Služby Božie — 4. adventná nedeľa (24. 12. 2017, Veľký kostol)
Text: Iz 52, 7 – 10
Aké vzácne sú na vrchoch nohy blahozvestov, ktorí hlásajú pokoj, zvestujú blaho, hlásajú záchranu. Hovoria Sionu: Tvoj Boh je kráľom. Všetci tvoji strážcovia dvíhajú hlas, spoločne hlásajú, lebo na vlastné oči uvidia Hospodinov návrat na Sion. Vypuknite v spoločný jasot, zrúcaniny Jeruzalema, lebo Hospodin potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem. Hospodin odhalil svoje sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia záchranu nášho Boha.
Bratia a sestry.
Viera kresťanov je založená práve na tom, že príchod Mesiáša do tohto sveta, v reálnom čase a priestore, určil kritériá toho, čo je a má ostať v našich životoch prvoradé, podľa čoho budú raz definitívne posúdené. Dnešná posledná adventná nedeľa, ktorá v tomto roku pripadla práve na Štedrý deň, by preto mala byť pre každého z nás impulzom k posilneniu tejto viery a tým i k otvorenosti voči novým výzvam, ktoré život so sebou prináša, k odvahe postaviť sa im vo vedomí toho najzásadnejšieho: kto miluje Boha, musí to vedieť dokázať vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi. A tento prístup k životu by už viac nemal byť prekrytý ničím iným, ani ľudskou zlobou, pokrytectvom iných, ani tradičným vianočným klišé, či stereotypom všedných dní, ani sebaklamom, že nás sa to netýka.
Slová dnešného kázňového textu sú pre nás silnou motiváciou, aby sa tak stalo. Uisťujú nás, že ten zasľúbený čas záchrany, pokoja a spásy, ten napokon príde. Prorok zvestuje Božiemu ľudu vyslobodenie z otroctva, potešuje ho slovami, ktoré majú posilniť ich nádej a dôveru v Hospodina. Všetky poroby, ktorými Boží ľud musel prejsť, egyptská, asýrska i babylonská, neznamenali len politický a hospodársky útlak, no rovnako aj duchovné zotročovanie. Pod jarmom si Izrael vždy znovu uvedomoval, že akonáhle opustí Hospodina, stráca slobodu, a že skutočná sloboda je len v čistej službe Bohu, ktorá je zároveň službou lásky, a tej sa treba vytrvalo učiť a prekonávať ňou temnotu beznádeje. Prorok teraz ľudu zvestuje Božiu spásu, vyslobodenie z babylonského jarma, ktoré má viesť ľud k poznaniu Hospodina.
Pieseň zvestujúca príchod Hospodina ako kráľa, náš dnešný kázňový text, je vrcholom týchto potešujúcich slov proroka adresovaným babylonským zajatcom. Obsahom pripomína žalmy oslavujúce kraľovanie Hospodina (Ž 47; 93; 95 – 99), preto zrejme patrila, rovnako ako tieto žalmy, k židovským novoročným slávnostiam. Zajatí Judejci boli v Babylone svedkami okázalých novoročných slávností na počesť najvyššieho babylonského boha Marduka. Vtedy ožívali, omnoho viac ako inokedy, ich spomienky na slávnosti konané na Sione, kde sprievod veriacich oslavoval Hospodina ako kráľa, radoval sa z Jeho príchodu do chrámu, čo je obdoba nášho adventu, a ospevoval požehnané dary Jeho kráľovstva: pokoj a spásu.
Áno, vyhlásiť Hospodinovo kraľovanie znamená zvestovať pokoj, ktorý je životom v mieri a v bezpečí, v plnosti dobrých vecí, ktorých darcom je Boh. Taký pokoj je ovocím spásy, podielom víťazstva Hospodina nad všetkým, čo sa proti nemu stavia a prináša skazu. Do tejto nostalgickej spomienky sa však teraz mieša trpká a tvrdá skutočnosť. Namiesto strážcov na Sione, ktorí mali vítať prichádzajúceho Hospodina ako kráľa, sú tu len trosky rozboreného chrámu a zničeného mesta. No aj tie majú vítať Hospodina. Hospodin sa zmiloval, znovu vrátil radosť svojmu ľudu, Jeruzalem mu patrí. Tento návrat, ktorý zvestuje prorok, bude slávnejší než slávnosti, na ktoré Boží ľud nostalgicky spomína. Nielen Sion, ale aj všetky národy, celá zem uvidí Hospodinovu moc, Jeho víťazstvo – spásu, záchranu a vyslobodenie. „Preto môj ľud spozná v onen deň moje meno; pretože ja som povedal: Tu som!“ (Iz 52, 6). A tak sa aj stalo. Týmito slovami končí Izaiášova výzva Sionu prijať spásu. Nie je preto náhoda, že práve táto časť Izaiášovho proroctva (Iz 52, 1 – 6) sa počas dlhých stáročí slávnostne spievala pri nočných bohoslužbách sviatku Narodenia Pána. Západná kresťanská cirkev ich chápala ako proroctvo o príchode Spasiteľa, ktorý jedného dňa povstane uprostred svojho ľudu a povie: „Tu som“.
Čo z toho plynie pre našu vlastnú situáciu? Aký význam má táto prorocká pieseň pre nás? V prvom rade a predovšetkým, má posilňovať našu vieru a robiť ju autentickou, živou. Viera bezprostredne súvisí s poznaním, že Boh stále koná v tomto svete. Preto Boží ľud, aj my bratia a sestry, je a má stále ostať putujúcim ľudom, z otroctva do slobody. Putovanie nie je nikdy ľahké, často je strastiplné, ale je tu Božie zasľúbenie, ktoré prináša do života pútnikov istotu, že ak sa naučia žiť v Bohom darovanej slobode a k tejto slobode budú príkladom vlastného života viesť aj ostatných, potom dosiahnu zasľúbený cieľ. Takáto viera dokáže koexistovať aj s rozumom. Ďalší paradox, ale len na prvý pohľad. Pri hlbšom zamyslení zistíme, že viera nie je v rozpore s pochopením hlbokej múdrosti, ktorá sa v týchto slovách ukrýva. Pre nás kresťanov to má byť povzbudením, aby sme neklesali na mysli, keď sa veci okolo nás dynamicky menia, aby sme sa nenechali znechutiť, aby sme nepodľahli masovej hystérii a nemenili samotnú podstatu kresťanstva na akési kmeňové náboženstvo, ktoré apriórne odmieta všetko nové, inakšie.
Áno, práve takáto viera nás privádza k samotnému Stvoriteľovi a Jeho zámeru priviesť tvorstvo k dokonalosti, k spáse. Túto zásadnú skutočnosť si máme neustále pripomínať, pretože dnes sme omnoho viac ako v minulosti vystavení nebezpečenstvám, ktoré túto vieru oslabujú a majú tendenciu úplne ju uhasiť. Nemožno pred tým naďalej zatvárať oči. Nebojme sa preto sebareflexie. Nazrime kriticky do svojho vnútra. Nie sme síce prenasledovaní štátnou mocou, ako tomu bolo v minulosti, no dolieha na nás a gniavi nás mašinéria konzumnej spoločnosti v ktorej žijeme, s narastajúcimi fóbiami voči všetkému, čo je iné, so všetkou lacnou reklamou na život a prázdnymi frázami, ktoré vedú konzumentov cielene k sebaklamu, že toto je náš svet, ktorý patrí len nám, že si to všetko zaslúžime a preto sa o nič nemusíme deliť, a vlastne, veď ani my cudzie nechceme, no to svoje si nedáme.
Ako je možné byť kresťanom a súčasne byť konformný voči takejto ideológii? Jednou z príčin je to, že tomuto trendu podliehame stále viac i my, kresťania. Stále viac duchovných pastierov nechce prísť o svoje pohodlie a všetky okázalé prejavy magickej úcty pospolitého ľudu. Nechcú prísť o spoločenský status, ktorý si vraj zaslúžia, preto radšej vďačne podporujú, alebo sa pasívne prizerajú tomuto iluzórnemu stavu vytvárania akéhosi paralelného sveta, ktorý je podľa nich jediným bezpečným priestorom v tomto skazenom svete.
No skutočnosť je iná. V takto vykonštruovanom svete vládnu inkvizítori, ktorí sledujú našu slobodu v Kristovi a naše slová a činy podrobujú kontrole pomocou vytvorených manuálov pre myslenie a správanie tých, ktorí sú podľa nich „pravoverní“. Len nevystúpiť z radu poslušných, len príliš nerozmýšľať. To je, bratia a sestry, trend dnešnej doby. Tento nezdravý oportunizmus vytvára dojem, akoby Boh hral s ľudstvom nejakú čudesnú hru, akoby sa z času na čas priklonil vždy na stranu niekoho iného, inej skupiny, spoločenstva, národa, či rasy, alebo akoby svoju voľbu zašifroval do zložitých dogmatických konštruktov, schém a katechizmov a čakal, kto ich rozlúšti, takže musíme medzi sebou bojovať, a keď na to príde, aj sa zabíjať, len aby sme ostatných presvedčili, že Boh je s nami, je našim Bohom.
To všetko môžeme vidieť, počuť, ohmatať si aj dnes, dokonca aj v období adventu a všadeprítomného predvianočného zhonu. Tomu všetkému však chýba to podstatné – duchovný rozmer a zdravý rozum, pochopenie toho, čo radostné posolstvo o Božej spáse, záchrane a vyslobodení v skutočnosti znamená. Realita, v ktorej žijeme je smutným svedectvom, že sa opäť nachádzame v otroctve. Nie v tom egyptskom, ani v asýrskom, či babylonskom, ale v postmodernom otroctve materiálneho nadbytku, novodobých demagógov, konšpirátorov, v zajatí mytológií, poverčivosti a rôznych fabulácií, ktoré v nás majú otupiť náš cit pre spravodlivosť, milosrdenstvo, lásku, ako aj schopnosť empatie voči ostatným ľuďom dobrej vôle. V tomto prostredí sa úprimné slová o láske stávajú stále viac už len čudáctvom, či infantilným prejavom slabosti, alebo sú naopak cielenou zásterkou konania tých mocných, ktorí sa s chladnokrvnou vypočítavosťou a arogantnou sebeckosťou ženú za dosiahnutím svojich cieľov, vždy na úkor ostatných a zneužívajú k tomu aj kresťanstvo.
Je to ako nádor, ktorý systematicky požiera nádej a vieru a plodí neistotu, strach, či priamo fatalizmus. Ak týmto tlakom podľahneme, živá viera bude slabnúť, až sa napokon úplne stratí a vystrieda ju len presvedčenie zo zvyku, či tradície. Ak nebudeme ostražití, prestaneme vidieť na kríž a tým i rozumieť významu Ježišovej smrti ako vykupiteľskému aktu, v ktorom koná sám Boh a to nie samoúčelne, ale s úmyslom priviesť človeka a svet do pôvodnej harmónie vzájomných vzťahov, k večnej spáse. Práve to má byť posolstvom Vianoc, nie ligotavá nádhera umelých vzťahov v reklamných spotoch, veľké divadlo tohto sveta, v ktorom sa snažíme zaujať ostatných vytváraním ilúzie pokoja a štedrosti.
Nedopusťme preto, aby bola naša viera a dôvera v Boha uhasená sekulárnym ani náboženským nihilizmom. Nedovoľme, aby ju zničili skorumpovaní politici, nepomáhajme vlastnou nečinnosťou a strachom meniť živé cirkvi na inštitúcie, kde sa vynucuje poslušnosť a absentuje kritické myslenie. Nezabúdajme, že len Ježiš Kristus je našim veľkňazom, ktorý nám umožnil vojsť do najsvätejšej svätyne, do spoločenstva s Bohom a Jeho ľudom Izraela. Tak, ako museli kedysi všetci zbožní Židia vchádzať do svätostánku kulticky čistí, nepoškvrnení hriechom, tak sa aj my kresťania máme očistiť od všetkého, čo nás duchovne znečisťuje. Nie však iba rituálne, ale srdcom, úprimne v pokáni a vo viere, ktorá je živená pevnou nádejou, že to všetko má svoj význam a zmysel.
Dnes, na konci adventného obdobia máme opäť takúto príležitosť, bratia a sestry. Využime ju, lebo to všetci potrebujeme. Vyznajme svoje hriechy, odpusťme si navzájom všetko, čo zakaľuje naše vzájomné bratsko-sesterské spoločenstvo. Pristúpme k stolu Pánovmu a prijmime Jeho sväté dary. Prežívajme aj dnes radostné spoločenstvo s našim Pánom. Veď práve On je tým pevným základom, ktorý živí našu vieru a nádej, že aj my kráčame tou správnou cestou v ústrety príbytkom, ktoré majú pevné základy a ich tvorcom a staviteľom nie je človek, ale Boh. Amen.