galérie starozmluvných postáv, ktorých spoločnou vlastnosťou bola pevná viera. Ich životné príbehy poukazujú na to, ako veľmi verili a dôverovali Božím zasľúbeniam. V pevnej viere a s dôverou hľadeli v ústrety budúcnosti a očakávali príchod toho zasľúbeného času, v ktorom Boh privedie každého verného a spravodlivého do cieľa, na miesto, ktoré má pevné základy, ktorého Tvorcom a Staviteľom je sám Boh.
List Židom, z ktorého sme čítali náš text sa pokladá z literárneho hľadiska za jeden z najkrajších a štylisticky najuhladenejších listov Novej zmluvy. Je napísaný vkusnou gréčtinou, čo svedčí o rétorickom majstrovstve autora. Po formálnej stránke ide skôr o homíliu ako o list, nakoľko tu chýbajú obvyklé prvky charakteristické pre antické listy. Možno teda povedať, že tu máme ukážku typickej prvokresťanskej kázne, adresovanej do spoločenstva zloženého z bývalých pohanov i Židov, pravdepodobne niekedy na konci prvého storočia. Z obsahu tohto listu je zrejmé, že autor pozná veľmi dobre dejiny Božieho ľudu Izraela, ako i všetky špecifické prvky židovskej bohoslužby a jej liturgického stvárnenia, čo svedčí o tom, že jeho slová boli adresované predovšetkým tejto skupine kresťanov, teda kresťanom zo židovstva.
Dôvodom bola nepriaznivá situácia, v ktorej sa spoločenstvo veriacich nachádzalo. V dôsledku viacerých nepriaznivých okolností, ktorým veriaci museli čeliť, zavládla medzi nimi hlboká náboženská kríza, ktorá sa prejavovala duchovnou neistotou a stagnáciou. Príčinou bolo jednak meškanie parúzie, ale rovnako tak prenasledovanie a perzekúcie, ktorým kresťania museli čeliť. Viera v Ježiša Krista, ako toho, kto naplnil Mojžišov zákon, tá postupne slabla a medzi veriacimi zavládla neistota, ktorá spôsobila, že niektorí chceli túto vieru opustiť a vrátiť sa k predošlému spôsobu života. Autor však varuje adresátov pred takýmto krokom. Zrozumiteľne im dáva najavo, že cesta späť je cestou nedôvery v Boha a Božie zasľúbenia. Preto sa ich snaží posilniť a povzbudzuje ich, aby nestrácali nádej a pamätali na všetko, čím Boží ľud Izraela prešiel a na čom neustále zakladal svoju vieru a radostné očakávanie konečnej slobody a spásy.
„Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme“. Úvodný verš nášho textu definuje, čo vlastne viera v skutočnosti je. Niektorí bádatelia sa na adresu tohto verša vyjadrili, že komplexnejšiu a výstižnejšiu definíciu viery by už snáď ani nebolo možné podať. Čím je táto definícia tak výstižná? Predovšetkým tým, že ukazuje na samotné jadro viery, na jej podstatu. Viera musí vychádzať z nádeje v to, v čo dúfame, po čom túžime, aby sa pri nás naplnilo, pričom nemáme v rukách žiadny exaktný dôkaz, ktorý by ju mohol vopred potvrdiť. Viera je totiž Boží dar, nie ľudský výkon. Kto by chcel svoju vieru verifikovať nejakým konkrétnym, rukolapným dôkazom, ako kedysi apoštol Tomáš, dokázal by len, že v jeho prípade nejde o vieru, ale iba o zmyslami prijaté poznanie istej skutočnosti. Autor listu použil pri tejto definícii grécke slovo hypostasis, ktoré má celú škálu významov. V našom prípade sa ním vyjadruje samotný základ, podstata, niečo, čo je pevne založené a na čom možno stavať. Znamená to, že na viere možno stavať. Vierou možno postaviť život na pevný základ, hoci to na prvý pohľad pôsobí paradoxne.
Život založený na viere však dokáže odolať aj pokušeniam, či nepriazni okolitého sveta. Povieme si, ľahko sa to hovorí, ale ak nastanú skutočné problémy, potom to už nie je tak jednoznačné. Samozrejme, iné je o ťažkostiach a problémoch vravieť, iné je sám ich aj prežiť a zakúsiť trpkosť, ktorú ony do života prinášajú. Avšak práve viera a dôvera založená na Božom diele v Ježišovi Kristovi, ktorý je sám príkladom bezvýhradnej dôvery svojmu nebeskému Otcovi, práve ona pomáha v ťažkostiach a je jediným prostriedkom, ktorý dokáže človeka udržať pri živote a zachovať nádej v to, že Božie zasľúbenia sa definitívne naplnia. Áno, práve Ježiš je príkladom vytrvalosti viery, lebo ako sa píše v liste, On sám trpel, keď bol pokúšaný a preto môže pomôcť tým, ktorí sú taktiež pokúšaní. (Žid 2, 18)
Tieto slová mali kresťanom, ktorí ich počuli a čítali ako prví, pripomenúť, že ich viera je založená práve na tom pevnom základe, ktorým je Ježiš Kristus. Preto majú hľadieť do budúcnosti s nádejou a v dôvere, že deň druhého príchodu Pána a Spasiteľa Ježiša Krista je blízko. To, že ešte nenastal je dôsledok Božej milosti a Jeho trpezlivosti a zhovievavosti voči ľudskému pokoleniu, voči všetkým národom tohto sveta, ktoré majú túto Božiu milosť prijať a ďalej ňou aj žiť, až do samého konca.
Autor neustále poukazuje na Ježiša, Božieho Syna ako na konečné naplnenie Božieho zákona daného Izraelu, ako i zasľúbení o príchode času, keď sa Božiemu ľudu i celému svetu bude zvestovať evanjelium o spáse. Vraví o ňom ako o dokonalom veľkňazovi, ktorý spolucíti so svojim ľudom, je solidárny s ich osudom, je pôvodcom i zavŕšiteľom viery, zárukou ich nádeje a v neposlednom rade aj podnetom k činnej láske. Ježiš je predstavený ako veľkňaz, ktorý obetoval sám seba v prospech iných, aby tak veriaci dosiahli konečnú spásu. V ňom sa napĺňa pôvodný Boží zámer, creatio a redemptio celého univerza.
Viera bezprostredne súvisí s nádejou. Boží ľud je tu predstavený ako putujúci ľud, ktorý prechádza púšťou časného sveta do zasľúbenej zeme Božieho kráľovstva. Putovanie nie je ľahké, naopak je strastiplné, ale je tu Božie zasľúbenie, ktoré prináša do života pútnikov istotu, že dosiahnu konečný cieľ. Táto istota je ešte stále iba nádejou, avšak nádej plodí a posilňuje vieru. Vieru v to, čo ešte nevidíme priamo svojim zrakom, ale napriek tomu cítime v hĺbke svojho srdca, že práve to je dôvodom, že možno veriť. Pisateľ tu opäť použil výstižné slovo elenchos, ktoré vyjadruje istotu, ba až dôkaz, že práve nemožnosť overiť zmyslami to, na čom viera stojí, paradoxným spôsobom dokazuje, že tu ide o skutočnú vieru, ktorej základom je pevná dôvera v Boha. Takúto vieru, ak v nej človek vytrvá, Boh aj zhodnotí a sám sa k nej prizná. Autor listu to pripomína, keď vraví, že práve takouto vierou si predkovia získali (dobré) osvedčenie – doslovne, Boh sám im vydal svedectvo.
Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby – čo je viditeľné – nepovstalo z viditeľného. Viera dokáže koexistovať aj s rozumom. Ďalší paradox, ale len na prvý pohľad. Pri hlbšom zamyslení zistíme, že viera nie je v rozpore s pochopením hlbokej múdrosti, ktorá sa v týchto slovách ukrýva. Pre nás kresťanov to má byť povzbudením k tomu, aby sme neklesali na mysli, aby sme sa nenechali znechutiť ani výsmechom tých, ktorí sa spoliehajú len na seba a svoju moc, či široké lakte a pre Boha už nenachádzajú miesto. Áno, práve viera nás privádza k samotnému počiatku stvorenia, k Stvoriteľovi. Pomáha nám porozumieť, že v procese stvorenia nejde o náhodu, ani o večný kolobeh vzniku a zániku univerza, ako to chápali a učili niektoré grécke filozofické školy. Je tu ukrytá základná myšlienka, počiatočný zámer Stvoriteľa, ktorý v sebe zároveň obsahuje aj konečný cieľ, čo dáva celému procesu stvorenia význam a zmysel. Ten cieľ tu bol už od počiatku a v priebehu dejín sa realizuje.
Po tomto fenomenálnom úvode pisateľ uvádza celý rad starozmluvných svedkov pravej a živej viery. Nie je to náhoda. Ide o osobnosti, ktorých život a vzťah k Hospodinovi preukázal na čom bola ich viera založená, čo ona skutočne znamenala. Patriarchovia vždy hľadeli s dôverou do budúcnosti, v ústrety konečnému cieľu, ktorý prinesie definitívne naplnenie Božieho zámeru s tvorstvom. Autor opisuje veľkosť ich viery ako pevnú dôveru v Boha, ktorá prináša nádej, že ich putovanie bude mať svoj cieľ v príbytkoch s pevnými základmi, ktorých Tvorcom a Staviteľom je Boh. Nič viditeľné, nič hmatateľné, ale napriek tomu nádej, viera a istota, že tomu tak bude, zostávajú trvalou súčasťou ich života.
Ako sme povedali na začiatku, tieto slová boli adresované kresťanom, ktorí sa nachádzali v ťažkej situácii. Bolo im treba pripomenúť, že sa musia vrátiť k samému základu ich viery, k Ježišovi Kristovi a ostať pri ňom. Túto zásadnú skutočnosť si máme neustále pripomínať aj my bratia a sestry. Aj my sa musíme utvrdzovať v tom, že naša viera je založená na Božom diele v Ježišovi Kristovi. Aj my sme vystavení nebezpečenstvám, ktoré vieru oslabujú a majú tendenciu uhasiť ju. Nebojme sa preto sebareflexie. Nazrime smelo do svojho vnútra. Či nie sme mnohokrát tiež v podobnej situácii, v akej boli aj títo kresťania? Nie sme síce prenasledovaní štátnou mocou, ako tomu bolo ešte donedávna, ale sme prenasledovaní a doslova gniavení mašinériou sekulárnej spoločnosti, so všetkou ligotavou reklamou a lacným tovarom, ktorý ona ponúka. To všetko môžeme vidieť, počuť, ohmatať si, zvlášť v období adventu a predvianočného zhonu. Tomu všetkému však chýba to podstatné – duchovný rozmer. Rovnako nás morí stále narastajúce násilie, nielen fyzické, ale aj duševné, ktoré akoby nemalo hraníc. Trápia nás nekonečné otázky: prečo, prečo to všetko? Je to ako nádor, ktorý systematicky požiera nádej a vieru a plodí neistotu, strach, či priamo fatalizmus. Ak týmto tlakom podľahneme, naša viera bude slabnúť, stratí sa. Ak nebudeme ostražití, prestaneme vidieť na kríž a tým i rozumieť významu Ježišovej smrti ako vykupiteľskému aktu, v ktorom koná sám Boh a to nie samoúčelne, ale s úmyslom priviesť človeka a svet do pôvodnej harmónie vzťahov, k večnej spáse.
Nedopusťme preto, aby bola naša viera a dôvera v Boha uhasená sekulárnym nihilizmom. Nezabúdajme, že Ježiš Kristus je pravým, dokonalým veľkňazom, ktorý nám umožnil vojsť do najsvätejšej svätyne, do priameho spoločenstva s Bohom. Tak, ako museli kedysi všetci zbožní Židia vchádzať do svätostánku kulticky čistí, nepoškvrnení hriechom, tak sa aj my kresťania máme očistiť od všetkého, čo nás duchovne znečisťuje. Nie však iba rituálne, ale srdcom, úprimne v pokáni a vo viere, ktorá je živená pevnou nádejou, že to všetko má svoj význam a zmysel. Dnes, na konci adventného obdobia máme opäť takúto príležitosť, bratia a sestry. Využime ju, lebo to potrebujeme. Vyznajme svoje hriechy, odpusťme si navzájom všetko, čo zakaľuje naše vzájomné bratsko-sesterské spoločenstvo. Pristúpme k stolu Pánovmu a prijmime Jeho sväté dary. Prežívajme aj dnes radostné spoločenstvo s našim Pánom. Veď práve On je tým pevným základom, ktorý živí našu nádej a vieru, že aj my kráčame tou správnou cestou v ústrety príbytkom, ktoré vybudoval nie človek, ale Boh. Amen.